tag:blogger.com,1999:blog-87158049113635542702024-03-19T13:47:05.476+01:00Poviedkový svetMeropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.comBlogger2568125tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-79520449312284510272017-08-25T16:41:00.001+02:002017-08-25T16:42:11.967+02:00Právo čistej krvi pokračovanie asi 12. kapitola 2 časť<p dir="ltr">Rozbité taniere.<br>
Jej tvár v slzách. <br>
A slová, tie slová, ktoré bolia, no zároveň sú výzvou pre ňu samu. Aké je to počuť ich, aké je to cítiť ich a strácať pritom akúkoľvek nádej na pochopenie. Na možnosť nebyť sama proti všetkým... <br>
„Grangerová... Hermiona...“ jeho hlas, ktorý akoby sa snažil práve teraz znieť jemne pomaly prenikol cez oponu jej pocitov. <br>
Bol tam, zrejme sa tam dostal pomocou Winky, no ona bola rada, že to bolo tak, lebo ho práve teraz potrebovala. <br>
„To nič... to sa stáva... hlavne tu... všetko bude v poriadku...“ <br>
Nebude.<br>
Lebo tá žena, ktorá tam vonku kričala, mala pravdu. On je vrah. On vždy bude vrahom a ona... to čo s ním urobila, to čo ešte chce urobiť, znamenalo, že zradila všetko, za čo bojovala, predtým... že poprela všetky tie obete, ktoré... <br>
Dokázala tam len bezmocne sedieť medzi tými vecami. Ona sa chce zabávať, chce sa smiať a tešiť sa z popoludnia, ktoré strávi v spoločnosti vraha, ktorý to zrejme urobí znovu, ak ona nebude dostatočne silná a ....<br>
Kto to vlastne kričal? Nejaká známa osoba, niekto koho pozná... keby ju aurori nezastavili, keby ju tam videla, čo by teraz znamenalo jej meno, kde by teraz bolo, keby počuli, že... <br>
„Ona povedala, ona má pravdu... ak...“ <br>
„Snaž sa dýchať...“ <br>
„Nie, ja nemôžem... nemôžem len tak...“<br>
„Sľúbil som, že nikoho nezabijem...“ <br>
„Nie teraz...“ upresnila a ona sa na ňu díval tak vážne, akoby... „Pokojne láska moja, to ešte nič nebolo, nič hrozné... vieš predsa o mne všetko, povedala si mi predsa, že si prečítala všetko čo bolo dostupné a počula všetky tie mená...“ <br>
„Áno, počula, ale teraz, keď to ona povedala... niečo sa stalo... niečo čo neviem ovládať...“<br>
Láska moja? <br>
Tak ju nazval a je vôbec on schopný lásky? Alebo to je len hra, ktorá... alebo to je len spôsob, ako dostať... aj tak predsa dostal všetko a potom, čo urobí potom, keď sa bude môcť hýbať, keď ona dovolí, aby... pochybnosti boli silné, silnejšie než predtým... <br>
„Nemusíš sa ovládať... mne predsa môžeš povedať všetko...“ <br>
Povedať všetko. <br>
Tak ako Ginny, tak ako možno aj tie ...<br>
„Bojím sa, opäť mám hrozný strach... mám strach, že to nebude stačiť, že všetko čo urobím, sa obráti proti mne, že tu pre mňa nebudeš...“ <br>
„Dám ti všetko, čo potrebuješ...“<br>
„Chcem dôkaz, chcem dôkaz, že si skutočne... potrebujem nejaký dôkaz...“<br>
„Poď ku mne a dostaneš ho...“ <br>
Nemala by ísť. Nemala by ho vôbec poslúchať, no nemôže inak... nedokáže mu odolať, aj keď sa o to snaží, aj keď cíti, že nič nie je dôležitejšie ako jej šťastie, ako šťastie, ktoré si priala vziať napriek všetkému a všetkým, napriek svojim vlastným pochybnostiam. <br>
Je len jej.<br>
Nemôže sa ho vzdať. <br>
Dokáže len...<br>
Sadla si opäť k nemu na kolená, opäť bola jeho, v jeho moci, aj keď inak než zvyčajne...<br>
Dôkaz.<br>
Čo mohlo byť dôkazom iným než jeho nežnosť voči nej, než jeho bozky, ktoré jej telo prebúdzali tak, ako nič predtým... len tá posadnutosť, ktorej sa nemohla zrieknuť... <br>
Byť jeho. <br>
Byť tou, ktorá sa nechá ovládať, no zároveň aj...<br>
„Moja drahá Grangerová... nikdy sa ťa nevzdám, nikdy ťa...“ šepkal jej všetky tie slová, ktoré túžila počuť, všetky tie slová, ktoré ju lákali aj ... znepokojovali zároveň...<br>
Jeho bozky. <br>
Nebezpečné.<br>
Priamo úmerné tomu čo považovala za šialenstvo, ale aj najlepšiu súčasť svojho života. <br>
Iný než Ron.<br>
Iný druh temnoty.<br>
Iný druh nádeje. <br>
Vrah, ale zároveň aj... <br>
Zdroj jej vlastného života, nevyčerpateľný, krutý, no pripravený postarať sa o všetko, čo potrebovala, dať jej všetko, cítiť s ňou to, čo ... nie je schopná vyjadriť inak než... pulzovanie života, ktorému sa nedokáže vzoprieť. <br>
Dotkla sa prsteňa jeho ruky, lebo túžila po jeho dotyku viac než po akomkoľvek... teraz mu jej mágia neublíži, nie v takom množstve... je to šialenstvo, no ona potrebuje cítiť viac než len jeho bozky. <br>
Potrebuje jeho fyzickú prítomnosť aj inak než ako možnosť starať sa oňho ako o... <br>
Myslela si, že nenávidí jeho temnotu, ale pravdou bolo, že jej čoraz viac podliehala, ako niečomu čo k nemu prirodzene patrí. </p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-37459055182692832822017-07-30T16:48:00.001+02:002017-07-30T16:48:50.012+02:00Pomsta alebo... Tom/Myrtla<p dir="ltr">Dawlish za to zaplatí. <br>
Dnes už neunikne. <br>
Nikto sa neodváži spochybňovať jeho autoritu, tak ako to urobil on, zaplatí za to vlastnou krvou. <br>
Chcel sa pridať k svojim priateľom, sám mu ukázať, čo znamená provokovať tých, ktorí vládnu škole. <br>
Tom Riddle. Jeho meno tu už niečo znamená a tak to aj ostane, aj keď to nie je meno, ktoré by si zvolil, ak by mal skutočne na výber... Čo však neznamenalo, že niekto iný si dovolí... <br>
Tušil, že ho dostali, už priam cítil, ako sa snaží dostať z... <br>
No zrazu sa objavila ona. V podstate chcela len utiecť a nie mu pomôcť, no nemohol jej to dovoliť. <br>
Nesmie teraz nikoho zavolať ani spôsobiť rozruch. <br>
Chytil ju. <br>
Mykala sa dosť prudko, akoby vedela, čo znamená byť zrazu korisťou a čeliť... <br>
Spadli jej okuliare, no on si to nevšímal... ťahal ju ďalej, k jedným z tých prázdnych skladov. <br>
Školník ich zabúdal zamykať a on práve teraz jeden z nich potreboval mať po ruke, najprv kvôli Dawlishovi, no teraz hlavne kvôli nej. <br>
Možno niečo videla, možno niečo počula... <br>
No nebolo ľahké ju udržať, cítiť pod rukami tie jej jemné krivky, jej sukňa sa zľahka dotýkala jeho nohavíc, keď... nevedel ako má niekoho držať, nie takým spôsobom, aby... snažil sa podľa možnosti vyhýbať fyzickému kontaktu... O to ťažšie to bolo už len preto, že jej musel držať ruku pri ústach, lebo sa všetko stalo tak rýchlo, že nestihol vybrať prútik. <br>
No cítil aj niečo iné, on niečo cítil, čo bolo preňho natoľko nezvyčajné, až sa mu takmer vymanila z náručia. <br>
Včas sa však stihol spamätať a ťahal ju ďalej, už len pomocou svojej fyzickej sily, snažil sa nevšímať si ten nový pocit, ktorý na chvíľu akoby všetko ostatné... <br>
Nohou sa mu podarilo zavrieť tie ťažké dvere, v zámku to šťuklo, čo nebolo dobré, hlavne pre ňu, lebo on vedel ako sa dostať z takýchto záležitostí... <br>
Nepustí tú malú, nemá žiadnu šancu na to, že by mu mohla ujsť... Cítil silné pulzovanie jej srdca aj svojho vlastného... bolo to nezvyčajné, nepochopiteľné, že na ňu práve teraz myslel ako na dievča, aj keď v podstate nevedel ani ako poriadne vyzerá... No jednoznačne cítil ten rozdiel... Cítil ho, keď ju začal trochu hladkať, keď boli tie dvere za nimi zavreté... Prestala sa brániť. <br>
Posadil sa s ňou na akúsi debnu. <br>
„Pustím ti ústa, ale ak začneš kričať... bude to posledný raz, čo to dokážeš urobiť...“ vyhrážal sa jej svojím pravým hlasom, nie tým naučeným slušným, ktorý... vyhrážal sa jej ako temný mág, ktorým si prial byť. Vyhrážal sa jej ako osoba schopná všetkého. <br>
Prikývla. <br>
Stiahol ruku. <br>
Zložil jej ju do lona. Cítil ako sa začala chvieť. <br>
„Prosím, pustite ma odtiaľto, nikomu nebudem nič hovoriť, len ma pustite...“ hlesla potichu. <br>
„Budeš tu sedieť, tak dlho, až kým ti nepoviem, že môžeš vstať...“ <br>
Opäť len prikývla. Skôr to cítil než videl. No nestačilo mu to. <br>
„Chcem to od teba počuť...“ <br>
„Budem tu sedieť, tak dlho ako to budete chcieť vy, pane...“ <br>
Uspokojenie. <br>
Nemal by ho cítiť len z jej odpovede, no stalo sa tak... <br>
„Výborne, maličká...“ pochválil ju a chystal sa opatrne vstať, aby pokračoval vo svojom cieli, ktorý sa však značne skomplikoval jej ďalším pohybom a tým, čo opäť pocítil, keď... <br>
Už vedel čo potrebuje a bolo to také jednoduché, niekedy sa zrejme priveľmi upínal k zbytočným zložitostiam. <br>
Pochopil, že nemôže odísť a možno ani len nechce. <br>
„No možno by som mohol ostať so mnou, ak by si chcela...“ nikto si ešte nedovolil ho odmietnuť, mohol mať všetko, čo si len prial, jeho tvár ho k tomu predurčovala, no ona ju nevidela a podľa hlasu ho len ťažko mohla spoznať, bol to skôr jeho hlas než... <br>
„Neviem...“ odvetila bezpochyby úprimne. <br>
A on ju len objal, akoby skúšal aké to je môcť urobiť niečo také... No jeho ruky pomaly prechádzali nižšie... cítil takmer bolestné pulzovanie jej srdca a zároveň stále aj jej strach, spojený s istým druhom nebezpečnej fascinácie, akoby čakala na to, keď sa jej niekto dotkne, ale zároveň... <br>
„Nikto ešte nebol tak blízko, aby...“ <br>
Tomu rozumel viac než by si vôbec kedy ona mohla myslieť, čo znamená nepoznať blízkosť, nie skutočnú... <br>
On sám sa učil, ako sa niekoho dotýkať bez výčitiek, bez možnosti že by dotyk predstavoval len ohrozenie či nutné zlo... <br>
„A ani nebude, keď prijmeš moje podmienky budeš odmenená, ale...“ <br>
Pár jej gombíkov bolo zrazu preč, tak rýchlo a zároveň tak prudko, nadýchla sa omnoho voľnejšie než predtým. <br>
Jedna z jeho rúk sa dotkla jej kolena. <br>
„Ale prečo... prečo vlastne a kto...“ <br>
„Otázky neznamenajú, že budú prístupné aj odpovede...“ <br>
Stále sa mu páčil jej čiastočný strach, jej čiastočná panika a niečo čo v ňom prebúdzalo tú stránku jeho osobnosti po ktorej túžil, mohol sa uvoľniť, byť tým, kým je... byť tým, koho sa všetci majú báť... čo i len osloviť. <br>
Nehýbala sa, keď... druhá ruka, na chvíľu, akoby nad sebou stratila vládu, keď sa dotkol jej teraz už takmer odhalenej pokožky. Keď cítil to, čo bolo pod vrstvou látky. Práve teraz takmer až zbytočnej. A v jeho vnútri ožívalo to silné pulzovanie. <br>
Keď sa jeho pery dotkli jej krku, zvyčajne chladné boli teraz, ako ... keď cítil vôňu jej vlasov a nemyslel na nič iné než na reakcie ich tiel, ktoré boli iné než čakal... iné než si myslel, že budú, keď mu niekto dovolí, aby nad ním skutočne prevzal kontrolu... <br>
„Dotýkaš sa niekedy samej seba, už si to niekedy skúsila...“ <br>
„Nie...“ hlesla potichu. <br>
Opäť sa chvela a on si užíval ten okamih, keď mu bola vydaná absolútne na pospas, keď ju mohol pustiť, ale aj... <br>
„A čo urobíš, ak sa ťa tam dotknem ja...“ <br>
„Ale to predsa, nemôžete len...“ <br>
„Bude to omnoho lepšie, ako všetko čo si prežila doteraz...“ <br>
„Ale ja... predsa, nie je... neviem ani kto vlastne ste ani... Nie som si istá či...“ <br>
„Nemusíš to vedieť, ja si ťa nájdem, keď od teba budem niečo potrebovať...“ <br>
„Aj tak predsa... nemôžeme len tak a tu...“ <br>
Hovorila to, no nebránila sa, necítil skutočný nárast odporu, len strach a zvedavosť, istú formu zvedavosti, ktorú voči nemu ešte neprejavilo žiadne iné dievča. <br>
„Ak budeš poslušná, lord Voldemort ti daruje život, jedného dňa, keď budeš stáť pred ním, možno k tebe bude milosrdný...“ z akéhosi náhleho popudu použil svoje skutočné meno. Bolo to však niečo viac, čarodejnícka dohoda prísľub spečatený dôveru, cítil v tých slovách mágiu, cítil v nich zmenu... „tak ako sa rozhodneš, mám ťa pustiť alebo...“ <br>
Jeho dotyky boli láskavejšie, sám prekonával seba, keď ju v podstate len tíšil vo svojom náručí, no zároveň stále vnímal to jej chvenie, ktoré mohlo byť čímkoľvek aj vyjadrením jej úcty voči nemu. <br>
„Nie, prosím, nepúšťajte ma...“ <br>
Chcela len svoj život. Vedel to, tak ako všetci, ktorých mysle mal možnosť preskúmať. V tomto medzi nimi nebol rozdiel, ani on nepovažoval smrť za dobrú spoločníčku. A ctil staré dohody, ktorým možno ostatní už nepripisovali veľký význam, no ona im zrejme rozumela, keď si vybrala tú možnosť, ktorá nebola hrdinstvom sama o sebe. <br>
„Môj pane...“ opravil ju nemilosrdne. Chcel, aby to povedala... Chcel, aby plne pochopila s akou mocou sa stretla, no zároveň aj... <br>
„Nepúšťajte ma, môj pane...“ jej hlas bol stále čiastočne vystrašený, čiastočne... <br>
A jej telo, bolo také krehké, tak prudko reagujúce na jeho blízkosť, bez očakávaní, ktoré ho nudili a nútili ho prejaviť hrubosť. <br>
Keď jeho prsty objavovali iné pulzovanie, keď jeden z nich opatrne našiel... viac preňho roztiahla nohy, urobila to bez jeho priameho vyzvania..., no on to cítil ako svoje víťazstvo, ako tú možnosť, že s ňou môže manipulovať bez toho, aby jej vydal priamy príkaz, že rozumie tomu, čo chce... <br>
Stonala. <br>
Cítil ako sa pomaly otvárala práve jemu, stále ešte podliehajúca tlaku toho nového pocitu. <br>
