Poviedkový svet

Komentár s menom (návod)

2012-02-12T18:12:00.002+01:00

Návod ako nebyť anonymným komentujúcim. Teda, pokiaľ by si niekto chcel písať miesto anonymný prezývku, ale mne aj tá možnosť anonym. nevadí, len pre zaujímavosť.

1. Rozbalíme ponuku komentovať ako a vyberieme položku Názov/URL

2. Po kliknutí na názov/URL sa ukáže takáto tabuľka. Vyplníte meno a keď chcete môžete vyplniť aj URL svojho blogu, stránky a pod. Ak nie, políčko necháte voľné. A kliknete na pokračovať.

3. Malo by sa vám ukázať opäť komentárové okno, ale tentoraz na mieste komentovať ako sa objaví Meno (zvolená prezývka) + url blogu, ak ste to zadali. Kliknite na publikovať.

4. Ak všetko dobre dopadlo, mal by sa objaviť príslušný komentár spolu s menom. Uznávam, že je to trochu zdĺhavé, ale asi s tým nič neurobím. Sú tam aj ďalšie možnosti teda pokiaľ má niekto účet google alebo tie ostatné a samozrejme ostáva aj jednoduchší anonymný užívateľ. Ja sa samozrejme cez toho nepreklikávam, kedže po prihlásení do blogu som už automaticky nastavená a už len môžem odpovedať na komentáre. Komentár by sa mal objaviť hneď, nemám totiž nastavené moderovanie komentárov, ale mám tuším niečo antispamové, kam by v podstate sa mohli komenty dostať, ale to sa mi často nestáva.

Hell Hunter: ON

2012-02-05T18:46:00.001+01:00

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

Obsah (celkový): Samuel Winchester je ľudským lovcom duší. Musí sa postarať, aby sa uniknuté duše dostali späť do pekla. Túto prácu samozrejme nerobí dobrovoľne. Pred istým časom jeho otec urobil chybu, ktorej dôsledkom bolo, že sa Samova duša stala majetkom Lucifera... Celá rodina sa pokúša pomôcť mu zrušiť kontrakt a Sam si to želá tiež, až kým sa so svojím zamestnávateľom nezačne zbližovať...

Krátke.

Samzahanbene sklopil zrak. Prúdenie jeho sily naňho momentálne pôsobilo dosťrušivo. Nepomohlo ani to, že Lucifer ho prestal tak pevne držať a uspokojilsa len s dotykom jeho ruky. Jeho zamestnávateľ sa pred inými anjelmizvyčajne takto nesprával. Sam ich už pár stretol a Lucifer sa vždy začaltváriť akosi dôstojnejšie a zvyčajne si ho prestal všímať. Tentoraz ho však držal pri sebe ako by bolizamilovaným párom.

„Prepáčte,nechcel som vám ublížiť...“ obrátil svoju pozornosť k Saelovi. Musel byťveľmi silný, pokiaľ dokázal vydržať niečo také.

„Nič sanestalo. Nasýtil som sa a už je mi omnoho lepšie. Naozaj sa nemusíš ničohobáť, ale na tvoje zranenia by som sa mal aj tak pozrieť. Démoni to občaspreženú a podľa toho, čo som právepocítil, ťa trápi aj náš veľký brat... To si žiada špeciálny zásah,“zmierlivejšie odvetil anjel.

„Dobre,môžete ma prezrieť...“ súhlasil Sam. Z nejakého zvláštneho dôvodu z nehovyprchala všetka zlosť.

Lucifervšak nepustil jeho ruku a vymenil si mierne znepokojený pohľad s Grace.

Niečo sadialo, ale Sam vôbec nevedel o čo ide. Veď to predsa od neho chceli, abyto dovolil alebo nie? Zrazu si už nebol ničím istý.

„Grace,zober na chvíľu Sama, preč...“ prikázal Lucifer.

Samnechcel ísť. Nebol predsa malý. So svojou silou by sa snáď dokázal postaviťtomu anjelovi. Pekelná zbraň ho nútila zotrvať na mieste, ale Luciferovneúprosný výraz ho prinútil poslúchnuť. Neochotne docupkal ku Grace a nechalsa odviesť do bezpečnej vzdialenosti.

„Prečoodchádzame, veď si povedala, že je to bezpečné...“

„Nie, jeto Sael. Myslela som si, že áno, ale nie je to on. Presnejšie povedané nie takúplne. Poď pôjdeme do tvoje izby.“

„Nie,tam ísť nechcem.“

„Dobretak pôjdeme do mojej.“

Samprikývol. Šiel s ňou. Ani nie takzo strachu, ale kvôli tomu, ako veľmi sa roztriasla, keď sa dostali preč odpadlého. Trochu sa upokojila, až keď sa dostali k dverám izby. Sam to uždlhšie nevydržal.

„Kto jeto? A ako je možné, že si to nezistila? Povedala si mi, že rozoznáš... žemáš skúsenosti...“

„Zvyčajneáno, ale toto je úplne iný prípad. Sael niekomu požičal svoju schránku. Asi niedobrovoľne a ktovie či ešte vôbec žije. Mrzí ma to, mala som si to všimnúťskôr, ale pokiaľ ide oňho, tak veci nefungujú normálne...“

Graceotvorila dvere a obom sa im naskytol pohľad na muža sediaceho na posteli.

„Otec?“ Sam nechápal, prečo sa John Winchester ocitolpolonahý v posteli lovkyne. Jeho otec by niečo také nikdy neurobil.Neľahol by si do postele nadprirodzenej bytosti.

„Ahoj,Sammy... Ako si sa mal?“

„Myslím,že dobre...“

„Prestaňsa predvádzať, Alastair!“ nahnevane sykla Grace.

„Eštesom ani zďaleka nezačal. Toto telo je také pohodlné. Také... Aj táto posteľ.Myslím, že si ju rozhodne nechám...“

Debna

2012-02-04T19:00:00.002+01:00

Fandom:Sherlock bbc

Pár: John/Sherlock, takisto ako účasník aj Moriarty (chlapci mi samozrejme nepatriaa nerobím si na nich žiadny nárok :D A takisto na nič, čo k nimpatrí, aj keď to už zrejme všetci vieme. :D )

Obsah: Bonusk jednorázovke Zlomený. Inšpirované dnešným počasím.

Pred tromi hodinami...

„Sherlock, kde máš čiapkua rukavice? A čo ten kabát. To je príliš tenké...“ John si zamračenepremeral svojho priateľa. Už od rána vonku predsa mrzlo a jeho obľúbenýdetektív sa chystal vykĺznuť z dverí bez tejto povinnej výbavy. Dokonca ajnapriek všetkým varovaniam o extrémnych mrazoch.

„Nechcem ju. A rukavice mibudú prekážať,“ podľa toho ako sa tváril, bolo Johnovi jasné, že sa niekomuchystá predostrieť rozuzlenie celého prípadu. A nemá náladu na zbytočnéotáľanie. To však neznamenalo, že by dotyčného detektíva bolo nutnérozmrazovať. Niekto predsa musel dbať o to, aby na seba dával pozor.

„Bude ti zima.“

„Nie.“

„Sherlock, naozaj ti chcemlen...“

„Ak chceš ísť so mnou, tak poď.Len tu strácame čas...“

„Sherlock...“

„Seed čaká...“

„Chceš ísť na sledovačkuv takomto počasí?“

„Áno, John. Dnešná noc je dôležitá. Takápríležitosť sa nám už možno nenaskytne. Ak tak veľmi chceš, aby som si to vzaltak mi ich obleč, ale rýchlo...“

„Sherlock, ja nie som tvojaslúžka...“

„Ja viem.“

Napriek miernemu reptaniu sapustil do práce. Najprv Sherlockovi vyzliekol tenký kabát a nahradil ho hrubšíma omnoho teplejším. Potom mu šál napravil tak, aby ho čo najviac chránilpred chladom. Nezabudol ani na čiapku, ktorá napokon zakryla jeho hlavu.Dotýkal sa ho trochu drsnejšie ako pôvodne zamýšľal, ale Sherlock sa napriektomu tváril spokojne. Neuhol pred jeho dotykom ani nejakým iným spôsobom nedalnajavo, že by sa mu to nepáčilo.

Sherlock sa priam ukážkovopredklonil a doprial mu to potešenie nasadiť slávnemu detektívovi čiapku.John mu okrem toho vyzliekol tenký kabát a obliekol mu ten, ktorý bolvhodnejší na zimu. Nezabudol ani na šál, ktorý mu napravil tak, aby ho čonajviac chránil pred chladom...

***

Johncítil ako mu telom prechádza chlad. Bolo to zvláštne. Pamätal si predsa, že saobaja veľmi dobre obliekli. Napriek tomu sa práve teraz chvel od zimy. A nedokázalani len otvoriť oči kvôli neznesiteľnej bolesti, ktorá mu prechádzala hlavou.Rukami sa natiahol pred seba, a to čo pocítil ho okamžite prinútilootvoriť oči. Nad ním niečo bolo. Niečo ako strop, ale ten by nemohol byť taknízko. Nie rozhodne to bolo niečo iné, ale on o tom nemohol rozmýšľať.

Bol umiestnený v nejakej veľkej debne,ktorá mala uprostred akési okienko, ale bolo z takého hrubého skla, že byho nedokázal rozbiť ani keby veľmi chcel. Zistil to už po prvom pokuse. Nohamiaj rukami sa do toho zaprel a držalo to tak pevne, že pocítil akurát lenbolesť. Horšie bolo, čo uvidel, keď sa trochu upokojil.

Moriarty. Mal položenú ruku na debne, v ktorejsa John nachádzal a tváril sa mimoriadne spokojne.

„Dobréráno, John,“ vyhlásil až príliš nadšene.

„Nemôžempovedať to isté, ani keby som veľmi chcel, Jim.“

Moriartysa prisunul ešte bližšie: „Nie som rád, keď ma niekto z mojich nepriateľovtakto volá, ale kvôli tebe John, kvôli tebe možno urobím výnimku...“

„Kde jeSherlock?“

Moriartysa poobzeral okolo seba, ako by niečo hľadal.

„Áno,naozaj... Takmer som zabudol...“ naklonil sa nad debnu. Ozvalo sa nepríjemnéťuknutie. John cítil ako spodná strana debny odsunula. A on padol hlbšie.Pod sebou pocítil nejaký matrac. Dostatočne starý na to, aby ho to poriadnezabolelo. Niekto sa okamžite privinul k nemu. Cítil, ako si ho trasúce saruky majetnícky privinuli k sebe.

Z reproduktora,umiesteného zrejme niekde na stene, zaznel nepríjemne kovový hlas.

„Hra samôže začať. Do tela tvojho priateľa som umiestnil takú malú pozornosť. Ver, činever, bude ho to stáť život, pokiaľ sa nepodrobíš mojím príkazom.“

Skúškové skončilo, činnosť blogu obnovená

2012-02-04T11:22:00.001+01:00

Skúškové konečne oficiálne ukončené. Pridávanie poviedok bude pokračovať zvyčajným tempom. Tak dúfam, že po tejto mesačnej prestávke sa nevyskytnú žiadne iné problémy, ktoré by tomu bránili.

Zlomený

2012-01-19T18:57:00.000+01:00

Fandom: Sherlockbbc

Pár:Sherlock/John

Varovanie: 18+, traumatizovaný_Sherlock/mrzutý_John + prekvapenie na konci kapitoly.

Poznámka autorky FF: čakajú ma ešte 2 skúšky, ale keďže sa mi podarilo urobiť jednu fakt brutálnu, rozhodla som sa niečo pridať.

„John!“

Waka waka

„John! Potrebujem, aby si mipodal mobil!“

You’re agood soldier

Choosingyour battles

„JOHN!“

Sherlockov hlas ma prinútil vyjsť z kuchyne.Chcel som si len zobrať niečo na jedenie. Od rána som počúval stále to isté. Tentoraz som však nemal možnosť tomunejakým spôsobom uniknúť. Môj nespokojnýSherlock mal naozaj dôvod takto vykrikovať. A nanešťastie nebol tu niktoiný, kto by sa staral o uspokojovanie jeho potrieb. Pani Hudsonová od tohodala ruky preč, hneď ako to začalo prekračovať únosnú mieru. Aj keď urobilaaspoň jednu záslužnú činnosti, zmenila to otravné zvonenie plné vzdychov. Vzalsom jeho mobil zo stola a pozrel som sa najprv na zúfalého, mimoriadnemrzutého Sherlocka, ktorý nespokojnemával dvoma zlomenými a zasadrovanými rukami. Šlo mu to len veľmi ťažkoa očividne pritom cítil aj poriadnu bolesť. Pamiatka na náš poslednýprípad mu očividne nepridala ani na nálade. Kvôli istému incidentu mal zakázanéčokoľvek robiť so svojimi rukami.

„Nerob to. A radšej si poriadne sadni. Nebol bysom rád, keby si...“ skôr než dokončil svoje upozornenie bolo už samozrejmeneskoro. Vrhol som letmý pohľad nadisplej.

„Volá D?“

„Dobre. Nechaj to tak,“ sklamane vyhlásil Sherlock.Posunul sa ešte o trochu ďalej. Chcel si len nájsť vhodnejšiu polohu. Dpatril istej partii detí, ktorým Sherlock občas platil, keď potreboval získaťinformácie z ulice. D mu zrejme volal kvôli úhrade za poslednú službu.

„Ahoj, D. Hneď ti dám Sherlocka...“ zdvihol som niepríliš ochotne. Ten chlapec bol dosť drzý a neustále ponúkal svoje služby,dokonca aj mne.

„Sadni si poriadne...“ napomenul som vrtiaceho saSherlocka.

„Nie, D. To nebolo tebe...“

Ozval sa nepríjemný zvuk padajúceho tela.

John prepol mobil na hlasitý odposluch, sklonil som sak nahnevanému detektívovi a pomohol mu sadnúť si späť na gauč.

„Si v poriadku?“

„Nič mi nie je. Už to nemôžem zniesť. John, prosím.Urob niečo. Nevydržím len tak sedieť...“

„Rád by som, ale tvoje ruky ešte ani zďaleka nie sú vporiadku. Prešiel ešte len jeden deň. Viem, že je to pre teba ťažké, ale...“

„Prepáčte, páni, ale ja mám ešte dosť veľa práce.Mohli by ste sa mi venovať?“

„Čo chceš?“ mrzuto sa ho spýtal Sherlock.

„Mám pre teba isté informácie, ale potrebujem ešte túplatbu za min...“

„Príď k nám. Takéto veci najradšej vybavujemosobne.“

„Mám klienta. Zastavím sa až večer. Tak sa zatiaľbavte. A prajem skoré uzdravenie.“

Odložil som mobil na stôl. Nechtiac som sa pritom viacnaklonil k svojmu priateľovi. A on urobil niečo, čo som od neho vôbecnečakal.

Ľahol si tak, aby mohol položiť hlavu na moje kolená.Chcel som mu pripomenúť, že nie je mojou povinnosťou slúžiť ako jeho vankúš,ale nemohol som. Niečo v jeho pohľade mi opäť zabránilo protestovať, alevyužil som aj omnoho zmierlivejšiu možnosť.

„Ak si chceš ľahnúť, tak ja môžem ísť do kresla.“

„Prečo?“

Zarazene som naňho hľadel. Snáď mu muselo dochádzať,že jeho hlava sa dostala na dosť nebezpečné územie.

„Myslel som, že potrebuješ viac priestoru.“

„Nie, ostaň.“

„Dobre, ako myslíš, ale...“

„Mlč!“

„Sherlock, čo...“

Trochu sa nadvihol. Dokonca s chabou pomocousvojich poranených rúk. Chcel som mu povedať, aby ich v žiadnom prípadenezaťažoval. Naozaj som to mal v úmysle, ale bol som úplne odzbrojenýdotykom jeho pier. Najprv skončil tesnevedľa tých mojich, ale potom rýchlo napravil svoju chybu. Nestihol som urobiťabsolútne nič, okrem toho, že som ho zachytil, lebo som si všimol, že sa kvôlinestabilite spôsobenej jeho rukami trochu roztriasol. Nevedel som, čo to máznamenať ani kam to celé bude smerovať. Bola mi jasná len jediná vec, nechcelsom, aby to pokračovalo. Nemohol som. Myseľ mi zaplnili spomienky na Moriartyhozábavné hry...

„Pobozkajho. Ale nie tak, takto sa to nerobí, si úplné drevo...“

Bolesťprešla Sherlockovým telom. Po toľkých hodinách to bolo už takmer neznesiteľné.A ja som mal už opuchnuté pery, lebo sa mu to vôbec nedarilo urobiť podľapredstáv toho maniaka. Jeho bozky neboli príjemné, vzhľadom na jeho stava absolútnu nechuť mi to bolo vrcholne nepríjemné. Dalo sa to očakávať ajvďaka páleniu, spôsobenému menším natrhnutím, ktoré s radosťou spôsobilpomocou jednej zo svojich zábavných pomôcok. Pričom celá tá záležitosťneskončila len pri bozkávaní. Nútil nás robiť všetky tie veci a bolo lenotázkou času, kedy sa to objaví na nejakej pochybnej stránke. Nehovoril som o tom,radšej som na to ani len nemyslel, dusil som to v sebe a radšej somsa venoval starostlivosti o svojho priateľa.

Odtiahol som ho od seba, tak aby som mu nespôsobilžiadne zranenia a chvíľu som naňho len zarazene hľadel.

„Sherlock, čo to robíš?“

„Mal pravdu. To, čo povedal. Dáva to zmysel...“

Tentoraz som vôbec nebol zvedavý na úvahy takéhototypu. Moriarty toho povedal tak veľa, že by sa o tom dala napísať kniha. Počastých dlhých týždňov nášho väznenia som mal možnosť si vypočuť všetky múdrosti z jehorepertoáru. Začínal som si želať, aby D. prišiel čo najskôr a rozptýlil môjhodrahého priateľa.

„Nemyslím si, že...“

„Odprevadíš ma do izby. Nie som si istý, či dokážemvstať...“ náhla zmena témy ma upokojila a zahnala démonov moriarstovských.

Mlčky som mu pomohol dostať sa z gauča. Doviedolsom ho až k posteli. Sadol si na ňu a ja som bol konečne spokojný.Prišiel k rozumu. Nič sa mu nestalo, a to všetko, čo ho teraz zrejmetrápi sa už nejako utrasie.

„Zamkni dvere...“ požiadal ma opäť tým chladnýmspôsobom, ako vždy, ale táto požiadavka bola dosť netradičná sama o sebe.

„To asi nepôjde. Myslím, že by som už mal ísť...“chcel som vyjsť z miestnosti, kým sa to ešte dá. Nemal som v úmysle naňhokričať ani mu niečo vyčítať, ale obával som sa, že ak neprestane opakovať slovásvojho nepriateľa, nebudem mať inú možnosť.

„Nemôžeš ma tu nechať.“

Chcel som vyjsť z izby, ale bál som sa mu obrátiťchrbtom. Návšteva u M. uňho vyvolala sériu nepriaznivých reakcií. Pričomjednou z nich bol aj úder do hlavy, ktorý som dostal, keď som sa razpokúšal odísť z izby bez jeho dovolenia. Nebolo to nič vážne a dúfal som,že sa to už nebude opakovať, ale vzhľadom na to, ako sa správal som si nemoholbyť istý.

„Cítim bolesť.“

„Áno, ja viem tie ruky... A neskôr ťa čaká ešterehabilitácia, ale to bude dobré. Ak si dáš pozor, tvoja jemná motorika týmveľmi neutrpí...“

„Nie, ty mi nerozumieš. Cítim bolesť, lebo si sa ma uždlho nedotkol. Keď sa ma nedotýkaš, cítim bolesť...“

„Sherlock, nemal si byť taký odmietavý voči týmliekom, možno... Sme doma, nikto ti tu nebude spôsobovať bolesť...“ pokúšal somsa mu vysvetliť, že nateraz nám nič také nehrozí. Teda, okrem spomínanéhozverejnenia istých videí...

„Nepotrebujem lieky. Potrebujem teba. Mal pravdu.Potrebujem, aby si...“

Opäť to bolo tu. Ďalší výbuch emócií. Netuším, ako toM. urobil, ale podarilo sa mu takmer dokonale nahlodať obranu slávnehodetektíva.

Zhlboka som sa nadýchol, potom som napočítal do desať.Až potom som sa odvážil prehovoriť.

„Sherlock, Moriarty tu nie je. Nemusíš plniť jehopriania. Sme doma v Baker street 221b. Spamätaj sa už konečne. Možno sinaozaj mal poslúchnuť tú terapeutku a...“

Zachvel sa. Schúlil sa do klbka a triasol sa. Naozajto vyzeralo ako by prežíval veľmi veľkú bolesť. Nemohol som ho takto nechať. Toby jednoducho nešlo.

Vrátil som sa k posteli, ľahol som si a privinulsom si ho k sebe. Nechal sa objať a postupne sa v mojom náručíupokojoval. Natiahol som naňho prikrývku. Chcel som len na chvíľu zavrieť oči.Minulá noc v nemocnici bola ako zlý sen. Zobral som tú bočnú robotu, lenpreto, aby mal Sherlock čas sa trochu spamätať. Výnimočne sa neotriasol a nešielďalej tak rýchlo ako zvyčajne. Možno práve preto som sa aspoň ja museludržiavať pod kontrolou, ale ani to mi nezabránilo vtom, že som jednoduchozaspal.

Prebudilo ma niečo mimoriadne jemné na istýchcitlivých miestach. Z hrdla sa mi vydral slastný ston, vzrušenie...talentovaný jazyk na... A spôsob akým ma... Nemohol som ani uvažovať o tom,kde presne... Nemohol som o ničom rozmýšľať. Poslúchol som signály svojhotela, neotváral som oči len som si užíval tú chvíľu. Slastná spokojnosť sa mirozlievala do celého tela... A potom to prišlo. Zvonenie zvončeka pridverách... Krik Pani Hudsonovej, všetky tie zvuky prehlušilo to, čo som v tejchvíli cítil, ale ako každé kúzlo, aj toto muselo byť prerušené.

„Chlapci, poďte okamžite dolu!“

Chlapci? Aký chlapci? Neblahé tušenie mi prešlo mysľou.Otvoril som oči. Sherlock sa opäť nemotorne podopieral rukami a keď zdviholhlavu a pozrel sa na mňa došlo mi, že...

„SHERLOCK?!“

„Potrebuješ viac, však?

„Chlapci, kde ste?“ pani Hudsonová nás ďalej volala,ale ja som nemohol spustiť zrak zo svojho priateľa.

On mal v ústach môj penis. Nie teraz, ale predtýmto on ma... Díval som sa naňho v nemom úžase.

„Páni, počkajte. Mali by ste aspoň...“ hlas PaniHudsonovej bol zrazu až príliš blízko.

„Nezamkol som...“

„Ja viem, kázal som ti to urobiť...“

Bolo neskoro. Dvere sa otvorili a stál tam nášdobrý priateľ Lestrade s nejakými ďalšími troma policajtmi a nechýbalaani pani Hudsonová. Ja som bol samozrejme nahý. Neviem, ako ale Sherlockovi sapodarilo zbaviť ma oblečenia. Pričom sa nejakým zázrakom vyzliekol aj on sám. Obajasme ležali na posteli. Oni hľadeli na nás, my na nich. Bolo to nekonečné a jasom sa ani nemohol zakryť.

„Myslím si, že bude lepšie, keď počkáme vonku,“ rýchlozhodnotil situáciu Lestrade. Pohotovo vyviedol svojich kolegov von.

