Právo čistej krvi pokračovanie asi 12. kapitola 2 časť

Rozbité taniere.
Jej tvár v slzách.
A slová, tie slová, ktoré bolia, no zároveň sú výzvou pre ňu samu. Aké je to počuť ich, aké je to cítiť ich a strácať pritom akúkoľvek nádej na pochopenie. Na možnosť nebyť sama proti všetkým...
„Grangerová... Hermiona...“ jeho hlas, ktorý akoby sa snažil práve teraz znieť jemne pomaly prenikol cez oponu jej pocitov.
Bol tam, zrejme sa tam dostal pomocou Winky, no ona bola rada, že to bolo tak, lebo ho práve teraz potrebovala.
„To nič... to sa stáva... hlavne tu... všetko bude v poriadku...“
Nebude.
Lebo tá žena, ktorá tam vonku kričala, mala pravdu. On je vrah. On vždy bude vrahom a ona... to čo s ním urobila, to čo ešte chce urobiť, znamenalo, že zradila všetko, za čo bojovala, predtým... že poprela všetky tie obete, ktoré...
Dokázala tam len bezmocne sedieť medzi tými vecami. Ona sa chce zabávať, chce sa smiať a tešiť sa z popoludnia, ktoré strávi v spoločnosti vraha, ktorý to zrejme urobí znovu, ak ona nebude dostatočne silná a ....
Kto to vlastne kričal? Nejaká známa osoba, niekto koho pozná... keby ju aurori nezastavili, keby ju tam videla, čo by teraz znamenalo jej meno, kde by teraz bolo, keby počuli, že...
„Ona povedala, ona má pravdu... ak...“
„Snaž sa dýchať...“
„Nie, ja nemôžem... nemôžem len tak...“
„Sľúbil som, že nikoho nezabijem...“
„Nie teraz...“ upresnila a ona sa na ňu díval tak vážne, akoby... „Pokojne láska moja, to ešte nič nebolo, nič hrozné... vieš predsa o mne všetko, povedala si mi predsa, že si prečítala všetko čo bolo dostupné a počula všetky tie mená...“
„Áno, počula, ale teraz, keď to ona povedala... niečo sa stalo... niečo čo neviem ovládať...“
Láska moja?
Tak ju nazval a je vôbec on schopný lásky? Alebo to je len hra, ktorá... alebo to je len spôsob, ako dostať... aj tak predsa dostal všetko a potom, čo urobí potom, keď sa bude môcť hýbať, keď ona dovolí, aby... pochybnosti boli silné, silnejšie než predtým...
„Nemusíš sa ovládať... mne predsa môžeš povedať všetko...“
Povedať všetko.
Tak ako Ginny, tak ako možno aj tie ...
„Bojím sa, opäť mám hrozný strach... mám strach, že to nebude stačiť, že všetko čo urobím, sa obráti proti mne, že tu pre mňa nebudeš...“
„Dám ti všetko, čo potrebuješ...“
„Chcem dôkaz, chcem dôkaz, že si skutočne... potrebujem nejaký dôkaz...“
„Poď ku mne a dostaneš ho...“
Nemala by ísť. Nemala by ho vôbec poslúchať, no nemôže inak... nedokáže mu odolať, aj keď sa o to snaží, aj keď cíti, že nič nie je dôležitejšie ako jej šťastie, ako šťastie, ktoré si priala vziať napriek všetkému a všetkým, napriek svojim vlastným pochybnostiam.
Je len jej.
Nemôže sa ho vzdať.
Dokáže len...
Sadla si opäť k nemu na kolená, opäť bola jeho, v jeho moci, aj keď inak než zvyčajne...
Dôkaz.
Čo mohlo byť dôkazom iným než jeho nežnosť voči nej, než jeho bozky, ktoré jej telo prebúdzali tak, ako nič predtým... len tá posadnutosť, ktorej sa nemohla zrieknuť...
Byť jeho.
Byť tou, ktorá sa nechá ovládať, no zároveň aj...
„Moja drahá Grangerová... nikdy sa ťa nevzdám, nikdy ťa...“ šepkal jej všetky tie slová, ktoré túžila počuť, všetky tie slová, ktoré ju lákali aj ... znepokojovali zároveň...
Jeho bozky.
Nebezpečné.
Priamo úmerné tomu čo považovala za šialenstvo, ale aj najlepšiu súčasť svojho života.
Iný než Ron.
Iný druh temnoty.
Iný druh nádeje.
Vrah, ale zároveň aj...
Zdroj jej vlastného života, nevyčerpateľný, krutý, no pripravený postarať sa o všetko, čo potrebovala, dať jej všetko, cítiť s ňou to, čo ... nie je schopná vyjadriť inak než... pulzovanie života, ktorému sa nedokáže vzoprieť.
Dotkla sa prsteňa jeho ruky, lebo túžila po jeho dotyku viac než po akomkoľvek... teraz mu jej mágia neublíži, nie v takom množstve... je to šialenstvo, no ona potrebuje cítiť viac než len jeho bozky.
Potrebuje jeho fyzickú prítomnosť aj inak než ako možnosť starať sa oňho ako o...
Myslela si, že nenávidí jeho temnotu, ale pravdou bolo, že jej čoraz viac podliehala, ako niečomu čo k nemu prirodzene patrí.