Skutočne to ona sama zrejme ešte nikdy neskúsila, čiastočne sa snažila tomu uniknúť a čiastočne ho chcela cítiť... <br>
Jej hlas sa zmenil, bol iný než... bol ako iná pieseň, ktorý by bol ochotný počúvať veľmi dlho... lebo on ovládal každý jej... <br>
Tak mu to vyhovovalo, to bolo presne to, čo potreboval... Cítiť, keď ju mal absolútne vo svojej moci a všetko ostatné sa strácalo. Keď cítil ako sa jej dych zrýchľoval. <br>
Keď začínala chápať, čo znamená potešenie, spojené s jeho perami, s jeho ochotou a jedinou formou láskavosti, ktorú kedy prejavil nejakej inej živej bytosti než ... <br>
Keď bola postupne pripravovaná na to, aby prijala druhý, aby sa zmierila s tým, že do nej prenikne. <br>
„Prosím...“ <br>
Priam to cítil, tú vlhkosť, spojenú s jej odovzdaním sa ... s popretím tej možnosti, že by ju mohlo od neho niečo úplne oddeliť. Žiadny iný zvuk než prejavy jej túžby, žiadny iný zvuk než pulzovanie krvi vo svojich vlastných žilách, keď vedel, že za rozkoš bude musieť zaplatiť, že aj on čoskoro pocíti, čo znamená mať úplne v moci svoju obeť. <br>
Čoskoro prvý raz zabije, no predtým než sa tak stane, ona bude chránená pred jeho hnevom. <br>
Jej prosby cítil takmer ako všetky tie iné hlasy, o ktorých prosbách sníval, no úplne v inej súvislosti. Ona bola ako sladké osvieženie, ako niečo čomu by dovolil sedieť v jeho náručí večnosť. <br>
Trochu viac ju odsunul. No nie tak, aby s ňou úplne stratil kontakt. Spojil jednu z jej rúk s tou svojou, tak náhle, akoby ju chcel opustiť a ona nespokojne zastonala. A mágia mu dopomohla k jednému z tých malých vylepšení, vďaka ktorým bol voľný aj on. <br>
No len preto, aby jej ukázal, čo znamená iný druh túžby. Len preto, aby sa aj ona mohla dotknúť jeho nohavíc a cítiť čo s ňou robia jej vzlyky... Prudko zalapala po dychu. <br>
Keď sa jeho ruka vrátila k láskaniu jej tela, keď cítila jeho pery na svojich, keď bola otočená tak, aby ich mohla spoznať, no zároveň zvláštne spojená s jeho ... <br>
Keď ju objímal, akoby bola len jeho, no zároveň aj... si neprial, aby čokoľvek iné stálo medzi nimi. Aby sa tá látka roztrhla a nebola viac prekážkou v ich... Jej prosby, boli preňho zdrojom nekonečnej slasti, už len samé o sebe... už len to, že si žiadala jeho pozornosť týmto spôsobom, bolo jej záchranou... <br>
Jej pohladenie bolo ako dotyk ohňa, ako niečo nevinné no zároveň dostatočne dôrazné na to, aby opäť cítil, to čo odmietal, to čo znamenalo byť len človekom a ničím iným... <br>
Poslúchala svoj inštinkt, podriaďovala sa tomu určujúcemu rytmu. Počul ako sa aj jeho vlastný hlas mení na niečo, čo bolo viac než ľudské no zároveň aj... kruté... akoby sa ona sama spojila s jeho vlastnou krutosťou. A prijala ju za svoju. <br>
Cítil to, ten okamih, keď všetko akoby stratilo nad nimi vládu, keď zabúdal na samého seba a myslel aj na ňu... Dokázal cítiť, keď ju držal, keď nad ním samým prevzala vládu šialená bezstarostnosť... <br>
Keď sa všetko stratilo a len pomaly opäť objavovalo, spojené tou preňho neznámou intenzívnosťou... <br>
Keď mágia slov spečatila ich dohodu, odmenila ich spoločným súzvukom... Jej sladká nárek, akoby prvý raz spoznal ako niečo čo malo tú moc, vzdialiť ho aspoň na istý okamih od vlastných sebeckých túžob. <br>
Dlho ju držal vo svojom objatí, nebol schopný ju pustiť, nebol schopný myslieť na nič iné... <br>
Tak toto vlastne znamenalo... absolútne stratiť kontrolu a odovzdať sa tomu, čím bol... <br>
„Keď odídem, narátaj do dvadsať a potom môžeš odísť...“ pošepol jej medzi ďalšími bozkami. <br>
Jej telo potrebovalo ešte čas na nič viac nebola pripravená a mágia zbavovala svet stôp, ktoré by mohli... prezradiť, že aj on sám sa dopustil niečoho tak ľudského ako kontaktu s inou osobou... <br>
„Áno, pane...“ odvetila poslušne. „Ale ja... chcela by som, aby...“ nedokončila, bála sa zrady, bála sa jednej z tých najkrutejších zrád. <br>
„Túlaj sa tak, ako doteraz... ja si ťa nájdem...“ on sa nebál, on bol schopný rozdávať údery, no aj odmeňovať a jej už toho sľúbil viac než možno bola pôvodne hodná. <br>
Keď sa dotkol jej mysle a vedel koho by mal vlastne hľadať bez toho, aby to tušila ona. <br>
A on bol presvedčený o tom, že si ju opäť nájde, keď náhlivo opúšťal to miesto, keď utekal od nej, aby nezradil svoje vlastné presvedčenie. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-62448822294247761262017-07-27T17:39:00.001+02:002017-07-27T17:50:09.165+02:00Moja staro-nová posadnutosť<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj8NyVT03GGCGRKTu4bfqH0RRS6nBmMOltK538VL-l_TH_7LdFDxoYmulCe-C3JvuKnv0Yw6ZxI2VkmmQCAyPkgSDII52RCkbgjNlPOJvV1yrgWohQv8JwjtWBkmpI10TyowXgCjKwfPEzV/s1600/FB_IMG_1500478583228.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="960" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj8NyVT03GGCGRKTu4bfqH0RRS6nBmMOltK538VL-l_TH_7LdFDxoYmulCe-C3JvuKnv0Yw6ZxI2VkmmQCAyPkgSDII52RCkbgjNlPOJvV1yrgWohQv8JwjtWBkmpI10TyowXgCjKwfPEzV/s320/FB_IMG_1500478583228.jpg" width="256" /></a></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<iframe allowfullscreen="" class="YOUTUBE-iframe-video" data-thumbnail-src="https://i.ytimg.com/vi/QlT-sJLfCPU/0.jpg" frameborder="0" height="266" src="https://www.youtube.com/embed/QlT-sJLfCPU?feature=player_embedded" width="320"></iframe></div>
<div dir="ltr">
Kylo Ren zo star wars</div>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-3185675262820331512017-07-27T17:34:00.001+02:002017-07-27T17:42:22.931+02:00Právo čistej krvi 12.1<p dir="ltr">Napriek posadnutosti Renom sa mi napokon podarilo pridať aj k tejto poviedke </p>
<p dir="ltr">venujem teda Petrike tento ďalší kúsok, zatiaľ len začiatok kapitoly ... </p>
<p dir="ltr">Ležala vedľa neho.<br>
Dívala sa do jeho očí, držala ho za ruku, keď strácal mágiu, keď sa jeho dočasné jadro pomaly... cítila jeho smútok, ako svoj vlastný, no zároveň aj... Túžila potom, mu opäť ponúknuť svoju mágiu a dúfala, že jej skutočne dovolí, aby sa o tom procese dozvedela viac. <br>
„Ako sa cítiš?“ aj ona mu opäť kládla tú otázku, keď sa opierala o jeho hruď, no on to už nemohol cítiť... no ona aj tak potrebovala jeho blízkosť. <br>
Túžila po nej, nemohla sa zriecť tej možnosti... <br>
„Vyzerá to tak, že moje telo tvoju mágiu prijme... preto sa cítim veľmi dobre...“ to jej povedal, aj keď v tvári mal vpísanú bolesť. „No nikdy som nepovedal, že to bude jednoduchý a príjemný proces, aspoň nie na začiatku... moje telo si postupne musí zvyknúť... teda ak mi dovolíš, aby som... častejšie dostával menšie dávky, vtedy keď to nebude ohrozovať ani teba ani mňa a zároveň sa staral o harmóniu tvojho tela  a mysle...“ potešilo ju, že tú možnosť hýbať sa chce využiť na to, aby bol s ňou, aby spolu... trochu sa ešte červenala, keď myslela na isté veci, ktoré... skrátka bolo to iné než čakala, cítila sa stále akosi inak než predtým... akoby urobila niečo zakázané čo by... no zároveň z toho mala nesmiernu radosť, čo sa stávalo len zriedkavo... Ale povedala mu toho toľko, to že chce s ním ujsť, to že... skrátka... bola pred ním absolútne odhalená a on bol... stále najobávanejším mágom... bol všetkým, čoho by sa mala obávať a predsa... <br>
Pre všetkých by bola šialencom, pre všetkých okrem neho, aj keby... podľahla tej možnosti, že by mohla...<br>
„Pomôžem ti, ak mi... ak sa budeš aj naďalej správať tak rozumne ako doteraz... ak nikomu neublížiš, kým...“ <br>
„Nikomu neublížim, kým sa oni nepokúsia ublížiť mne...“ to bol ďalší z jeho sľubov, ktoré nevedela či môže brať vážne alebo len ako istý druh žartu. No on sa nesmial, keď to vyslovil, ona však... <br>
„Vojna nateraz nie je dôležitá, akýkoľvek krok, ktorý by som urobil, by bez podpory, tak či tak smeroval k Potterovmu víťazstvu...“ <br>
Nechcela vedieť, čo by sa stalo, keby vyhral, keby si mal vybrať či...<br>
Na to však nechcela myslieť, nateraz sa s nim bude deliť o všetko, spozná ho tak, ako ho zrejme nemal možnosť spoznať nikto iný a tým nemyslela tú záležitosť, ale skôr iné dosiaľ neobjavené aspekty jeho osobnosti. <br>
Nateraz túžila po spánku, po blízkosti a neskôr aj po spoznávaní toho, ako vlastne teraz funguje tá jej nová myseľ. <br>
*** <br>
Prezliekla sa do nových šiat. Pripravila všetko tak, aby si mohli chvíľu posedieť vonku v záhrade. <br>
Chcela, aby tento deň brali ako svoj vlastný sviatok, aby si urobili niečo ako piknik. <br>
Aurori dnes mali akési školenie, ostali tu len dvaja, preto bola atmosféra viac uvoľnená a aj ona sama sa cítila omnoho lepšie, to bol rozhodne dôvod na to, aby si užili jeden z tých príjemnejších dní. <br></p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-86154459368315938092017-07-27T17:14:00.001+02:002017-07-27T17:14:41.610+02:00Bojovníčka sily Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Bojovníčka sily (občasník) by null na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/AqM80qOO7EMeropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-45571255318621198812017-07-20T16:42:00.001+02:002017-07-20T16:42:31.407+02:00Právo čistej krvi 11. kapitola záver kapitoly<p dir="ltr">Začala mať opäť odvážne plány, to sa jej páčilo, možno to znamenalo, že sa pomaly začína spamätávať z toho šoku, do ktorého upadla, keď cítila, že nič nemôže zastaviť jej myseľ predtým, aby sa postavila proti nej. <br>
„Odídeme isteže áno, povedzme, že som ochotný urobiť ústupok podobného druhu... poznám isté miesta, kde by sme mohli na istý čas zabudnúť na problémy spojené s Britániou... No nemôžem ti zaručiť, že Potter nepôjde za nami, že sa nás nebude snažiť nájsť, len preto, lebo si bude myslieť, že som ťa zmanipuloval, prípadne iným spôsobom donútil, aby si šla so mnou...“ <br>
Vedela, že stále je tu to riziko, že by sa skutočne mohol... No nechcela na to myslieť, nie teraz. <br>
„Domnievam sa, že naše stretnutie je neodvratné, Potter chce byť dobrým vojakom, Dumbledore ho tak vycvičil, dobre ho poznám, viem, že si vyberá ľudí, ktorí sa len tak ľahko nevzdajú svojho cieľa.“ <br>
Cítila ako jej jemne z tváre odhrnul vlasy, ako sa na ňu díval, akoby ho netrápil celý čarodejnícky svet ani nič podobné, akoby videl len a len ju. <br>
„No pokúsiť sa o to môžeme, to ti môžem sľúbiť...“ <br>
Díval sa na ňu, akoby ju chcel, tak ako sa na ňu ešte nedíval nikto, žiadny chlapec, ktorého poznala neprejavoval takým jednoznačným spôsobom. <br>
No on nebol chlapcom, ktorý by sa len zahrával s... <br>
„No medzitým by sme mohli... využiť čas, ktorý nám ostáva... nikto predsa nemôže vedieť, čomu ešte budeme musieť byť vystavený...“ <br>
Cítila to, ten tlkot svojho srdca, ktoré bolo opäť rozrušené, no úplne z iných dôvodov než... <br>
Nie je to človek. <br>
To jej o ňom vždy hovorili, že nemá nič spoločné s tým, čo ľudí robí ľudskými, že netúži po veciach, ktoré ľudia potrebujú a už vôbec nie po... <br>
No nedotkol sa jej len tak, nie bez jej súhlasu, cítila, že čaká na jej rozhodnutie, čaká ako človek a nie ako osoba, ktorá by si chcela len tak vziať všetko bez ohľadu na následky. <br>
Neurobila by to, nie za iných okolností, keby vedela, že čas je na ich strane, no nemohla tušiť, čo sa stane, aké budú ďalšie kroky, ktorým budú musieť čeliť. <br>
Chcela ho teraz, prítomnosť bola dôležitejšia než všetko ostatné, aj keď sa bála, všetkých tých rozhovorov o možnej bolesti, o tom, že môže kruto sklamať všetky jej očakávania a predstavy, ak pri sebe nebude mať osobu, ktorej skutočne záleží aj na tom, aby sa ona tiež cítila dobre. <br>
Vedieť to bolo ako čeliť nebu aj peklu zároveň. No stále cítila tú spriaznenosť medzi nimi, tú blízkosť, ktorá ju zbavovala strachu, keď mu dovolila, aby si ľahol do postele k nej, keď si uvedomovala, že sa môže hýbať pomocou vlastnej vôle a ona je opäť v jeho rukách. <br>
Inak než predtým. Inak než by si trúfala byť... Keby si dovolila byť sebou... keby myslela len na varovania svojho rozumu... <br>
Rozum zmizol v bezstarostnosti tých bozkov, v oslobodení, ktoré cítila, keď neexistovala žiadna záťaž, keď sa dotýkal jej tela, akoby si prial, aby bola len šťastná vďaka nemu. Spojená s tým lákavým teplom jeho objatia, s možnosťou nechať sa viesť a dovoliť, aby sa všetko ostatné stratilo, kdesi v diaľke... ďaleko na miestach, kam sa neodváži ani len siahnuť, ak by to znamenalo, že by ho mala stratiť. <br>
Cítila jeho pery, ich láskavú starostlivosť, ktorá ju zbavovala zvyčajných pút, počúvala svoj vlastný hlas, zvuk svojho vlastného potešenia, keď cítila, ako vzďaľuje z časti toho svojho bezpečného sveta a vstupuje do toho jeho. <br>
