Sithský lord 1. kapitola 1. časť

„Si podliak!“ privítal ho jeho starší brat slovami, ktoré by nemali ostať bez odplaty. Rozumel jeho do istej miery oprávnenému hnevu, no nemal v úmysle mu dať najavo žiadne pochopenie.
„Aj ja ťa rád opäť vidím, Luke...“ umlčal ho pokynom ruky, sila sa o to postarala, pod pozorným dohľadom otca si nemohol dovoliť nič viac. Bezpochyby neskôr príde čas na to, aby sa s ním vyrovnal po svojom.
Vaderova podoba stála neďaleko stola, otec mal na sebe to svoje brnenie, ktoré tak rád používal na zastrašovanie nevinných duší. Vskutku pôsobil dosť neľudsky a odmerane, úplne inak než Skywalker.
„Dobrý deň, otec...“ pozdravil ho a sadol si na jedno z tých voľných miest, čo najďalej od Luka.
„On... to dievča... Aireen Smithová...“ hlesol Luke, keď mu konečne umožnil hovoriť. „Nemôžeš mu dovoliť, aby v tom pokračoval, on ju donútil, aby...“ nechal ho, aby to otcovi povedal, nemal v úmysle ho vôbec v tomto zmysle obmedzovať.
„Luke tvojmu bratovi som zveril velenie na Hviezde smrti, má právo rozhodovať o osude rukojemníkov, zajatcov aj každej osoby, ktorá sa na Hviezdu smrti dostane bez ohľadu na účel jej pobytu. Okrem teba, ty ako člen mojej rodiny máš isté vyššie práva, no neznamená to, že môžeš zasahovať do jeho hlavných právomocí.
„Takže nemáte žiadne špeciálne rozkazy ohľadom Smithovej dcéry?“ opýtal sa Ezra, snažil sa aspoň čiastočne zakryť pobavenie nad bratovým rozhorčením.
„Nie, Ezra, ty máš plné právo rozhodnúť o tom, čo sa s ňou stane. Konaj tak, ako uznáš za vhodné...“
Luke naňho zdesene hľadel, akoby snáď očakával, že Vader by sa mohol nad ňou zľutovať. Otec sa k nemu zrejme správal vskutku viac než láskavo, aby ho dostal na svoju stranu. Zrejme až teraz budem mať možnosť zistiť, čo znamená žiť pod jeho strechou.
„Nezavolal som si vás sem, aby som riešil otázky velenia, keďže nateraz to vyzerá tak, že sa veci skomplikovali, Skywalker sa bude musieť na istý čas vrátiť a medzitým by som rád vedel, ako pokračuje Lukov výcvik?“
„Veľmi dobre, otec... tvojmu staršiemu synovi sa podarilo vedome použiť silu.  Predpokladám, že nebude trvať dlho, kým sa uvoľní natoľko, aby ju dokázal používať takýmto spôsobom častejšie.“ To, že Vader sa stiahne nepovažoval za dobrú správu, no vedel, že to robí hlavne kvôli matke, ktorú zrejme inak nedokáže presvedčiť. A keďže netúžil po ďalšej skupine rebelov, zrejme pristúpil aj k tomuto kroku.
„Výborne Ezra, ďalej pokračuj v bratovom výcviku tak, ako sme sa dohodli...“
„Áno, otec...“ tvárou mu prebehol ten druh samoľúbeho úsmevu určeného hlavne pre Luka, ktorý si ho kvôli jeho odpovedi podozrievavo premeriaval.
To však nebolo jediné, čo im otec oznámil a on pochopil, prečo bol voči nemu ústretovejší než zvyčajne.
A nebolo to ani zďaleka všetko, čo im lord Vader oznámil, to najlepšie si samozrejme nechal na koniec. A bola to jedna z tých správ, ktorá ho utvrdila vtom, že otec nebol  k nemu taký ústretový bezdôvodne.
***
Sedela pri kupole, ktorou bolo možné sledovať hviezdy, keď ju prišiel skontrolovať a zistiť v akom stave sa nachádza jeho byt, potom, ako v ňom strávila niekoľko hodín. Nemohol si byť istý, ako bude reagovať, keď sa spamätá z tých posledných udalostí. 