*** Prekvapenie na konci kapitoly, je menší citát, teda môj najobľúbenejší moment z kníh o Sherlockovi Holmesovi. Pričom sa zdôrazňujem, že si ho len požičiavam samozrejme. A takisto sa dá považovať aj za spoiler :D

‎"Ve vteřině vytrhl ze záňadří pistoli a vypálil dvě rány. Ucítil jsem náhle žhavou bolest, jako by mi někdo přitiskl na stehno rozpálené železo. Holmesova pistole zapraštěla na mužově hlavě. Měl jsem dojem,že se svalil jak dlouhý, tak široký na podlahu a že se mu z obličeje řine krev, zatímco ho Holmes prohledává, nemá-li u sebe další zbraň. Pak mne obemkly přítelovy pružné paže a pomohly mi do křesla.
„Neublížil vám, Watsone? Řekněte proboha, že vám neublížil!“
Stálo to za zranění – bylo by to stálo za četná zranění – že jsem poznal, jak hluboké a vřelé city se tají za tou chladnou maskou. Jasné, neúhybné oči se na okamžik zamžily, pevné rty se chvěly. Poprvé a jedinkrát jsem viděl, že Holmes má nejen skvělý mozek, ale i horoucí srdce. Celá ta léta, kdy jsem mu pokorně a jednoznačné sloužil, pro mne vyvrcholila v tomto okamžiku.
„To nic není, Holmesi. Pouhé škrábnutí.“ Rozřízl mi kalhoty kapesním nožem. „Máte pravdu,“ zvolal s úlevným povzdechem. „Je to pouze povrchní zranění.“ Jeho obličej ztvrdl jako křemen, když pohlédl na našeho zajatce, který se ještě celý omámený zvedal. „Měl jste štěstí, přisámbůh! Kdybyste byl Watsona zabil, nevyšel byste z této místnosti živ." (Arthur C. D. Príbehy Sherlocka Holmesa.)

Sherlock (bonus)

2012-01-02T19:50:00.003+01:00

Taká krátka ochutnávka. Keďže už vyšla nová časť so Sherlocka. Ak si to chcete prečítať, kliknite na to a zväčší sa vám obrázok. Inak to nejde, lebo sa mi ti tu nezmestí.

Hell hunter: Anjel bolesti

2012-01-01T18:25:00.000+01:00

KRÁTKE INFO O MNE: Dopísala som seminárky. To je veľmi, veľmi dobré. :(ale čakajú ma skúšky a ešte trošku aj zápočty, čiže platí ten môj oznam na vrchu stránky :( Keďže sa mi podarilo urobiť prvú skúšku, tak som sa rozhodla sem niečo pridať:D

Keď urobím ďalšiu a bude čas, tak pridám niečo, ale to nie je isté, uvidím ako budem stíhať.

Držím všetkým palce v novom roku, nech sa vám darí.

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

„To je Sael, prišiel kvôli nejakej záležitosti týkajúcej saLucifera. Mohol by sa pozrieť aj na tvoje zranenia. Je vtom naozaj dobrý,“pochválila ho Grace.

Sam odmietavo pokrútil hlavou.

„Cítim sa dobre. Nič nepotrebujem.“

„Sam, tvoje zranenia sa hoja veľmi pomaly... Dovoľ mu,aby...“ ďalej naliehala Grace.

„Nech ide preč! Nechcem ho tu!“ zasipel nahnevane.

Nechcel až natoľko nad sebou stratiť kontrolu, ale keď muanjel napriek jeho protestom jemne položil ruky na plecia, poriadne ho torozčúlilo. Ten mladý muž bol nádherný, mal neobyčajne krásne hlboké očia vyžaroval zo seba niečo veľmi znepokojujúce, ale ani to nemohlo zmierniťjeho hnev.

„Sam, čo sa to s tebou robí?“ čudovala sa Grace.

„Nič.“

„Sammy?“

„Nevolaj ma tak!“

„Nechajte ma! Obaja ma nechajte na pokoji!“ Sam cítil, akosa pekelná zbraň na jeho ruke rozpálila. A energia, ktorá z nej vyšlaanjela zasiahla tak silno, až ho to odhodilo. Sam počul jeho nárek, videl akosa jeho krídla roztiahli a videl ako sa trhajú a horia. Niečo takéstrašné ešte nikdy nevidel. Bolesť tej bytosti sa nedala ani len vypovedaťslovami.

„To som nechcel... Nechcel som...“ rozpačito mumlal Sam.

Nedávno sa presvedčil o tom, aké dôležité je používaťpekelnú zbraň len na plnenie svojho poslania. Chcel to zastaviť, už sa takmerblížil k nemu, ale niekto zozadupobavene objal.

„Nikam sa neponáhľaj, Sam. To je rozkaz.“

Sam nechcel, aby sa ho Lucifer takto dotýkal. A už vôbecnie, aby mu niečo dôverne šepkal do ucha. Pokúsil sa mu vykrútiť zo zovretia,ale Grace nespokojne pokrútila hlavou a varovne sa naňho pozrela, čím mudala jasne najavo, že je potrebné, aby tentoraz poslúchol. Sam neochotne ostalstáť na mieste a pokúšal sa aspoň tváriť rovnako nahnevane ako predtým, ajnapriek tomu, že Luciferova energia opäť upokojujúco pôsobila na jeho chrbát.

Anjelovo utrpenie skončilo v záblesku svetla, ktorý bymu spôsobil bolesť, keby necítil silu Luciferovej ochrany.

Sam aj Grace boli teraz uzavretí v niečom, čo Lucifernazýval svojím osobným ochranným poľom. Bolo neviditeľné, preto si to Samvšimol až teraz, keď padlý archanjel toto pole sám zviditeľnil. Na Sama tovôbec neurobilo dojem. Museli chvíľu počkať, kým sa škodlivé svetlo nerozptýli.Na Grace by to asi malo len minimálny účinok, (zničilo by sa tým jej najnovšietelo) ale Sam by poriadne trpel, keby ho to zasiahlo v takejto forme.

„Prečo ma chrániš? Mal by sa starať o Neala...“podráždene ho upozornil Sam. Už sa mu aj tak podarilo vyrobiť problém, tak saani len nepokúšal udržať na uzde.

„Mám dlhoročné skúsenosti s trestaním ľudských bytostí.Som odborníkom v tejto oblasti. Moji dvaja lovci ma nahnevali a urobiliniečo, čo som neschválil. Nedovolil som vám byť spolu takýmto spôsobom. Musím ťa opäť upozorniť, že moja trpezlivosťnie je nekonečná ... Neal a ty ste zašli priďaleko. Obaja mi patríte a mámprávo vás potrestať akýmkoľvek spôsobom.“

„Bol tvoj. To nie je trest,“ chladne namietol Sam.

Očakával, že Lucifer mu na to niečo povie, ale jehozamestnávateľ len odstránil ochranu. Sam šokovane rozšíril oči, keď uvidel, žeSael vôbec nezhorel. Práve naopak.Vyzeral o niečo krajšie a dokonca aj mladšie. Sam sa naňho previnilousmial. Anjel zľahka prikývol a pokúšal sa udržať si vážny výraz tváre.Očividne tušil, čo by ho čakalo, keby mladému lovcovi prejavil svoju priazeň.

Vianoce

2011-12-16T18:44:00.003+01:00

Obsah: klasická poviedka s vianočnou tematikou

Pár: House/Wilson

Varovanie: 15+, krátke, sladké

„Čo si mi kúpil?“ dychtivo hľadel na tašku s výraznými vianočnýmimotívmi.

„Tebe? Nič, to sú len nejaké staré knihy. Chystám sa ichroztriediť,“ vyhováral sa Wilson.

„Neverím ti. Nemôžeš predo mnou schovávať darčeky,“ mrzutoho zatlačil bližšie k stene. Ich telá boli natlačené tesne blízko seba a Housesa oňho už aj opieral, lebo kvôli náhlemu rozrušeniu sa mu podarilo pustiť nazem palicu.

„Greg, ja tam naozaj nič také nemám...“ naklonil sa bližšie k nemu,ale zároveň aj chránil svoju tašku.

„Vieš veľmi dobre, že celú tú vianočnú parádu znášam, lenpreto, lebo si mi sľúbil darčeky, ale to neznamená, že ma môžeš taktonaťahovať.“

Wilson sa neubránil spokojnému úsmevu.

„Minulý rok to bolo veľmi pekné. Pamätáš si, ako ti doslovažiarili oči, keď som ti kúpil...“ naklonil sa k nemu a niečo mupošepol.

„Budú mi žiariť aj teraz,“ ubezpečoval ho.

„Obávam sa, že na to si ešte musíme počkať.“

Opatrne otvoril tašku a vybral z nej len baliacipapier na darčeky a nové gule na stromček. Minulý rok stihli väčšinu istýmnedopatrením porozbíjať. Preto mu zrejme neostalo nič iné, len kúpiť nové.

„Tak to sa mi vôbec nepáči. Ty si mi ešte nič nekúpil?“

„Uvidíš pod stromčekom.“

„Ja som to vedel. Ty si na mňa úplne zabudol a nič si...“

„Nezabudol som na teba, Greg... A čo ty, máš pre mňadarček?“

„To sa nehovorí.“

„Tak vidíš, obaja si ešte chvíľku počkáme...“

„Cuddyová ti posiela toto...“ z tašky vybral eštemikulášku čiapku a rýchlo ju nasadil svojmu priateľovi. Čím ho dokonalezbavil akejkoľvek túžby pokračovať vo vyjednávaní.

„Si zlatý, môžem si ťa odfotiť?“

„Nie, ani náhodou. Nie....Wilson!“ napriek obrane malčoskoro pred sebou svoju mierne vyplašenú fotku.

„Ak to niekomu ukážeš...“

„Nikomu. Neboj sa. Je to len pre mňa,“ upokojoval ho.

„Tak potom asinebudeš namietať, keď si vyskúšaš tie rožky. Aj ja by som si chcel urobiťfotku.“

„Aké rožky?“

„Ukážem ti, keď mi podáš palicu.“

Wilson sa po nej natiahol a podarilo sa mu vložiť judo jeho rúk, aj keď to bolo dosťriskantné. House odkrivkal do spálne a o pár minút mu už nasadzovalna hlavu čertovské rožky.

„Dobre, tak si ma odfoť. Ja s tým nemám problém.“

„Výborne, ale ostatné veci musíš dať dole. Nie sú súčasťoukostýmu.“

„Ty myslíš?“

„Áno, presne takú fotku chcem.“

„Urobím to, keď sa vyzlečieš aj ty.“

„Nie, ty už svoju fotku máš,“ namietol House.

„Dobre, ale nie tu. Poďme do spálne...“

„Ako chceš, mne to vyhovuje kdekoľvek.“

Efekt

2011-12-04T18:41:00.001+01:00

Fandom: Star trek2009

Pár: Kirk/Spock,McCoy

Varovanie: 15+

Obsah: McCoy jenútený urobiť Kirkovi vyšetrenia...

Venované tým, ktorí by snáď mohli byť zvedaví na to, akoby to bolo ďalej...

„Nikam nepôjdete! Ak vyjdete z týchto dverí, nechám vászatknúť!“ varoval ho Spock. Jemne sa odtiahol od Kirka a začal doktorovi aj napriek partnerovmu nesúhlasu,opäť venovať plnú pozornosť.

„Ja som len chcel...“

„Nepokúšajte sa pred tým uniknúť. Som si istý, že je to vaša práca.“

McCoy zamračene prešiel pohľadom po oboch mužoch. Začínalvtom mať čoraz väčší zmätok.

„Moja práca? Tak vy sa dáte do kopy a ono je to mojavina?“

Spock začínal vyzerať čoraz nahnevanejšie. Dokonca tovyzeralo, akoby nad sebou strácal kontrolu. Bolo to desivé. Obával sa, že odneho dostane, čo by nebolo práve najvhodnejšie, vedel, že Spock sa vie celkomslušne biť a on sám nemal chuť púšťať sa s ním do niečoho takého,hlavne, keď sa takto prestal ovládať.Kirk mu jemne položil ruku na hruď a odtiahol ho trochu na bok. Pričomvrhal previnilé pohľady na svojho kamaráta.

„Dobre, tak urobíme nejaké testy. Môžete ma prosímnasledovať na ošetrovňu?“ opýtal sa už trošku zmierlivejším tónom.

„Konečne nejaká rozumná reč. Viac už nestrácajme čas,“s námahou so seba dostal Spock.

McCoy sa uškrnul, keď spoločne vychádzali von. Kadeti sa zanimi obzerali, akoby so sebou niesli nejakú mimoriadne nebezpečnú zbraň.Dokonca aj niektorí vyučujúci zvedavo naťahovali krky. Vidieť, Kirkaa Spocka, ako kráčajú vedľa seba a držia sa za ruky, to bolo trochuprisilné aj preňho. Všimol si to, až keď nastupovali do výťahua predpokladal, že šepkanie na chodbách sa začalo hlavne kvôli tomu.

„Prečo priťahujete pozornosť? Budú z toho problémy...“

„Z čoho?“ nechápal Spock.

„Prestali ste snáď ovládať svoje ruky?... Nevadí vám, že vástakto videli aj vaši kolegovia?“ podpichol ho.

Spock si uvedomil, že svojho nového partnera ešte stálenepustil. Nechcelo sa mu to urobiť, ale pomaly povolil zovretie, a kým sadostali na vyššie poschodie, už od seba udržiavali odstup.

Zvyšok cesty prešli úplne normálnym spôsobom. McCoy si bol istý, že Spock nájde spôsob akosvoje správanie vysvetliť bez toho, aby to totálne zničilo jeho povesť. Pomalysa začínal spamätávať a emócie ním prestávali lomcovať. Nechýbalo veľaa takmer by uveriť, že sa nič z toho nestalo, nebyť Kirkovho totálnezamilovaného výrazu. To sa nedalo vôbec prehliadnuť. A nebolo to vôbecprirodzené, aspoň nie na akadémii. A už vôbec nie medzi tými dvoma.

„Nech sa páči, ráčte vstúpiť,“ doviedol ich až na ošetrovňudo súkromnej časti.

„Sadni si, Kirk a vyhrň si rukáv. Vás poprosím, aby stezaujali miesto na stoličke. Ďakujem,“ zámerne to preháňal so zdvorilosťou, abynáhodou neprebudil až príliš rozdráždenú stránku Pána Spocka.

„Musíš do mňa pichať tie...“

„Kirk, len ti odoberiem krv. Bude to len chvíľočka,“upokojoval ho.

„Ja viem, ale au...“

Rýchlo sa od neho odtiahol, keď si všimol, ako sa Spockmierne mykol. Chvíľu to vyzeralo tak, akoby naňho chcel zaútočiť, ale včas samu podarilo spamätať sa.

„Prepáčte, že sa pýtam, ale je toto jedna z tých vašichvulkánskych záležitostí?“ opýtal sa opatrne.

„Nie. Nie je.“

„Výborne, tak teraz urobím pár testov. Chvíľku si tuposeďte. Hneď sa vrátim.“

Zamieril do zadnej miestnosti.

Spock prudko vstal a chvíľu sa prechádzal pomiestnosti. Potom zamieril ku Kirkovi, ktorý stále sedel na lekárskom stole.

Pobozkali sa. Z každého dotyku bolo cítiť neutíchajúcihlad. Nemohol prestať. Nemohol prerušiť kontakt, akoby od toho závisel jehoživot. Nikoho ešte takto nebozkával, nie tak aktívne. Nikoho ešte tak veľminechcel. Nikoho ešte nepustil až takhlboko do svojich myšlienok. Hladil ho a láskal...

Prestal, až keď začul kroky.

McCoy nakráčal do miestnosti a tváril sa až prílišvážne.

„Nechcel som vyrušovať, ale potrebujem ešte jednu vzorkukrvi. Musím zopakovať testy...A potrebujem, aj jednu od vás pán Spock,“požiadal ho.

„Ako vyšli tie prvé testy?“

„Nie veľmi dobre. Teda, nie je to nič nebezpečné, aleneviem, ako sa k tomu postavíte. Každopádne najlepšie bude ich eštezopakovať.“

„Dobre, tak to urobte...“ súhlasil mierne zadychčane.

McCoy opatrne odobral vzorky a opäť sa od nichvzdialil.

Spock tentoraz ostal na svojom mieste. Netušil, čo sa tos ním začalo robiť. Prečo vôbec niečo také urobil? Čo ho viedlok tomu, že sa takto dotkol kadeta? Bolo to vrcholne nelogické. A rozhodne by nemal pociťovať vzrušenie,len kvôli pár bozkom, ktoré by ho ani nemali zaujímať. Pár bozkom... Lenže toani zďaleka neboli ich prvé bozky, a to čo sa stalo v noci. Spockpocítil, ako ním prešiel ďalší záchvev túžby...

„Spock, si v poriadku?“

„Nepribližuj sa ku mne.“

„Len chcem vedieť, či...“

„Ostaň na svojom mieste... Nemôžem... Nedokážem sakontrolovať, čo si to so mnou urobil? Čo to má byť? Je priskoro, teraz by sataké veci so mnou nemali diať a okrem toho toto je iné... Podobné, alezároveň iné... Nerozumiem, čo...“

„Tak dobre, ako si želáš,“ nedbalo pokrčil plecami Kirk.Nechal ho na pokoji a radšej ho zbytočne neprovokoval. Dokonca aj onuznal, že by sa mohlo stať naozaj čokoľvek. Namiesto toho si začal všímať svojuruku. Pokožka sa bolestivo napla a Kirk zaregistroval nebadaný pohyb podpovrchom.

Vybral sa k lekárskym nástrojom a horlivo hľadalniečo, čím by tú vec dostal zo svojej ruky. Keď konečne niečo našiel a chystalsa to použiť, niekto mu dosť nešetrne vykrútil z ruky ostrý predmet.

„Čo to stváraš?“

„Moja ruka. Mám niečo tam... Musíš mi dovoliť, aby som...“

Spock ho odtiahol od lekárskych nástrojov a donútil hosadnúť si. Na jeho ruke nič nebolo. Prezrel ju niekoľkokrát, ale vôbec nevidelto, čo tak veľmi znepokojovalo Jamesa.

„Nič tam nie je.“

„Ale, je... Stále sa to hýbe...“

„Uisťujem ťa, že tam naozaj nič nie je. To sa ti len zdá...“

„Naozaj? A čo, keď sa to zdá tebe?“

„Nezmysel.“

„To hovoríš len preto, lebo chceš mať vždy pravdu.“

Spock sa chytal na mimoriadne uštipačnú odpoveď, ale príchodMcCoya mu vtom spoľahlivo zabránil.

„Nehádajte sa. Vec je príliš vážna na to, aby ste mohliriešiť takéto hlúposti.“

„Prejdite k veci!“ prikázal mu Spock.

„Dobre, tak v prvom rade by som vám rád povedal, že somvás tu nechal dlhšie, aby ste sa mohli pozhovárať, ale k tomu sa zrejmedostanete až neskôr. Najprv by som vám rád obom povedal, že testy dopadlivynikajúco. Obaja ste zdraví, schopní služby a absolútne nič vám nechýba.“

„Moja ruka...“ mumlal Kirk.

McCoy naňho chvíľu nechápavo hľadel. Až, keď jeho priateľneprestával zúfalo mávať rukou dodal:

„No, pripúšťam, že tuto môj kamarát Jim, má v krvi istúdrogu známu ako MK efekt, ale tá spôsobuje len zvýšenú slabosť a halucinácie.Mal si sa lepšie pozerať na toho barmana. Na to ti môžem predpísať len jednuvec, musíš počkať, kým účinky úplne vyprchajú.“

Obrátil svoju pozornosť na Spocka: „A čo sa týka vás,komandér, mohli by ste si aspoň raz pripustiť, že sa vám niekto páči. Naozajvám gratulujem. S Kirkom si toho užijete viac než dosť. Toľko k vašimobvineniam, páni. Ak dovolíte mám oveľa dôležitejšiu prácu, ako riešiť nezhodymedzi milencami,“ dosť nešetrne im naznačil, aby sa pobrali preč z ošetrovne.

„A čo tie moje pocity?“

„Obávam sa, ste sa mýlili, keď ste povedali, že to nie sútie vaše vulkánske záležitosti,“ žmurkol naňho McCoy.

Spock naňho chvíľu zdesene hľadel, ale napokon sa mupodarilo opäť ovládnuť akékoľvek ďalšie nutkania.

Spolu s Kirkom vyšli z ošetrovne. Navzájom po sebepokukovali a vstrebávali doktorove slová. Obaja mali jasné predstavy o tom,ako bude vyzerať najbližšia noc.

koniec

Rany slov

2011-11-22T19:34:00.001+01:00

fandom: House

Pár: House/Wilson

Varovanie: 15+, nestabilný vzťah, krátke

Obsah: Jedno netradičné ráno

„Do kedy to ešte budeš popierať? Snáď mi teraz nepovieš, žeto všetko som si len vymyslel!“ môj milenec ukážkovo plesol dverami v kúpeľni.To ma okamžite prinútilo prestať objímať vankúš a začať venovať pozornosťsvojmu priateľovi.

„House, Greg...“ volal som za ním.

„Daj mi pokoj!“

„Ja som to tak nemyslel. Len som chcel povedať, že...“ užani sám som nevedel, čo také. Všetko bolo príliš komplikované.

Napriek tme a zime som vyliezol z postele. Bezzaklopania som za ním vošiel do kúpeľne. Vedel som, že moje slová ho ranili.Nechcel to dať najavo, ale natoľko som ho už poznal.

Našiel som ho stáť pri umývadle.

„Poď do postele. Ešte je príliš skoro...“ zozadu som hoobjal, ale on stále nereagoval. Dôležité bolo len to, že ma hneď neodsunul nabok. Už to bol istý pokrok.

„Ty si môžeš ísť kam chceš.“

„Nechcem ísť nikam...“ pritiahol som si ho bližšie.

„Neverím ti. Práve si povedal, že...“

„Nepochopil si ma.“

„Mám ti snáď zacitovať tvoje vlastné slová?“

„Nie, Greg, ja viem, čo som povedal, ale...“ povzdychol somsi.

„Hanbíš sa za mňa. Nechceš so mnou tráviť čas. To si práveteraz povedal. A ja nie som odkázaný na teba a na tvoje rozmary...Aknechceš citáciu tak parafráza postačí...“ dokončil aj proti mojej vôli.

„Nie, je to tak. Ja len mám strach... Nie som pripravený...“

„To nebudeš ani zajtra, ani pozajtra, ani...“

Jemne som povolilzovretie. Obrátil sa ku mne a svojím pohľadom mi dával najavo, že sa namňa stále veľmi hnevá.

„Prepáč mi, že som savyhovoril na to stretnutie. Mrzí ma, že som klamal. Nebol som s nikým. Lensom sa tak prechádzal a rozmýšľal... Vynahradím ti to. Napríklad dnes, akmáš čas som celý tvoj a...“

„Tak dobre, možno na to zabudnem, keď...“ pošepkal mi doucha svojej špeciálne požiadavky a ja som len bezmocne prikývol.

Hell hunter: Grace

2011-11-20T19:36:00.001+01:00

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

„Vidím, že už ťa nič nebolí, Sammy,“ oslovil ho celkom pokojne.

Chcel mu povedať, že ho to mrzí, ale obával sa, že niečotaké by neakceptoval. Tak sa naňho len díval, neschopný čokoľvek povedať. Nealsa takisto mlčky triasol vedľa neho.

„Nič mi nepoviete, chlapci?“

Neal pokrútil hlavou a Sam ho jemne presunul za seba.

„Nič to nebolo. Len sme sa maznali...“

Nechcel, aby mu Lucifer ublížil. Nie naozaj, aj keď istáčasť z neho, si želala pravý opak.

Nick sa dotkol jeho tváre. Jemne po nej prešiel prstami,akoby ho chcel len zľahka pohladiť.

„Mne nemusíš klamať, Sam...“

„Ja to skrátka potrebujem. Chcel som, aby si ty...“ nedokončil to, keď sa ich pohľady stretli.Vedel, že Lucifer dostal nejaký nápad, ale nebol si istý, či sa mu to budepáčiť.