Keď ona sama objavovala jeho telo, tak ako to nemala ešte nikdy predtým možnosť skúsiť, keď počúvala svoj inštinkt a nebála sa viac toho, že by mohla urobiť niečo, čo by považoval za zlyhanie z jej strany... <br>
Cítila svoje telo, inak než predtým, tak akoby bolo snáď telom inej osoby, ktorú práve teraz ani len nespoznávala, keď sa učila prijímať potešenie, keď zisťovala čo to znamená, spojiť sa s niekým a dúfať, že... osoba, ktorú ľúbi to chce tiež, tak veľmi ako ona... že pre ňu neexistuje nič iné... <br>
Byť takmer všade a zároveň aj... neopísateľný pocit, sa zmocňoval jej mysle, keď cítila to miesto, ktoré, keď bola ovládaná tým napätím a on bol v nej... inak než čakala, bol to iný pocit, než si myslela, že by mal byť... než jej bol nanútený falošnými spomienkami, ktoré odmietala ako prejav toho najhoršieho zúfalstva. <br>
Keď sa časť nej, ktorú predtým takmer ani nevnímala otvárala, inak než... keď cítila, že nie je možné vzdialiť sa tomu okamihu, nie je možné uniknúť túžbe, ktorá nebola zviazaním ale takmer nadpozemským druhom slobody. Sloboda však so sebou niekedy prináša aj bolesť, zrieknutie sa jedného a prijatie niečoho nového, to nové, akoby ju napĺňalo iným pocitom, akoby si zvykala na váhu, toho nového záväzku, tej novej rozkoše, ktorá bola vyjadrením jej lásky a dôvery, tej dôvery, ktorú mu dala, keď dovolila, aby sa stal súčasťou nej. <br>
Keď patril jej, ale nebol jej majetkom, len vyjadrením jej túžby, len zosobnením jej najhlbších pocitov. <br>
Len možnosťou, ako prijať život, zistiť ako chutí, tá jeho zakázaná časť, spoznať ju s ním, tak ako to chcela jej myseľ aj telo... <br>
Tak ako potom túžila celá jej bytosť. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-59079918638379150512017-07-19T17:59:00.001+02:002017-07-19T18:05:56.601+02:00Právo čistej krvi 11. časť 2. <p dir="ltr"><br>
Petrike (dakujem za komentár) </p>
<p dir="ltr">Vyslobodenie v tme. <br>
Milovať ticho a nenávidieť temnotu bez neho, túžiť po jeho bozku, potom aby nemuseli byť oddelení nikým a ničím, aby si pokojne žili ďalej vo svojom svete. <br>
Byť milovaná, nespoznať nič iné len jeho dotyk ako niečo, čo by mohlo znamenať, že by bol ochotný ju prijať aj inak než prostriedok na dosiahnutie cieľa aj inak než túžbu, ktorou možno bola a možno len... chcela byť... <br>
Bola v bezpečí v jeho náručí, cítila prvé pohyby jeho tela, prvé možnosti, ktoré so sebou prinášalo to, ako si vzal jej prútik, no zároveň bola tak vzdialená, tak slobodná a uvoľnená... Ľúbiť ho bez ohľadu na meno, bez ohľadu na to svoje aj to jeho... nemyslieť len cítiť, čo by mohlo znamenať, keby aspoň raz mohla cítiť šťastie a niečo iné než... trpkosť sklamania, ktoré by zničilo aj to posledné dobré v nej. <br>
„Nechceš stenu...“ to jej povedal na pol udivene, napol znepokojene. <br>
„Chceš, aby ťa niekto len miloval, to je nebezpečné želanie, Grangerová... vieš to však...“ <br>
Nemohla prikývnuť len počúvala jeho hlas, len cítila ako znie, keď sa jej tlmene prihovára v jej vlastných myšlienkach. <br>
Bolo to šialenstvo, no chcela aby ju ľúbil on, chcela aby chápal, čo to znamená... <br>
Opäť len tma, len vyslobodenie, len ticho, len plnosť, neúprosná plnosť, ktorej sa nemohla ubrániť. <br>
A spokojnosť s tým, že ju drží, že cíti dotyk jeho tela, že sa on sám už pomôže pomaly hýbať a ona je v jeho rukách, priveľmi spokojná na to, aby sa trápila s celým svetom. <br>
Len jeho. <br>
Len vtom svete, ktorý ovláda on sám. <br>
Vyslobodená od bolestí a zbavená utrpenia. <br>
Nebola to stena, ale láska, ktorá obklopila jej myseľ, ktorá ju nútila nevidieť nič iné než tú stránku neho, ktorú on sám začínal len veľmi pomaly objavovať. <br>
Tom Marvolo Riddle. <br>
Meno, ktoré nenávidel. <br>
Lord Voldemort <br>
Meno, ktoré prijal, no stratilo sa kdesi ako súčasť tých najhorších snov a on nebol oslovovaný inak než pánom. <br>
A mladý muž, so spojenou dušou, o ktorom ešte nebolo celkom jasné čo si vyberie, teraz, keď bol schopný pripustiť, že by mohol niečo cítiť k nej. <br>
Hnev. <br>
Cítila jeho hnev, cez svojej sledovanie mágie. Cítila, že ho niečo vyviedlo z miery, no ona bola predtým v bezpečí, akoby ju chránil svojím vlastným spôsobom. <br>
Tak dlho, až kým nepocítila, že sa blíži jej návrat, že opúšťa mágiu a vracia sa späť do fyzické sveta. <br>
V ktorom bola tak povediac pomaly prenesená na posteľ. A uvedomila si to, až keď sa jej hlava dotkla vankúšov. <br>
Otvorila oči, pozrela sa naňho, sedel tam pri nej, ešte stále sa zrejme mohol hýbať. <br>
„Tá fyzioterapia, ku ktorej ich nútim, je zjavne dostatočne účinná aspoň pokiaľ mám aspoň dočasne späť jadro... To jediné mi bráni chodiť. No čoskoro sa to zmení, čoskoro už nebudem odkázaný na vozík... No skôr ma zaujíma to, ako sa cítiš ty, lepšie, Grangerová... to ešte zatiaľ nič nebolo, no už by si mala cítiť menšiu zmenu... “ <br>
„Ja...“ bolo ťažké o čomkoľvek hovoriť, keď si uvedomila, že on sa už môže hýbať, že ona už...“ <br>
„Prečo si bol nahnevaný, keď si skúmal moje poškodenia, bolo tam snáď niečo, čo by som... ?“ to bolo prvé na čo sa ho spýtala, keď sa akosi snažila pozbierať s toho, že na ňu hľadí z tejto perspektívy, že to ona je teraz bezbranná. <br>
„Len jeden lapač, ktorého zrejme budem musieť už s princípu zabiť, pokiaľ ešte náhodou nie je mŕtvy...“ <br>
Nevedela čo presne s ňou urobil, no bolo jej jasné, že práve on spôsobil jej zranenia, aj keď na to nikdy nechcela myslieť, no nemohlo to zájsť až tak ďaleko, aby... nebol s ňou osamote tak dlho, aby... <br>
„Čo sa týka tvojich poškodení, vôbec to nie je jednoduché, zjavne má istý talent, ktorý mu nemožno uprieť, istú deviáciu, ktorá mu pomohla nasadiť do tvojej mysle povedzme, že bolestivé obrazy, ktoré však nezodpovedajú skutočnosti, boli pod nimi aj pravé spomienky, na to, ako ťa len odviedol do Malfoy manor, ale aj iné ktoré ti vsugeroval, aby si si myslela, že mal nad tebou istý druh moci.“ <br>
„Takže je možné to časom vyriešiť a zbaviť sa tých... úzkostí, ktoré...“ <br>
„Áno, je, no vyžiada si to čas a viacero pokusov... Teraz som ti pomohol eliminovať aspoň čiastočne prejavy, ktoré ťa obmedzovali... použil som inú techniku než stenu, no predpokladám, že budeš spokojná... istý čas ťa to bude chrániť pred tými falošnými spomienkami...“ <br>
„A bude to niečím podmienené?“ <br>
„Nie, z mojej strany nie, nebudem ťa nútiť, aby si mi násilím darovala svoju mágiu, urobíš to len ak budeš chcieť, inak to aj tak nebude fungovať... Budem ju potrebovať na to, aby si sa ich zbavila, aby som ti pomohol zabudnúť na tie veci, ktoré sa ti snažia poškodiť dušu a bezpochyby aj na to, aby sme sa vyrovnali so všetkým ostatným...“ <br>
Chápala to. Vedela, že sa bude musieť rozhodnúť, že aj keď nedovolí, aby... že to bude znamenať, že by ho mohla definitívne stratiť, ak Harry... <br>
Ak ona dovolí, aby sa k nemu dostal, keď sa nebude môcť brániť... že niekto, ktokoľvek môže všetko prezradiť aj napriek ministerstvu a potom... <br>
Nie, to nikdy nedovolí. <br>
„Urobím všetko, aby som ti vrátila mágiu, ale nemôžem dovoliť, aby si... chcem aj niečo od teba... musíš pochopiť, že nie je možné, aby som...“ <br>
„Čo by si chcela? Môžeme o tom pokojne diskutovať.“ <br>
Ľahol si k nej a ona sa obávala, že úplne stratí hlavu, už len preto, lebo bol tak blízko, lebo boli osamote. <br>
„Chcem, aby sme odišli preč z Británie, aby sme zanechali všetko za sebou... Aby nedošlo k tomu stretnutiu, ktoré... nemôžem zniesť, nedokážem sa vyrovnať s tým, že by...“ <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-45311461367805432242017-07-18T17:43:00.001+02:002017-07-18T17:43:19.301+02:00Bojovníčka sily na wappade Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Bojovníčka sily (občasník) by MeropeMerzmer na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/dVujI8IUSEMeropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-11337790985848906622017-07-18T17:42:00.001+02:002017-07-18T17:42:43.841+02:00Právo čistej krvi na wappade<p dir="ltr">Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Právo čistej krvi (tomione-sk,nápad) by MeropeMerzmer na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/EAb0XJFUSE</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-8057792313945314472017-07-15T17:02:00.001+02:002017-07-15T17:02:55.932+02:00Právo čistej krvi 11. 1<p dir="ltr"> Takmer spadla, keď sa pokúsila vziať si prsteň. No musela to urobiť ona, Riddle by sa do skrýše vo svojom stave dostať nedokázal. <br>
Preto sa jej značne uľavilo, keď ho držala vo svojich rukách, keď sa pomaly opäť blížila k nemu. <br>
„Pomaly, Hermiona... Nechcem, aby si si ublížila...“ <br>
Bolo zvláštne počuť to od neho, stále mu ešte tak úplne neverila, priala si, aby ... mala na výber, aby mohla urobiť... čokoľvek iné než veriť práve jemu, než cítiť niečo také k nemu, aj keď ... všetko v nej jej hovorilo, že je to napriek všetkému šialenstvo, že či už má dušu alebo nie, neprijme ju, keď dostane to čo chce, zabudne, že vôbec existuje a čo ak... <br>
Opäť spadla, tentoraz pred vozík, dosť sa pritom doudierala, vyhŕkli jej aj slzy, no musela vstať. <br>
Opäť mu sedela v náručí a zľahka sa chvela. Opakoval jej čo by mala urobiť, to že musí riskovať, ak chce získať to, čo chce... <br>
„Ak ma zabiješ, tak sa vrátim a zabijem teba...“ to mu povedala, keď si nasadila prsteň a položila jeho ruku na svoju. Bola pripravená kvôli tomu neprejsť na druhú stranu, no aj tak si nevedela predstaviť, že by niečo také urobila. <br>
Skrátka tak či tak od neho v žiadnom prípade nechcela odísť, už len tá predstava v nej vyvolávala nepokoj, on mohol všetko ukončiť, s ním bola v bezpečí viac než... on bol teraz jej životom aj smrťou zároveň... <br>
„Tak je to v poriadku, máš na to právo, ak by som sa rozhodol ťa len tak opustiť, môžeš to pokojne urobiť... No ja už od teba viac neodídem... nemám v úmysle to urobiť... Len cíť mágiu a na nič iné nemysli, to ostatné nechaj na mňa...“ <br>
Neodíde. <br>
Prečo to povedal? Prečo jej teraz dal nádej, že ? A čo ak Harry, čo ak ho on prinúti odísť, ako znesie tú hroznú bolesť, nechce aby... ľúbi ho a nemôže dovoliť, aby... nikto nemá právo, aby... ako dokáže... jej myšlienky boli zmätené chladné, keď cítila ako ... pomaly... časť jej mágie oddeľuje a prechádza k nemu, len kúsok, nič viac... nebude ho potrebovať, podelí sa s oň s ním, akoby to bol kvet, ktorý sa oddelí od stopky... pomaly nenásilne, sladko, všade je len láska, len istota, len dôvera, keď jej mágia prechádza až do prsteňa a tá jej časť, ktorú chce dať jemu, nepatrný kúsok pomaly prechádza k nemu. <br>
Cíti to, spojenie medzi nimi, akoby nemalo hranice, akoby nebolo možné dosiahnuť nič viac než... <br>
Cítiť pokoj. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-67323048811340047752017-07-07T16:44:00.001+02:002017-07-07T16:44:41.713+02:00Hearthless<p dir="ltr">Hearthless <br>
<br>
Pár: Peter Pan/OC <br>
Fandom: Once upon a time <br>
pokračovanie poviedky, ktorú mi venovala Farah<br></p>
<p dir="ltr"> <br>
To krásne dievča v škole, na ulici, bolo zrazu všade. Utekala pred ním, predtým jej pohľadom, ktorý jej spôsoboval bolesť. <br>
Cítila tlak vo svojej hrudi, keď opäť zbabelo utiekla pred jej očami. <br>
Vrátila sa späť do bezpečia svojej izby, k tej knihe, k tomu príbehu plnému lží. <br>
Peter bol iný než ten láskavý hrdina v nej, no okrem Petra tam bolo aj dievča, jej pochybnosti o tom, či to čo sa medzi nimi stalo, bolo skutočné vzrástli, keď si opäť prečítala príbeh o Wendy. <br>
Dokázala len plakať, opäť zmáčala tie stránky svojimi slzami, no vedela, že nebude môcť prestať. <br>
Zvláštna bolesť, ktorú nikdy predtým v tejto podobe nepoznala sa opäť vkrádala do jej srdca. Opäť ju nútila vybrať si medzi sebou a tým zvláštnym napätím, ktoré akoby nepatrilo k nej, ale k niekomu inému koho z celej duše nenávidela. <br>
V tomto svete, v ich svete sa hovorí, že láska netrvá večne, že po istom čase zmení svoju tvár, zovšednie, ľudia zabúdajú na tých, čo milovali a dokážu nájsť nové šťastie, niekoľkokrát no nikdy nie navždy. <br>
Skutočná láska je vzácna, niektorí spochybňujú jej existenciu, tvrdia, že aj ona je len krutou rozprávkou pre vyvolených, len mýtom, stvoreným preto, aby sme neprestali existovať a neznenávideli sa natoľko, aby prestali prichádzať tí ďalší. <br>
Už dlhší čas je preč z Krajiny-Nekrajiny no nezabudla, bolesť neslabne, je stále živá, stále tak hlboká, že nemôže dýchať bez toho, aby nemyslela na to, aké by to bolo, keby sa rozhodla ostať. <br>
Pustila knihu zo svojich rúk, nechala ju padnúť na zem, otvorila dvere na svojej izbe a postavila sa k zárubni. <br>