Bola len zajatcom impéria, bezvýznamnou a nepotrebnou figúrkou. A zmieriť sa s tým, čo jej urobil on... niežeby ho skutočne zaujímalo to, čo prežívala, on mal iné priority než... No videl, ako si narýchlo utrela slzy.
Stál  za ňou, ticho, takmer ešte nepovšimnutý, dokázal sa tak pohybovať, mal v tom už prax a ona bola zrejme stratená vo svojich myšlienkach natoľko, že ani nezaregistrovala otvorenie dverí.
Až teraz mal možnosť si ju skutočne obzrieť, z inej bezpochyby príjemnej perspektívy.
Polodlhé tmavé vlasy, jej pomaly dopadali na plecia, jej tvár bola ako jedna z tých tvarí, ktoré bolo možno prehliadnuť, no pre ľudí z jej oblasti, bolo výhodou zotrvávať v neviditeľnosti,  jemný mejkap jej dodal to, čo možno chýbalo jej výrazu, keď pôsobila strhane a vystresovane, čo bezpochyby zapríčinilo jej dlhé zajatie, ani na okamih nepôsobila ako obeť, ktorá by prežila utrpenie, ktorého sa bezpochyby obával Luke, jej črty tváre boli každopádne pekné, vďaka spánku zbavené aj posledných stôp akéhokoľvek znepokojenia, pohľad mu jemne skĺzol nižšie, keď sa trochu viac otočila, jej prsia, tie sa mu definitívne vryli do pamäti, viac než čokoľvek iné a povedzme, že výstrih tých šiat, viac než vhodne narábal s prednosťami tohto druhu. Vskutku oceňoval jej prednosti a bezpochyby nebol ešte pripravený vzdať sa jej spoločnosti, bolo to natoľko podnetné zistenie, že o tom ani len neuvažoval.
Povedzme, že jej pozorovanie malo istý efekt práve naňho, jeden z tých bezpochyby príjemných efektov, ktoré podnecovali jeho fantáziu.
Lukov zásah do celej tej veci, však bude mať následky bezpochyby aj pre ňu. Alebo snáď nepochopil, že z je ho rúk sa len tak nedostane? Myslí si snáď, že bude ušetrená, len preto že si to pán tak praje? To, že jej pomôže sa vždy obráti hlavne proti nej, to si Luke bude musieť zapamätať.
„Aireen...“ oslovil ju jej menom, strhla sa a náhle zvážnela, jej pohľad už nesmeroval na hviezdy, videl ako ako rýchlo vstala, akoby snáď bola prichytená pri niečom, čo by nemala robiť.
„Pozri sa na mňa...“ prikázal jej, no stále ešte pomerne láskavo.
Zdvihla k nemu zrak, pomaly opatrne, čiastočne sa zrejme aj zľakla, keď pristúpil bližšie k nej. Chvíľu sa mu zdalo, akoby jej strach niečo oslabilo, no možno to bol len jeho počiatočný dojem, lebo, keď už medzi nimi nebola takmer žiadna prekážka a on položil tú otázku bola ovládaná nervozitou.
„Pane...“ oslovila ho.
S rukami prekríženými na prsiach, jej postoj bol napätý, priala si, aby mohla cúvnuť, no neodvážila sa ani len pohnúť.
Užíval si to, ten okamih, keď si myslela, že by mohla prísť o svoj účel, vedel, že je to v nej tá túžba prežiť a postarať sa o to, aby straty boli čo najmenšie, rozumel tomu, no nič to nemohlo zmeniť na jej osude.
„Mala si tu návštevu?“
Sklopila zrak, tak rýchlo, až ho to takmer pobavilo.
„Nie, len...“
„Takže tie šaty sa tu objavili len tak?“ bol trpezlivý, nekričal na ňu,  no nechával vo svojom hlase zniesť nevyslovenú hrozbu.
Opäť sa strhla, jej strach vzrástol, bolo to príjemné, hlavne preňho, vidieť to, ako sa ho bojí, ako zvažuje každý jeden svoj krok, no stráca sa v tom a nedokáže uniknúť.