Prisadol si na posteľ k nim. Pritiahol si vyplašenéhochlapca do náručia a pobozkal ho. Sam neprotestoval. Dovolil by mu čokoľvek.Cítil, ako ho opäť napĺňajú tie pocity. Bolo to omnoho intenzívnejšie ako, keďsa ho dotkol Neal. Bol spokojný, milovaný a pretekala ním neopísateľnásila.

To všetko však bolo prerušené a Nick ho jemne pustil.Sam pocítil bolesť v chrbte, ale tá už bola taká samozrejmá, že sa nadtým, ani len nepozastavil.

Jemne dopadol na posteľ a chvíľu sa z toho spamätával.Keď sa mu podarilo, opäť sa posadiť bodnutie žiarlivosti ho takmer donútilokričať.

Nick to isté urobil aj s Nealom. Bozkával ho rovnako a dokoncaho posadil tak, aby Sam mal dobrý výhľad.

Cítil sa hrozne. Bolo to horšie, akoby mu nejakým spôsobomublížil. Tie pocity, ktoré ním blúdili sa takmer nedali zastaviť. Chcel Nealazabiť. Strhať z neho kožu a zničiť ho natoľko, aby už nikdy nemoholnikoho takto pobozkať. Telo mladéholovca priaznivo reagovalo aj na ďalšiu starostlivosť, ktorú mu poskytol. Sammusel ďalší pätnásť minút sledovať milostnú hru medzi svojím novým priateľom a milovanouosobou.

„Nie, nerob to!“ žiadal ho Sam. Chcel niečo urobiť, ale bolodhodený späť na svoju časť postele. Pokúsil sa o to ešte veľakrát. Prestal,až keď mal pocit, že koža na chrbte je už opäť úplne rozodratá.

Nick sa naňho ani len nepozrel. Ignoroval ho, akoby vôbecneexistoval. Sam sa schúlil do klbka a zúfalo sebou zmietal. Nechcel sa nato pozerať, ale nedokázal odvrátiť zrak. Nick dával Nealovi všetko to, po čom Sam túžil. Láskal ho a pohrávalsa s jeho telom presne tak, ako si to Sam vždy predstavoval. A nebolo pochýb o tom, že to Nickdotiahne až do úplného konca. Nasledujúceminúty mu to len potvrdili. Slasť, ktorú prežíval Neal on sám pociťoval, lenako bolesť, žiarlivosť a hnev.

Sam mal možnosť toho vidieť viac, než by si želal. Bezmocnesledoval prepojenie ich tiel a energií. Zúfalo zatínal ruky do prikrývky, prosil ho, aby prestal. Dokonca ajnahlas, ale Nick mu ani tentoraz nedoprial žiadnu úľavu. Prepustil ho, až keďuž nebolo nutné, aby sa na nich ďalej díval.

Sam okamžite vybehol z izby. Zúfalo sa oprel o prvéhočloveka, do ktorého vrazil. Zhodou okolností bola tou osobou Grace.

„Kam sa tak ponáhľaš, Sammy? Prenos ešte úplne neskončil.Obývačka nie je v poriadku.“

Oslovenie Sammy mu vohnalo do očí slzy. Triasol sa a zúfalosa jej držal.

Grace ho oboma rukami objala a pokúšala sa blokovaťrozboľavenú energiu. Podľa toho, ako saSam tváril, jej bolo jasné, čo sa stalo.

Sam sa od nej trochu odtiahol, keď pocítil prítomnosť inejbytosti.

„Kto je to?“ díval sa na neznámeho mladého muža, ktorý malistým spôsobom podobnú energiu ako Lucifer. Tá jeho však bola poznačená niečímúplne iným. Sam si bol istý, že to nie je démon. Tí nemali takú nádhernúvnútornú podobu. Po kontakte s Nickovou energiou dokázal rozoznať aj túto.

Múzeum voskových figurín 2

2011-11-19T19:30:00.001+01:00

Pár: SH/JW

obsah: Sherlock a John sa zaplietajú do prípadu sériového vraha...

Voľné pokračovanie jednorázovky Múzeum voskových figurín

Poznámka mimo tému : Tešila som sa, že postíham veci a že budem písať cez voľno, ale taká chorá som bola, že až, nič som nevládala. Akurát teraz mi je trochu lepšie, tak začínam robiť veci aj do školy, ale inak hrôza a des.

„Prečo si musel vybrať tú moju?“ nespokojne zamumlal John.

„Zrejme z rovnakého dôvodu, ako to urobil pri tých ostatných...“

„Akých ostatných?“ opýtal sa Lestrade.

„Vyhľadajte si to v záznamoch. Je to záležitosť asispred piatich rokov...“

„Na niečo také by som si určite musel pamätať.“

„Nie, pokiaľ ste nenavštívili istú dedinu...“

Lestrade si urobil poznámku.

„Pozriem sa na to. Myslím, že tam pracuje jeden môj dobrýznámy.“

„Výborne. Tak to by sme mali. Ak dovolíte...“

Sherlock pristúpil k Johnovi. Naklonil sa a pošepol mu:„Je to taká trápna záležitosť. Občas,ale naozaj len občas... sa ani mne nepodarí vyriešiť prípad.“

„Ty si ne...“

„Ššš,“ tíšil ho Sherlock.

Pobozkal ho, aby mu zabránil klásť ďalšie otázky. Johnnetušil, čo to s ním je. Takto sa zvyčajne nesprával. Aspoň nie, keď mudostatočné vzrušenie poskytovalo miesto činu. Bolo ťažké nereagovať na jeho bozky,ale v momentálnej situácii na to, akosi nemal chuť.

„Už ste skončili?“ opýtal sa Lestrade.

Sherlock nespokojne pustil Johna a zamračil sa naňho.

„Už odchádzame.“

„Máte pre nás nejaké...“

„Tentoraz nie. Chcem si ešte niektoré veci overiť po svojom.Ak budete mať niečo nové dajte mi vedieť.“

Nebolo to nič nezvyčajné, ale spôsob akým to povedal ,Johnauvádzal do značných rozpakov. Bolo mu jasné, že jeho priateľ vie omnoho viac,než sa rozhodol prezradiť. A takisto aj to, že dnes má neovládateľnú chuťbozkávať sa na verejnosti. A takéto niečo ho prepadá obyčajne vtedy, keďchce, aby to malo aj mimoriadne vášnivé pokračovanie v súkromí. Sherlock ho chytil za ruku a vtiahol dotaxíka.

„Baker street 221b,“ zahlásil nadšene.

Taxíkár prikývol a čoskoro boli na ceste domov.

Sherlock sa po celý čas hral s mobilom.

Vôbec mu neprekážalo, že kávu zabudli na mieste činu.

„Sherlock, čo sa deje?“ opýtal sa ho asi po desiatich minútach ticha.

„Nič. Pôjdeme jednoducho domov, do postele a na dnes tostačí...“

John neveriacky nadvihol obočie.

„Ponúkli ti veľký prípad a ty chceš ísť jednoduchospať?“

Očakával, že Sherlock bude nadšene poskakovať ešte aspoň párminút. Už dlhšiu dobu nemali prípad a jeho partner ako vždy na vrcholesvojej mrzutosti.

Sherlock pokrútil hlavou. Čím v ňom okamžite vyvolalzvýšenú pozornosť.

„Tento prípad je iný. Vytlačil som ho zo svojej mysle. Dlhosom o ňom ani nechcel nič vedieť. Zničil som aj všetky svoje poznámky. Tonie sú naše zvyčajné hry, je to veľmi vážna záležitosť. Spať ? To nie,“zamračil sa naňho.

Johnov mobil ako napovel zapípal.

POVEDZ TVOJMU PRIATELOVI, ABY SI NEVYMAZAVAL MOJESMSKY!!! POSLEDNÝ KRÁT MU BUDEM NIEČOTAKÉ TOLEROVAŤ. CHCEM, ABY STE OKAMŽITE PRIŠLI DO KLUBU!!! MYCROFT.

„Sherlock, tvoj brat nás volá do...“

„Nemáme čas.“

„Je nahnevaný. Aspoň mu napíšem, že pracujeme na prípade.“

„Môžem ja?“

„Áno, ale...“

„No tak, John. Mne môžeš veriť.“

„Sherlock, on možno potrebuje pomoc...“

„Bude sa musieť bez nás zaobísť.“

Nespokojný detektív mu jemne zobral mobil. Prečítal si toa rýchlo naťukal odpoveď. Potom opatrne položil mobil na kolená svojmupriateľovi.

„Už nebude otravovať.“

„Čo si mu napísal? Snáď nie zas...“

Sherlock sa spokojne usmial.

„Dostal som náhlu vlnu inšpirácie...“

John sa práve toho obával. Preto neodolal a prezrel siodoslané správy.

SEXUJEME... NESTIHAME. JW

„Sherlock?“

„O pár minút to predsa bude pravda.“

„To sa ešte uvidí... Musím uznať, že je to lepšie, ako to čosi mu napísal minule. Neviem ho tam strčiť, Mycroft. Neruš. To bolo predsa leno niečo...“ potichu zacitoval John.Už sa ani len nečudoval, že Sherlockov brat k nemu neprechováva prílišveľkú dôveru.

Mladý detektív pobavene vystúpil a otvoril mu dvere,aby mohol dôstojne vyjsť. John si až teraz všimol, že už dorazili domov.

„Ďakujem, Sherlock,“ zahanbene odvracal zrak od taxikára,ktorý od neho prevzal peniaze a bez akéhokoľvek komentára sa pobral svojoucestou.

„Ako dobre, že ste už doma. Prišiel vám nejaký balíček,“ s obavamihľadela na svojich podnájomníkov. Zjavne už mala dostatok skúseností s takýmitozásielkami.

„Je na moje meno?“ opýtal sa Sherlock.

„Nie, keby to tak bolo, bála by som sa, nechať ho v dome.“

„Dobre, pozrieme sa na to...“ upokojoval ju John.

„Asi to nebude nič vážne, podľa adresy je to z obchodu s týmierot...erotickými pomôckami....“ zahanbene vyjachtala pani Hudsonová.

John ukážkovo očervenel. Do bytu sa dostal len s vynaložením veľkého úsilia. NebyťSherlockovho poštuchávania, zrejme by ostal stáť na ulici. Chcel jej tovysvetliť, ale vôbec sa nedostal k slovu. Keď sa o to pokúsil,Sherlock mu previnilo stisol ruku, tak len zmĺkol a nechal sa viesť.Balíček na nich čakal na stole. Pani Hudsonová chvíľu otáľala, kým sa odhodlalanechať ich o samote. Johnovi bolo hneď jasné, kto si to objednal.Nepotreboval na to žiadnu dedukciu ani nič podobné. Už len to, ako sa istýdetektív tváril, vnieslo do tohto prípadu oslepujúce svetlo.

Liek

2011-11-12T19:03:00.001+01:00

Fandom: Star trek2009

Pár: Kirk/Spock,McCoy

Varovanie: 15+

Obsah: Spock predvoláMcCoya do svojej kancelárie... Je to taký dodatok k jednorázovke Nesprávne dvere.

McCoy s obavami pristúpilk tým dverám. Bol neskorý sobotný večer a on by bol najradšej vonku,ale dostal istú dôležitú správu, ktorá sa nedala ignorovať. Dovnútra vstupovals mimoriadne zlým pocitom. Začínal sa obávať, že Kirkovi sa niečo stalo.Nevidel počas celého dňa, čo bolo dosť podozrivé. Okrem toho si matne spomínalna to, v akom stave odišiel z baru. McCoy mal, čo robiť so sebou,preto si akosi nevšimol, kam sa vyparil. Predpokladal, že zaliezol do postelea až do večera sa v nej bude vyvaľovať. Tak veľmi mu závidel. Onteraz tiež chcel byť niekde inde...

Akékoľvek ďalšie myšlienky bolizmrazené tým, čo uvidel.

„Ty si tu?“ prekvapene vytreštiloči.

Niečo, o čom čo považoval zanemožné, bolo zrazu neodškriepiteľnou realitou. Kirk a Spock. Sedeli vedľaseba a tvárili sa nahnevane. Obaja vo vzácnej zhode a svojskýmspôsobom, ale bolo to vidieť dokonca aj na zvyčajne stoickom Spockovi.

„Áno, som...“

Kirk chcel pokračovať, ale mupohľadom naznačil, aby sa zdržal akéhokoľvek komentára. A Jim hoposlúchol.

„Poďte dovnútra a sadnitesi.“

McCoy neochotne prijal ponúkanústoličku. Niečo sa tu dialo. Niečo takmer nepochopiteľné. A on nevedel, čosi má o tom myslieť. Skôr než stihol svoje obavy preformulovať do slov,Spock opäť prevzal kontrolu.

„Potrebujem, aby ste mi povedali,aký liek ste včera podali tu prítomnému kadetovi Kirkovi?“

„Sťažoval sa, že je trochunachladený. Tak som mu dal štandardný a bežne dostupný...“

„Klamete, McCoy. Ak si myslíte,že tým uniknete prípadným následkom tak sa veľmi mýlite. Som si istý, že stekadetovi dali nejakú zakázanú látku! Ak mi nepoviete, o čo šlo ponesietenásledky.“

„Moje ruky sú úplne čisté...“bránil sa zúfalo.

„Ukážem vám, čo sa stalo. Zdá sa,že mi nedávate na výber. Bude to len povrchové, ale verím, že vám to zabrániďalej klamať,“ prikázal Spock.

Jim sa nespokojne pomrvil nastoličke.

„Nie to nebude potrebné. Ja mu tovysvetlím...“

„To nie je rozumné. Čo ak toniekomu prezradí?“

„O to sa už postarám.“

„Nie. Nepáči sa mi to. Nechcem,aby si to robil s ním...“ naďalej protestoval Kirk.

Spock pristúpil k doktorovia rukou sa dotkol jeho tváre. Kirk nespokojne vstal so stoličky a muselsa veľmi premáhať, aby ich od seba neodstrčil. Obával sa, že to dlho nevydrží.

Spockove spomienky

Spock hodil omámenéhomladíka na svoju posteľ. Obával sa, že na ničom inom by zaspať nedokázal.A bolo len logické, že nechcel, aby ho ráno bolel chrbát, kvôli zjavnémunepohodliu, ktoré by poskytovala akákoľvek iná alternatíva. Posteľ sa dalaroztiahnuť tak, aby v nej bolo viac miesta. To naozaj nebol žiadny probléma Spock bol presvedčený o tom, že Kirk jednoducho ostane na svojejstrane.

Neočakával však istú nepatrnú komplikáciu. Kirk si urobilpohodlie, asi takým spôsobom, že zabral celú posteľ. A chvíľu rozhodnezápolil so svojím oblečením. Chcel ho zastaviť, keď mu došlo, čo budenasledovať, ale kým sa spamätal so šoku, kadet bol už dávno ukážkovým spôsobomvyzlečený.

Aj, keď na niektorých miestach došlo k výraznémuodtrhnutiu a poškodeniu. PodľaSpockovho skromného názoru si ľahol do dosť vyzývavej pozície. A akosi nebolani poriadne zakrytý.

„Čo ste to urobili?“

„Do postele nechodím oblečený, ak nemáte pyžamo, budete sas tým musieť zmieriť...“

„Niečo by sa našlo...“

„Netreba. Takto mi je dobre...“

„Vám možno áno, Kirk, ale nezabúdajte, že je to moja posteľ.A ja rozhodujem o tom...“

„Som Jim.“

„Tak vás nemôžem volať.“

„Prečo nie?“

„Nie je to vhodné.“

Jim mykol plecom.

„Chcem, aby ste ma tak volali,“ vyhlásil vzdorovito.

„Tak dobre, myslím, že bude lepšie, keď pôjdete spať...“natiahol naňho prikrývku a dával si pritom pozor, aby sa ho nedotkolodhalenej pokožky.

Neočakával, že Jim ho chytí a odmietne ho pustiť. Ichpohľady sa opäť stretli a on cítil, silnú zmes cudzích pocitov, arómu omámenosti a ešte niečo iné, niečočoho by sám nikdy nebol schopný. A skôr než sa stihol odtiahnuť, zachytilakúsi starú myšlienku.

„Takže ja som ušatý bastard?“

„Nádherne ušatý... a to posledné pokojne škrtnite,“žmurkol naňho.

Prítomnosť

McCoy sa prebral z omámenia. Hlava ho mierne bolela a krik,ktorý počul mu vôbec nepomáhal. Kirk sa práve kvôli niečomu poriadne rozčúlil.A Spock ho kvôli niečomu utešoval v objatí.

McCoy si tak silno pretieral oči, až mal pocit, že muvypadnú.

„Ja radšej pôjdem. Potrebujem ísť na vzduch.“

Poznámka: Rozhodla som sa trochu viac naznačovať a dať to tak, aby sa tam dalo všeličo domyslieť :D

Nesprávne dvere

2011-10-31T19:41:00.001+01:00

Fandom: Star trek2009

Pár: Kirk/Spock

Varovanie: 15+, romantika

Obsah: Kirk savracia do svojej izby, po prehýrenej noci...

Kolísal sa z jednej strany na druhú. Všetko sa s nímtočilo. Počas minulej noci pomiešal všetko, čo mohol. Dokonca aj preňho to boloviac než dosť. Nedokázal sa ani poriadneudržať na nohách. Už ani nevedel, ako sa odtiaľ dostal. Hlavné bolo len to, žekonečne stál pred svojimi dverami.

„Aké...bolo to heslo...“ rukami klopkal po panely. Bol siúplne istý, že si ho veľmi dobre pamätá. Tá pekelná vec napriek tomu zapípala a dnusa nedostal.

„Sakra!“ tresol do dverí ešte silnejšie.

Dvere sa otvorili. Oslepujúce svetlo mu takmer spôsobilobolesť. Už sa nemohol dočkať, ako sazvalí na svoju posteľ. Chcel si pospať, hoci aj oblečený. Všetko mu bolo jedno,až na to, že si bol takmer istý, že jeho spolubývajúci nemá také špicaté uši. Anitaký prísny pohľad. A už vôbec to nie je... Spock.

„Kadet Kirk. Môžem vedieť, prečo búchate do mojich dverí?“

„Vašich, nie vašich ušatých dverí rozhodne nie... Au!“

Podozrievavo sa zakolísal a takmer mu spadol donáručia.

„Tu nemáte, čo robiť. A ako to vôbec vyzeráte?“

„Chcel som ísť na izbu. Áno, na izbu, ale dajako sa mi topomotalo... Vyzerám dobre. Veľmi dobre, tak ako vy.“

„To je mi jasné. Vaša izba je na inom poschodí. Odvediem vásdo výťahu...“ schmatol ho za ruku, ale Kirk sa odmietal pohnúť.

„Posteľ potrebujem... posteľ...Nikam nejdem...“ zaťal sa.

„Ako myslíte, Kirk. Nechám vás tu,“ chladne vyhlásil Spock.

„Nie, nie, ne ne...“ zosypal sa mu k nohám, stiahol hoso sebou až na zem.

Chvíľu sa dívali jeden na druhého. Kirkovi Spockova tvár tancovala pred očami. A z nejakéhodôvodu mu zrazu pripadal akýsi iný, ako zvyčajne.

„Čo sa uškŕňate?“

Kirk skúmavo naklonil hlavu.

„Nie je to zlé. Rozhodne nie...“

„Čo nie je...“

Spock nestihol dokončiť vetu. Ten drzý kadet sa k nemu naklonila pobozkal ho. Najprv sa len zľahka obtrel o jeho pery, ale ďalšíbozk bol už omnoho odvážnejší. Spock bol taký prekvapený, že sa ani lennebránil. Zmes nehy a vášne prechádzala jeho telom a nedovolila mu odtrhnúťsa od neho.

Aspoň nie počas prvej vlny toho pocitu, ktorý nímnekompromisne prešiel. Napokon sa však spamätal a nie príliš dôrazne ho odseba odsunul.

„Poďte musíme ísť...“

„Nie, nevládzem... Nie je mi dobre...“

„Dobre, môžete ostať u mňa, ale nijaké hlúposti.“

„Rozkaz, pane. Nijaké... a nijaké...“ potichu mrmlalKirk.

Dvere sa za nimi zavreli a on dúfal, že to nikdy nebudemusieť ľutovať.

koniec

Chata 14. 2/3

2011-10-29T18:02:00.002+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino

Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...

Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...

Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...

Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.

Shevo

Misha

Každáďalšia minúta bola preňho neskutočne stresujúca. Chcel, aby sa Mark užk nemu vrátil. Nemohol sa ani len pohnúť z izby a tie telá hoporiadne znervózňovali. Malého vložil do postieľky a začal baliť veci.Bolo mu jasné, že nebudú mať možnosť pokojne sa vyspať.

Približne o desaťminút Mark vošiel dovnútra. Držal v rukách trasúce sa klbko, ktoré čoskorovyzeralo ešte omnoho horšie, ako syn Nicol. Podľa papierov už vedeli, že jehomeno je Brian.

Mark uložilchlapca na posteľ. Jeremy otvoril oči a skúmavo si premeral tmavovlaséhomladíka. Misha z neho takisto chvíľu nespúšťal zrak. Mal pocit, akobymedzi nimi prebehla istá výmena informácií. Nespokojne sa hmýril, až kým hoMark nepustil na zem. Potom rýchlo docupkal k Mishovi a objal ho.

Mladík hojemne pohladil po vlasoch. Dovolil mu, aby od neho čerpal vedomosti. Cítil pritom upokojujúce teplo, ktoré prekrylo všetko ostatné. A vedel, aj niečoiné, omnoho desivejšie. Celé jeho myslenie sa obrátilo. Ten dotyk ho takmerovládol a ťahal ho hlbšie do vlastného vnútra.

Videlniečo, čo bolo takmer neskutočné. Spomienky, ktoré prežíval predtým, mali vždyv sebe akúsi ľudskú príchuť. Dokázal seba samého vnímať len z tohtohľadiska. Dotyk dieťaťa ho prinútil vrátiť sa späť ešte hlbšie a nájsť to,čím kedysi bol.

„Prečo sme prišli sem?“ pýtal sa tej druhejbytosti, ktorá bola jeho matkou. Bolmenší a slabší a musel len čerpať, ale on sa chcel naučiť aj hovoriť.Aj uvažovať, tak aby nemusel byť úplne závislý.

„Vždy sme tu boli, maličký. Niekde hlboko naokraji, a kedysi sme možno mali aj vlastnú formu existencie. Inú než tútojednoduchú. Povráva sa, že úplne na začiatku sme žili v blízkosti ľudí.Ich chápanie sveta sa však vyvíjalo inak, ako to naše. Cesty sa preťali. Onizačali vidieť tento svet inak, našli si iné sféry a my sme ostali vosvojom svete nedotknutí. Bez ich prítomnosti. Boli sme iní a nevedeli smesa prispôsobiť ich rýchlemu rozvoju. Preto sa teraz musíme veľa učiť, aby smeich dokázali dobehnúť. Jedného dňa nám možno vďaka tebe uvoľnia cestu. To jetvoja úloha. Ak by ťa aj mali kvôli tomu nakrájať na kúsky, aspoň poslúžišsvojmu účelu.“

Matkine slová sa ho hlboko dotkli, alenavonok sa to nijako neprejavilo. Neodtiahol sa od nej, neprerušil spojenie,ani žiadnym iným spôsobom neprejavil nespokojnosť.

„Ty ma nemáš rada?“ opýtal sa chladnýma vecným spôsobom, tak ako sa to od neho očakávalo. Jeho otázka bola lenskonštatovaním, bez citového zafarbenia. Bez sklamania.