„Ty už vôbec nerastieš...“ to jej povedali, jej rodina, takmer akoby zo žartu, no ona v tom nachádzala hlbší význam, ktorí nemohli pochopiť. Vrátiť sa späť znamená opäť zomrieť, stratiť časť svojej duše, no nemohla inak, nemohla prestať myslieť na... <br>
Zdvihla ruku a dotkla sa toho miesta, prešli tri roky a ona sa vôbec nezmenila... Nestávala sa ženou...bola stále rovnaká, akoby to bolo len včera čo... <br>
Bola to snáď kliatba alebo? <br>
Možno len získala čas, možno mu len ešte nebola podriadená, nikto z jej blízkych si aj tak nepamätal, že bola preč. Akoby snáď dovtedy aj v tomto svete existovala v nejakej inej forme. <br>
No a prestane rásť začnú si myslieť, že je chorá... budú sa obávať... nechcela si ani len predstavovať čo všetko by sa mohlo stať... Dúfala, že je to len prechodné, nechcela sa ešte poddať strachu, no vedela, že strach je silnejší, než jej vôľa, než všetko ostatné, strach bol jej najnovšou posadnutosťou, strach a myšlienky naňho, na to či už zabudol... na to či nejaké iné dievča.... a prečo je Wendy vlastne tu, prečo sa nesnaží získať si späť... <br>
Odkedy sa stala jej spolužiačkou, ten príbeh, na ktorý sa snažila zabudnúť bol s ňou opäť spojený, prichádzali jej tie knihy, jedna po druhej, vždy keď sa jednej zbavila prišla ďalšia a nemohla ich prestať čítať, nedalo sa to, aj keď sa o to pokúšala, všade v nich bola jeho podobizeň, všade v nich bola ona a všetky tie lži, no čo ak niečo z toho v nich bola pravda, prečo ju tak veľmi bolelo, keď čítala ten príbeh stále odznovu a odznovu a hľadala v ňom nové významy. <br>
Wendy na rozdiel od nej rástla, tak rýchlo, až sa zdalo, akoby sa snažila dobehnúť všetko čo stratila, nebola smutná, nebola vystrašená zo života, do ktorého vstúpila. Ona to predsa chcela tiež, tak čo sa vlastne stalo, prečo vlastne nedokázala nič iné... nechať sa pohltiť vlastnou bezmocnosťou. <br>
Nechcela ustúpiť, tentoraz nie. Ustúpiť znamenalo tiež len opäť si zvoliť smrť, než opäť pripustiť, že ďalšia časť z nej bude musieť zomierať po kúskoch. <br>
Už sa rozhodla, už vedela, že musí hľadať pravdu, že nemôže viac čakať na to, kým tá bolesť ustúpi sama. <br>
Prijala Wendino pozvanie do obchodu, ktorý údajne patril jej rodine, rozhodla sa tam ísť aj s tou knihou a zistiť o čo jej ide, zistiť, prečo jej stále tie knihy prichádzajú z jej adresy. <br>
Odišla z domu, takmer až utekala... skôr než by ju ten strach mohol zastaviť. <br>
*** <br>
Takmer stratila odvahu, keď sa dostala na Puding Lane, na tú ulicu plnú všetkých tých obchodíkov, pravidelne navštevovanými tunajšími obyvateľmi. <br>
Stála pred tým starožitníctvom, no bála sa vojsť, prekročiť ten prach, bála sa toho čo nájde a čo bude musieť urobiť... Bála sa, že ich tam nájde spolu, že stratí aj tú poslednú časť srdca, ktorá jej ešte ostala... <br>
No napokon ich otvorila, napokon pozbierala odvahu a vstúpila dovnútra. Ozval sa zvonček, takmer ju zmiatol, takmer kvôli nemu cúvla späť. <br>
No nedokázala sa pohnúť, keď začula tie kroky, keď uvidela... <br>
Klesala tak rýchlo, až sa bála, že ju pohltí niečo horšie než len strach. <br>
To objatie jej pomohlo udržať sa na nohách. Bolo ako nový život, ako niečo čoho sa bála, no zároveň potom túžila viac než po akomkoľvek inom potešení. <br>
„Vitaj...“ jeho hlas ju celú rozochvel, spôsobil ktorý nenávidela aj milovala zároveň. <br>
Dotýkala sa ho, cítila každý jeho pohyb, aj každý úder svojho vlastného srdca. No stále túžila aj po pravde, aj keď vedela, že sa za ňu platí tá najvyššia cena. <br>
„Prečo nemôžem vyrásť?“ <br>
Jeho dych sa jej dotkol jej ucha. <br>
„Kým ma ľúbiš, tak to nebude možné...“ jednoduchá odpoveď žiadne vytáčky, len on a jeho objatie, láskavý dotyk jeho rúk, ktorý ju znepokojoval a tešil zároveň. Nepriala si, aby v nej zničil všetko to, o čom si myslela, že by ešte mohla cítiť. <br>
Zrazu si uvedomila, že si praje, aby ju pustil, veriť jeho slovám znamenalo, že sa možno nevyslobodí, že možno aj to, čo títo ľudia veria o láske nebude pravda, že možno... nikdy nebude môcť cítiť nič iné než prázdnotu. <br>
„Ako dlho vám smrteľníkom trvá, kým poslúchnete srdce...“ pošepol jej. <br>
Jeho bozk bol ako pulzovanie temnoty, ako niečo k čomu by sa bála čo i len priblížiť, keby sa odvážila uniknúť svojmu osudu, keby mohla vzdorovať tomu čo cíti ešte o niečo dlhšie. Šťastie však trvá len krátko, nešťastie býva znamením, ktorého sa je ťažké zriecť, akoby bolo vypálené priamo do kože. <br>
„Prišla som hlavne kvôli Wendy, ona ma sem pozvala...“ <br>
„No tušila si, že ma tu nájdeš, všakže? Nenechalo ťa to na pokoji...“ <br>
Jeho ruka sa dotkla jej vlasov. <br>
„Možno...“ nedobytná, chcela taká byť, chcela, aby si ju zapamätal takúto. <br>
Jeho ruka sa dotkla jej vlasov. <br>
„Prikázal som jej to. Nebola tým nadšená, no nemala veľmi na výber, nikto nemá... to som sa už dávno naučil...“ <br>
„Ale Wendy z tvojho príbehu...“ <br>
„Nedôležitá, nepodstatná spomienka na minulosť, to je Wendy.“ <br>
No aj ona sa mohla stať minulosťou. To, že tak hovoril o nej ju znepokojovalo. <br>
„Tak prečo ste mi posielali tie knihy?“ <br>
„Aby si nezabudla. Aby si pochopila, že nie je možné predo mnou uniknúť, ak sa raz rozhodnem, vezmem si to čo chcem, nahovorím ľuďom čokoľvek, hoci aj to, že som v podstate len veľmi milý sprievodca po Krajine-Nekrajine. A oni tomu uveria. “ <br>
„Čo teda chceš odo mňa? Prečo nechceš, aby som na teba zabudla?“ <br>
Jeho pery sa namiesto odpovede, opäť dotkli tých jej. Len krátko, takmer akoby na rozlúčku. <br>
„Bozkávať ťa, cítiť, že si tu, to by mi malo stačiť, no nestačí... Začalo sa to... už nie je možné to zastaviť a ty si toho súčasťou...“ <br>
„Peter, to predsa...“ <br>
Nepočúval ju. <br>
„Čoskoro bude tvoj svet v mojich rukách. Nielen náhodné obete, ale všetko chcem absolútne všetko, čo mi môže ponúknuť...“ <br>
„To nedokážeš, si predsa viazaný k ...“ <br>
„Bol som, ale to sa zmenilo, to už neplatí, získal som tvoje srdce, tvoje srdce je kľúčom k tomu všetkému... Ty si odtiaľto, patríš mne a tvoje srdce ti nedovolí vzdať sa ma... niet návratu, nie pre teba a už vôbec nie pre mňa...“ <br>
„Moje srdce?“ zopakovala zúfalo. Bilo v jej hrudi tak prudko, nedokázala ho utíšiť. <br>
„Peter, prosím...“ <br>
„Ľúbim ťa, no nastal čas, práve preto, že ťa ľúbim, už nado mnou nemajú moc...“ <br>
Jemne ju od seba odsunul, jeho ruka sa dotkla jej hrude. <br>
„Nikto neunikne, ani ty...“ <br>
Zavrela oči. <br>
Teraz to už vedela, vedela, že ju zabije, nejakým spôsobom jej vezme jej srdce. <br>
Hrozná zrada. <br>
Sklamanie. <br>
Vedomie, že nemôže dýchať, keď ju jeho ruka ešte raz zľahka pohladila a potom už necítila nič. <br>
„Už žiadna bolesť, žiadna temnota ani svetlo...“ sľúbil jej a ona tomu verila, lebo bola prázdna, taká vzdialená od všetkého čo ju trápilo... <br>
Ten tlak sa stratil, no ona, akoby sa opäť nadýchla, keď sa všetko pomaly vrátilo späť. So zdrvujúcou istotu to cítila, akoby jej hruď zaliala vlna. <br>
„Otvor oči...“ žiadal ju, no ona odmietala. Ak je toto umieranie, nechce aby to posledné čo videla, bol on... nechce ani len počuť jeho hlas... ona by kvôli nemu dokázala... no on nemohol ani ... <br>
Cítila, ako položil ruku na miesto, kde by malo byť jej srdce. <br>
„Nie je preč celé, zdá sa, že som ti ho zlomil a stačil len kúsok na to, aby som aj ja mohol žiť...“ <br>
Dotkla sa jej pocítila to tiež a prudko ju zo seba striasla. <br>
Mal pravdu. Cítila ho, tú časť srdca, ktorú potrebovala. <br>
Zachránila sa? <br>
Možno nie. <br>
Aspoň teraz to tak necítila. <br>
„Prosím, pozri sa na mňa... Povedz, niečo, čokoľvek... “ naliehal ďalej. <br>
Jej srdce. <br>
Musel cítiť je bolesť, keď sa oňho práve teraz delili, musel chápať čomu bola vystavená. <br>
Pomaly poslúchla. <br>
„Nemám ti čo povedať, Peter...“ to bolo všetko, čo mu plánovala povedať. <br>
V jej mysli už nič neostalo. <br>
Priala si len vyrásť. <br>
<br>
*** <br>
Dívala sa na to, ako dievča opustilo obchod, ako pokračovalo ďalej tou dlhou ulicou. <br>
Bez neho. <br>
Stála tam a jej tvár zdobil úsmev. <br>
Konečne. <br>
Konečne pochopil, čo znamená stratiť... <br>
No on ju našiel, cítila jeho vplyv, jeho dotyk na svojom krku, keď sa chcela tešiť z jeho prehry, akoby to bola ona, kto opäť môže vyhrať. <br>
„Mohol som tušiť, že si to nenecháš ujsť, že jej dovolíš sem prísť, len preto, aby...“ <br>
„Dostal si predsa to, čo si chcel máš srdce, a to zvykne bolieť, zmier sa s tým... Nie je také, ako bolo to tvoje...“ <br>
„Získam ju späť... Stále som to ja... nič sa nezmenilo... Nič podstatné...“ <br>
„Veľa šťastia... Teraz máš pred sebou celý svet, celý svet, v ktorom bude všetko, len nie ona... nemôžeš ju zastaviť, musí za tebou opäť prísť dobrovoľne, to je tvoj trest, bude stáť za to, sledovať, ako trpíš...“ <br>
Pobozkala ho na čelo, odtiahol sa, akoby ho snáď udrela, no pre ňu to bol jeden z tých najšťastnejších dní, možno ešte chvíľu sa nebude snažiť vymazať ho zo svojej mysle, aspoň tak dlho, kým bude môcť sledovať ako... <br>
Pobozkala ho tak, ako mladšieho brata, ktorý urobil jednu z tých chýb, ktoré im staršie sestry nikdy nemôžu odpustiť. <br>
<br>
<br>
<br>
<br>
<br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-40456089880746087752017-07-06T17:37:00.001+02:002017-07-06T17:37:48.374+02:00Wappad<p dir="ltr">nové veci teraz pridávam hlavne na wappad :D a zas sa nemám dobre... </p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-4348415735236359042017-06-23T18:07:00.001+02:002017-06-23T18:07:47.215+02:00BB-8<p dir="ltr">„Čo by si chcel?“ <br>
Ben Solo pomaly ukončil meditáciu, keď si uvedomil, že ten droid model BB-8 sa vykrúca priamo pred ním. <br>
Vskutku bolo ťažké pôsobiť hrozivo a nedostupne, keď sa k nemu tak zvedavo nakláňal. <br>
„Poslal ťa tvoj pán, aby si ma sledoval...“ <br>
Jedno písknutie a vysunutie pravého ramena, v takmer až odmietavom geste. <br>
Droidovu spoločnosť však bezpochyby mohol považovať za príjemnejšiu než to, keď si k nemu jeho otec prisadol na jednu z tých zásobovacích debien. <br>
Stále mal relatívnu slobodu, správali sa k nemu ako k synovi generálky, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, čo bolo pomerne príjemné vzhľadom na to, že nevedel ako dlho sa na tejto návšteve skutočne zdrží. <br>
„Kde je Rey... od rána som ju nevidel...“ <br>
„Aj tebe prajem dobrý deň, otec...“ provokoval ho zámerne, keďže mu bolo jasné, aký rozhovor ich asi tak čaká. A vskutku to vyzeralo tak, že má starosti. Nedovolil by mu, aby s ním tak hovoril, no Benovi Solovi to zjavne až tak veľmi nevadilo. <br>
„Ben, ja to myslím, skutočne vážne...“ <br>
„Včera, keď si jej dovolil so mnou odísť ti, na tom až tak veľmi nezáležalo.“ <br>
„Veril som, že môj syn Ben, by jej neublížil.... že by vedel, čo by mal urobiť a ako sa správať k osobe, na ktorej mu očividne záleží... Som rád, že si sa s nami vrátil, ale musím vedieť, aké máš s Rey úmysly, skutočne je ako moja dcéra, vtom si mal pravdu... Oboch vás považujem za svoje deti...“ <br>
„Predpokladám, že ešte spí...“ vyhlásil pomerne pokojne a otca si premeriaval, akoby mal pred sebou nejaký zvláštny druh obzvlášť neposlušného troopera. <br>
Ben takmer až zmierlivo zastavil ďalšie zvuky, ktoré by BB-8 mohol vydávať, tým, že položil ruku na jeho hlavu. A jeho tváre sa pritom dotkol jeden z tých vzdialených úsmevov, zložil ruku z droida a pozrel na otca. <br>
„Bola unavená fyzicky aj emocionálne a aj keď tak niekedy pôsobím nie som len netvor v maske, to najlepšie pre ňu po vašej zrade, bolo dopriať jej oddych.“ <br>
Han sa dotkol jeho pleca, akoby snáď dúfam, že to gesto bude považovať za jeden z tých márnych spôsobov, akoby sa mohli zmieriť. <br>
„A čo sa týka mojich úmyslov s ňou... je to prosté otec, Rey chce patriť do našej rodiny, z nejakého dôvodu si myslí, že by dokázala byť v nej šťastná. Ak bude na tom trvať a ak bude chcieť Bena tak, ako chce on ju, tak jej to bude umožnené aj oficiálne...“ <br>
Otec bol naňho priam hrdý, keď použil tie slová, bolo to vpísané do jeho pohľadu, kedysi by túžil potom, aby naňho hľadel takýmto spôsobom, dnes mu to bolo absolútne ľahostajné, bol ovládaný Benovým pokojom a Kylovou ostražitosťou. <br>