„Nie, ja... vlastne, sa sem dostali pomocou upratovacieho droida... Neviem presne, ako no... keď prišiel, mal ich zo sebou...Sú moje, vlastne boli... zo zabavených vecí, z našej lode...“ jej hlas bol tichý, začínala sa opäť chvieť.
Nevedel si poradiť so ženskými slzami, pochyboval, že vôbec môžu niečo znamenať, no vedel, že je lepšie im predchádzať, než riešiť to, čo by mohlo všetky jeho fantázie zmeniť len na márnu nádej.
Objal ju.
Doslova si ju pomaly pritiahol k sebe, nie násilne, nie prudko, len pomaly dovolil, aby sa oňho oprela. S Lukom si to vybaví, no nie s ňou, ona za to nenesie vinu, presne tak, ako to povedal, no možno...
Nehýbala sa, chvíľu ani nedýchala, keď sa dostali do takého bezprostredného kontaktu. A potom to cítil, jej chvenie pomaly ustupovalo, no uvedomovala si aj, to čo doteraz zostávalo pred ňou skryté.
„Páčiš sa mi takto, ak si to urobila pre moje potešenie, nemám voči tomu žiadne námietky... Povedala si, predsa, že urobíš, všetko čo budem chcieť...“
„Áno, pane...“ jej hlas bol tichý, takmer akoby vzdialený, no jej napätie sa pomaly strácalo, pod vplyvom jeho objatia, prvého po dlhom čase, iného než to predošlé, no objatie je pasca, z ktorej sa nedá len tak vyvliecť, prial si, aby si to pamätala, aby pochopila, čo všetko môže byť v stávke, keď sa takto dostane do jeho blízkosti. Využil jej pokoj a otočil ju. Pomaly smerom ku kupole. Tak, aby cítila... to, čo by v nej mohlo prebudiť iný druh nepokoja. Stále nemal v úmysle byť k nej skutočne krutý, keby to urobil, tak by zistila, čo to znamená, byť objektom jeho hnevu, ľutovala by každú jednu minútu, keď by jej dovolil čo i len sa nadýchnuť, stále ju ešte len viedol cestou, ktorá by sa mohla páčiť aj jej.
„Rada sa dívaš na hviezdy, Aireen?“ pošepol jej predtým, že sa jeho pery dotkli jej krku.
„Vesmír má v sebe niečo, čo stojí za to sledovať, akoby všetky tie svety, boli zrazu tak ďaleko, no je možné sa k nim kedykoľvek priblížiť a nájsť v nich niečo nové... Takže asi áno, ale zaujímavejšie je... ich preskúmať... “ jej dych sa zrýchlil, keď bola pritlačená bližšie, k miestu ,kde sa on sám opieral, keď cítil prúdenie sily, keď sa s ňou pokúšal spojiť. A on povolil svoj vlastný odev natoľko, aby mu neprekážal a časť z neho padla k zemi.
„To bezpochyby, áno... no samozrejme je dôležité mať pritom aj vhodnú spoločnosť, všakže...“
„Pane, ja...“
„Pokojne mi môžeš povedať, všetko, čo chceš, budem sa tým bezpochyby zaoberať...“
„Neviem, či by sme mali...“
„Nikto nám nebude v ničom brániť, tým si buď istá... že to bude tak... že obaja dostaneme len to, čo chceme...“ nebol ochotný prestať, vedel, že teraz to už nedokáže, keď má plnú hlavu jej, no nemusí sa s tým vysporiadať, práve teraz mu stačí len to, že ho chce, že jej telo ho priam volá...
A jeho ruky jej dopriali inú možnosť na skúmanie, boli tým utišujúcim elementom, ktorý jej pomáhal podriadiť sa tomu, čo bolo preňho samého únikom od zvyčajných povinností a prípravou na znesenie otcových darov, jeden z nich mali v najbližšej dobe dostať a on tušil, že preňho samého to bude skôr istá forma prekliatia. Pomalá príprava, odpútanie pozornosti, od všetkého, čo by  ju mohlo znepokojiť a priviesť k odporu, len istá forma láskavosti a iný druh láskania, poznačený hlbšou formou vášne, temnotou, ktorá by ju mohla zasiahnuť a jemné takmer až nenápadné vyhrnutie jej šiat len trochu vyššie.