„Tým slovám mi nerozumieme. Kde si niečo taképočul?“

„Oni to tak hovoria. Počúval som a viem,že oni...Mať rád je pekné. Ak ťa niekto má rád, si šťastný...“

„Nie, maličký. Ľudia sú šťastní, ak sa majúradi. My sme šťastní, keď sa nás niekto dotkne. Cez dotyk čerpáme vedomosti.V dotyku je všetko, čo poznáme. Žiadne slová, žiadne pocity, len dotyk...Nezabudnina dotyk, ktorý môže pohnúť všetkým... Dotykom môžeš aj ublížiť...“

Mishanechápal, prečo si práve teraz spomenul na niečo také. A prudká bolesť,ktorá ho zasiahla do temena hlavy, takisto nebola veľmi príjemná. Pred očami samu zatmelo. Počul Marka niečo povedať, ale nerozoznal presný význam. Vedel lento, že to neznelo veľmi povzbudivo. Keďže si takto nedal pozorv prítomnosti dieťaťa, bolo mu viac než jasné, že hra sa ešte ani lenzďaleka nezačala.

Niektoblízko neho veľmi potichu zopakoval to mrzuté slovko prepáč. Potom už nič viacnedokázal rozoznať.

Telo hobolelo, pálenie prechádzalo do mučivého zovretia bolesti. Nemohol dýchať,nemohol myslieť.

Matka malapravdu. Telo ho bolelo od dotyku toho chlapca. On bol zdrojom.

Šialenázmes pocitov sa okolo neho uťahovala ako slučka.

Pocítil akoho od neho, niekto odrhol. Mark pevne zovrel dieťa a potiahol ho viacdozadu.

Okamžite muzačalo byť lepšie.

„Čo to mávšetko znamenať? Prečo mi chcel ublížiť?“

„Neviem,ale náš hosť nám to istotne povie. A ak nie, bude mať veľmi veľképroblémy...“

„Naozaj, janaozaj...“ Jeremy sa prestal zmietať. Upokojujúco sa oprel o Marka.

„Oni mipovedali, že ak na vás ešte viac zatlačíme, určite sa vrátite. Poslali ma sem.Povedali, že ak nezahrám dobre svoju rolu, nechajú ma v tomto tele. Janechcem zomrieť. Nechcem...“

„V akej sidekáde?“ opýtal sa Mark.

Mishacítil, ako ho ten pojem pošteklil, kdesi v mysli. A on zrazu vedel,že dekáda v ich ponímaní znamená vývojové obdobie, niečo ako vek danéhojednotlivca.

Jeremychvíľu mrzuto prechádzal prstom po svojich perách. Napokon, keď si bol istý, žeto správne spočítal, im to prezradil.

„V tretej...“

„A čoostatní?“

Ukázal natelá, ktoré sa stále ešte nehýbali.

„Hm...Mamaje asi v desiatej, ale...“

Odpútal saod Marka, keď si všimol telá.

Chcel sak nim priblížiť, ale muž mu to nedovolil. Pokúšal sa mu vytrhnúťa vyslať do jeho tela rovnaký nepríjemný pocit, aký predtým zažil Misha,ale mysľou mu prešiel telepatický príkaz a bol nútený poslúchnuť.

„Čo sa mamestalo?“

„To je tihádam jasné.“

„Nie,naozaj neviem. Mňa sem len poslali,“ zúfalo opakoval Jeremy.

„Povedz mipresne, čo od teba chceli. Od slova do slova. To predsa zvládneš.“

„A potom mauž dáte spať? Som unavený?“

Markbezmocne prikývol.

„Povedali,že kým nebudeš kompletný, nemôžeme odtiaľto odísť. A čím dlhšie to potrvátým viac ľudských tiel bude ohrozených. Máš sa vrátiť domov. Čakáme na teba, ajna tvojho partnera. Potom bude všetko opäť v poriadku.“

„Kto presneti to povedal?“

„Ja neviem.Bol som veľmi unavený. Mama ma zobrala do auta a zaspal som...“

Misha bolešte stále otrasený po útoku dieťaťa a ani trochu mu neveril.A rozhodol sa to aj dať najavo.

„Jas vami nikam nepôjdem. To, čo ste urobili s mojimi rodičmi, na tonaozaj nenachádzam žiadne ospravedlnenie, a aj keď už nie som taký, akoich syn, môžem ťa ubezpečiť, že to, čo ste urobili bolo zlé. Mark ostáva somnou. Zmierte sa už s tým, a prestaňte nás otravovať.“

„Tynechápeš... Ukázal som ti bolesť. Našu bolesť. Nekonečnú... Nikdy to neskončí,ak sa nevrátite...“

„Kam sa mámevrátiť?“ opýtal sa Mark, akoby o nič nešlo. Misha naňho zdesene hľadel.

„Chata je priechod.Tam sa vrátite a všetko skončí. Už žiadne zabíjanie, žiadna Zem.“

„Žiadna Zem?“

„Nie, žiadna.Len my.“

„Nerozumiem.“

„Vráťte sa k priechodu.“

„To neprichádzado úvahy,“ odmietol Misha.

„Ak sa nevrátite,ľudia skončia. O dve hodiny musíte byť už na ceste. Dobre si to rozmyslite,neprestanú.“

Potom chlapeczavrel oči a zaspal, skôr než stihol čokoľvek ďalšie objasniť. Mark ho zložilna posteľ a obrátil sa k svojmu partnerovi.

Misha pochopil,čo má na mysli. A vedel, že oni neustúpia a urobia naozaj čokoľvek. Nechcel,aby vtom pokračovali. Nemohol by sa na niečo také dívať.

„Pôjdeme?“ opýtalsa zdrvene. Nemal silu pokračovať v boji proti nim. Nikam im nemohli uniknúť.Vedeli o každom ich kroku a boli súčasťou siete, ktorá ich obklopovala.

Poznámka autorkyFF: Naozaj sa už pomaly prepracúvame ku koncu, aj keď to tak ešte zatiaľ nevyzerá, ale dostávame sa k tomu. Sama som zvedavá, ako to dopadne. Ešte to nemám úplne premyslené. (Teda, hlavne ten záver, aj keď v jednej veci som si istá. Čiže treba ešte vydržať, čoskoro sa prebojujeme do konca a potom snáď sa to bude dať nejako solídne uzavrieť.

Univerzita

2011-10-24T18:39:00.001+02:00

info o novej poviedke, ktorú som síce neplánovala, ale skrátka prišlo k tomu, že to musím napísať, lebo mi to takpovediac nedá. Aj, keď tá poviedka, nebude na tomto blogu, ale na tom, kde mám originálne veci, oznam dávam aj tu.

Naozaj som neplánovala nič nové, dokonca nestíham ani dokončenie starých vecí a teraz by som mala robiť niečo, iné ale skrátka pocit je pocit, a keď už ma raz niečo na koplo, tak sa tomu nebudem brániť.

Pripravte sa teda na poviedku so školského teda, vysokoškolského prostredia, bez fantasy, a povedzme, že napísanú len kvôli tomu, že ma istá vec dosť zaujala, a skrátka to nemôžem nechať len tak.

Nepáči sa mi, ako ľudia vnímajú to, keď je niekto introvert. Tvária sa nejako, akoby to bola nejaká diagnóza, či niečo podobné.

Skrátka im to pripadá, ako veľké sklamanie. S čím nesúhlasím.

Preto teraz v celku úplne impulzívne píšem tento úvodník k novej poviedke, ktorej hlavným hrdinom bude práve takto zameraná osobnosť.

Poviedka bude mať aj tak trochu reálny základ, ako sa to už hovorí, ale samozrejme chcem tam pridať aj niečo také dá sa povedať, že typické...

Názov: Univerzita

pár: interný doktorand/študent, Marek/Lukáš

varovanie: 15+

Obsah: Marek prichádza do prvého ročníka na VŠ...

poviedka bude pridávaná na Alternatívny svet.

Chata 14.kapitola 1/3

2011-10-23T19:14:00.000+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino

Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...

Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.

Shevo

Mark

„Čo od násešte chcete?“ nie príliš priateľským tónom sa spýtal Mark.

Nechcel,aby jeho partnera ďalej trápili takýmito hrami. On sám už toho začínal maťdosť. Všetci stáli proti nim a tvárili sa, akoby to, čo urobili bolo tounajprirodzenejšou vecou na svete. Anitrochu ich netrápilo, že potrebujú istý čas pre seba. Nikomu nezáležalo na tom,ako sa cítia a čo si myslia. A rozhodli sa využiť všetky možnéprostriedky.

„Ty by sito mal vedieť najlepšie. Bol to tvoj plán. Ty si to všetko pripravil.Postupovali sme len podľa tvojich inštrukcií,“ podráždene mu pripomenulChester.

„To užnepatrí mne. Nie som viac ten, ktorého ste považovali za súčasť vašejspoločnosti. To, čo bolo predtým sa už nevráti. Ak ste nás nechávaliv nádrži, kvôli tomu, tak ste sa prepočítali. Ani, keby sme tam boli čolen o deň dlhšie, ani jeden z nás už nebude taký ako predtým.Nechajte nás ísť svojou cestou.“

„Ľutujem,braček, ale to nepôjde. Máš isté povinnosti. Musíš sa vrátiť domov a tvojpriateľ tiež. Nemáme čas na dlhé reči. Prišli sme po vás v takejto podobe,aby ste nás konečne vypočuli a...“

Carolinebolestne sykla a priložila si ruku na hruď.

„Prosím,Mark... Nenechávaj nás samých.“

Nohy sa jejpodlomili a zosypala sa na zem. Za iných okolností by to považoval zateatrálne gesto, ale veľmi jasne vnímal jej bolesť.

„Toto minerob, Carol. Takto sa nedohodneme. Choď už. Neviem, ani kto vlastne sia nemám žiadny...“

Jej telo sazačalo čoraz väčšmi triasť. Mark si podvedome kľakol k nej. Rozopol jejgombíky, čisto lekárskym spôsobom. A na jeho veľké prekvapenie, aj Mishovirodičia skončili na zemi v podobnom zovretí bolesti.

Mladíkustúpil dozadu a udrel sa do steny. Potom sa zosunul na zem.

„Čo im je?“opýtal sa zmučene.

„Pozriemsa,“ opatrne vyhlásil Mark. Začínal mať tušenie, o čo ide. Mrzelo ho, žeto musí povedať pred svojím partnerom.

RozopolCaroline šaty.

Na hrudimala akúsi červenú škvrnu. Bolestivo sa rozširovala a pulzovalo v nejniečo, pripomínajúce neznámy druh ochorenia.

„Pretrhnutiea silná alergická reakcia. Nemali ste si vybrať tieto telá. Nie sú pre vásvhodní. Je mi to ľúto, ale už pre vás nemôžem nič urobiť.“

„Mark?“

Obrátilpozornosť na svojho partnera. Misha mal oči plné bolesti, zľahka sa chvel.

„Nemôžešich takto nechať... Oni... nechcem, aby sa im niečo stalo...“

Mark siželal, aby mu mohol povedať lepšiu správu, ale obával sa, že toto nedokážezmeniť.

Caroline mubolestivo zovrela ruku. Nechcel, aby sa jej niečo stalo. Stále ju vnímal akosestru, jeho telo aj istá časť neho to takto vnímala, napriek všetkému, čo saodohralo.

„Pomôž mi.Ja nemôžem... Moje dieťa... Jeremy... On je sám v izbe. Ak nemôžeš pomôcťmne, pomôž aspoň jemu... Prosím sľúb mi...“

„Pôjdempoňho...“ prisľúbil jej.

„Misha,choď za malým. Nemal by si...“

„Nikamnepôjdem. Nie ja...“

Mark mupohľadom naznačil, aby neodporoval. Vedel, že to, čo sa stane, nebude ničpríjemné. Aj on sám by rád niekam zmizol.

„Oni súmoji rodičia, ja som...som alebo nie...“ zdesene zaboril ruky do vlasov.

Mark satiež pokúšal nehľadieť na nich. Umierali bolestivo a aj keď zo seba naľudskej úrovni nevydali ani hláska, tie druhé súčasti kričali tak nahlas, ažzobudili aj malého. Jeho plač prinútil uboleného mladíka, tackavo sa vrátiť doizby.

Mishaopatrne vybral malého z postieľky. Držal ho na rukách. Kolísal hoa pokúšal sa odpútať pozornosť od toho, čo sa tam dialo.

Mark smutnepozoroval príslušníkov svojho druhu. Bolo to nerozumné a hlúpe, len takich natrieskať do hocijakých tiel. Bola to vyhrážka. Cítil ju v ichpohľadoch, aj keď nebola vyslovená priamo.

Toto bolilen ďalšie obete, vybraté z nádob. Nikto k nim neprišiela nepodelil sa s nimi o nič. Povedali im len to, že Mark im môžepomôcť.

A onvedel, že v nádobách je ešte veľa takých, mladých nič netušiacich bytostí.A oni mu ich budú posielať aj naďalej.

Jeho staráosobnosť by do nich len nemilosrdne kopla. Bolo by mu jedno, koľkých byposlali. Len by sa im vysmial.

Nový Markcítil v nohách slabosť. Bolo toho naňho priveľa a emócie, ktorézískal ním bolestne lomcovali.

Musel sapremáhať, aby neodvrátil zrak. Ich telá postupne prestali javiť akékoľvekznámky života. Ostali tam jednoducho ležať.

Zhlboka sanadýchol, pokúšal sa uzavrieť tú bolesť hlboko. Nemohol teraz všetko nechaťtak. S námahou vstal a neistýmkrokom zamieril do izby.

„Misha,idem sa pozrieť na Jeremyho. Zatiaľ odtiaľto nevychádzaj.“

„Dobre.“

Odpoveď,ktorú dostal k nemu doľahla takmer akoby z veľkej diaľky. Šiel ďalej,dúfajúc, že Misha zvládne situáciu lepšie ako on.

Rozbeholsa. Cestou vrazil do nejakých hostí, vracajúcich sa z večierka. Muž za nímzakričal akúsi nadávku, ale Mark si to nevšímal.

Bežalďalej, až kým nezastal pred príslušnou izbou.

Zaklopal.

„Kto je?“opýtal sa neistý hlas.

„To som ja,Jeremy. Môžeš mi otvoriť?“

„Kto si?Nepoznám tvoj hlas.“

„Som Mark.Istý čas sme predsa...“ zarazil sa, keď si uvedomil, že toto dieťa si na tonepamätá. To bola závažná chyba.

„Mama tio mne určite hovorila. Som skrátka strýko Mark.“

„Áno, ánouž viem...“

Chlapecchvíľu zápasil s dverami, ale napokon sa mu ich podarilo otvoriť.

Bol menší,vychudnutý a pôsobil zvláštnym dojmom. Pohyboval sa nemotorne, ako úplnemalé dieťa, ktoré len nedávno začalo chodiť. Pokožku mal na niektorých miestachúplne dodriapanú, akoby sa neustále škriabal. Iné časti boli zas priveľmi naplnútea sieť tmavých žíl sa začínala objavovať, čoraz intenzívnejšie.

„Bál som satu. Nechali samého...“ ponáhľal sa dojeho objatia a pevne sa ho držal.

Markpocítil teplo sálajúce z jeho tela. Mal horúčku a mierne sa ajtriasol.

„Máš tu nejakéveci?“

„Áno, mama zbalilabatoh.“

Mark s nímvošiel dovnútra. Nebol si istý, či si vôbecniečo môžu zobrať. Každopádne mu bolo jasné,že producenti po sebe určite poupratujú.

Preto neváhala zobral to, čo patrilo jeho synovcovi. Momentálne nemali dosť peňazí na nákupďalších vecí.

Vyložil si batoha na plecia a pre istotu sa ešte spýtal.

„Mala so seboumama, nejaké vybavenie.“

„Čo je to vybavenie?“

„Hranatá červenátaška...“

„Áno, mala ju.Mala, je tam pod stolom...“

„Dobre, vezmemeaj tú a pôjdeme, ale najprv sa zahráme takú hru. Ty teraz pekne zavrieš očia otvoríš ich, až keď ti to poviem. Chcem ťa s niekým zoznámiť a jeto prekvapenie...“

„Dobre, taksa budeme hrať.“

Jeremy súhlasneprikývol. Zavrel oči a oprel sa o Marka.

Svetlovlasýmuž opatrne zobral aj kufrík. Nebolo v ňom nič výnimočné, iba základná lekárskavýbava. Samozrejme z dielne producentov. Nepotreboval celý kufrík vybral lenzdravotnícku výbavu.

Potom opatrneprešiel do ďalšej izby. Počul ako majiteľka s niekým telefonuje. Sťažovalasa na nefunkčnosť kamier.

Mark vedel,čo to spôsobilo, ale nemienil jej pridávať ďalšie starosti. Už aj tak sa toho odohraloviac než dosť a oni museli urýchlene odísť.

Hell hunter: Neal 2/2

2011-10-16T17:49:00.005+02:00

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

„Hneď sa vrátim. Uvidíš, že ti bude lepšie...“ nežne hoprehováral Nick.

Sam tvrdohlavo pokrútil hlavou.

„Nemôžeš to len nejako privolať?“

„To nie je hra. Tie schopnosti nemôžem používať bez toho,aby o tom nevedel.“

„Prosím, Nick.“

„Tak dobre. Tento krát to pre teba urobím.“

Nechal do miestnosti vletieť akúsi fľaštičku. Chvíľu sa nadnimi vznášala, ale napokon pristála na jeho otvorenej dlani.

Sam si poslušne ľahol a nechal sa ošetriť. Bolo tomimoriadne príjemné. Celý sa pritom uvoľnil. Užíval si to viac, než by si sámdokázal pripustiť.

„To je omnoho lepšie. Prečo si sa na mňa ráno tak veľmihneval?“

„Nespomínal som si na teba. Lucifer je sám o sebepríliš ťažký. Nemôžem mať jeho vlastnéspomienky. Ani len jednu, inak by ma to spálilo. Viem o tebe len to, čo impovedal on. A nikdy sa nezmienil o tom, že máte blízky vzťah.“

Sam nervózne zdvihol hlavu. Chcel mu na to niečo povedať,ale zastavilo ho to, čo uvidel. Nick rukou jemne načrtol niečo ako kruh.

Rozprestrel sa okolo nich ako žiara a rozšíril sa až naposteľ.

„Čo je to?“

„Kým sme v tomto kruhu nemôže nás počuť. Sú isté veci,ktoré ti musím povedať, Sam. A nebude sa ti to vôbec páčiť.“

Sam si ho zamračene premeral.

„O čo ide?“ nie príliš nadšene rukou štuchal do kruhu.

„Nejde priamo oňho.“

„Nie, tak potom o koho?“

„Azazel sem príde bývať.“

Sam poznal Žltookého démona. Nebol to práve najmilší typ,ale rozhodne sa k nemu nikdy nesprával zle. Správal sa k nemu takmer otcovsky. Naposledy, keď sa stretli ponúkal mu pomocs jedným prípadom. Sam zdvorilo odmietol a chvíľu naňho zdesenehľadel.

„Lucifer povedal, že mu poskytne nové telo. Spomínalnejakého Johna...“

„Môjho otca! To nie. Nemôže preňho vymyslieť lepšiu úlohu?“

„Navrhoval toto alebo upratovanie po pekelných psoch.“

Napriek vážnosti celej situácie to Samovi začínalo pripadaťveľmi zábavné. Predstavil si otca, ako stojí pred takouto voľbou.

„Vybral si psov, však?“

Nick sa mu chystal odpovedať, ale niečo mimoriadne silné začalopostupne prenikať do miestnosti.

„Klebetíte o mne? To od teba nie je pekné, Nick.“

Sam vnímal hlas anjela. Bol to pomerne nepríjemnéa nebyť jeho spojenia s peklom, by to jeho uši nemuseli vydržať.

Kruh sa okamžite prerušil.

„Lucifer...“ ospravedlňujúco vyjachtala jeho schránka.Anjelske svetlo nečakalo na pozvanie. Sam videl, ako vchádza na svoje miesto.A začínal sa naozaj báť.

„Ahoj, Sammy...“ Lucifer ho chytil za obe rukya pritiahol si ho k sebe.

„Nebolo to tak... My sme sa len rozprávali... Nič proti tebenaozaj nič...“ zdesene vyjachtal Sam.

„Nemusíš mi to vysvetľovať. Viem všetko o mojejschránke. Vedel som, že ti prezradí pár vecí, hneď ako bude mať príležitosť.Nick niekedy pokúša moju trpezlivosť. Preto nie som veľmi rád, keď ho musímopustiť. Verí tomu, že jedného dňa ma natoľko nahnevá, až ho úplne zničím. Vertomu, že nie je ľahké byť schránkou. A obzvlášť nie mojou.“

Sam pocítil ako mu rukou prešla bolesť. Nie jeho vlastná,ale Nickova. On sám ju necítil len si uvedomoval, že Nick počas každej ďalšejminúty Luciferovho pobytu trpí, aj keď nie je schopný si to zapamätať, ale istástopa tej bolesti aj tak ostáva.

„Ty ho trápiš?“

„Ja nie, Sam... Náš drahý Nick, nie je mojou pravouschránkou. A má to isté nevýhody. Bol stvorený pre iného anjela. Ten ho užžiaľ mať nemôže. Nick patrí len mne.“

Sam nahlas zazíval. Liek, ktorý mu Nick natieral na chrbátnaňho práve začal pôsobiť aj inak, než očakával.

Zaspal skôr než sa stihol spýtať na niečo ďalšie.

Prebudil sa až o pár hodín neskôr, presnejšie niekto sarozhodol prebudiť ho bozkom. Keď Samotvoril oči, uvidel nad sebou Neala.

Mladý lovec sa naňho nevinne usmieval a tváril sa,akoby mu vôbec neprekážalo takto pokúšať osud v Luciferových izbách.

„Čo tu robíš?“ Sam sa zdesene obzeral okolo seba, akobyočakával, že na nich Lucifer opäť odniekiaľ vyskočí.

„Nie je tu. Priniesol som ti domáce úlohy,“ bezstarostnevyhlásil Neal. Sadol si na posteľ a zbavil sa nákladu kníha poznámok.

„Toto všetko ste prebrali dnes?“

„Nie, niektoré knihy sú pre mňa. Grace povedala, že si musímpár vecí za trest prečítať. Vraj ju vôbec neposlúcham.“

„Tak to si musel byť veľmi zlý, inak by ti toho toľkonenaložila. Ako to vyzerá v škole?“

„Naša trieda je v celku okej. Nič zvláštne. Stretol somdokonca jedno milé dievča, volá sa Jessica.“

Sam pocítil niečo ako bodnutie žiarlivosti. Nechápal, prečosa mu práve teraz stalo niečo také. Neala ešte ani poriadne nepoznal a malby sa sústrediť výhradne na svojho zamestnávateľa. Okrem toho nemohol očakávať,že každý príťažlivý chlapec bude takto vnímať práve jeho.

„Prečo sa tak mračíš? Nepáči sa ti to?“ pobavene si k nemuprisadol.

„Mne to nevadí,“ ľahostajne prehodil Sam, ale jeho oči hoopäť prezradili.

„Neboj sa. Je to len kamarátka. Nie je ani zďaleka takározkošná, ako ty...“ vyzývavo sa k nemu naklonil. Ich pery sa už takmerdotýkali.

Sam cítil, ako mu jeho telo dáva jasné a veľmi presvedčivésignály. Dokonca ani chrbát ho už nebolel natoľko, aby nemal chuť na istú veľmipríjemnú činnosť.

„Ja ne...“ pokúsil sa namietnuť, ale tie pery sa ho dotkli,skôr než sa odhodlal vysloviť akékoľvek odmietnutie.

Nealova ruka blúdila po jeho tele a upokojujúco hohladila. Sam mal pocit, akoby mu telom prešla explózia túžby.

Ani si poriadne neuvedomil, kedy sa ich nevinné dotykyzmenili na omnoho divokejšiu hru. Skôr než si stihol čokoľvek premyslieť, Nealbol už takmer nahý. A mal ho úplne pod kontrolou.