„Dal by som si s tebou kávu otec, ale musím dokončiť cvičenia, boly by lepšie, keby si ma pritom nerušil... BB-8 sa zrejme nezbaví no na teba už čaká matka, aby si jej robil spoločnosť...“ riskoval rozhovor s otcom, no teraz keď vezme do ruky meč, náhodu by to mohlo Kyla Rena k niečomu inšpirovať a bolo by lepšie, keby bol otec vtedy radšej s matkou, to by ho odradilo od akýchkoľvek akcií spojených s jeho priamo likvidáciou. A on sa ešte nechcel zbaviť toho pokoja, ktorý mu vniesol do života Ben Solo. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-79168536790974234612017-06-22T16:59:00.001+02:002017-06-22T17:01:30.445+02:00Ben Solo<p dir="ltr">„Dobre, otec, Ben Solo s tebou pôjde za predpokladu, že ho tvoja dcéra Rey o to osobne poprosí,“ nepredpokladal, že sa to skutočne sta ne, no do istej miery túžil potom pohrávať sa s touto možnosťou. Bonusom bol ten zľahka zmätený výraz na otcovej tvári. <br>
„Rey? Čo máš spoločné s... Prečo ona?“ <br>
„Myslím, že to ti nemusím vysvetľovať.“ <br>
To dievča už preňho nebolo len obyčajnou zberačkou šrotu. O privilégium považovať ju za bezvýznamnú zrejme definitívne prišiel. <br>
„Nemôžem....“ hlesol Solo znepokojene, Kylo Ren predpokladal, že sa k tomu postaví takýmto spôsobom. A bol pripravený zbaviť sa tej bolesti, ktorú mohla zmierniť len smrť jeho alebo tá otcova.... <br>
„Samozrejme, že by si niečo také od nej nemohol žiadať... netráp sa s tým otec, rozumiem ti...“ jeho ruka už siahala po meči, no ona to urobila, skutočne niečo také dokázala, postavila sa pred Hana Sola, akoby ho chcela chrániť, akoby dúfala, že práve to by ho mohlo zastaviť. <br>
Natiahla ruku a dotkla sa tej jeho. <br>
„Prosím, Ben, vráť sa s nami domov...“ <br>
„Vieš čo to pre teba znamená, Rey? Rozumieš tomu?“ Ben bol opäť súčasťou jeho hlasu, počul ho, cítil ako sa dostáva na povrch. Ako sú jeho túžby silnejšie, než... <br>
Stále nemohol uveriť tomu, že to urobila, že ho vystavila horšiemu pokušeniu než ktokoľvek iný. <br>
Bola tu. Nechcela utiecť len ho držala za ruku. Bola tu a on mohol cítiť... niečo silnejšie než svetlo aj temnota... <br>
Jej tváre sa dotkla odhodlanosť, nespúšťal z nej zrak, nemohol sa na ňu prestať dívať a nemyslieť pritom na... <br>
„Áno, viem, to Ben a nič to nemení na tom, že chcem, aby si šiel s nami...“ <br>
Neveril, že by jej mohlo až taká záležať na Hanovi Solovi, že by bola schopná obetovať sa len kvôli tomu, aby... že existuje taký druh lásky, tak neznámy v tom svete, ktorý si vybudoval on sám. A predsa ho stále držala za ruku, predsa ho stále odmietala pustiť. <br>
Bola ochotná to zopakovať, skutočne ho o to požiadať, aj keď tušila, že sa nevzdá, že mu nebude môcť uniknúť, že ak prebudí Bena Sola bude musieť niesť všetky následky s tým spojené. <br>
„Tak dobre, Rey, vrátim sa s tebou...“ dal jej nádej, no nevedel, či bude stačiť na to, aby sa navždy zbavil masky, zatiaľ bol ochotný len dať Benovi viac priestoru, aby získal to po čom túži, to bolo všetko čo jej mohol dať. <br>
Jej obeť naňho skutočne urobila dojem, vedela čo s ňou urobí, že nebude môcť... Každý ďalší boj by ju len vzdialil od cieľa, ktorý chcela dosiahnuť. A on si nemienil odoprieť to potešenie mať ju vo svojej moci. <br>
To, že jeho otec bol šťastný bol len nežiadúci účinok, s ktorým sa nateraz musel vyrovnať. Naňho samého to nemalo žiadny vplyv, sú isté stopy, ktoré sa nedajú zmazať, vedel to aj Ben aj Kylo Ren, ani jeden z nich nebol ochotný zabudnúť. Ani keď prešli spolu tým mostom a on ju nasledoval, nechal sa ňou viesť akoby ona bola jeho temnotou aj svetlom. <br>
<br>
*** <br>
Nebol väzňom, ani len na okamih sa tak necítil, no podozrievavým pohľadom sa nevyhol, keď vystúpili z povstaleckej lode a ocitli sa blízko hlavných hangárov. <br>
Čakalo ho stretnutie s matkou, no práve teraz na to nedokázal myslieť, jeho myseľ plne zamestnávala Rey, v podstate bola v jeho objatí natoľko spokojná, až sa rozhodol pobozkať ju, aby si nemyslela, že to čo povedal sú len prázdne slová, ktoré môže kedykoľvek vziať späť. <br>
BB-8 sa k nim pomerne rýchlo dogúľal, no od neho si udržiaval dostatočný odstup, zjavne ho omnoho viac zaujímala Rey, čo mu Ben Solo vskutku nemohol vyčítať. Dokonca ani Kylo Ren by nemal proti jej spoločnosti žiadne námietky. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-68626236715729893482017-06-18T17:49:00.001+02:002017-06-18T17:49:29.862+02:00Jeho ďalší DDos útok<p dir="ltr">Sledovala som ho zo svojho kresla. Všetky tie stopy vedúce k tomu, čo si ich chcel povedať. Kedysi som tak milovala to vzrušenie s tým spojené... <br>
„Robte, niečo, sakra, Stevensová! Hýbte sa už!“ <br>
Pád tej stránky a rozhorčenie môjho šéfa nad tým, že k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť. <br>
Kričal, no ja som jeho hlas, takmer ani nevnímala. Nemal zamestnať agorafobičku, ktorá sa nedokáže odpútať od dobre známych stien, videla so to v jeho pohľade v každom jeho geste a len som automaticky hlesla: <br>
„Áno, pane, to bude v poriadku, bude to dobré...“ <br>
„Tak to vám radím, to vám radím... Stevensová...“ opäť zopakoval moje priezvisko, akoby opovrhoval všetkým, čo znamenalo. <br>
Jeho rozhadzovanie rukami a moje bezmocné výhovorky. Nebolo to prvý raz, čo som im čelila. <br>
No mňa si práve teraz zaujímal len ty. Naša minulosť... To všetko, čo bolo súčasťou tvojho podpisu. To koľkokrát som sa rozhodovala medzi tým, či ťa kontaktovať alebo nechať minulosť minulosťou. <br>
Chcela som sa k tebe opäť priblížiť, s tou túžbou som bojovala, chcela som sa ti ozvať, keď som zistila, že si opäť aktívny, no dokázala som len sedieť za svojim notebookom. <br>
Len myslieť na to, aké to bolo, keď som zložila hlavu na tvoje plece, keď sme spolu pili z jedného hrnčeka. Keď si ma objímal a ja som len ticho oddychovala v tvojom náručí. <br>
Keď si ma pobozkal a ja som verila, že spolu môžeme zmeniť svet, že ak sa pre to rozhodneme, budeme to môcť urobiť. <br>
Teraz som však túžila len plakať. <br>
Len nechať moju čiernu maskaru, roztekať sa po mojej tvári, keď som plakala, lebo nedokážem, lebo nemôžem opustiť ten svoj bezpečný svet, v ktorom už nie si ty. <br>
„Neber si to tak, vieš, že George, je vždy nervózny, keď niečo nejde podľa plánu...“ počula som Lucy, moju najlepšiu kamarátku, ktorá však nevie všetko, nevie, že aj ja som patrila do jeho tímu, že aj ja som ho milovala. <br>
Prikývla som. Prijala jej ruku na pleci a myslela na to, aké to bolo, keď som cítila tú tvoju, bojovala s tým nie aj s tým áno, s tým všetkým, čo ma mohlo tak ľahko a kedykoľvek zastaviť. <br>
A tí ostatní, tie súcitné pohľady ma zabíjali. Vedela som čo si myslia, no mne na tom nezáležalo. <br>
Dôležitý si bol len ty, a to čo sa stalo, to čo som nemohla urobiť, bez tvojej prítomnosti. To, čo si stratil kvôli mne. To ako som dokázala všetko zničiť, kvôli svojmu strachu, si stratil so mnou trpezlivosť. A ja som sa vzdala, vzdala som sa a nedokázal si to zniesť. <br>
Tvoja sivá zmizla a teraz si bol už len black hat, teraz si nás už chcel len zastrašovať, toto tvoje postrčenie, to bol len začiatok, vedela som čo príde, čoho budeš ešte schopný, keď rozohráš opäť jednu z tvojich hier, no ja si pamätám na časy, keď ti záležalo na iných veciach, keď to čo ťa definuje teraz bolo nekonečne v <br>
Videli ma plakať a mysleli si, že som sa zbláznila, že mi to tu všetko už zas padá na hlavu. <br>
Pritisla som si ruky bližšie k tvári, aby som prekonala ten pocit, že sa mi všetko pred očami opäť rúca, že opäť nenachádzam žiadnu pevnú oporu vo svojom živote. <br>
Priala som si za tebou prísť, tak ako predtým a len ťa pozdraviť, len cítiť, že žijem. <br>
Možno ma už ani nepoznáš, možno už o mne ani len neuvažuješ, ako o tej priateľke, ktorú si kedysi poznal, ktorá kedysi nebola schopná ničoho iného, len zlomiť sa pred vyhrážkami, ktoré roztrhli to spojenie, ktoré bolo medzi vami. Možno by bolo zbytočné ťa opäť kontaktovať, aj tak si myslíš, že som... možno na to nikdy nenájdem silu, tak ako nikdy nedokážem vyjsť z týchto dverí, tak ako každý deň s nimi bojujem, aby ma pustili ďalej do toho sveta, ktorí sa predo mnou navždy uzavrel, keď som stratila jedno z tých spojení, keď som prestala veriť... <br>
Siahla som po vreckovku do svojej nenápadnej čiernej kabelky, pevne som ju zovrela v dlani. <br>
Poutierala som si slzy, zanechala som na nej tie tmavé stopy, mojej úzkosti. <br>
A chcela som sa ti opäť ozvať, aby si pochopil, aby si vedel, že som tu, že ešte stále sa k tebe môžem dostať. <br>
A poslala som ti svoju odpoveď, jednu z tých odpovedí, ktoré si vôbec nečakal, no ja som tiež stále hackerka, nie tá ktorú si poznal, no budem opäť prítomná v tvojom svete, aspoň v tom svete, v ktorom sa ťa môžem opäť dotknúť, teba to už možno netrápi, ty už na to možno nemyslíš, no u mňa to ostalo neuzavreté, ja ťa potrebujem, potrebujem ťa opäť počuť. <br>
Pracovala som, na vyriešení toho problému, na tom, aby môj šéf nemal viac dôvod na mňa vrieskať, organizovala som, dala do poriadku, ten chaos, ktorý si spôsobil a poslala ti správu, v príhodnom okamihu, jednu z tých, ktorú som mala poslať už dávno. <br>
Tvoja odpoveď bola mojím krstom, bola mojou odmenou, keď som si ju neskôr čítala, absolútne paralizovanú. <br>
Čistá správa. Bez textu. Len čistá správa. <br>
Mohla som ťa ďalej pozorovať, to si mi dovolil, pozorovať ťa a čakať na ten okamih, kedy to opäť budem môcť urobiť. <br>
Kedy sa o teba opriem tak ako kedysi a ty možno povieš. „Vitaj doma, Annie...“ <br>
Tak ako si to zvykol hovorievať vždy, keď som dokázala prekonať samú seba, keď si bol tu a ja som ťa mohla vidieť, mohla som s tebou hovoriť a cítiť, že si so mnou. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-82371094662328952342017-06-18T17:20:00.001+02:002017-06-18T17:21:02.438+02:00Kráľovná 7. kapitola Ich prípravy, ich riziko<p dir="ltr">v jeho náručí spoznala to šťastie, on ju naučil, že existuje niečo silnejšie než temnota, ktorú poznala predtým, nebola viac sama, nebola zraniteľná. <br>
Pozdávala sa jej aj tá predstava, že ešte aspoň istý čas bude jej premiérom. Okrem nej a záležitostí štátu sa nebude mať čas venovať ničomu inému. <br>
<br>
*** <br>
„Teší ma, že vás spoznávam, Vaša Výsosť...“ <br>
Elinor sa jej hlboko uklonila a počkala na dovolenie, aby si mohla prisadnúť ku kráľovninmu stolu. <br>
Viktória jej to umožnila. Pozvala ju do Windsoru spolu s lordom M, už len z toho dôvodu, že jej snúbenec vyzeral výborne vo Windsorskej uniforne a chcela si konečne nájsť príležitosť na to, aby spoznala jeho neter. Uznávala že tu boli isté spoločné črty, ktoré ich priam predurčovali k tomu, aby boli za rodinu skutočne považovaní a všetky tie pôvodné dohady sa ani len zďaleka nezakladali na pravde, mala možnosť sa o tom sama presvedčiť, keď tých dvoch videla veľa seba, keď pozorovala to, ako sa k sebe správali. <br>
Prípravy na svadbu takisto prebiehali podľa jej želania, všetko, čo sa toho týkalo mala kráľovná plne pod kontrolou a zaujímala sa o každý jeden detail. A vskutku by aj teraz uvažovala o tom, čo by bolo ešte nutné vykonať, keby si nevšimla jazvu na Elinorinej ruke a neter jej drahého lorda M s uvedomila, že si ju obzerá, nechcela, aby sa kvôli tomu cítila nepríjemné, no nebolo to typické zranenie, ale niečo čo vyzeralo ako pozostatok po násilnom čine. <br>
„S tou jazvou sa spája jeden smutný príbeh Veličenstvo, možno raz budem schopná vám ho porozprávať:“ <br>
To bolo všetko, čo jej o tom povedala a Viktória ani len nenaliehala, aby pokračovala. <br>
Po návrate lorda M, k jej stolu sa už veľmi nezhovárali, Elinor sa v prítomnosti strýka správala skôr zdržanlivo a lord M sa však k nej naďalej správal láskavo a nevyzeralo to, že ho znepokojuje jej súčasná mlčanlivosť. <br>
*** <br>
„Už zajtra, lord M....“ pripomenula mu pre nich oboch ten najdôležitejší deň, keď si ho pozvala do prijímacej sály a zaujala svoje miesto na tróne. <br>
„Áno, madam... zdá sa, že naše spoločne úsilie bude napokon odmenené...“ pošepol jej predtým než sa objavili ďalšie poverené osoby, na ich prítomnosť sa sústredila len okrajovo. <br>
Lord M sa mal stať jej rytierom, bola to tradícia a ona si priala, aby práve on bol nositeľom tohto vysokého vyznamenania. <br>
Nikdy nebola šťastnejšia než teraz, keď sa jej srdca dotýkal jeho úsmev. <br>
Keď sa díval len na ňu a nemyslel na nič iné. Zdalo sa jej, akoby vždy bol jej rytierom, akoby to bola len formalita, ktorú je nutné splniť na to, aby všetci pochopili, čo pre ňu znamená jeho opora a láska. <br>
„Neviem, či si zaslúžim takú poctu, Veličenstvo....“ povedal to tým spôsobom, ktorý milovala, jeho skromnosť sa jej dotýkala tak ako nikdy predtým. <br>
„Vždy mi bude potešením stáť pri vás...“ to jej povedal ako kráľovnej, no neskôr, keď boli osamote, mali jeho vyznania aj inú omnoho dôvernejšiu príchuť. <br>
Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď jeho dotyk bol zdrojom sily, bol jej srdcom, ktoré nebolo možné zastaviť inak, než zničením všetkej nádeje. A jej srdce práve teraz hovorilo. <br>
Už zajtra, už zajtra... Po dlhom čase skutočne túžilo, aby prišiel nový deň. <br>
*** <br>
Elinor prechádzala tými pre ňu neznámymi chodbami, čakala na strýka, chcela s ním ešte hovoriť... predtým než... Priala si ubezpečiť sa o tom, že sa na ňu nehnevá, ešte pred svadbou chcela, aby pochopil jej dôvody, chcela sa s ním otvorene pozhovárať už predtým, no nevedela ako to urobiť, nenašla v sebe tú odvahu... <br>
Vždy bola zbabelá a jeho pohľad jej tak veľmi pripomínal ten matkin, ona sama jej kládla na srdce, aby strýkovi nič nepovedala, aby radšej... <br>
„Lady Elinor...“ zaznel napätý hlas kdesi za jej chrbtom, prudko sa otočila, ešte si nezvykla na svoj nový titul, ešte s ním bojovala, no bola zaňho vďačná. <br>
„Lord Alfred?“ oslovila ho znepokojene, jeho meno si pamätala, bol to mladý muž, jeden z priateľov jej strýka, patril k tým dôveryhodným osobám, o ktorých jej strýko hovoril len v dobrom, no aj tak sa nemohla zbaviť strachu. Aj Sinclair bol predtým než... aj v jeho prítomnosti sa cítila dobre, skôr než... pohľad jej padol na jazvu... Nechcela byť s lordom Alfredom osamote, nebola na tú možnosť pripravená. Aj napriek tomu, že sa tu povrávalo, že má záujem o inú spoločnosť než o tú ženskú. <br>
„Ste v poriadku, akosi ste zbledli...“ <br>
„Áno, ja ďakujem lord Alfred, skutočne nič nepotrebujem...“ snažila sa ovládnuť svoj strach, nechcela svojho strýka zahanbiť. <br>
„Hľadáte lorda Melbourna?“ <br>
Prikývla. <br>
„Zdržal sa u kráľovnej, no čoskoro by sa mal vrátiť, ak chcete, môžem vás odprevadiť...“ <br>
„Elinor!“ <br>
Pocítila úľavu, keď videla prichádzať lorda Melbourna, takmer ju nedokázala ovládnuť. <br>
<br>
***	 <br>
Nebála sa, keď ju objal, bolo to, akoby to urobil jej vlastný otec predtým než prestala cítiť, predtým než sa všetko zrútilo. <br>
„Prečo sestrička plače, veď je taká pekná...“ vypytoval sa Ahston, ktorý očividne musel uniknúť svojej novej pestúnke. <br>
„Je len unavená, Ash... bol to pre ňu veľmi dôležitý večer v spoločnosti kráľovnej... A ty mladý muž, prečo ty vlastne ešte nespíš?“ <br>
„Chcel som na vás počkať... A dúfal som, že niekedy, že možno aj mňa predstavíš kráľovnej... a dám jej tie najkrajšie kvety...“ <br>
„Tomu rozhodne neuniknete, drahý pane...“ prisľúbil mu lord M, keď ju opatrne pustil z objatia, medzi nimi opäť panoval ten druh mieru, po ktorom túžila a dúfala v neho. Ich rozhovor vskutku veľmi úprimný, no pre ňu ťažší než čokoľvek bol zdrojom tej náhlej ľahkosti, ktorá jej vrátila srdce. <br>
Lord Melbourne odprevadil Asha do jej izby a na ňu v jej spálni čakala jej komorná, aby jej pomohla s prezliekaním. <br>
Cítila upokojujúci dotyk jej rúk, ktoré uvoľnili jej šaty, vyslobodila sa z ich zovretia, bola opäť voľná. <br>
„Slečna vlastne lady..., nemala by som vám to hovoriť, ale ja priniesli pre vás list ...“ <br>
Cítila ako jej to ľadové zovretie, ktoré bolo potlačené strýkovým objatím, opäť zvieralo srdce. <br>
„Od neho?“ <br>
„Áno, milady...“ <br>
Slúžka jej ho opatrne vložila do rúk, stála tam len v tenkej spodnej košielke, cítila na tele chlad, cítila váhu všetkých tých premárnených nádejí... <br>
<br>
Láska moja, prosím odpusť mi, ja viem, že som sa dopustil veľkej chyby, keď som... <br>
Pustila ho z rúk, akoby si popálila prsty priamo na ňom... <br>
„Nell, spáľ ho... a ak prídu od neho aj ďalšie... urob s nimi to isté...“ <br>
„Áno, pani...“ Nell jej pomohla s oblečením dlhšej nočnej košele, vzala ten prekliaty list. <br>
„A Nell, ani slovo lordovi Melbournovi...“ <br>
„Ako si želáte, lady Elinor...“ <br>
<br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-1328030932231581962017-06-16T17:34:00.001+02:002017-06-16T17:34:23.744+02:00Na temnej strane sily 1. kapitola 3. časť (záver kapitoly)<p dir="ltr">Skywalker na ňu tak zvláštne hľadel, akoby sa ho dotklo toho, že hovorila o svojom majstrovi. Vedela, že spolu nevychádzajú veľmi dobre, na tom však nemohla a ani nechcela nič meniť. <br>
„Potrebujem isté informácie, ktoré mi môžeš poskytnúť len ty, alebo majster Káin, musím nájsť klonovača, ktorého činnosti ste ty a tvoj majster obhájili, no z morálnych dôvodov bolo miesto jeho pobytu vymazané z databáz. Viem, že tvoj majster by mi tú informáciu odovzdal len veľmi nerád a povedzme, že práve teraz aj tak nie je v dosahu, tak som dúfal, že ty to pre mňa budeš môcť urobiť... Môžeme za ním dokonca ísť aj spolu, stretneme sa niekde na pol ceste...“ <br>
„Áno, chápem teda, je to klonovač Erst, dám vám údaje, ktoré potrebujete, no nemôžem vás sprevádzať, generál Skywalker... Mrzí ma to, pane, no iným spôsobom vám pomôcť nedokážem...“ ukázala mu to miesto, vo svojej mysli ho videla veľmi jasne, poznala tú sústavu aj planétu, aj presné miesto, kde bude možné dostať sa na tú základňu, no bola to skutočne špeciálna záležitosť. Erst sa zaoberal ľudskou rekonštrukciou, v podstate zachraňoval životy, aj keď spôsobom, ktorý rada nepovažovala za celkom čistý. No nemala v úmysle tam so Skywalkerom ísť osobne, nemala z toho dobrý pocit, kdesi za hranicou tej blokády, ktorú si vytvoril, bolo varovanie, že sa nesmie vzdialiť od svojich plánov, že dôležitý pre ňu teraz môže byť len Ezra. <br>
„Ale ja by som si veľmi prial, aby si bola so mnou... počul som, že ten proces je veľmi bolestivý a žiada si veľa času, bol by som omnoho pokojnejší, keby si mi robila spoločnosť... to ja potrebujem tú pomoc, Theia, počas jednej misie na Mustafare, som bol vážne zranený a povedzme, že potrebujem viac než len bežnú starostlivosť...“ <br>
„Generál Skywalker, skutočne ma veľmi mrzí, že sa vám to stalo...“ predpokladala teda, že táto jeho podoba je len snová projekcia, no to musel byť skutočne veľmi silný, taký ako to o ňom hovorili, keď dokázal úspešne potlačiť to, kým práve teraz je a ukázať jej len... Táto technika bola okrem toho málo využívaná, kvôli narušeniu súkromia a nutnosti použitia pre obyčajných Jediov dosť veľkého tlaku sily. „No skutočne neviem, akoby som práve ja prispela k vášmu uzdraveniu, mám isté... nemôžem práve teraz... urobiť nič iné len to, čo som...“ <br>
„Potrebujem ťa, Theia, už si preč príliš dlho, potrebujem ti vysvetliť...“ <br>
Pustila sa jeho rúk, odstúpila od neho, keď pocítila na vlastnej koži jeho hnev. <br>
Príjemná podoba bola preč a pred ňou stála temná postava v čiernom obleku, pripomínajúcom skôr neživú bytosť, než človeka. <br>
Chcela ujsť, prebudiť sa, len Ezra bol jej život, len jemu mohla veriť. <br>
Skywalker bol zdá sa, iný než čakala. A možno to ani nebol on, možno sa ju len snažili oklamať. <br>
„Okamžite mi povieš, kde si, Theia... urobíš to!“ žiadal ju spôsobom, akým by to urobil Sith, tlačil na jej myseľ, aby to urobila. <br>
„Nie!“ <br>
Vzoprela sa tomu tlaku, cítila Ezrov nepokoj, a takisto počula aj zvuky prichádzajúce z toho sveta, kde by mala byť v bezpečí pred. <br>
Sithským lordom. Už nepochybovala o tom, koho to má pred sebou. <br>
No nemohla uniknúť, postupne priťahoval jej myseľ, začínalo ju bolieť to, ako sa snažil ju prinútiť, aby mu poskytla... <br>
„Nie ste Skywalker... Tak kto ste... Kto vlastne ste?“ snažila sa odpútať jeho pozornosť, kým... potrebovala ešte čas, aby sa mohla prebudiť, aby dokázala. <br>
Už aj tak mu pomohla, čo ak kvôli nej ublížia tomu klonovačovi, je dôležitý, hlavne pre ňu, Gwainovi raz veľmi pomohol, keď takmer prišiel o istú dôležitú časť... bez jeho pomoci by nikdy nebol taký ako predtým, nechcela, aby ho dostala temná strana. <br>
„Som Darth Vader, ty to meno poznáš, vieš kto som...“ <br>
To meno bolo ako oživenie strachu, ako temnota, ktorej sa odmietala vzdať. <br>
„Ste sitský lord, to som mala cítiť už od začiatku... vy ste...“ <br>
Prebudila sa. <br>
Šestka jej k tomu dopomohla, lebo bezpochyby o to javila záujem. <br>
Našla sa pod ležadlom, no našťastie tam dlážka nebola veľmi tvrdá a ona bola zvyknutá padať. Hlava ju bolela, akoby bol skutočne v nej, niekto veľmi silný, niekto ovládaný temnou stránkou sily. <br>
Uľavilo sa jej, že mu nepovedala, kde sa nachádza, no bude musieť varovať, bude musieť ... <br>
Darth Vader, to je bezpochyby nepriateľ, na ktorého by si mala dávať pozor. <br>
„Poď Šestka, hneď odchádzame...“ rýchlo vstala vzala svoj batoh a bežala späť k lodi. <br>
Ako dlho bol vlastne v jej mysli? Čo všetko videl, skôr než... <br>
Naozaj mu nič neprezradila o svojej polohe, alebo práve naopak on... <br>
Svet sa s ňou triasol, no neprestala utekať, trochu sa upokojila, keď sa dotkla jedného zo svojich svetelných mečov, to je jej pomohlo zbaviť sa paniky, spojenej s jeho dotykom. <br>
<br>
*** <br>
<br>
„Šestka, kontroluj riadenie, ja zdá sa, že poriadne nevidím...“ nevedela prečo tak veľmi začala plakať, keď sa dostali do bezpečnej vzdialenosti, prečo keď nastavila autopilota bola zrazu taká slabá a bezmocná. <br>
Súhlasné zapípanie so strany Šestky ju prinútilo dotknúť sa Ezru, skontrolovať či sa niečo nedeje so silou, okolo neho, no nič nepostrehla, nič hrozné, len zrazu na ňu opäť všetko padalo. <br>
Chcela svojho majstra, chcela by jej poradil, aby ju podporil, aby jej povedal, ktorou cestou má ísť, aby nestratila ten správny smer. <br>
Cítila sa presne ako na začiatku, keď stála pred radou, keď nevedeli čo s ňou a upokojila sa, až vtedy, keď majster Káin zariadil, aby šla k nemu. <br>
Aj teraz by potrebovala cítiť blízkosť jeho pohľadu, no z nejakého pre ňu neznámeho dôvodu, bola kdesi za barikádou myšlienka, že on už nie je Jedi, že ho do toho nemôže zatiahnuť bez toho, aby úplne nestratila aj jeho. <br>
Sústredila sa, aspoň sa o to snažila počúvať len upokojujúce plynutie sily. <br>
Oslobodiť sa od pocitov, ktoré našla v ňom a vydesili ju viac než jej vlastné obavy. <br>
No možno neklamal v jednej veci, možno Skywalker naozaj... ale to by znamenalo, že... Musela trochu pootvoriť bariéru, aby zistila, čo bude nutné urobiť. Nemohla sa rozhodnúť bez istých bezpochyby dôležitých detailov. <br>
Ten Sitský lord je veľmi silný, bezpochyby ju zabije, ak sa proti nemu postaví sama... no čo ak rád, čo ak jej nikto nebude môcť pomôcť, lebo rád je už možno navždy preč. <br>
<br>
*** <br>
<br>
Súčasnosť <br>
<br>
Spomínala si veľmi presne na to, ako vtedy zvažovala všetky svoje možnosti. <br>
Myslela na to, keď ju obklopovala tma, keď bola pripútaná k posteli a cítila ako ju obklopuje iný druh sily, tak veľmi vzdialený od svetla, ktorému predtým dôverne rozumela a utiekala sa k nemu. <br>
No Ezra bol stále tu, pohol sa, keď sa sústredila, mohla cítiť tlkot jeho srdca, prvé záchvevy toho, že raz bude samostatnou bytosťou. Prvý raz ho mohla skutočne milovať ako jeho matka a predstavovať si, aké to bude, keď ho vezme do náručia a spoločne možno zistia čo znamená ten nový druh dráždivej sily, ktorý je tak blízko nej a nemôže sa jej zbaviť. <br>
Dali jej výživu, nevedela prečo, no prinavrátilo jej to stratené sily a pomohlo jej synovi, aby sa cítil lepšie, vedela, že v poslednom čase jedla dosť málo a vôbec nie také veci, ktoré by mala, aby on prospieval, vedela, že fungovala v núdzovom režime a on si to odnášal, no všetko ostatné bolo temnou dierou, až do okamihu súboja so sithským lordom. A bol to práve tlak jeho sily, ktorý ju opäť znepokojil. Poznala ho predtým než sa zmenil, akoby jej bol blízky a zároveň bol zdrojom bolesti, ktorú si nepriala už nikdy cítiť. <br>
„Povedali mi, že si sa o seba veľmi nestarala, že si bola takmer na hrane... svojich možnosti...“ <br>
„Prečo vás to zaujíma, to predsa nie je vaša starosť...“ vedela, že má pravdu, no nemienila dovoliť, aby opäť ovládol jej myseľ, aby v nej prebudil výčitky, s ktorými si už aj tak nedokázala poriadne poradiť. „Ja sa o svojho syna postarám, nikdy ho nedám temnej strane sily... Nech urobíte čokoľvek nedovolím, aby bol jej hračkou... “ <br>
Pocítila dotyk jeho ruky na svojej tvári. Odtiahla sa, tak prudko až sa jej takmer zatočila hlava a len do takej miery, ako jej to dovoľovali jej putá. <br>
„Zaujíma ma to, z jediného prostého dôvodu, Theia... Je to náš syn Theia...“ <br>
Pokrútila hlavou, no dosť opatrne, aby sa jej hlava opäť nezakrútila. <br>
„Nie, nikdy by som... vy nie ste...“ <br>
„Povedal som ti predsa, čo sa stalo Anakinovi Skywalkerovi, odlož už tú bariéru, nie je potrebná... Neschovávaj sa viac za ňu... už si mi predsa dokázala, že máš odvahu... tak sa teraz nesnaž vziať svoje slová späť...“ <br>
„Nebudem vás počúvať, chcete ma oklamať, povedali ste, že je mŕtvy... Vy sám ste mi to povedali... “ prudko zalomcovala svojimi putami, akoby sa ich pokúšala zbaviť. <br>