Sam spokojne zastonal, keď sa Nealova pozornosť presunula ajdo nižších partií jeho tela. On sám nemal ešte toľko skúseností, bol viac-menejnesmelý, ale jeho nový priateľ vedel veľmi dobre, čo by mal urobiť, aby hopriviedol do úplného šialenstva.

Nealov jazyk, jeho pery a jeho úžasné dotyky šírili pojeho tele sladkú rozkoš.

„Neal, poč...počka...“ zúfalo sa pokúšal nájsť svoj hlas,ale nedarilo sa mu. Dokázal ho použiť len na isté zvuky, ktoré nedokázalkontrolovať. Keď sa Nealov prst jemnedotkol jeho vstupu, Sam niečo protestne zamrmlal a pokúšal sa ho odtlačiť.

Neal si to nevšímal. Ďalej ho hladil a dráždil, presnetak, ako to Sam potreboval.

„N...po...“

Sam už zo seba nedokázal nič dostať. Nebol si ani len istýtým, či chce prestať. Dovolil mu, aby hotrochu nadvihol a umiestnil do príjemnejšej polohy.

Sam pocítil na tvári závan chladu. Nick sa objavil priposteli. Ruky mal prekrížené a pomaly sa k nim približoval.

Sam nechápal, ako je možné, že ich vždy prichytí. Nemal byťdoma ešte veľmi dlho, ale Sam už ani len netušil, koľko je hodín.

Hell hunter: Neal 1/2

2011-10-14T18:54:00.001+02:00

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

„Ty si Sam, však?“

Mladý lovec znepokojene prikývol. Nepáčilo sa mu, žeo tom pochyboval. Nick odtiahol ruku od rozboľaveného miesta na hlavea uprel naňho skúmavý pohľad.

Napokon natiahol ruku a dotkol sa ho. Sam pocítil akosa ich prsty preplietli a záchvev tepla prešiel jeho pokožkou.

„Dávaj si pozor na svoje zranenia. Nemal by si to preháňať,“ jemne odtiaholruku, aj napriek tomu, že Sam sa ho nechcel pustiť, a vrátil sak šúchaniu boľavej hlavy.

„Ty si do mňa strelil?“ opýtal sa Deana.

„Nie, pane, ale myslím, že už radšej pôjdem škola nepočká.Buď dobrý, Sammy.“

Rýchlo vstal a chcel opustiť jedáleň. Sam nechápal, kamsa tak rozbehol. Očakával, že Dean zje všetko, čo si naložil na tanier. Prítomnosť Luciferovej schránky a Samovezamilované pohľady ho však nepochybne okrádali o apetít.

„Sadni si!“ mrazivým hlasom mu prikázal Nick.

Dean naňho vrhol vzdorovitý pohľad a chystal saodmietnuť. Sam mu pohľadom naznačil, aby radšej nepokúšal osud. Nick malv sebe energiu. Cítil ako sa mu liečivo rozliezala po chrbte.A určite by toho dokázal aj omnoho viac.

„Ako si želáte, pane.“

S námahou so seba dostal starší brat.

Sam si uľahčene vydýchol, až keď sa opäť naklonil k jedlu.Začínal pochybovať o tom, že Lucifer naozaj nie je vo vnútri.

„Bavíte sa, chlapci? Prečo je tu také ticho?“

Grace sa objavila aj s tabletkou a pohárom vody.Nick to od nej s poďakovaním prevzal a všetko poslušne zhltol.

„Dean už chcel odísť do školy...“

„Bez jedla? Tak to ani náhodou. Máš ešte dostatok času. Okremtoho si môžeš požičať auto Hociktoré, okrem toho červeného.“

„Áno, madam.“

Sam si všimol, ako toľká dôvera brata potešila. Opäťupriamil svoju pozornosť na Nicka a pokúšal sa ochutnať aspoň niečo zosvojho taniera.

Grace si sadla na svoje miesto.

„Ešte na pár vecí vás musím upozorniť. Dnes prídem trochuneskôr. Mala by som u byť, ešte predtým než prídu konzultanti. Ak by totak náhodou nebolo, nepúšťajte démonov dovnútra bez toho, aby ste neupozorniliNicka. A neostávajte s nimi o samote. A nepozývajtedovnútra nikoho. Občas sem chodia anjeli a nebolo by dobré, keby sastretli s démonmi.“

Svoje slová adresovala hlavne Deanovi. Sam už tieto pravidlápoznal naspamäť. Nebýval u nej síce až tak často, ale niektoré prípady sanatoľko skomplikovali, že u nej musel istý čas ostať. Grace napriek tomuistú novinku povedala aj jemu.

„Sam, pokiaľ nebude nikto doma, radšej sa zdržiavaj v Nickovejizbe.“

„Budú sa tu opäť premávať pekelní psi?“ vedel o skratke medzi svetmi, ktorá vediecez obývačku tejto lovkyne. Občas bola otvorená, kvôli súrnym prípadom.

„Nie, ale asi tak o dvadsať minút otvárame núdzovýportál pre nižších démonov. Hlavne na duchovnej úrovni, ale tvoje zranenia byich mohli priťahovať. Preto radšej ostaň pod ochranou.“

Zvyšok raňajok prebehol v tichosti. Po správeo duchoch, každý do seba natlačil svoju porciu. Dean odišiel do školya Grace sa im ukážkovo stratila z očí. Ona jediná mala právo používať tútoschopnosť, pokiaľ dodržala isté zásady bezpečnosti.

Sam so svojím spoločníkom, zamierili do izby. Bola väčšianež by sa zdalo. Zvnútra to vyzeralo len ako vchod do inej izby, ale bol totakmer priestranný byt. Sam sa radšej nepýtal, akú mágiu použili na to, abyniečo také dokázali urobiť. Očividne to bola práca istého veľmi nadanéhoanjela. Na stoličkách sa mu kopili knihy a všelijaké netradičné veci. Samani nevedel, kam by si mal sadnúť.

„Poď do spálne. Tu mám rozrobené nejaké veci...“ ukázal nacelú kopu byliniek, akési nádoby a množstvo popísaných listov papiera.

Sam šiel za ním do pomerne útulnej miestnosti, s veľkouposteľou, televízorom a obradnou miskou, položenou na stolíku. Na postelibol položený aj menší notebook.

Nick sa natiahol na posteľ. Po zobratí tabletky mal užomnoho lepšiu náladu. Prestal sa tváriť tak prísne.

„Môžem ísť k tebe?“ osmelil sa Sam.

„Pokojne si urob pohodlie.“

Sam pomaly vyliezol na posteľ. Chrbtom mu prešla opäť ostrábolesť, ale na to už začínal byť zvyknutý. Pokožka na tých miestach bola citlivá úplne navšetko.

Sam na seba natiahol prikrývku a pokúšal sa poriadneuvelebiť na svojej strane. Práve, keď jukonečne našiel prudká bolesť mu takmer vyrazila dych. Zdalo sa mu, akoby saniečo pohybovalo po jeho chrbte a on sebou v panike začal zmietať.

„Pokojne, Sam. Pozriem sa na to.“

Nick ho prinútil zotrvať na jednom mieste. Opäť umiestnilsvoju ruku tak, aby šírila uzdravujúce teplo.

Sam sa trochu uvoľnil a prestal sa triasť.

„Nie, je to dobré. Vyzerá to inak, akoby malo. Nehojí sa toani len minimálne. A hadovitá, presakujúca energia tiež nie je dobrýmznamením. Prinesiem ti ten ďalší liek, ktorý tu pre teba nechal. Opatrne siľahni na brucho a chvíľu počkaj.“

Sam pocítil paniku, keď ho Nick púšťal. Nechcel, abyodišiel.

„Neopúšťaj ma...“

Chata 13. kapitola 3/3

2011-10-07T19:05:00.002+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...

Mark

Po krátkejsprche a postaraní sa o malého, boli obaja už úplne hotoví. Jediné načo sa zmohli, bolo zalezenie do postele.

Majiteľkaim poskytla izbu s postieľkou. Našťastie to bola žena, ktorá nemalas takýmito vecami problémy. A dokonca si ich ani priveľmi nevšímala.Dôležité pre ňu bolo len to, či mali peniaze.

Markopatrne odhrnul prikrývku a chystal sa pridať k svojmu partnerovi.Nemohol sa dočkať toho, že si konečne budú môcť poriadne oddýchnuť. Naakékoľvek iné činnosti im práve teraz neostávala energia.

Práve keďbol už pohodlne uvelebený na posteli, začul zvonenie telefónu. Mark okamžite vyskočil,aby ten nepríjemný zvuk neprebudil malého.

Dokrivkalk telefónu. Za sebou počul nahnevané komentáre svojho partnera.

„Čo táženská, môže teraz chcieť?“ mrzuto sa spýtal Misha.

„Neviem, čotaké dôležité nemôže počkať až do rána.“

„Prosím,“ozval sa do telefónu. Na jeho hlase bolo cítiť, že ho to mimoriadne otravuje.Misha nespokojne objímal vankúš a stále sa mračil.

„Áno, izbačíslo 25. Nie, rozhodne sem nikoho nepúšťajte, ale... Počkať, hovoríte, že jetu... A tvrdí, že... Nemôžu až ráno? Dobre, ale... Nie, no... Počkať, nieja...“

Mark nahnevanepoložil telefón.“

„O päťminút sú tu,“ skonštatoval otrávene.

„Kto? Snáďnie producenti?“

„Horšie.Tvoji rodičia a moja sestra. Mal by si sa opäť poobliekať.“

Mishapríšerne zbledol a vyskočil z postele tak rýchlo, až takmer skončilna zemi.

„Mojirodičia? Čo tu robia? Ako vedeli, že...“

„Netuším.Nič mi nevysvetlila. Jednoducho povedala, že ich poslala hore.“

Misha sizačal rýchlo naťahovať nohavice. Nešlo mu to vôbec ľahko. Celý sa chvela poplašene hľadel na dvere.

Mark saobliekal o niečo pokojnejším spôsobom, ale ani jemu nebolo všetko jedno.Bol si istý, že producenti si na nich zas niečo vymysleli.

Klopanie nadvere prišlo tak rýchlo, že sa s toho ani nestihli spamätať.

Mishapribehol k dverám ako prvý a opatrne odomkol časť dverí. Pootvorilisa iba o kúsok. Nechcel dávať dolu aj tú retiazku, ktorá bola navrchu.

Mark sak nemu pridal. Misha bol rozkošný, keď takto poskakoval, ale rozhodne tonebolo ani trochu vtipné.

Ešte nebolpripravený na takúto rodinnú akciu. Niečo také by naplánoval až o pármesiacov. Možno aj rokov, pokiaľ by sa to týkalo Carol. Nebola ktovieakonadšená zo spôsobu jeho života a rozhodne nemal chuť ju postaviť predhotovú vec. Okrem toho tu boli aj iné veci, ktoré by dokázali len veľmi ťažkovysvetľovať. A rozhodne by lenťažko vyriešil aj to, že už nie je tak celkom jej bratom.

„Misha, sito naozaj ty? Si v poriadku?“ ženský hlas plný obáv k nim prenikolcez dvere.

„Áno,mami...“ potichu hlesol Misha.

Otvoril ajdruhú časť dverí a postavil sa tvárou v tvár svojej rodine.

Mark mal možnosťvidieť dvoch veľmi seriózne pôsobiacich ľudí. Nízka tmavovlasá žena oblečenáv elegantnom čiernom kostýmčeku sa predrala dopredu a objala svojhosyna. Jeho otec mu bol postavou a vlasmi veľmi podobný, ale bolo jasné, žejednoznačne zdedil aj niečo po matke.

„Misha,prečo si sa neozval? Veľmi sme sa o teba báli...“

Jeho otecostal trochu zarazene stáť, keď sa jeho pohľad stretol s Markovým.

Našťastienemali čas na nič ďalšie, lebo Caroline, Markova sestra sa nemilosrdne predraladopredu a objala svojho brata.

„Ahoj,Mark. Prečo si mi nezavolal? Poznášpredsa cestu do mesta.“

„Ahoj,Carol. Prepáč, ale v poslednom čase sa toho udialo príliš veľa.“

„Ako je tos tou vraždou? Čo sa vlastne stalo v tom tvojom lese? Už dávno si samal odtiaľ odsťahovať... A tento mladík je kto?“ kládla mu naraz toľkootázok, až to takmer nestíhal vnímať.

Misha savymanil z matkinho zovretia a zúfalo sa naňho pozrel. Mark nevedel,čo by mal povedať. Nechcel na večer vyvolávať nepokoje. A o tejtoveci by sa rozhodne mal najprv poradiť so svojím partnerom.

Mark sipohľadom vypýtal povolenie od svojho partnera.

Misha jemneprikývol a statočne sa zahľadel na svojich rodičov. Mark ho muselobdivovať. Bolo od neho veľmi odvážne, že to nechcel nechávať na neskôr.

„Je to môjpriateľ.“

„Čo ste topovedali?“ Mishov otec poriadne zvýšil hlas.

Mishapodvedome ustúpil k Markovi.

„To, čo stepočuli pán...“

„Máte túdrzosť mi povedať, že zneužívate môjho syna?“

„Chester,počkaj, ne...“ Mishova matka sa pokúsila trochu zmierniť hnev svojho manžela,ale nepodarilo sa jej to.

„Nie,Amelia. Teraz ma nechaj. Rozprávam sa s tvojím synom a týmto...“

„Prestaň,otec! Pokiaľ si sem prišiel len urážať môjho partnera, tak môžeš pokojne odísť.Nestojím o žiadne hysterické scény. Sme spolu. Vôbec ma netrápi to, čo sio tom myslíš.“

Mark jemneobjal svojho partnera okolo pása. Dokonca aj túto mierne vzdorovitú tvár svojhomilenca považoval za veľmi príťažlivú. Bojoval s túžbou dať mu to okamžitenajavo.

„Ty sinaozaj?“

„Áno,otec.“

„Si si týmistý, Misha? Možno len...“

Mladíkpokrútil hlavou. Mark vedel, že mu nemôže povedať nič o ich momentálnesituácii. Vysvetľovať tú vec s partnerstvom a nádobou by takistonebolo veľmi vhodné. Preto im neostávalo nič iné, iba podať tú časť pravdy,ktorá bola vhodná aj pre verejnosť, aj keď vo svojej podstate nebola vôbecpríjemnejšia. Hlavne nie pre rodičov dotyčnej osoby.

„Som si týmúplne istý.“

„Vtomprípade môžeme preskočiť túto komédiu a venovať sa vážnejším veciam.“

„Akým?“prekvapene sa spýtal Misha. Očakával, že jeho otec bude ďalej vyvíjať nátlak.Dokonca počítal aj s dosť nešetrnou demonštráciou sily. Posledné čo očakávalbolo zachytenie hlasu producenta umiestneného v otcovom tele.

Mark to tiežpostrehol až teraz. Boli priveľmi unavení a rozrušení a čiastočne si mysleli,že to prichádza od toho dieťaťa. Rovnakí hlas prichádzal aj od Caroline.

„Už vám to došlo.Tak to vám teda trvalo. Čo ste si mysleli? Kam som podľa teba asi tak odišla s Jeremym?“

„Ty si tiež?Súhlasila si s niečím takým...“ podráždene si ju premeral Mark.

„Samozrejme,že áno. Kvôli tomu, aby som mohla byť so svojím partnerom, urobím čokoľvek. Je mijasné, že aj ty to chápeš, ale už tu dlhšie nestojme. Vzbudzujeme pozornosť. Porozprávamesa vnútri.“

Mark a Mishaboli natoľko šokovaní, že sa jej ani nesnažili podstaviť do cesty. Mishovi rodičiavošli hneď za ňou a zatvorili za sebou dvere.

„Načo bolo dobréto divadielko?“ namosúrene si premeral otca.

„Bolo to nutné,aby sme zistili, či sa vôbec dokážeš postaviť sám so seba. Okrem som sa veľmi chcelzahrať na tvojho otca a vyskúšať si aké to je, keď sa ľudia kvôli takýmto malichernostiamporiadne rozčúlia. Je to otravné a nepotrebné. Naozaj ich nechápem,“ bezstarostnedodal Chester.

Októbrové novinky 2011

2011-10-04T18:22:00.000+02:00

Článok o tom, čo pre vás chystám v októbri.

Poviedky:

Čo sa toho týka, opäť neplánujem žiadnu novinku. (okrem občasných jednorázoviek typu Sherlock, Hell hunter, dr.who, možno aj Merlin)

Z kapitolových poviedok naďalej pokračujem len v dopisovaní Chaty. Tam už toho nemám tak veľa, ale uvidím ako mi to pôjde.

Po Chate si samozrejme vyberiem ďalšiu nedopísanú poviedku. Momentálne mi to takto po jednej vyhovuje.

Blog

Žiadne výrazné zmeny sa nechystajú. Dokonca aj dizajn ostane v zásade rovnaký, ešte ma neomrzel.

Múzeum voskových figurín

2011-10-02T18:29:00.001+02:00

Pár: SH/JW

obsah: Sherlock a John sa zaplietajú do prípadu sériového vraha...

Poviedka neobsahuje bližší popis prípadu. Neskôr na ňu zrejme nepriamo nadviažem, ale zatiaľ má status jednorázovky.

varovanie: 15+, slash

„Nie, to nemôže byť...“

Sherlockov hlas privolal Lestrada bližšie. Ani on sám eštenevedel o aký prípad ide. Privolali ho veľmi na rýchlo, doslova hovytiahli z postele. Niekto zrejme upovedomil aj sociopatického detektíva.Lestradovu pozornosť upútalo jeho správanie.

Sherlock vôbec nebol nadšený. Dokonca si kľakolk osobe, ktorá ležala na zemi a urobil niečo, čo by od neho nikdynečakal.

„Nie, ty nemôžeš...“ opakoval to slovo stále dookola. Hlasmu stúpal do takej miery, že sa ľudia začali otáčať.

„Holmes, čo to stvárate?“ policajný vyšetrovateľ si ho prísne premeral. Chcel ho odtiahnuť odtela, aby nerobil toľký rozruch. Naozaj toto plánoval urobiť, až kým nepozrelna mŕtvolu. Mimoriadne pokojná tvár doktora Watsona sa naozaj nedalaprehliadnuť.

„Mrzí ma to. Nevedel som. Nemali by ste tu byť...“ Lestradesa pokúsil položiť mu ruku na plece, ale Sherlock sa nespokojne vyholakémukoľvek prejavu ľútosti.

Mladý detektív sa na telo pozrel lepšie a na tvári samu rozprestrel bezstarostný úškrn.

„Je to varovanie. Jasné a veľmi zreteľné... Pozrite sana to. Majstrovská práca...“

„To si naozaj myslíte?“ zdesene si ho premeriaval. Toto bolonaňho už naozaj priveľa.

„Samozrejme. Sám by som to lepšie neurobil. Tie detaily, tá zlomyseľnáprecíznosť.“

Rukou ďobol do jedného líca, akoby skúmal niečo prapodivnenádherné. Lestrade naňho neveriacky zazeral. Niečo také by neočakával dokoncaani od neho.

„Domnieval som sa, že aspoň jeho smrť vás...“

Sherlock ho prerušil pokynom ruky.

„Mňa tiež takmer dostal. Ako som vravel dokonalá práca.“

„Bol to váš priateľ. Počkajte, ale to...“

„Tento? Tohto muža vôbec nepoznám. Môj priateľ je tamto.“

Nasmeroval Lestrada k najbližšiemu obchodu. Po cestesmerom k nim sa náhlil John Watson, v ruke niesol dve kávy a tvárilsa mimoriadne spokojne.

„Niečo som zmeškal?“

„Nič dôležité, John. Mali to, čo som chcel?“

„Kávu áno, ale ten druh čokolády nie.“

„To je škoda, budem sa musieť zaobísť s inou sladkouodmenou.“

Odpojil sa od šokovaného detektíva a jemne pobozkalJohna na pery. Privinul si ho bližšie, akoby nikto iný na celej ulici vôbecneexitoval. Nebral na vedomie ani to, že mužská časť policajného tímu naňhohľadí z vrcholným opovrhnutím. Lestrade sa tiež trochu mračil, ale on boluž na ich vzťah viac menej zvyknutý. A práve teraz ho zaujímala tátozáhada.

„Ako môže byť...“

Lestrade siahol na tvár mŕtvoly a uvedomil si, že jeakási čudná. Chcel sa na to bližšie pozrieť, ale rýchly Sherlock už stál priňom a nespokojne ho poklepával po pleci.

„Nechajte to. Odlúpne sa to a ja to ešte potrebujemlepšie preskúmať!“

„Chcete tým povedať, že je to...“

„Áno, presne. Náš nebezpečný priateľ zakryl pôvodnú tvárobete a vytvoril novú.“

Chata 13. kapitola 2/3

2011-09-25T18:17:00.001+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Misha

Po trochhodinách sa dostali do pomerne drsného terénu. Auto bolestivo nadhadzovalo aMark musel šoférovať veľmi opatrne.

Misha sobavami hľadel na prázdnu cestu. Nedokázal sa zbaviť pocitu, že má za seboucelú armádu nových bytostí.

Dieťa vjeho náručí spalo. Misha dával pozor, aby z neho neskĺzla deka. Cítil ako z neho čerpá vedomostio tom, čo znamená byť držaný v objatí. Dával mu za to neopísateľnýpocit, ktorý odstraňoval akúkoľvek zábranu týkajúcu sa strachu.

Mishas toho pocitu tiež čerpal. A cítil niečo, čo ešte ani sám nedokázal pochopiť. Na takéto úvahy mu však neostal čas.

Auto prudšie zabrzdilo. Trochu ho to potlačilodopredu, ale nie natoľko, aby to bolo pre nich bolestivé.

Malý sanespokojne zavrtel a otvoril oči.

„Mark,stalo sa niečo?“ Misha sa naklonil bližšie k svojmu partnerovi. Ruku mu jemne ovinul okolo pásaa pritiahol ho bližšie.

Mark sanechal zatiahnuť do objatia a takmer vďačne sa k nim privinul. Malýteraz rozdeľoval pocity medzi nich dvoch. Pridal sa k vzájomnému upokojovaniu.

„Nevzali sme psov... Neboli tam... Práve somsi na to spomenul a potom, ešte... Vrátili sa aj iné veci... Už viem,prečo nás nikto neprenasleduje. Viem aj to, prečo nás ten muž chcel vziať sosebou... Misha, ja si vôbec nezaslúžim tu s tebou byť.“

„Niečo takéuž radšej nehovor, lebo sa naozaj nahnevám.“

„Som toja.“

„Ako tomyslíš?“

„Ten mužprišiel po nás, nie preto, lebo sa o nás bojí a slovom rodina,nemyslel to, čo by si čakal. Pre nás slovo rodina znamená niečo iné. Producenti majú hierarchiu tak ako ľudia. Tiežniekoho poslúchajú, ale ich zadelenie v spoločnosti je trochu iné.

Rodinaoznačuje troch producentov, ktorý sú na čele. A riadia celé spoločenstvo.Boli... sú... traja. Muž z našej nádrže a ten, ktorý bolu Daniela a ja.“

„Nie, tynemôžeš byť! To predsa nejde." šokovane namietol Misha.

„Ja tiež.Muž z nádrže je z nás najstarší. Načerpali sme z neho najviac vedomostí o tomtosvete. Ja som prostredný. Mohol úlohou bolo udržiavať pod kontrolouproducentov. Je to dosť nevďačná práca, preto som sa neskôr preorientoval aj naproblematiku liečenia. A ten posledný bol pre nich skôr trestom, preto honikto z mladších producentov nemá rád."

„Prečo sibol potom so mnou ostal v tej nádobe? Prečo si vôbec dovolil, aby niečo takéurobili?"

Misha sa odneho inštinktívne odtiahol. A malého si privinul bližšie k sebe,akoby ho chcel pred ním chrániť.

Na Markovibolo vidieť, že mu toto gesto ublížilo.