Dotkol sa jej ramien a nemilosrdne ju zatlačil späť. „Ublížiš si, sebe aj nášmu synovi, na to nezabúdaj... To ti nedovolím...“ <br>
Dívala sa naňho, na tú chladnú bytosť, ktorá nemohla predsa byť, jej bývalým majstrom aj keď... nebola s ním spokojná a zrejme ani on ju nedokázal učiť, no nebol Sith, nebol ... nepriateľom rádu a všetkého čomu verila. Nazrela späť na začiatok bariéry, opäť videla Padmé padnúť, videla ho bojovať s Kenobim a potom... opäť videla svoj útek, aj keď práve tie spomienky chcela potlačiť, a to miesto kde sa zrejme nachádzali, zrejme chcela vskutku zachrániť klonovača a... <br>
„Si Anakin, ty si naozaj Anakin... ale prečo, Obi-Wan... on predsa...“ <br>
„Vyzerám teraz takto, poznačila ma láva na Mustafare, spadol som počas súboja s Kenobim, on vyhral a vzal mi všetko... Jeho meno už nikdy viac nevyslovíš... no tým to neskončilo, zabijem ho pri prvej možnej príležitosti... nikde na svete sa predo mnou neschová... Nebude to už dlho trvať, tvoj klonovač mi vráti späť všetko, čo som stratil... A spoločne toho získame ešte omnoho viac, do istej miery ti vrátim Anakina, no nezabúdaj, že Vader je silnejší, že on vždy bude mať prevahu... Bude to tajomstvo medzi nami, Skywalkerova povesť nech ostane nepoznačená... kým Vader bude tým, kto spoznal temnú stranu sily a získal všetku moc, ktorú mu môže poskytnúť.“ <br>
Pochopila, že nemá žiadnu nádej, dostala sa na temnú stranu sily spolu so svojím majstrom, rád je zničený... No bála sa teraz hlavne toho... „Čo urobíte s nami? Teraz, keď Padmé... ona predsa... jej deti predsa...“ <br>
„Padmé je mŕtva... zomrela pri pôrode tak ako v mojich snoch... Ty sa tým však vôbec nezaoberaj, musíš oddychovať a starať sa len o to, aby bol náš syn v poriadku, to jediné by ťa malo zaujímať... O to ostatné sa postarám ja sám... Ak sa budeš správať rozumne, nebudú nutné žiadne ďalšie bezpečnostné opatrenia ani putá...“ <br>
„Nemôžem vám veriť, to čo ste urobili, všetky tie strašné veci...“ <br>
„Nemáš na výber, Theia... Budeš sa musieť zmieriť s tým, že tvoje miesto je po mojom boku...“ <br>
„To by ste mi povedali aj keby Padmé bola...“ nebude jej náhradou, nestojí o to byť za ňu považovaná. „Ľúbili ste ju, keď som vás videla spolu tak som to pochopila... mňa ste len využili, keď...“ <br>
Zabránil jej hovoriť, jej ústa sa pohybovali no nevychádzal z nich žiadny hlas. <br>
„Zakazujem ti o nej hovoriť. Nie som na to pripravený a zrejme ani ty nie. Dám ti dostatok času, aby si prehodnotila tón s akým sa so mnou zhováraš. Nie, som už Skywalker, ty veľmi dobre vieš, čoho som schopný. Dobre si zváž, čo je pre teba najlepšie...“ <br>
To jej povedal, skôr než opustil jej izbu, jej väzenie, ktoré nemohla zniesť. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-23683318737337904402017-06-13T17:43:00.001+02:002017-06-13T17:43:02.512+02:00Sithský lord 1. kapitola druhá časť, druhá kapitola celá<p dir="ltr">Cítil to, tú  nebezpečnú nádej, ktorá  bola bližšie k svetlu, ďalej od temnoty, keď bol opäť pomaly súčasťou nej, inak než predtým, a predsa  stále ešte v zajatí vlastných túžob. Cítil to čiastočne napätie spojené so zmenou, ktorú sa učila prijímať, keď sa všetko zosúladilo s jej rozkošou, s jej hlasnými prejavmi, ktoré boli v súlade s tým, čo potreboval počuť. No temnota sa k nemu opäť vrátila, opäť si ho vzala. <br>
Varovanie jeho vlastnej mysle, že by  sa k nej nemal v žiadnom prípade pripútať, že by si jeho láskavosti mohla nesprávne vysvetľovať, bolo definitívne potlačené tvrdosťou túžby, ktorá ovládla všetko ostatné, čo by mohlo byť prekážkou, aby... <br>
Cítil ako musela pevnejšie držať, ako čiastočne vedená jeho vlastným vplyvom, bola zmenená ním, bola oslobodená od tých bežných konvencií, keď bola ovládaná mocou, ktorú nemohla mať pod kontrolou, ktorej sa musela odovzdať celá, ta ako sa jej telo učilo prijímať tvrdosť jeho... Tak aj ona, akoby ona začínala skutočne chápať, čo znamená... byť otrokom vlastných túžob, o ktorých možno ani nevedela, že by sa mohli stať jej súčasťou, tak ako on, tak ako ten druh vplyvu, ktorý mohol byť aj súčasťou bolesti, ak by si to prial, aby by to chcel, mohol by jej veľmi ublížiť, nemusel by kontrolovať, svoj vplyv a odovzdať sa tomu druhu nepríjemnej sebeckosti, vďaka ktorému by ho dokázala nenávidieť viac než kohokoľvek iného, no nebola to jej nenávisť, ktorú si prial spoznať. <br>
Chcel ju len držať, len byť súčasťou jednej z tých nebezpečných hier, ktorá sa mu mohla veľmi rýchlo vymknúť z rúk, ak by si dovolil cítiť, niečo viac než byť nástrojom smrti. <br>
Nechal ju dívať sa na hviezdy a cítiť jeho, uvedomovať si čo znamená, nechať sa ním ovládať. Už viac nepatriť len sebe samej. Do istej miery bol prenasledovaný myšlienkou, že jedna z tých dôležitých hraníc medzi nimi padla. <br>
Keď ju mal pevne v rukách, keď cítil jej telo, keď si myslel ,že rozumie jeho túžbam, tak ako rozumel svojim vlastným. <br>
Keď všetko ostatné bolo spojené iným druhom sily, keď cítil, že je ešte človek, že žije, počas toho, okamihu, kedy všetko dospelo k tomu jedinému, čo mohlo utíšiť jeho hnev. <br>
K sebeckosti spojenej s tým, že nebola chránená pred dôsledkami jeho činov. <br>
Jej dych bol stále prudký, keď sa oňho opäť opierala, keď jej bolo jedno v akom stave sú jej šaty a len sa ho držala, akoby si aj ona uvedomovala pád tej hranice. Akoby ho považovala za svojho aj keď jej nikdy nič nepotvrdil slovami a ani to nemienil urobiť. Práve naopak, chcel, aby... <br>
„Nemysli si, že to niečo znamená... nikdy ani len nepomysli na to, že by si pre mňa mohla byť dôležitá... je to len hra, ktorá raz skončí a ty si jej súčasťou... nezabúdaj na to...“ povedal to, tie slová, ktoré všetko rozbili, cítil to v jej pohľade, to ako opatrne zrazu jej ruky klesli. Aj on ju pustil a nechal ju ustúpiť. <br>
„Žiadne ďalšie návštevy, všetko čo sem príde a nepatrí sem, musím schváliť ja... inak za to zaplatíš ty aj tvoj nerozumný priateľ...“ <br>
Ďalšie prikývnutie a ústup z jej strany, nepotešil ho tak veľmi ako dúfal, niečo z neho, akoby odmietalo tie slová, ktoré... <br>
No nesmel to dopustiť, nechať si popliesť hlavu, keď má okolo seba samých nepriateľov, hovoriť s ňou, zbaviť ju strachu namiesto toho, aby sa k nej správal ako k väzňovi... <br>
*** <br>
Dar, ktorý im otec poslal dorazil skôr než očakával. Bola to princezná Leia, Lukova sestra, dvojča a jeho nevlastná sestra. <br>
Neprišla dobrovoľne, vlastne sa dalo povedať, že bola na Hviezdu smrti privlečená, a nebolo to žiadne potešenie zoznámiť sa s ňou. <br>
Podobala sa na tú ženu, na senátorku Amidalu, otcovu manželku. To úplne stačilo na to, aby ju neprivítal tými správnymi slovami. <br>
„Neverím, že so mnou máte niečo spoločné...“ to mu bez okolkov povedala, s Lukom sa však zvítala omnoho srdečnejšie. <br>
„Prečo si tu? Prečo si vôbec súhlasil, aby Vader? Naozaj chceš spolu s ním... Niečo ti urobili, aby ťa presvedčili, vyhrážajú sa ti?“ <br>
Ezra vskutku nemal nič iné na práci, len trvať na tom, aby sa Skywalker pohyboval na jeho území, bezpochyby by ho potešilo viac keby sa pokúsil utiecť, možno by potom nemusel hľadať spôsoby na to, akoby ho mohol zabiť. Možno by sa upokojil natoľko, aby sa dokázal sústrediť aj na iné veci. <br>
„Je to náš otec, myslím, že obaja by sme mu mali dať šancu... A lord Ezra, aj keď sa mi to nepáči, ale je náš brat...“ <br>
„Nie, je synom našej matky... a jeho otec je Vader... on ho vychoval... On a jeho padawanka, bola jeho milenkou, zviedla ho a dostala na temnú stranu sily... kvôli nej ublížil našej matke, kvôli nej sa stal Vaderom...“ <br>
„Presne tak, princezná Leia, v tom sa nemýlite... sme len nevlastní súrodenci...“ poznamenal Ezra chladne a bol pripravený jej kedykoľvek dokázať, že je to tak, že nemá v sebe nič so Skywalkera, o ktorom sníva Luke. Verí, že dokáže otca obrátiť späť k svetlu, to je to šialenstvo, ktoré ho núti prijať jeho podmienky, no zrejme aspoň v jednej veci sa s Leiou dokázal zhodnúť, že Luke sa necháva ovládať falošnou nádejou. <br>
„No o mojej matke sa vyjadrujte slušne, inak zabudnem na dobré spôsoby, ktoré mi boli napriek všetkému čo si myslíte, vštepované, práve tou ženou, ktorú si dovoľujete urážať... Vaše informácie sú nanešťastie nepresné, to otec sa ako prvý obrátil k Temnote, moja matka s tým nemala nič spoločné...“ niekto jej musel narozprávať veľa poloprávd a on nevedel či si praje vyviesť ju z omylu, no napriek tomu, že sa na matku hneval, nemohol dovoliť, aby ju obviňovali. <br>
„Leia, musíš pochopiť, že aj nám klamali, aby nás ochránili pred pokušením, povedali nám len to, čo sme potrebovali počuť ...“ stále sa o to pokúšal, no ona bola tvrdohlavá a bezpochyby mala na to svoje dôvody. <br>
„Neviem, Luke, neviem či som ochotná to urobiť, nemám naňho práve tie najpríjemnejšie spomienky a aj ty by si si mal dávať pozor.“ <br>
Dívala sa naňho ako na podradnú bytosť nehodnú jej záujmu a on cítil, ako sa jeho ruka pozvoľna dotkla meča, ako jeho sila bola zrazu plná tej nenávisti, ktorú dlho potláčal. <br>
Vedel, akú búrku by rozpútal, keby to urobil, keby sa odvážil jej ukázať, čoho by sa mala skutočne báť, no neurobil to, keď si Leia všimla ďalšiu osobu, ktorá bola súčasťou jej privítania. <br>
Aireen. <br>
Dovolil jej tam byť, doprial jej trochu viac voľnosti, chcel, aby tam bola, keď príde sestra, ktorú nebude považovať za svojho súrodenca. <br>
No nedovážila sa priblížiť k nim, nie celkom, držala sa v ústraní a mlčala, neprehovorila, od tých jeho posledných slov, ktoré jej adresoval nie práve v najvhodnejšom čase. <br><br><br><br></p>
<p dir="ltr">„Kto je to, Luke? Aj ona patrí do ich rodiny?“ premeriavala si tentoraz Aireen, ktorá začala ustupovať, no on ju posunul späť, nemal v úmysle jej dovoliť, aby odišla. <br>
Skywalker neodpovedal a Ezra predpokladal, že prenechať odpoveď jemu, čo bolo od neho vskutku mimoriadne ohľaduplné. <br>
„Nie, Aireen Smithová, nepatrí do našej rodiny, je väznom impéria, povedzme, že s istými výhodami...“ to boli jediné slová, ktorými ju mienil predstaviť, aj napriek Lukovmu zjavnému nesúhlasu. <br>
Aireen bola zrejme ovládaná strachom, opäť, bezpochyby sa obávala, že by princeznin záujem o jej osud mohol spôsobiť zhoršenie ich vzájomných vzťahov.  No keďže nešlo o Skywalkerove osobné intervencie, jeho sestru nepovažoval natoľko za nebezpečnú, aspoň zatiaľ, keďže o nej toho veľa nevedel, už len preto, že väčšinou sa dostávala do kontaktu s jeho otcom. No počul, že má isté kontakty s rebelmi, ktoré ho len podnecovali k tomu, aby našiel zámienku na to, aby jej dal príučku, a teraz mu ju otec poslal, akoby snáď nevedel, aký to bude mať naňho účinok. <br>
„To sa dalo čakať, že práve vy sa budete s niečím takým chváliť...“ venovala Leia Ezrovi všetko pohŕdanie, ktorého len bola schopná a nič nemohlo zabrániť tomu, čo jej urobil, aby pochopila, koho sa rozhodla provokovať. <br>
Leia zrazu prestala dýchať, sila ovládaná jeho rukou zovrela jej hrdlo, zrazu visela vo vzduchu, keďže použil jeden z obľúbených otcových ťahov. <br>
„Ezra...“ Luke sa pohol ako prvý, jeho chabý pokus o zastavenie jeho sily skončil, skôr než začal, nechodieval poriadne na hodiny a on ho nemienil naháňať, aby sa učil, tak ho vohnal rovno do náručia strážcov. Potupne tak ako vždy, keď sa rozhodol mu postaviť. <br>
„Ezra, prosím ťa...“ <br>
„Ty ma o nič nepros, tvoje slovo tu nemá nijakú váhu. Pred otcom som ťa zjavne pochválil predčasne. Nemám ani len najmenší dôvod sa tebou viac zaoberať...“ to bolo všetko, čo mu povedal. <br>
No nenechal sa vyviesť zo sústredenia, díval sa len na Leiu, dávkoval jej život, tak aby trpela, no nebola ešte konfrontovaná so smrťou. Chcel len, aby si to myslela, aby podliatiny na jej krku boli dôkazom, že nikto, kto sa spriahne s rebelmi, nebude ušetrený od jeho hnevu. <br>
Zatlačil viac, nechal ju zmietať sa  v šoku, v zdesení spojenom s jej vlastnou bezmocnosťou, mala v sebe silu,  kdesi hlboko v nej, no nepoužiteľnú, nebola ochotná sa k nej priblížiť a on by ju o to ani len nežiadal.<br>
Tak dlho, až kým nebola obklopená tou hrôzou blížiacej sa smrti, ktorá stačila na to, aby ju pustil, bolestne dopadla na zem, ten zvuk otriasol časťou neho, ktorá si nepriala ženám takýmto spôsobom ubližovať. <br>
Luke sa dostal zo zovretia strážcov, práve včas na to, aby ho opäť poslal k zemi. Vzal mu meč a kopol ho, poriadne, aby si zapamätal, čo znamená postaviť sa mu priamo. <br>
***<br>
Sedela mu na kolenách, kým si prezeral tie posledné hlásenia o aktivite rebelov. Mal náladu na iný druh jej blízkosť a nemienil si nič odopierať. Len nedávno sa upokojila a prestala sa chvieť, teraz už bola len osobou, ktorá mu začínala rozumieť. <br>