"Potrebovalisme toho muža. Profesor bol bránou k tomu, aby sme mohli prejsť do ďalšiehovývojového stupňa. On nás našiel. Prisľúbil nám pomoc výmenou za naše znalosti.Podľa pôvodného plánu šlo o dohodu, ktorá bola výhodná pre obe strany, alezistili sme, že sa nás pokúša poviesť. Za naším chrbtom podpísal isté tajnékontrakty, na základe, ktorých nám bolo určené miesto pokusných bytostí. Chcelpostupne všetkých premeniť len na stroje určené na výrobu liečivých kameňov.

Bolo mujedno, čo sa s nami stane, myslel len na to, ako sa tým preslávi. Nahnevalo mato. Zúril som, a tak sa začala celá tá nešťastná záležitosť. Uzavrel som s nímdohodu, za cenu istých strát, ale rozhodol som sa, že mu nedáme nič lennestabilný proces a neponúkneme mu ani len kúsok z toho, čo naozaj dokážeme. Podokončení prvej časti dohody som zistil, že osoba, ktorá by bola pre mňavhodným partnerom skončila v miske, opustená a zbavená všetkého.

Preto somsa rozhodol nechať celú záležitosť na zvyšok rodiny a dostať sa čo najbližšie ktebe. Nemohol som to urobiť tak bez istého obmedzenia spomienok. Keby som sa ťadotkol takto poznačený, zistil by si, že som príčinou toho všetkého. Preto somsvoje spomienky schoval sám pre sebou. Dohodli sme sa, že ak všetko pôjdehladko, preberieme sa v telách a všetko sa vráti do starých koľají.“

„Vedel si,že kvôli vám zabijú toľkých ľudí?“

Marksklonil hlavu a chvíľu sa díval na svoje kolená.

„Áno.“

Mishazbieral silu na akúkoľvek odpoveď.

To, čo sadozvedel ho natoľko šokovalo, že nenachádzal v sebe žiadne slová, ktorýmiby mohol vyjadriť to, čo práve cítil.

„Ale vecisa zmenili. Profesor nám nedôveroval, až tak ako sme si mysleli. A niečoso mnou urobil. S mojou pôvodnou osobnosťou. Zmenil som sa. Zistil som,ako to funguje u ľudí a teraz k nim už necítim nenávisť.A nemám záujem ďalej riadiť túto záležitosť. Prosím, nehnevaj sa na mňa.To už nie som ja. Už viac nie. Tá osoba sa viac nevráti.“

Misha naňhodlho hľadel. Nevedel, akoby sa mal rozhodnúť. Mark tam len pokojne sedel.Nebránil mu v ničom a dvere neboli zamknuté, ale on nechcel odísť.Nemohol by ho tam len tak nechať. Už viac nemohol nechať zvíťaziť strach.

„Môžeš ďalejšoférovať?“

„Nie, necítimsa veľmi dobre. Bolí ma hlava...“

„Dobre, taksa vymeníme a pôjdeme. Tvoje vysvetlenie som prijal a verím ti, ale imnie.“

Presadli si.Jemne mu vložil do rúk malého a nechal ho trochu si oddýchnuť.

„Kade mám terazísť?“

„Stále rovno.Poviem ti, keď budeme musieť odbočiť.“

Misha sústredenehľadel na cestu. Po pár minútach, to však nevydržal a položil otázku, ktoráho zaujímala ešte väčšmi.

„Čo by sa stalo,keby ste sa o to nikdy nepokúšali? Keby ste ostali v takom stave, akopredtým?“

„Všetci by smezomreli.“

Misha sa pokúšalzabrániť tomu, aby sa jemu neroztriasli ruky.

„Prečo?“

„Znečistenéprostredie. Príliš veľa rušivých zvukov, ktoré sa dostávali do našej krehkej siete.Vyvolalo to prudký úbytok a mnoho producentov bolo vystavených neopísateľnejbolesti zo straty najbližších.“

Po načerpaníďalších informácií obaja sedeli v tichosti. Mark strážil malého a Mishaposlúchal jeho pokyny.

Z lesasa dostali na pomerne nepoužívanú cestu. Oblúkom sa vyhli mestu a po kratších a menejpoužívaných cestách sa po ďalších hodinách dostali k prvej benzínovej pumpe.Bolo práve na čase, lebo malý už začínal byť hladný.

Bez problémovnakúpili za peniaze, ktoré našli v aute. Nakúpili jedlo, doplnili nádrž a nakŕmiliaj malého.

V ďalšomobchode preňho kúpili nejaké oblečenie.

Prešiel ďalšídeň počas, ktorého sa nič mimoriadne nestalo a nasledujúcu noc sa ubytovaliv akomsi lacnom moteli.

Nebolo to rozhodnenič luxusné, ale obaja si potrebovali oddýchnuť. A necítili ani všemocnú prítomnosťproducentov.

Ich izba nebolapráve najluxusnejšia, ale našťastie bola čistá.

A niktosa ich na nič nepýtal. To bol základ toho, aby sa začali konečne cítiť lepšie.

Chuck vs. Casey

2011-09-20T16:52:00.001+02:00

Obsah: Casey je nútený odísť do výcvikového tábora, netuší ako prekvapenie tam naňho čaká....

Pár: Chuck/Casey

fandom: Chuck

varovanie: bez obmedzenia

Nespokojne som postával na cvičisku. Generálka mi týmtopreradením vôbec neurobila radosť a dával som to patrične najavo strašenímmôjho výcvikového týmu. Nebolo to nič pre mňa, ale o rozkazoch sanediskutuje.

Dobre, viem, že som nemal vytiahnuť zbraň na tých, agentov,ktorý si zo mňa uťahovali. Počas poslednej misie mi trochu uleteli nervy, keďmi chceli nanútiť kódové meno skrotená hora. Chuck sa pokúšal zmierniťatmosféru, ale skôr než sa objavil v dodávke, došlo k miernepoľutovaniahodnému incidentu.

Pričom sa obávam, že ten agent už nebude môcť také zložitéslová ani len vysloviť. Dostal som ho do nemocnice.

Zúrivá Beckmennová maodpálila do toho najvzdialenejšieho výcvikového strediska. A tvárila sapritom akosi zvláštne. Cítil som v kostiach, že má pre mňa prichystanéniečo mimoriadne nepríjemné.

Zatiaľ mi stačil zoznam nováčikov s menami tých, ktorýmurobím zo života peklo. Už len preto, aby si ani jeden nezvykol nazývať ma Pánskrotená hora.

Jedno meno na mňa zapôsobilo tak silno, že som zabudol aj natúto prezývku.

„Charles Carmichael.“

Pohľadom som preletel nastúpených nováčikov. Tak veľmi ma toprekvapilo, až som to meno nechtiac prečítal nahlas.

Z radu okúňajúcich sa nováčikov sa neochotne vypotácalmôj Chuck. Nie. Neverte tomu, čom som práve povedal. Sme síce milenci, ale onrozhodne a definitívne nie je a ani nebude môj. Nikdy. Nikdy. Nikdy.

„Tu som, Cas... pane.“

Hneď na začiatku sa trochu zakoktal.

Toho som sa obával.

Zdesene si pomyslel, Casey.

„Pre vás plukovník John Casey. Zaraďte sa.“

Casey pokračoval v čítaní mien, akoby si len preverovaldochádzku na jeho časť kurzu. Mal na starosti predmety, boj zblízkaa streľbu.

Horšie bolo, že keď naňho Casey pozrel vôbec nemyslel nasvoje predmety. Ale na niečo úplne iné, čo by sa mohli učiť bez prítomnostiostatných.

Čítanie mien bolo nekonečné, ale malo to svoje výhody. Malsom čas pozrieť sa na rozpis, akú to máme vlastne hodinu.

Zrazu som si nevedel spomenúť, či máme streľbu, alebozápasenie. Aj, keď vzhľadom na to, žesme parkovali svoje zadky pri strelnici to bolo viac než jasné.

Pre istotu som nazrel do časového harmonogramu. Bolo to tam,tak mi neostalo nič iné, len tých zelenáčov porozdeľovať.

Presnejšie povedané väčšina tých chlapcov mala už čo to zasebou. Jediný zelenáč tam bol nie-môj-Chuck.

Hodina prebiehala v pokoji. Len Chuck mal problémnaštartovať intersect a triafal sa stále mimo terča.

Celý čas som naňho poctivo vrčal. Mal už takmer slzy nakrajíčku, ale nemohol som ho šetriť. Niečo také by ma ešte viac priblížilo k mojejprezývke. A očividne som to aj premáhal, lebo Chuck bol roztrasený natoľko, že som ho musel na chvíľu odviesť k najbližšiemu automatu a kúpiťmu niečo sladké, aby sa z toho spamätal. Našťastie takto explodoval ažtesne pred koncom hodiny. Ostatní si samozrejme mysleli, že s ním chcemprebrať jeho totálnu neschopnosť.

Ja som ho nechal sedieť na chodníku a popíjať kakao.Pričom sa na mňa upierali mimoriadne nešťastné oči.

„Prečo si takýto, Casey? Vieš, predsa, že neznášam zbrane.“

„Čo tu vôbec robíš, Bartowski?“

„Neviem,“ nešťastne vyhlásil Chuck.

„Beckmennová mi včera oznámila, že ak nedokončím výcvik už s vaminemôžem ďalej pracovať. Tak ma naložili a priviedli sem.“

„Porozprávam sa s ňou. Pokúsim sa s ňou nejakodohodnúť. Zatiaľ sa snaž vyhýbať problémom. Pokiaľ budeš chodiť na hodiny, mojesprávanie voči tebe bude také, ako voči ostatným.“

Dúfal, že bude ochotná si ho vypočuť. Toto naozaj nebolomiesto pre Chucka.

„Na nich si tak nekričal!“

„Netrafil si ani terč. Nemôžem ťa za to predsa pochváliť.“

„Nepáči sa mi to. Chcem, aby si...“

„Postarám sa o to. Teraz pokračuj podľa rozvrhu. Ja mámtiež prácu.“

„Casey, môžeme spolu večer...“ pošepkal mi.

„Nie, to nepôjde.“

Chuck smutne sklonil hlavu.

Ten pohľad ma zabíjal. Nevedel si ani len predstaviť, akémupokušeniu ma vystavuje. Skôr než som si to stihol uvedomiť, pošepkal som mu: „Nájdemsi ťa. Neviem, či dnes, ale buď kedykoľvek pripravený...“

Chata 13. kapitola 1/3

2011-09-19T16:48:00.001+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Misha

Počasnajbližšej polhodiny sa nič nedialo. Daniel pracoval, občas prezrel nejaképapiere. Keď si bol istý, že neželaný návštevník je preč pustil si rádio.

Najbližšiuhodinu strávil rozpúšťaním nejakých látok a miešaním akýchsi ťažkoopísateľných zmesí.

„Ako tovyzerá s heslom?“

„Už toskoro mám.“

Misha rukouešte raz pretrel sklený povrch. Nádrž mu začínala byť prekvapivo tesná. Nemoholsa dočkať odchodu.

Napriektomu niečo predsa len upútalo jeho pozornosť. Daniel odkiaľsi vytiahol pomerneveľkú nádobu.

Mishapocítil prudké bodnutie nevoľnosti. Spomienky opäť prebleskovali cez jehoobranu. Potlačil ich pomyslením na to, že mu bolo umožnené sa niekoho dotýkať.Zistil, že producenti práve túto vec potrebujú k šťastiu. Žiadne slová ich neurobia takými spokojnými,ako keď majú vedľa seba osobu, ktorej sa môžu dotýkať.

Keď juotvoril Misha uvidel malé tmavé klbko žiliek, pokrývajúce telíčko, ktoré byprinajmenšom mohlo patriť dieťaťu.

Bolopokryté rôznymi zariadeniami a káblami. Malo na sebe popripínaných toľkovecí. Hlboko to ním otriaslo.

„Mark, poďsa pozrieť... Poď sem... Je to naozaj, to čo si myslím, že...“ nečakal naodpoveď. Jednoducho ho pritiahol na svoje miesto.

„Je todieťa producentov. Má na sebe viac žiliek, ale tvar tela rozhodne zodpovedádieťaťu.“

„Musímeniečo urobiť. On mu ubližuje. Pozri, čo všetko na sebe má...“ Misha očakával,že to Mark poprie, ale on len prikývol.

„Vyzerá totak, že na ňom robí nejaké druhy testov, ale nie som si istý. Otvorím nádrža pozrieme sa na to.“

Venovalsvojmu partnerovi upokojujúci dotyk a vrátil sa k tajnému monitoru.

„Nenechámeho tu. Sľúb mi, že neodídeme bez toho, aby sme sa oňho nepostarali...“

„Tým si buďistý, že to nenecháme len tak. Toto je už priveľa. Priprav sa, keď to otvorím,zadná časť sa vysunie. Začne odtekaťvoda a budeme si musieť rýchlo odpojiť masky. Na chvíľu zadrž dych.“

„Dobre,o tú svoju sa postarám.“

„Pripravený?“

„Áno.“

Misha počulakési zaškrípanie. Okamžite si zložil masku a zhlboka sa nadýchol. Potomsa maska odpojila a s Markovou pomocou sa dostali von. Urobili to, čonajtichšie, ale Daniel mal hudbu aj tak pustenú nahlas, preto si takmer ničnevšimol.

Nepočul aninárek tej úbohej bytosti. Dieťa očividne prežívalo veľkú psychickú bolesťa strach.

Mark chytilDaniela pod krk a donútil ho postaviť sa. Misha inštinktívne zamierilk dieťaťu. Bolo tam príliš veľa káblov. Bál sa, že niečo pokazía ešte viac mu ublíži. Tak sa len jemne dotkol jeho ruky a upokojovalho svojou vlastnou vnútornou melódiou.

„Ahojte, chlapci.Myslel som si, že spíte...“ zachripel Daniel.

„Odkiaľ mášto dieťa?“

„Ty ho nespoznávaš?“

„Odpovedz!“

„Nicol zomrela.Naozaj mi je to veľmi ľúto, ale nič sa nedá robiť. Čo sa týka našej veci, jeslabé. Nedokáže tu prežiť. Poslúži aspoň nám ostatným. Zistíme, ako by sme samohli lepšie prispôsobiť.“

„A jehootec?“

„S radosťoupodpísal papiere. Aby z neho bol aspoň nejaký osoh.“

„Tuneostane. Zoberieme ho zo sebou. Kde sú všetky jeho veci?“

„Žiadnenemá. Hodili mi ho sem len v akejsi krabici.“

„Kde sújeho doklady?“

„Tamv prednej zásuvke. Upokoj sa, Mark. Nemám s tým žiadny problém.Pokojne si ho vezmite...“

Mark hozatiahol k stoličke určenej na priväzovanie pokusných objektov. Poriadneutiahol remence a nechal ho tam sedieť so zapchatými ústami. Danielvyzeral spokojne, akoby ho ani trochu netrápilo, že sa chystajú ujsť.

Vrátil sak svojmu partnerovi a dieťaťu.

„Môžeš tovšetko odpojiť? Ja zatiaľ pohľadámnejaké oblečenie,“ požiadal ho Misha. Očividne sa necítil až tak dobre, bezsvojho oblečenia.

„Skús vzaduv skrinkách, ale dávaj si pozor. Najlepšie by bolo, keby si našiel celýbatoh.“

Misha opatrnevošiel do ďalšej miestnosti. Dieťa trochu zanariekalo, keď sa od neho vzdialil,ale okamžite stíchlo, keď jeho jemný dotyk nahradila partnerova ruka.

Misha cítilakúsi zvláštnu spriaznenosť s tým malým. Hneval sa na jeho matku, že hovystavila niečomu takému.

Naozajveľmi ľutoval, že údajne zomrela. Rád by sa jej pozrel do očí a všetko sis ňou vydiskutoval.

Ešte sinevedel predstaviť čo bude robiť, z čoho bude žiť ani ako to všetkozvládne, ale toho malého nemienil nechať úplne bez pomoci.

Preto sazačal čo najrýchlejšie prehŕňať vo veciach. Nenašiel takmer nič vhodné.

V skrinkenašiel napokon aspoň náhradné nohavice a tričká a nejakú deku. Pre dieťatam naozaj nič nebolo, akoby vôbec neexistovalo.

Topánky sana tunajšom sklade bohužiaľ nenachádzali. Tie, ktoré mali zrejme museli niekamodpratať, čo bolo dosť zlé.

Našťastiena jednej strane našiel nové gumáky.

Osušil sa,poobliekal a zamieril späť k Markovi.

Jehopartner jemne zbavoval dieťaťa všetkej tej záťaže. Na jednej strane sahromadili káble a na tej druhej všetko, čo už viac nepotreboval.

„Ako je natom?“ opýtal sa Misha.

„Naozaj je mierneoslabený, ale inak je to úplne zdravé dieťa. Tá pokožka nič neznamená. To sa muurobilo len preto, lebo sa ho nikto nedotýkal.“

„Odkiaľ to vieš?“

„Spomenul somsi na isté veci, počas nášho spánku.“

Mark dokončilodobratie káblov. Dieťa bolo bez nich také malé, pôsobilo krehko a zraniteľne.

Misha ho opatrnezabalil do deky a zobral do náručia.

Sledoval akosa jeho partner rýchlo oblieka. Chcel, aby čo najskôr vypadli. Už ich nič nesmelozastaviť.

Teraz mali zosebou aj inú bytosť, ktorá bola závislá na ich rozhodnutiach.

„Odkáž tomutvojmu priateľovi. Nech nás nehľadá. Nech je to ktokoľvek nezaujíma nás,“ povedalDanielovi .

Potom opustililaboratórium. A nasadli do jedného z Danielových aut. Kľúčiky boli v zapaľovanía bolo aj natankované. Nič im už nebránilo v ceste.

Ruža a príchuť malinového lesku

2011-09-16T18:59:00.003+02:00

pár: SH/JW

varovanie: krátke, zdrogovaný Sherlock, nahnevaný John

„Sherlock?“

Doktor pomaly rozložil prikrývku tak, aby viaczahaľovala telo mladého detektíva. Musel sa prisunúť až celkom blízkok nemu, tak aby ani jeho nohy nevytŕčali. Tým pádom boli na sebe kompletne nalepení. Čo nebolo až také príjemné,akoby sa mohlo zdať, ale bol to jediný spôsob, ako nedovoliť chladu, aby ešteväčšmi zhoršil situáciu.

„Čo sa stalo? Krúti sa mi hlava...“ rozospato mu mumlal doucha jeho priateľ.

John netušil, že bude noc tráviť takto. Zavretív poloprázdnom sklade. Opretí o nejaké vrecia a bez akejkoľvekšance na únik.

„Naša posteľ. Prečo nie sme v našej...“ ďalej bľabotal popletený Sherlock. Chvíľu mutrvalo, kým sa dokázal pozbierať. Pričomsi pre seba uzurpoval celé miesto na spanie.

„Našej postele sa dnes nedočkáme, Sherlock...“

„Prečo nie? Kúpil som aj obliečky, aj vankúše a ruže...a niečo malinové... Akej farby máš rád ruže?“

„Čo si to zase pobral? A povedz mi už konečne, kde jeten kľúč. Sherlock, sústreď sa. Kam si dal kľúč...“

„Úd? Aha, tento úd, tento...“ Sherlock začal šmátrať podprikrývkou, jeho zvyčajne šikovné prsty sa pokúšali rozopnúť opasok.

John nespokojne odtiahol priateľovu ruku. Teraz naozaj nemalnáladu na tieto veci.

„Malinový lesk... Áno, bol to malinový lesk...“

„Nie, Sherlock, malý kovový predmet...“

„Kovový?“

„Áno, Sherlock.“

„Hm... Tak to je ťažké. Ja už ... ja už... naniečo...prídem, ale ty mi musíš pomôcť, John...ty musíš...“

„Keď mi dáš, kľúč tak ešte dnes uvidíš našu posteľ. Odnesiemťa tam osobne...“

„Odnesieš?“

„Áno, urobím to veľmi rád.“

Vyzeralo to, že je na dobrej ceste. Sherlock sa nakrivousmial a začal konečne hľadať, ale skôr než sa mu to podarilo, premohol hospánok.

„Tak dobre, ja sa vzdávam.“

Privinul si ho k sebe a pokúsil sa zaspať.

Impérium: Master

2011-09-15T18:47:00.000+02:00

Názov: Impérium:Master

Fandom: DoctorWho

Obsah: Doktor sapočas jednej zo svojich ciest, dostáva do Rímskej ríše až k samotnému cisárovi...

Varovanie: romantické,15+, krátke

Rímski vojaci počas toho horúceho letného dňa so sebouprivliekli nejakého muža. Viedli ho po spletitých chodbách až do cisárovýchosobných komnát. Ich pán sa z nejakého záhadného dôvodu rozhodol, že čudneoblečení cudzinec nebude popravený. Čo bolo počas tohto ročného obdobianezvyklé, ale nikto sa neodvážil sťažovať.

Uspokojili sa aspoň s tým, že mu zvliekli tennebezpečný odev. Nahého ho hodili na chladnú podlahu a zavreli za seboudvere. Boli radi, že si ich cisár priveľmi nevšímal. Len vydal príkazy a prepustilich kývnutím ruky.

Muž zatiaľ ležal na zemi a spamätával sa z ich starostlivosti.

„Doktor, je pre mňa potešením, ťa zase vidieť...“ ľahol si na svoju posteľ a dával mujasne najavo, že ak niečo chce, bude si po to musieť zájsť.

„Vládca?“ muž nadvihol hlavu a pozrel sa mu do očí.

„Som rád, že opäť hovoríš moje meno. Nikto to nevie takpekne ako ty.“

„Čo tu robíš?“ Doktorovi sa podarilo dostať sa zo zeme, alestále pôsobil vysilene a mierne zmätene.

„Vládnem. A bavím sa. Práve si ma zastihol v mojomobľúbenom období a ako vidíš, darí sa mi dobre.“

„Ako si sa sem dostal? Tvoja Tardis je...“

„Mám svoje spôsoby, aj keď menej pohodlné, akoby sa zdalo. A Tardiso nej sa ešte porozprávame. Teraz poď ku mne bližšie... Len poď...“

Doktor nahnevane pokrútil hlavou.

„Nemám čas na tie tvoje hry.“

Vládca zamračene prešiel pohľadom po doudieranom tele svojhoniekdajšieho priateľa. Napriek toľkým rokom a toľkým premenám ho Doktorstále neodolateľne priťahoval. A teraz, keď očividne nemal záujem sa hoani len dotknúť bola jeho túžba ešte výraznejšia. Nikdy ho úplne nemohol dostaťz hlavy. Nikdy ho nemohol prestať trápiť a teraz sa mu naskytlamožnosť spojiť príjemnú zložku z užitočnou.

„Urobíš si ho. Od dnešného dňa sa nemáš kam ponáhľať. Ja somtvoj Vládca, presne ako si povedal. A ty drahý Doktor si môj otrok.“

Veľavýznamne naňho ukázal laserovým skrutkovačom.

„Toho sa nedočkáš. A tejto veci by si sa mal tiež užzbaviť. Nie sú vôbec moderné.“

„To ma netrápi. Mať ťa v moci je lepšie, ako akákoľvek móda.Tak len poď, alebo ti mám pomôcť?“

Doktor si rezignovane povzdychol a opatrne vykročil k Vládcovejokázalej posteli.

„Tu ma máš. A čo teraz? Oj, nepozeral sa mi na...“rýchlo sa zakrýval v snahe, potlačiť to, čo sa dialo z jeho telom.

„Ale, ale... Niekto tu začína mať problémy s chôdzou...“nedočkavo sa po ňom natiahol a vtlačil ho do postele.

Doktor sa mu vzoprel, ale Vládca vedel, ako ho má najlepšievyraziť z hry. Doktor čoskoro skončil na chrbte a Vládca sa vyzývalonakláňal nad ním.

„Je väčší ako naposledy,“ odtiahol Doktorovu ruku a skusmoho zovrel.

„Naposledy, keď si ho videl, mal som len trinásť... Zato tentvoj je opäť akýsi neviditeľný...au,“ zasyčal Doktor.

Do očí mu vyhŕkli slzy, keď Vládca zatlačil príliš silno.

„Až tak to bolí?“

„Nie, ne...“ zvyšok odpovede, musel Doktor prehltnúť, lebona svojich perách pocítil nedočkavú prítomnosť druhého pána času.

Chata 12. kapitola 3/3

2011-09-15T18:12:00.001+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

„Niečo mi to pripomína,“pripustil Mark, ale nemal veľkú chuť to priveľmi rozoberať. Napriek tomu, že tieexperimenty nevidel, vedel si veľmi dobre predstaviť ako asi prebiehali.

„Boli sme tam. Jeto úplne isté...“ rozrušený mladík ho stáleodmietal pustiť.

„O tom nepochybujem.Moje doterajšie zistenia to potvrdzujú. Urobil som pár testov a vyšetrení sámna sebe. Všetko nasvedčuje tomu, že nie som človek. Teda moja podstata, nie je ľudská...“nevedel, akým slovom by to mal najlepšie vyjadriť. Ľudia na to nemali svoj vlastnýtermín a slovo mimozemšťan mu pripadalo takmer trápne, aj keď sa tak momentálnecítil. Jemne ho hladil a svojím dotykom ubezpečoval, že nikam nepôjde.

„Je dobré, že nemáštie spomienky. Nie je to príjemné...“

Mladík sa trochuuvoľnil, ale aj tak sa nemienil od neho pohnúť, akoby sa bál, že ho niekto náhleodvedie preč.

„Musíš aj mne urobiťnejaké testy?“

„Nie, to teraz nieje potrebné, ale...“

Misha naňho hľadeltak zdesene, že ledva dokázal zo seba dostať súvislú vetu. Vedel, že to čo mu chcepovedať bude preňho ťažké.

„Ešte niečo?“

„Tá vec, ktorú potrebujeme,aby sme nemali bolesti, nebude problém z vytvorenímtej zložky. Materiál je aj v tomto laboratóriu, ale budeme musieť nejaký časstráviť v nádržiach...“

„Ako dlho?“

„Minimálne týždeň.“

„Nie!“ Misha prudkopokrútil hlavou a mierne sa odsunul od svojho partnera.

„Tak to neurobíme,bolesti sa budú stupňovať a nebudeme sa môcť udržať pri živote... Po určitomčase by došlo k zastaveniu prispôsobovania a odumretiu...“

„Kamene proti bolesti...“

„Zabránia jej, alenie tomu čo bude nasledovať.“

Nechal mladíka chvíľupremýšľať. To, že na nich čakalo takéto zdržanie nebolo práve najvhodnejšie, alev iných podmienkach by ťažko dokončili svoj vývoj. Okrem toho, každý odkladich oberal o sily a Mark musel priznať, že iným spôsobom to urobiť nedokáže.

„Budeš... Budeštam so mnou?“

Mark prikývol.

„Tak dobre? A našichlapci?“

Vrhol nespokojnýpohľad na psov, ktorí pobiehali po izbe.

„Oni musia tiežpodstúpiť istý stupeň vývoja, aj keď nie taký dramatický. Samozrejme budú mať výživua všetko ostatné. Pripravíme to.“

„Kedy začneme?“

„Práve teraz. Lenumiestnim psov a potom prídeme na rad my. Dvere som zabezpečil a dúfam,že nás ešte chvíľu nechajú na pokoji, každopádne s nami aj tak nepohnú.“

Misha mierne zbledol,ale napriek tomu viac nenamietal. Dôveroval mu. A cítil akúsi nezlomnú slabosť,ktorá bola znakom toho, že potrebuje dokončiť túto záležitosť. Nebol si tým úplne istý, až do chvíle, keď ho opäťprenasledovala nepríjemná slabosť, napriek výdatnému spánku.

Zvyšok dňa stráviliprípravami. Mark všetko ešte raz prekontroloval a keď bolo všetko dokončené,spoločne vošli do nádrže.

Bol to zvláštnypocit. Ostať takmer uväznený v tmavejhmote a cítiť, ako sa z ich telami niečo deje.

Posledné na čo sazamerali, kým im obom klesali viečka bolo objatie a dotyk rúk. To ich obochupokojilo a dovolilo im pokračovať napriek všetkému.

***

3 MESIACE, DVANÁSŤDNÍ JEDENÁSŤ HODÍN DVADSAŤOSEM SEKÚND

STAV: VÝVOJ DOKONČENÝ

APLIKOVANÁ ZMESPODANÁ NA OBDOBIE ĎALŠÍCH 9 MESIACOV...

Mark šokovane hľadelna monitor, ktorý primontoval dovnútra.

To obdobie na odpočítavačkenemohlo byť pravdivé. Nemali ani toľko zdrojov, ani toľko látok potrebných na zvládnutietakého dlhého vývoja. Okrem toho všade bolo uvedené, že to netrvá dlhšie než dvatýždne, lebo ide len o dokončovací proces.

Napriek tomu tambol takýto dátum a čas, z nádrže odtekala kvapalina a bola zamieňanáza druhú. Potom sa aplikovala ďalšia dávka uspávacej látky, ale Mark si masku položiltak, aby mu neprenikla cez kožu. To isté urobil, aj v prípade svojho partnera.Misha sa nespokojne zavrtel a zadíval sa naňho trochu vyčítavo.

„Prečo ma budíš?“

Naznačil peramia počítač ten pohyb zaznamenal ako akýsi kovový zvuk, keďže vo vnútri nebolomožné rozprávať.

„Sme tu tri mesiace.Je čas vstávať.“

„Tri mesiace?“

„Tiež tomu nemôžemuveriť, ale podľa monitora je to pravda. Skúsim odsunúť tú masu a pozrieť savon. Pomôžeš mi?“

Misha prikývol a spoločnýmisilami odtlačili tmavú hmotu tak, aby sa mohli pozrieť von.

Boli stále v tomistom laboratóriu, ale za stolom sedel akýsi muž a prehŕňal sa v ich veciach.

K nádrži sablížil aj ďalší. Opatrne položil ruku na sklo a niečo hovoril.

„Dívaj sa ďalej.Ja nastavím odpočúvanie...“

Do svojej nádržesi pridal pár veci, ktoré by tam štandardne pokusný subjekt nemal mať. Jednou z nichbola aj možnosť počúvať zvuky prichádzajúcezvonka.

O pár sekúndzaznel v nádrži mierne skreslený zvuk.

„...dlho to eštepotrvá, Daniel! Chcem svoju rodinu.“

Mladík pri stolevstal a podišiel bližšie.

„Ešte nie sú pripravení.Ich vývoj si žiadal dlhší čas.“

„Dobre, vtom prípadeich beriem domov. Tu nie sú v bezpečí.“

„To nie je možné.Ich nastavenia sme čiastočne mohli ovplyvniť, ale nie vo všetkom. Ak s týmpohneme, rozleje sa to.“

„Tak ostanem tu.“

„Buďte rozumní.Terajšia situácia niečo také úplne vylučuje. Musíte...“

„Dávaj si pozor,na to s kým hovoríš. Nesúhlasím s tým, aby ste ich tu držali ďalších 9mesiacov.“

„Tak to ma veľmimrzí, ale látka už bola aplikovaná.“

„To ma nezaujíma.Chcem ich okamžite späť.“

„Budete musieť počkať.A teraz choďte. Napriek tomu, že ste jedným z našich vodcov, v tomtolaboratóriu rozhoduje vždy odborník a tým vy nie ste. Príďte opäť v stanovenomčase.“

„Môžete ich preložiťdo inej nádrže?“

„Isteže, áno, akzaplatíte všetky...“

„Vyberte model,ja to zariadim. Večer ich chcem vidieť v novej nádrži na ceste domov. Je vámto jasné?“

„Áno, pane.“

Muži sa v krátkostirozlúčili a Daniel sa vrátil k práci. Mark zastavil odpočúvanie a prepolzvuk zase dovnútra.

„Ako vyzerá?“

„Je to ten, ktoréhosme našli v nádrži.“

„Nechápem prečotvrdí, že sme rodina.“

„Ja tiež nie, aleradšej to nebudeme zisťovať. Do novej nádrže nás nikto nedostane. Dnes odtiaľtoodchádzame.“

Misha prikývol a stálesa díval na mladého muža skloneného nad stolom.

„Máš odtiaľto kód?“

„Áno, ale predpokladám,že ho zmenili. Dostanem sa k novému. Zatiaľ ostaň tak, ako si. Nemôžeme saveľmi hýbať. Keby robil niečo čudné, daj mi vedieť.“

Misha opäť prikývol. Všetku svoju pozornosť zameral na toho muža.

Hell hunter: Nick

2011-09-14T15:50:00.002+02:00

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

Sam nahnevane odišiel v miestnosti. Celý deň sazdržiaval v izbe, ktorú mal u Grace. Mal veľmi zlú náladu a dokonca odmietol aj, keď ho lovkyňa volalana večeru. Bezpečie izby opustil, až na druhý deň. Zamieril rovno do jedálne.

Dean sedel za stolom a práve si niečo nedôverčivonakladal na tanier. Vyzeral až príliš dobre na to, že zbytočne prehral svoju dušu.

Grace sedela vedľa neho, ale mladý lovec, ktorého s ňouvidel na posteli nesedel za stolom. To ho mierne znepokojilo. Napriek tomu nebolo veľmi pravdepodobné, že bymal tak skoro skončiť.

Po úvodnom pozdrave si sadol na svoje zvyčajné miesto. A hneďaj pocítil dôsledok svojho činu. Chrbát ho opäť zabolel, ale on to ignoroval. Radšejsa rozhodol uspokojiť svoju zvedavosť.

„Kde je ten nový?“

„Neal je dnes v školešiel si ešte po nejaké potvrdenia. Dobre, že si mi to pripomenul. Takmer somzabudla na to, že som tam zapísala aj vás dvoch.“

Dean nespokojne prikývol, ale nijako sa k tomu nevyjadroval.Vyzeralo to, že už dostal inštrukcie od otca.

„Nás? Ale veď ja chodíme do školy v...“

Sam si pomaly prestával byť istý. V žiadnej škole sanezdržali natoľko, aby si stihol zvyknúťna názov.

„S bratom ostávate tu. Budete bývať v tomto dome a obajabudete chodiť do miestnej školy. Dean nastupuje už zajtra. Ty pôjdeš, až keď savyliečiš zo zranení. Dovtedy ti bude Neal nosiť úlohy. Bude chodiť do tej istejtriedy ako ty.“

„Otec s tým súhlasil?“

„Nemal veľmi na výber. Dostal to príkazom a aj on sasem bude musieť vrátiť. To je tá maličkosť, o ktorej hovoril Nick. Včerami povedal, že tu budete bývať a pred verejnosťou budeme vystupovať akorodina.“
„Aj Neal?“

„Neal, nie. On oficiálne býva so svojou starou mamou. Presťahovalisa do vedľajšieho domu, ale bude tu s nami dosť často. Po škole mátechvíľu voľno a večer tréning. Neal už má aj konzultanta. Ten Deanov prídetiež, po preskúšaní pekelných zbraní. Obaja máte prípady a Dean ešte ajzastupuje Sama, ale pre tento krát ešte pôjdem s vami.“

„Čo je to konzultant?“ opýtal sa Dean.

Sam niečo také nepoznal. Vždy za ním chodil len Lucifer. A Deansa nad tým ešte vôbec nezamýšľal.

„Je to démon, ktorý...“ začala vysvetľovať Grace.

„Tak to by som si mal pripraviť svätenú vodu.“

„To nech ti ani nenapadne, Dean. S Crowleym sa dádohodnúť. Je to momentálne tá najlepšia voľba. “

„Crowley? Nie je to ten, ktorý má rád chlapcov?“ pobavene saspýtal Sam.

Lucifer občas menotoho démona spomínal a vďake tejto poznámke si ho zapamätal.

Grace mimovoľne prikývla.

„Sakra, to nemyslíte vážne!“ rozčuľoval sa Dean.

„Bude sa k tebe správať slušne. Pokiaľ pracuješ akolovec, nemôže ťa nútiť do niečoho takého, pokiaľ nechceš.“

Deanovi sa značne uľavilo.

Sam si ho ďalej pobavene premeriaval a radšej saneodvážil Deanovi spomenúť, že oňho očividne javí záujem aj Alastair.

Dean ho však schladil svojou otázkou.

„Akého konzultanta máš ty?“

Sam nevedel, čo mu má povedať. Nechcel, aby to vyzeralo, žemá protekciu.

„Dean, ja...

Zarazil sa, keď uvidel k stolu prichádzať ďalšiu osobu.Boli voľné ešte dve stoličky a tá ďalšia čakala na istú osobu vďaka,ktorej pocítil príjemné mrazenie. Najprv si myslel, že je to on, ale keď sa mubližšie prizrel uvedomil si, že to nie je celkom tak.

„Ako sa cítiš, Nick?“opýtala sa Grace.

„Bolí ma hlava.“

„Sadni si. Niečo ti prinesiem.“

Sam a Dean si vymenili znepokojené pohľady, keď sik nim prisadla Luciferova schránka.

„Ahoj,“ neisto pozdravil Sam.

Dean sa tváril, že má plné ústa a radšej sa venovalsvojmu tanieru. Neodpustil si nespokojný kopanec do bratovej nohy. Nebolopredsa v poriadku, že Sam sa tváril tak zamilovane. Nemal by sa tak dívať na toho človeka.A už vôbec nie na toho druhého...

„Dobré ráno.“

Samova nálada pod váhou chladného pozdravu okamžite poklesla.Dokonca sa ani len nesnažil mu vrátiť kopanec.

Chata 12. kapitola 2/3

2011-09-13T18:02:00.001+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Misha/Mark

Potom nasledoval príchod do Chaty, vrátane zaklopaniaa takých tých bežných návštevných vecí.

Mark a Cody spolu prehodili pár slov a potomvošli do domu. Daniel počkal vonku. Ozvali sa nejaké ďalšie hlasy, brechota neskôr aj nejaký nepríjemný zvuk, akoby niečo spadlo na zem. Potom Codyotvoril dvere a kývol mu, aby vošiel dovnútra. Potom nasledovalo zavitiea ďalšie podobné zvuky.

Daniel spokojne zamieril dovnútra.

Počas cesty niečo vytiahol z vrecka. Na zábere távec nebola presne rozoznateľná. Vyzeralo to, ako kameň.

„Pamätáš si nato?“

„Nie, celkom.Viem, že u mňa Cody bol. Zastavil sa tak ako obyčajne, ale podľa mojichspomienok sa tam nič neodohralo.“

„O čom stehovorili?“

„Bavili sme sao zvyčajných veciach. O počasí. Rodine a tak... ale teraz, keďsom to videl, niečo mi to... Pripadá mi to známe, akoby som tam bol, ale...musím o tom ešte porozmýšľať...“

„Dám to ďaleja uvidíme, čo sa ešte dozvieme. Zatiaľ to každopádne nevyzerá dobre...“

„Dobre, terazsa budem zas chvíľu sústrediť na denník, ale keď sa začne diať niečo mimoriadnezávažné, tak ma pokojne preruš.“

Mishaposunul záznam ďalej. Celé to bolo ešte šialenejšie, ako si myslel.Privádzalo ho to na čoraz horšie myšlienky a ani si len nevedelpredstaviť, prečo to tí ľudia urobili. Prečo Nicol? Ako vôbec mohla dostať takýdesivý nápad a spojiť sa s tými...

A Cody,podľa všetkého to bol Markov priateľ, ale na tomto zázname to tak nevyzeralo.Nevedel, čomu má veriť. Už naozaj pochyboval o všetkom, dokonca ajo pravosti záznamov.

Ďalší záznam hopriviedol takmer na pokraj rozrušenia.

Videl svojuvlastnú smrť. Presnejšie povedané smrť rozrušeného mladíka, ktorý sa prílišrýchlo ponáhľal cez cestu.

Po tej skúškenedošiel späť na internát. Zrazilo ho auto. Bol celý doráňaný a okamžiteho niekam previezli.

A po prvýraz dokázal samého seba oddeliť od toho mladíka. On cítil, že sa jehoexistencia začala až po vložení do jeho osobnosti. Po akomsi pevnom uzatvorení.

Misha pocítil,ako mu po tvári začali stekať slzy. Nechcel byť tou vecou. Neveril by týmzáznamom ani ničomu čo našli nebyť toho pocitu, že prevzal na seba životniekoho iného.

Všetkov ňom kričalo, že takto to nebolo správne, že je vrah lebo sa nebrániltomu nahrať inú žijúcu bytosť. Nechcel tomu mladíkovi ublížiť. Neželal si, abysa mu niečo stalo...

Mark zdviholhlavu od svojej práce, keď pocítil príval negatívnych emócií. Práve prechádzal časťou v ktorej bolapopisovaná stavba a jednotlivé sústavy Producentov. Okrem toho Misha mu začal nakúkať cez plecea nevyzeral vôbec dobre. Vzhľadom na to, čo práve pozeral to bolopochopiteľné. Mark nebol rád, že sa museli zaoberať takýmito vecami, ale rovnakoako Misha aj on chcel poznať aspoň časť pravdy, ale netušil, že sa dozvedia o sebe aj veci, ktoré bypoznať nemuseli.

„Už to nemôžempozerať. Práve som videl, ako ma... teda, nie mňa, ale jeho zabili... Myslím,že nám dali schválne len tie najhoršie veci, aby sme...“

„Celé to videoje asi len na to, aby nás zastrašili a ukázali, čo všetko dokážu. Myslímsi, že vieme dosť na to, aby sme mohli začať odznova ďaleko od týchto,takzvaných našich ľudí. Neviem, ako ich nazvať, ale nechcem sa k nimvrátiť za žiadnu cenu.“

„Ja tiež nie.Nemohol by som. Nech si nechajú všetko. Nič od nich nepotrebujeme.“

Mark si hoprivinul k sebe. Posadil si ho na kolená a dovolil mu, aby sa oňhoplne oprel. Misha si čoskoro našiel tú najpríjemnejšiu polohu a nazeralspolu s ním do denníka. Tam to nebolo ani zďaleka také zlé.

Presunuli sa naposteľ. Misha potichu ležal pri Markovi a nejavil už viac žiadne známkynespokojnosti. Keď sa ho dotkol, keď boli tak blízko necítil žiadne výčitky,nič ho nebolelo a všetko bolo nádherne bezpečné.

Misha si anineuvedomil, kedy presne zaspal. Doľahla naňho celková vyčerpanosťa psychické vypätie.

Snívalo sa mu oakejsi nádobe, bol ešte veľmi malý a sám vysielal tie zmätené signály.Nechcel tam byť sám bolo mu smutno a cítil, ako doňho niečo pichalia boli tam ľudia, ktorí odoberali vzorky. Bolelo to, bál sa.

Vždy, keď sa tánádoba otvorila a dovnútra nazrelo svetlo cítil bolesť. Nemohol sa brániť.Chceli od neho len liečivú silu na výrobu kameňov, ale on to v sebe eštenemal rozvinuté.

Ten človekpotom otváral nádobu každý deň. A vždy mu niečo urobil, niečo nepríjemné. Nenávidel ho, až kým do nádoby nevložil niečonesmierne nádherné.

Primkol sabližšie k tej bytosti. Nikdy predtým nevidel nikoho zo svojho druhu.Telepatickou cestou mu povedali, že sa ho vzdávajú kvôli istej dohode. Nemyslel na to veľmi často, lebo práve to hopriviedlo k pravému významu slova bolesť.

Nová bytosťbola nežná. Mohol sa pritúliť. Náklonnosť nedokázal prejaviť slovne a ešteani pomocou svojich myšlienok. Dôležitý bol dotyk, príjemný pocita odstránenie samoty.

Ten druhý bolod neho o trochu starší. Učil sa, spoznával slová. A dozvedel sa odneho, že toho človeka volajú Profesor.

A kvôlinemu musia trčať v týchto nádobách, lebo on chce zmeniť ľudstvoa chce robiť niečo, čo sa volá experimentovať. Takisto mu povedal, že tenčlovek zomrie skôr než sa všetko uskutoční. Nevie o tom a nikdy saani nedozvie, že celá tá vec nebude pre ľudí nijako prospešná. Budú nahradení a to,čo im teraz poskytli je len malá cena útechy. Dozvedel sa to, keď náhodou počúvaldospelých, ale padlo rozhodnutie, ktoré ich donútilo zvýšiť počty experimentov a ajon sa dostal do priameho poradia...

Povedal mu, že jeto nesprávne, že by nemali niečo také robiť. Nepotrebujú to. Nie na prežitie. Stačíim len blízkosť.

Dlho o tomhovorili, ale aj o iných veciach. On nevedel ako vyzerá okolitý svet, nemalani len meno. Rozprával mu o farbách o hlasoch.

Učil sa od neho.Nasával informácie aj dotyky. Už sa nebál otvorenia nádoby, lebo nebol sám. Jehopriateľ ho vždy chránil. Nedovolil Profesorovi, aby ho z nádoby vyberal a onich napokon označil slovom, ktoré bolo veľmi zaujímavé.

MILENCI.

Spýtal sa svojhopriateľa, ale ani on nevedel, čo to presne znamená. Dni plynuli. Obaja rástli a vyvíjali sa.

Z nádoby ichpustili do nádrže, odkiaľ všetko videli a počuli. Profesor im púšťal nejakézáznamy, ktoré nazýval vyukovými dokumentmi.

Pochopil, čo znamenámilenci a to slovo sa mu zapáčilo.

Potom Profesor zomrel a nahradili ho iní.

Nejaký mladík honapokon vybral a strčili ho do akéhosi prenosného boxu a odviedli od milovanéhopriateľa.

Nariekal, triasolsa narážal do stien. Nechcel byť bez neho.

Keď ho vybrali,ocitol sa na operačnom stole, stále sa krútil, nemohli ho udržať. Plakal nesmiernedlho a zúfalo hľadal spojenie so svojím priateľom.

Niečo mu opäť vpichlia on sa nemohol hýbať.

Umiestnil do niečohoveľmi zvláštneho. Podľa jedného z vyukových programov to bolo ľudské telo. Potom na dlhé mesiace nastala tma...

Misha sebou trhol,keď pocítil, ako sa Mark na malú chvíľu vzdialil z postele.

Ten strach, že hozoberú preč sa opäť vrátil. Hľadel naňho vystrašenými očami a zúfalo sebouzmietal na posteli.

Mark sa k nemuokamžite vrátil.

Misha k nemuzúfalo natiahol ruky. Zamotal ho do objatia a odmietal ho pustiť.

„Som s tebou,maličký. Niečo sa ti snívalo. Je to preč...“

„Nebol to len sen.Myslím si, že takto sa to stalo...“ porozprával mu všetko, na čo si dokázal spomenúť.

Chata 12. kapitola 1/3

2011-09-11T18:53:00.003+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Markodtrhol zrak od denníka a neochotne sa pozrel na obrazovku. Nechcelo samu, ale chápal, že Misha si potrebuje niektoré veci overiť.

„Lenz videnia. Nie som si istý, ani ako sa volá. Je to dovozca, ktorý námsprostredkoval zdravotnícky materiál...“

„Atá kancelária, bol si tam?“

Pretočilzáznam späť a ukázal mu toho, čo najviac.

„Áno,raz. Nachádza sa v najbližšom meste. Určite ste tadiaľ museli prejsť. Jetam najbližšia benzínka.“

„Praywill.“

„Áno,presne tak sa to tam volá. A ten muž je tuším Jack, alebo tak nejako.“

„Nicolchodila podpisovať zmluvy?“

„Áno,starala sa o dodávky. Nechcelo sa mi chodiť do toho mestečka. Vždy tam na mňapozerajú ako na nejakú miestnu atrakciu.“

„Nikdy ti nedalžiadnu čudnú ponuku?“

„Stretli sme salen raz, aj to, sme spolu dlho nehovorili, lebo sa zhoršilo počasiea musel sa poponáhľať.“

„Cítiš niečo,keď sa naňho pozeráš? Také to chvenie? Ja nie.“

Mark pokrútilhlavou.

„Asi musia byťpri nás bližšie, aby sme to cítili, ale nepochybujem o tom, že tentočlovek je tiež jedným z nich.“

„Podpísalizmluvu, ale táto nebola o žiadnych materiáloch. Hovorila o nás.O tom, ako nás pripravovala. Budem pozerať ďalej, ak natrafím na niečoďalšie dám ti vedieť. Na toho človeka si musíme dávať pozor. To, že jev najbližšom meste, vôbec nie je dobré.“

Mark pretočilpár stránok denníka.

Našiel zmienkuo týchto hlasoch producentov. O tom, ako môžu vo svojom prirodzenomobale vysielať akési signáli, podobné náreku. Profesor písal aj o tom, žedokážu aj sami vycítiť blízkosť veľkej skupiny, aj keď je vzdialenosť medzinimi dosť veľká...

„Misha, na chvíľupoď sem. Niečo skúsime...“

Mladík ochotne opustil svoje miesto. Ukázalo sa, ževedel na čo jeho priateľ myslel, ešte skôr než to vyslovil, bolo to desivé.

„Píše sa tam,že môžeme zachytiť niečo ako väčšiu komunitu aj na diaľku bez toho, aby oni cítilinás. Teda, ak to urobíme dostatočne opatrne. Myslíš, že by sme to mohlivyskúšať?“

Misha prikývola jemne sa dotkol jeho rúk.

„Čo mám robiť?“

„Len sa sústreďna tú vec, na to, aby začala hľadať... Predstav si to, akoby si chcel niečovyhľadávať na počítači...“

Mark citovalslová svojho učiteľa.

Bytosti žijúcev nich sa otvorili a skúmali. Vysielali takmer nepatrné nitky,predstavujúce len láskavé pohladenie niekde na okraji duše.

A odpovedaloim viacero hlasov, toľko, že by mohlo zaplniť celé menšie mestečko... Niektoréz nich prúdili príliš pomaly, bolestne, akoby ich niečo trápiloa sťahovalo dovnútra. Boli príliš malí, príliš... A obaja niečovideli. Z toho kolektívneho vedomia dostali správu, ktorá ich donútilaklesnúť na kolená.

Obaja sa rýchloodtrhli od toho signálu.

Mark prudkodýchal, srdce plynulo v takom rytme, akoby chcelo snáď vyskočiťz hrude. Rukami si objal telo a chvíľu sa len kolísal zboka na bok.Musel sa upokojiť, aby nedošlo ku kolapsu. Vedel, že to nebude ľahké, ale ničiné mu neostávalo. Tá pravda, ktorá prešla cez jeho myseľ príliš bolela.

Misha naopačnom konci miestnosti robil to isté.

Trvalo takmerpolhodinu, kým boli obaja schopní pozrieť sa na seba.

„Nie,“ zdesenezamumlal Misha.

„To nemôže byťtak. Pusti... Pusti ďalej ten záznam... Budem sa dívať... Toto nemôže byť...“

Misha vysileneprikývol. Roztrasenou rukou pretočil mierne horúcu scénku, ktorú ani jedenz nich netúžil sledovať.

Zastavil až namieste, kde si začali upravovať oblečenie. Na mieste, kde začali rozprávať spustilzáznam.

„Čo bude teraz? Kedy to celé začne?“

„Až o pár mesiacov. Nemôžeme si dovoliť ničuponáhľať. Vy nebudete o ničom vedieť. Nejaké spomienky vám necháme, alesamu seba budete vnímať, iba ako obeť.“

„Dobre, to mi plne vyhovuje.“

„Chcem poznať celý plán. Povedzte mi ho teraz.“

„Je to zbytočné. Zabudnete na to.“

„Chcem ho poznať.“

Jack sa posadil späť do svojho kresla.

„To je pozoruhodná požiadavka. Nuž dobre, poviem vámto najhlavnejšie. Sadnite s, ale trvám na tom, aby ste najprv užili látku, ktoráspustí proces zabúdania. Počas zvyšného času vám to celé poviem. To je mojapodmienka.“

„Súhlasím.“

Dvere v zadnej časti sa otvorili a vošlinejakí muž v lekárskom plášti.

Vpichol Nicol tú látku a vytratil sa tak rýchloako prišiel.

„Náš plán ma viacero častí. Je to zložité. O komchcete vedieť najviac?“

„O Mishovi.“

„On príde na rad ako prvý. Podľa predbežného plánu jejeho smrť naplánovaná a bude vykonaná...“

Nicol naňho chvíľu zdesene hľadela.

„Povedali ste smrť? Počkať. Na tom sme sa nedohodli.“

„Snáď si nemyslíte, že vám dáme moc nášho druhu len zanejakú náhradnú schránku. Potrebujeme, aby bol pripravený na celkovú zmenu.“

Nicol pokrútila hlavou.

„A čo bude s Codym, a s ostatnými.S mojím bratom...“

„Chceli ste významný vedecký objav. Chceli ste byťprvou, ktorá prinesie do sveta liek na všetky ochorenia. Nie je to smrť ako tá,ktorú poznáte vy. Väčšina ostane zachovaná, ale podstata ich osobnosti,povedzme, že tam už nebude. Nový druh bude mať spomienky, pocitya skúsenosti vašich tiel, ale to hlavné bude pochádzať od nás. Vy tomu hovoríteduša, mi to nazývame základ.“

„Nie, nie. To som nechcela. To vám ne...“

„Dohoda bola spečatená a vás to trápiť nemusí. Zabudnete...“

Nicol chcela ešte niečo povedať, ale ústa sa jej otváralilen naprázdno. Oči sa jej čoskoro zavreli a ona upadla do spánku.

„To je hrozné. Akosme mohli zomrieť, som tu... Som predsa tu...“ zúfalo zamieril k stene a oboma rukamisa do nej zaprel.

„Nicol nám nedovoliladokončiť testy. Zničila vzorky, aby sme nemohli zistiť, ale... To nie... To nie...“

„Mám to pustiť ďalej?“

Mark opäť prikývol.Nechcelo sa mu do toho, ale obával sa, že tým musia prejsť čím skôr.

Cody stál pri svojom aute.

„Štvorka končí, všetko čisté....“ zahlásil do vysielačky.

Niekto nastúpi do jeho auta.

Cody znechutene hľadel na Daniela. Profesorov syn si napriektomu nastúpil a tváril sa mimoriadne spokojne.

„Je to dokončené?“

„Musíme sa postarať o Marka a jeho psov.“

„Dobre, to zvládneme, ale...“

„Nejaké otázky?“

„Očakával som, že budem jednať zo ženou.“

„Tak to ma naozaj mrzí, ale takto to nepôjde...“ Danielprešiel rukou po jeho tele a zastal na istom konkrétnom mieste, ktoré kamerenedokázala poriadne zachytiť.

„Nevyberáme si partnerov podľa tiel, ale podľa myšlienkovéhoputa. To o pár dní pochopíte. Teraz musíme dotiahnuť celú tú vec do konca.Partia príde na rad potom. Teraz si hlavne nezabudnite zbraň.“

„Nemôžem ho zastreliť.“

„To od vás nikto nežiada. Ja to zariadim. Vy mi len zabezpečítevstup.“

Cody, prikývol a mierne znechutene odsunul mužovuruku.

Chata 11. kapitola 3/3

2011-09-09T18:35:00.001+02:00

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Misha

Mark surovovytiahol usb kľúč. Netušil, či je prenosuž dokončení. Desilo ho, že tá vec vie tak veľa o jeho uvažovaní.

A čo bolohoršie, tá podobnosť sa nedala poprieť. Bol to on.

Jeho telo. Jehohlas.

Dobre sispomínal na to, ako mu profesor povedal, že problém s týmto človekom jevyriešený. Ospravedlnil sa mu za to, že niekoho takého pustil do chaty.

„Tá osoba.Ten... On... poznám ho... Bol tu po celý čas...A on tvrdil, že odišiel...“

Dlho mu trvalo,kým sa spamätal. Misha sa dotkol jeho ruky a niečo mu šepkal. Cítil saslabý, nevýrazný, chorý, akoby všetko stratilo zmysel. Upínal sa len na jedinúchvíľu, ktorú nikdy nemohol pochopiť.

„Kto je to?“jemne sa spýtal Misha.

„Profesorovmladší brat. Neviem, ako sa volá. Už si nepamätám. Raz za nami prišiel dochaty, bolo to už dávno, ale mali sme spolu... Zblížili sme sa, ale Profesorovisa to nepáčilo. Prichytil nás spolu. Na gauči v obývačke. Nahneval saa zavrel ma do jedného z laboratórií. Potom sa pohádali. Dlho sanaťahovali, počul som ich krik a neskôr už len buchnutie dverí. Povedalmi, že odišiel a už viac nepríde. Vyzerá rovnako ako predtým, ale prešliuž roky... Nemôže vyzerať ako predtým... Správa sa, akoby ma celý čassledoval. Vie, čo urobím. Vie, kam bysom ťa zobral... Neviem, čo... Neviem, čo urobíme...Musel ma po celý čassledovať tam v tej nádrži... Mal som to skontrolovať, mal som...“

Nechcel, aby siMisha myslel, že to nedokáže zvládnuť, ale potreboval to zo seba dostať,a keď už raz začal bola to takmer nekonečná lavína slov... Potom prezrelcelú miestnosť a hľadal ďalšie kamery, ktoré nepatrili k zabezpečeniudomu. Táto miestnosť bola čistá. To ho trochu upokojilo.

Hovoril muo tom, aký bol šťastný, keď sa s ním niekto zaoberal. Ako prvý krátprišiel na to, že sa o niekoho dokáže zaujímať takýmto spôsobom. A táosoba bola zrazu preč a on opäť ostal len z Profesorom.

Misha mu tiež porozprávalo tom, čo ho ťažilo.

O tom, akochcel odísť o nedokončenej škole o obavách, že sa zaňho budú rodičiahanbiť...

Jedna témastriedala druhú a obom sa značne uľavilo.

Dlho tam spolulen sedeli a rozprávali sa o všetkom možnom. Bolo to po prvý raz, čo si našli čas aj naniečo iné, ako na situáciu týkajúcu sa producentov.

Keď sabezpečnostné opatrenia uvoľnili a búrka konečne ustala, opatrne vyšli z domu.

Nezastali, kýmneboli v čo najväčšej vzdialenosti. Mark ich viedol bezpečnou cestou. Stále sa obzeral, či ich náhodou niektonesleduje.

Misha mal nastarosti psov. Dával pozor, aby sa niekam nezamotali a ani na chvíľu ichnepustil z dohľadu.

Vzduch po búrkebol príjemný, čerstvý a voňal spôsobom, ktorý sa Mishovi páčil, až kým muniečo bolestivo nezovrelo žalúdok. Zosunul sa na kolená a zúfalo zalapalpo dychu. Zabolelo to. Po prvý raz pocítil to, čo mala na mysli tá bytosť.

„Misha?“

„Nemôžem...“

Mark mu odhrnultričko a pozrel sa na stav tmavých žiliek. Bolestivo pulzovali pod jehopokožkou a utíšili sa, až ho jemne pohladil.

Misha spokojnezavrel oči a vychutnával si ten dotyk.

„Čo urobíme? Janechcem ísť za nimi, nechcem žiadnu rozumovú zložku, ale takto sa nikamnedostaneme....“

„Vezmem ťa doSeverného laboratória. Pred nedávnom som tam skúmal isté vzorky kameňov. Je tamvšetko, ale je to len taký menší prístrešok... „

Misha prikývola dovolil mu, aby ho podoprel.

„Je to ďaleko?“

„Poznám skratku.Dostaneme sa tam rýchlo...“

Misha sao neho oprel. Privieral oči a nechal sa naslepo viesť. Čím bližšie bol pri Markovi, tým slabšiubolesť pociťoval.

Mark ho napokonzobral na ruky. Pripomenulo mu to situáciu, keď ho zakrvaveného niesol do domu.Cítil sa už omnoho lepšie a ani si nepripúšťal inú možnosť.

Severnélaboratórium bolo nezávislé od ostatných častí. Bola to len akási búdka,umiestnená na mimoriadne vhodnom mieste s dobrými podmienkami.

Mark ju otvorila opatrne zaniesol mladíka dovnútra. Psi poslušne vošli a našli sisvoje zvyčajné miesto.

Búrka našťastienič nepoškodila. Všetko bolo v poriadku.

Mark zložilmladíka na svoju posteľ.

„Ako tije?“

„Už jedobre. Potrebujem sa len napiť a...“

„Prinesiem to.Zatiaľ si oddýchni...“

Mark zamierildo skladovacieho priestoru a vybral z neho fľašu minerálky. Preistotu aj dve poháre. Našiel aj náhradné misky.

Podal Mishovifľašu a nalial vodu aj do misiek pre psov. Pohľadal pre nich aj nejaké hračky a vrátil sa späť k svojmupartnerovi. Počkal kým dopije a až potom sa mu začal venovať.

Potom vytiaholzo jednej z uzavretých zásuviek pár lesklých kamienkov.

„Ukážeš mi, kdepresne ťa to zabolelo?“

„Neviem toposúdiť. Je to taká celotelová bolesť... Najviac asi na bruchu...“

Mark mupriložil jeden z kamienkov na miesto, ktoré označil. Slabý náznak bolestisa vytratil a Misha sa konečne mohol posadiť.

„Pomohlo to?“

Misha prikývol.Bolo to naozaj omnoho lepšie.

Mark si sadolk nemu a tiež si poprikladal ďalšie kamene. Takisto sa mu značneuľavilo. Chvíľu obaja len sedeli a vychutnávali si príjemný záchvevenergie, ktorý do nich prešiel.

„Ako si vedel,že to pomôže?“

„ Tieto kamenesom skúmal, týždeň pred tvojím príchodom. Sú lepšie, ako akékoľvek lieky protibolesti. Zatiaľ to bude musieť stačiť. Pokúsim sa zariadiť, aby sme nemuselipodstupovať nič z toho, do čo ho nás nútia. Keď to bude hotové, odídemeodtiaľto čo najďalej.“

„A čo tiezáznamy? Pozrieme si ich.“

„Ja nemôžem.Nedokážem sa na to dívať.“

„Ja si pozriemtie záznamy. Ty prečítaš denník. Myslím si, že tak nám to pôjde rýchlejšie.A čo psi? Oni nepotrebujú nič...“

„Overím si to.Bude najlepšie, keď sa do toho pustíme.“

Mark priniesolpočítač a odhalil veľkú obrazovku, nastavil to tak, aby záznam šiel nanej a odovzdal Mishovi ovládanie.

Potom zasadolk stolu a pustil sa do prezerania príslušných stránok denníka.

Misha si prezrel názvy súborov.

Nastavil sa hneď na prvý záznam s názvom Nicol.

Celú obrazovku okamžite vyplnila tvár jeho priateľky.Bola bledá a nervózne sa chvela. Mala na sebe oblečené kratučké letnéšaty, ktoré už Misha na nej pár krátvidel. Sedela za stolom v akejsikancelárii a nervózne sa pohrávala s remienkom kabelky.

Dovnútra vošiel nejaký muž, nebol to tenz nádrže, ale niekto úplne cudzí. Misha sledoval ako si podali rukya vymenili si zvyčajné zdvorilostné pozdravy.

„Ste si istá, že rozumiete podmienkam zmluvy? Takistopotrebujem ešte raz potvrdiť zoznam tých tiel.“

„Áno, som. Všetko pôjde tak, ako sme sa dohodli.Dávala som im to, čo ste mi poskytli a už sú takmer pripravení. Popríchode do tej oblasti to už pôjde takmer samo.“

„Súhlasíte aj so špeciálnym bodom...“

„Áno, súhlasím...“

„Musím vás požiadať, aby ste súhlasili eštez jednou vecou.“

„O čo ide?“

„Počas toho nášho malého experimentu, nebudete poznaťvšetky podrobnosti. Dostanete príkaz, ktorý vám zabráni prezradiť čokoľvek, čoby pokazilo celú akciu.“

„Tak to bude lepšie. Misha ma pozná príliš dobre. Zistilby, že niečo tajím.

„Výborne....A teraz vás musím váš požiadaťaj o to, aby ste si vyhrnuli sukňu.“

Misha zastavil záznam,keď si uvedomil, čo tí dvaja v kancelárii budú robiť.

„Mark, poznáš tohomuža?“

Hell hunter: Prísľub duše

2011-09-07T17:19:00.000+02:00

Názov: Hell Hunter

Fandom: supernatural/reaper

Pár: samifer

Varovanie: mladý, nevinný Sammy, upravený dej, žiadna apokalypsa...

Sam strávil v predpeklí takmer celý deň. Nespokojneposedával na lavičke a pokúšal sa priveľmi neopierať. Bolesť chrbta ešteväčšmi zosilnela, akoby blízkosť pekla znásobovala všetko utrpenie. Sam samusel napiť, aby úplne nestratil silu.

Voda mala akúsi čudnú chuť, príliš sladkú a keď si junalial na ruku náhle sčervenela. Samtomu nevenoval pozornosť a pil ďalej. Potreboval to. Cítil, že inak by saešte nedokázal udržať na nohách.

Okrem toho bol chránený pekelnou zbraňou. Chránila hopred závislosťou od nadprirodzených vecí. Krv démonov rozhodne patrila do tejtokategórie. Preto nemal ani len najmenšie obavy, keď opäť okúsil tento nevšednýenergetický nápoj.

Oveľa nepríjemnejšie pocity v ňom vzbudzovali občasnétrhané výkriky. Jama bola príliš blízko a ani krv nedokázala zahnať jehonepokoj. Nedávno bol aj on trestaný a vedel, že démoni by jeho teloroztrhali do najmenších kúskov, keby im to bolo dovolené. Niektorí z nich by s ním radirobili aj iné veci, preto nebol ani trochu potešený, keď niekto prešielhranicu. Sam šokovane zalapal po dychu a chvíľu sa dusil démonskou krvou.Stekala mu po brade a on si ju rýchlo zotieral. To, čo uvidel ho úplneochromilo. Ohrozilo, že sa jednoducho prevráti a vypadne z bezpečiasvojho útočiska.

Jeden z najznámejších pekelných mučiteľov. DémonAlastair ho poctil svojou prítomnosťou a okolo pliec objímal Samovhostaršieho brata.

Majetnícky si ho tisol k sebe, akoby mu patril.

Sam zliezol zo svojho miesta a náhlil sa k nim.Nie. To sa nemohlo stať. Otec nemohol niečo také dovoliť. Dean nemohol...

Chcel sa k nim dostať, ale priestor pod ním náhlestmavol...

Chvíľu sa dezorientovane obzeral okolo seba, kým mu došlo,že bol vrátený späť na Zem.

Vrátil sa späť do domu pekelnej lovkyne. Očakával, že tam nájde svoju rodinu, aleobývačka bola takmer prázdna. Nedotknutá, akoby sa tam vôbec nič nestalo. Samz toho nemal vôbec dobrý pocit.

Je Dean naozaj v pekle? Kde je otec a prečo nostarší brat nezastavil? Ani Dean predsa nie je až taký blázon.

Jeho myšlienky prerušil chladný hlas: „Sadni si, Sam.Otvorili sa ti rany na chrbte...“

„Nechcem. Potrebujem vidieť svoju rodinu.“

„To nepôjde.“

Grace ho surovo dotlačila k stoličke bez operadiel.Musel si sadnúť. Jej ruky ho dostatočne silno zatlačili na príslušné miesto.

„Ak sa neprestaneš vrtieť, nič ti nepoviem. Ty si niekambežal? Prečo si niečo také robil? Celé sa ti to opäť roztrhlo.“

„Musel som vstať. Alastair odviedol Deana do pekla...“

„Mýliš sa, Sam.“

„Videl som ho!“

Sam sa pokúšal opäť vstať, ale Grace ho tlačila späť nastoličku.

„Dean, poď sem!“

Starší brat rýchlo vošiel do obývačky. Jej povestný ľadovýhlas musel rozhodne počuť, ešte aj vo svojej hlave. Sam takisto vždy prišiel,keď ho volala, nedalo sa pred tým uniknúť.

Dean okamžite zamieril k nim. Sam si dal záležať, abyna ňom bolo vidieť, aký je nespokojný.

„Pokojne, Sammy. Ničmi nie je. Som tu...“

Mladší brat ho pevne objal, aj napriek bolesti, ktorá eštestále neustupovala. Pustil ho, až keď si bol stopercentne istý, že ho má prisebe. Až potom dovolil Grace, aby pokračovala v ošetrovaní.

„Čo ťa tak vydesilo? Trasieš sa.“

„Videl som ťa v pekle. Alastair...“

„Asi si z teba robil žarty. Musíme ešte popracovať natvojom rozoznávaní ilúzií. Dean bol po celý čas tu,“ nespokojne poznamenala Grace.

„Pokojne seď, Sam. Dean ti ešte musí niečo vysvetliť. Jaešte pôjdem po ďalšie obväzy. Ten chrbát musíme, dať čo najskôr do poriadku.“

Sam prikývol a pokúšal sa trochu spamätať.

Keď Grace vyšla z obývačky, okamžite obrátil svojupozornosť na staršieho brata.

„Ako to dopadlo?“ opýtal sa prísne.

„Sme vtom spolu, Sammy. Prijali sme výzvu a otec prehral.Teraz sme obaja...“

„Ako si to mohol dovoliť? Sakra, Dean od teba som tonečakal! A kde je otec?“

„Chcel som ti pomôcť. Otec si bol istý, že to vyjde, alenepodarilo sa nám to. Odišiel. Povedal, že sa vráti o pár dní. Tvoj šéfnenamietal.“

Sherlock jednorázovky (download)

2011-09-04T17:59:00.000+02:00

Pridávam na stiahnutie dve vzájomne súvisiace poviedky z fandomu: Sherlock Holmes BBC verzia

Názov: Holmes, Napadnutie

pár: SH/D.JW

stav: dokončené

formát: pdf

Septembrové novinky

2011-09-04T17:32:00.000+02:00

Nový špeciál o poviedkach, o tom, čo pripravujem nájdete v tomto krátkom článku... Aktualizované

Kauza rozpísané a nedokončené poviedky:

Pre tento mesiac som si vybrala, poviedku Chata.

Z kapitolových bude pribúdať táto, až kým nebude dokončená, čo sa určite skôr či neskôr podarí lebo sme už na 11. kapitole z celkového počtu 15.

Čo sa týka ostatných, tie majú teraz pauzu. (Okrem spomínaných jednorázoviek)

Dizajn blogu

Zatiaľ nechystám. Momentálne som spokojná s tým, ako to tu vyzerá a ani smajlíkov zatiaľ nebudem dávať. Pokiaľ ich teda blogspot nevopchá do ponuky, inak už radšej s kódom sa hrať nebudem. Ešte by sa to mohlo zase celé rozsypať a aj tak to nebolo stabilné.

Na čo zabúdam

Do nového rozhrania zabúdam dávať články do rubrík, ale pokúsim sa to napraviť.

Novinky

Nové poviedky zatiaľ neplánujem, okrem jednej jednorázovky na príbuznom blogu alternatívny svet. Inak vôbec nič, lebo aj tak mám vecí nedokončených až dosť a ešte aj veď viete, čo...

Obnovujem rubriku poviedky na stiahnutie. Ak dôjde k dokončeniu niečoho tak, to tam dám. Prípadne postupne aj staršie veci.