Jej prítomnosť považoval za príjemnú po všetkých stránkach, no vedel, že chcela brániť Leiu, jej pery akoby sa čiastočne pohli, keď urobil ten nepríjemný krok, no nemohla hovoriť, či už zo strachu, alebo kvôli tomu, čo jej povedal on sám, nepozbierala odvahu, čo bolo jej jediné šťastie, lebo v tej chvíli by nehľadel na nikoho a na nič. <br>
„Dovolím ti ponechať si veci, ktoré ti boli zabavené...“ povedal jej, aj jeho samého prekvapila táto forma neobvyklej láskavosti. <br>
No možno len túžil počuť jej hlas, možno si len neprial, aby sa mu úplne vzdialila a aby to bola ona, kto ako prvá stratí záujem. <br>
„Aj R5?“ opýtala sa, čiastočne ešte ovládaná neistotou a jej hlas bol len šepotom. No v jej hlase bolo cítiť, že jej na tom droidovi záleží, čo bolo jedno z tých zistení, ktoré sa mu mohlo neskôr zísť, aby sa rozhodla predsa len vziať si príklad z jeho súrodencov. <br>
„Ten ešte nie, droida budem musieť osobne preveriť skôr než sa bude motať v mojej blízkosti... No ak bude všetko v poriadku, vrátim ti aj jeho...“ <br>
„Ďakujem, pane...“ jej tvár sa aspoň čiastočne uvoľnila, keď bol ochotný urobiť ústupok tohto druhu. Postrehol niečo ako náznak jej úsmevu, veľmi opatrný, ale predsa aspoň čiastočne pôsobil naňho samého ako istý druh odmeny. <br>
„No aj ty budeš musieť pre mňa niečo urobiť...“ <br>
Opäť zvážnela a hľadela naňho, nie ako na nepriateľa, ale ako na osobu od ktorej závisel jej osud. Prial si, aby to naňho nemalo žiadny účinok, aby nikdy sám sebe nedovolil s niekým vychádzať takýmto spôsobom. Nemal si priať počuť jej hlas, nemal by s ňou len tak sedieť a zhovárať sa s ňou, akoby ... To všetko by si mal okamžite zakázať, no nemal v úmysle dovoliť, aby sa na Luka opäť dívala ako na svojho záchrancu, aby si niečo také len tak dovolila urobiť. <br>
„Ak to bude v mojich silách, tak sa o to pokúsim...“ jej hlas bol ešte tichší, takmer ju nepočul. <br>
„Navštíviš princeznú Leiu a odovzdáš jej odo mňa jeden odkaz...“ <br>
Napravil ramienko na jej šatách, ktoré jej až dosiaľ padalo, no neodvážila sa ani len pohnúť, aby to napravila. <br>
Pomaly prešiel rukou po jej ramene, bolo to ako istý druh pohladenia, niečo predtým nikdy neurobil, pre nikoho iného, dôverné gestá tohto druhu zvyčajne nemal v popise práce. Naposledy niečo také urobil, keď postrapatil svojmu mladšiemu bratovi Derekovi vlasy, no snažil sa nemyslieť na akékoľvek formy láskavosti, ktoré by mohli viesť len k zbytočným nádejam. <br>
„Princeznú Leiu?“ zopakovala znepokojene. Do jej hlasu sa vrátila obozretnosť, akoby pomaly kráčala po tenkom ľade a bála sa, že sa každú chvíľu pod ňou preborí. <br>
„Áno, navštíviš moju drahú sestru, požiadaš ju v mojom mene,  aby prehodnotila svoje správanie, vysvetlíš jej ako to tu chodí... a čo sa od nej očakáva... Doprajem vám súkromie, aby si sa s ňou mohla pozhovárať... Ak sa rozhodne mi aj naďalej spôsobovať problémy, bude tam zatvorená až do otcovho návratu, ktorý takpovediac ani ja sám neviem odhadnúť... Pokojne jej môžeš povedať, že je to odkaz odo mňa v ničom jej nemusíš klamať...“<br>
Ticho.<br>
Mohlo byť aj neposlušnosťou, mohlo byť aj vyjadrením vzdoru. No on čakal, akoby nechcel zlomiť to posledné, čo by ich ešte mohlo spájať. <br>
„Áno, pane... ja... pozhováram sa s ňou... urobím čo budem môcť, aby to pochopila...“ <br>
***<br>
Sľúbil im súkromie, pred strážcami, no nie pred ním, on mal v úmysle ich rozhovor sledovať. A zariadiť sa podľa toho, čo by sa mohol dozvedieť, aj toto bola forma vypočúvania, menej drastická, a predsa účinná.<br>
„Ty...“ hlesla Leia znepokojene, s rukou stále ešte na hrdle, na ktorom boli viditeľné podliatiny. Vstala tak prudko akoby sa obávala útoku. <br>
„Prepáčte, ja... poslali ma sem, aby som vám odovzdala odkaz... ale ja... chcela by som sa ubezpečiť, či ste v poriadku? Či nepotrebujete ošetrenie alebo niečo iné čím by som vám možno mohla pomôcť, ak by mi dovolili...“ <br>
„Prečo to teba zaujíma, si predsa jeho priateľka... Poslal ťa sem, aby si...“ stále mala značné problémy z hlasom, no zjavne sa aj napriek tomu dokázala prejaviť.<br>
„Komander Fleming vám predsa povedal, kto som...“ <br>
„No díval sa na teba, akoby to bolo inak... akoby ... medzi vami... Predstavil ťa tak len preto, lebo si myslí, že mám spojenie s rebelmi, bojí sa ďalšej straty...“<br>
„Je to zložité, no nie som jeho priateľka, skutočne som väzňom Impéria, no niečo predsa len máme spoločné vtom sa nemýlite...“ <br>
Aireen k nej pomaly pristúpila. <br>
„Môžem ...“<br>
„Áno, iste...“ <br>
Dovolila jej Leia, aby si k nej sadla, na dlážku. A povedala jej o dohode, ktorú spolu uzavreli, neprekážalo mu to, nebál sa jej opovrhnutia, bol  presvedčený o tom, že toho dokáže zniesť ešte omnoho viac. Nezakázal jej ani s ňou o tom hovoriť, práve naopak, to bol ten správny spôsob, ako sa k nej mohla dostať. <br>
„Je skutočne pravda to, čo si mi povedala?“<br>
„Áno, pán Luke vám to môže potvrdiť, on vie kto som  a aké tu mám postavenie...“ <br>
A pretlmočila jej aj jeho odkaz, menej arogantne, než by to urobil on sám, skôr ako možnosť, že by sa mohli zmieriť. <br>
„To ti povedal...“ <br>
Hovorili ešte aj o iných veciach, o tom, v ich rozhovore zaznelo aj meno Han Solo. Keď jej Aireen rozprávala tú časť svojho príbehu, ktorú poznal z jej spisov. Ich rozhovor, akoby bol aspoň čo sa týkalo neho dôvernejší.<br>
A on pocítil žiarlivosť, keď o ňom Aireen tak pekne hovorila, akoby si ho vážila a do istej miery ho uznávala. No nevedel či ten pocit správne identifikoval, predtým si vždy vzal to čo chcel bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli tí druhí, nikdy sa nestaral o ich pocity a jeho záujem zvyčajne netrval tak dlho, aby ho zaujímali podrobnosti tohto druhu. <br>
Keď o ňom hovorila, akoby sa zbavila toho strachu, ktorým bola ovládaná v jeho prítomnosti. <br>
„Pomohol nám, keď sme sa s otcom dostali do nebezpečnej situácie, škoda, len že sa tak veľmi zadĺžil ešte kvôli tomu zrejme bude mať veľmi veľké problémy... no verím, že on to zvládne...Ak ho ešte niekedy stretnete, pozdravte ho odo mňa...“ <br>
„Takže sa už poznáte dlho? Často ste boli spolu?“ jeho sestra sa na to pýtala, akoby snáď aj ona nebola spokojná s tým, ako sa o ňom vyjadrovala. <br>
„Otec ho pozná takmer celú večnosť, no ja sama som sa s ním stretla len pár krát a vždy pod otcovým dohľadom... vtedy som si myslela, že to robí preto, že mu na mne záleží...“ <br>
Ezra musel prerušiť ich sledovania, lebo mu prišla správa od matky, správa, ktorú nemohol ignorovať. Ten dobre známy kód sa spísal do jeho mysle a on tušil, že už veľmi skoro sa bude musieť rozhodnúť, na koho stranu sa postaví. <br>
Vedel, že Vader čakal až príliš dlho, že sa zmieril s tým, že jej musí dopriať čas na smútok, no rok už uplynul a predpokladal, že matkina správa po takom dlhom čase znamená len to, že otec podnikol isté kroky. <br>
Na zázname, ktorý prišiel spolu s tou správou, bolo dievčatko. <br>
Hralo sa s guľkami, presúvalo ich do jamiek, pomocou sily v dome ich starého otca. Jeho sestra. Videl ako ju akýsi muž zdvihol do náručia. Zložil si kapucňu a on videl tú druhú otcovu podobu, na ktorú si nikdy tak celkom nezvykol, no vedel, že matka má svoje dôvody na to, prečo práve tú uprednostňuje.    <br>
Otec prišiel vo svojej druhej podobe, ako Anakin Skywalker. A vzal matke ich dcéru. Videl to, skôr než zničil ich bezpečnostný systém. </p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-6706790008433991692017-06-12T17:41:00.001+02:002017-06-12T17:41:09.101+02:00Právo čistej krvi 10.3<p dir="ltr">Petrike </p>
<p dir="ltr">poznámka: nové lieky, testujem skúšam ich ešte, zatiaľ to nie je moc príjemné, ale dá sa to zvládnuť<br>
dúfam, že sa tentoraz trošku aspoň vyliečim... </p>
<p dir="ltr">*** <br>
Stopy po jej nechtoch boli dosť výrazné a pálili, keď si ich ošetrovala. <br>
Pravé líce bolo nimi poznačené, mohla by pokojne prejsť tú istú cestu, no nebolo to nutné, vedela, že neboli adresované jej, ale tej osobe, vďaka ktorej bola teraz tu. <br>
Privrela oči, kým čakala na to, ako sa zacelia, mágia dokázala veci urýchliť, no boli aj tie, čo nemohla zmeniť tak rýchlo, akoby si to ona sama priala. <br>
Vedela, že práve teraz si protirečí, keď odmieta jeho pomoc, že sa bude musieť vydať do rúk tej osobe, ktorá sa pokúsi napraviť jej myseľ. Ak je to vôbec možné, lebo vedela, že v takýchto prípadoch nie je vôbec nič zaručené, inak by oddelenie s obmedzeným prístupom nebolo plné beznádejných prípadov. No nevedela, či dokáže, teraz, keď jej ponúkol možnosť ako sa nestať jedným z trvalých pacientov, využiť možnosť záchrany a nemyslieť na dôsledky. On každopádne získa späť mágiu, opäť bude nebezpečný pre všetkých, opäť bude zabíjať, ak sa rozhodne ho v tomto podporiť. Zatiaľ získa mágiu len dočasne, bude to pre nich oboch len skúška, ale dokáže sa zriecť tej možnosti, keď zistí, že môže napraviť to všetko, čo z nej robilo osobu, ktorú už ani vtom zrkadle nedokázala spoznať. Mysľou jej prešla predstava, že by mohla na všetko zabudnúť a obetovať sa, pre nich všetkých. Preto, aby on nemal ani len najmenšiu šancu na víťazstvo. Videla samú seba, ako nachádza spôsob, ako porušiť zmluvu ako necháva všetko za sebou a dovolí, aby ju to šialenstvo s ktorým bojuje definitívne pohltilo. No hlboko v nej sa ozvalo to nie. Silné nie, ktoré prekričalo všetko ostatné, aj Severus Snape predsa chcel žiť, napriek všetkému, čomu by musel čeliť, Harry hovoril, že by si zvolil život, ak by mu to bolo umožnené. A ona mala pred sebou možnosti, ktoré... Nevidela samú seba odchádzať, nech bola akokoľvek zmätená a znepokojená chcela viac. <br>
Chcela, aby aj rozprával o svojej duši, tak ako jej sľúbil, chcela si vziať všetko a nebyť len obeťou, na ktorú si možno nikto nespomenie. <br>
Harry možno zvíťazí tak či tak a ju bude to víťazstvo bolieť, aj keď... <br>
Cítila ako pomaly klesá na kolená, pod váhou všetkých tých otázok. <br>
Bolo to zlé, že si želá byť šťastná? Bolo to také strašné, že chce urobiť veci možno nepríjemné a nebezpečné, že nechce ustúpiť ale praje si zachrániť sa, že možno nie je až taká hrdinka akou by mala byť? <br>
Nevillovi rodičia to dokázali, vybrať si temnotu, obetovať sa kvôli vyššiemu cieľu. Ona by to dokázala tiež, ale nechcela, jej odmietnutie tej beznádeje, bolo silnejšie a vedela, že bude opäť pevne stáť na nohách, že urobí všetko preto, aby sa tak stalo. No Harry... urobila toľko toho preto, aby práve on... A nevedela sa zmieriť s predstavou, že Temný pán ho zabije kvôli nej, že opäť povstane, lebo ona sa bojí nechať zomrieť tú najdôležitejšiu časť seba. <br>
Cítila slzy, na svojich lícach, ich chuť prenikla až do jej úst, keď sa snažila dýchať, no šlo to ťažko, ako jeden z tých hrozivých bojov, priala si, nemyslieť, len cítiť, že má veci opäť pod kontrolou, že ju nič nemôže zraniť. <br>
S Ronom bojovala tak dlho, tak dlho si myslela, že to čo k nemu cíti je výnimočné, no on nikdy nepovedal ani len nenaznačil... že by mohol pri nej stáť aj inak. <br>
Prudké buchnutie, kdesi v izbe, akoby niečo padlo na zem, rýchlo si utrela slzy, vstala a ponáhľala sa späť. <br>
Vozík bol prevrátený, nevedela presne, ako sa to stalo, no pocítila strach, že by sa mohol zraniť, že by si mohol tým pádom skutočne ublížiť. <br>
Okno bolo rozbité, črepiny všade naokolo. <br>
Pomocou mágie ho otočila a pomohla mu posadiť sa. Bol v poriadku. Zrejme sa len trochu udrel, no nijak zvlášť tým zasiahnutý nebol. <br>
„Čo sa stalo... To okno... “ <br>
„Aurori nemajú čo robiť, nie je to prvý raz, čo izbu zasiahlo náhodné kúzlo... No nikdy to nie je nič čo by mohlo byť smrteľné...“ <br>
„Toto tak nenechám... Nemôžu predsa len tak...“ bola pripravená za nimi ísť a vskutku sa postarať o to, aby sa vyvarovali náhodných kúziel tohto druhu. Nech ide o kohokoľvek nemôžu predsa len tak... <br>
„Stoj, Grangerová, nemá to žiadny význam... nájdu si spôsob ako zastrašiť aj teba a vieš veľmi dobre, že práve teraz by si sa mala stresu skôr vyhýbať...“ pripomenul jej, že jej stav nie je práve najlepší. No nenaliehal na ňu, aby sa rozhodla pre jeho spôsob riešenia. <br>
„Áno, ale oni predsa nesmú...“ <br>
Usmial sa. <br>
„Takže si pripravená ma brániť...“ <br>
„Áno, vlastne, nie, ja len...“ <br>
Práve teraz sa jej zdalo, že aj spodnú peru má trochu viac napuchnutú, no možno sa jej to len zdalo. <br>
„Vskutku som nečakal toľko záujmu... no možno je to tak najlepšie, možno to sú tie skutočné prejavy náklonnosti...“ <br>
Aj ona sa usmiala, jej smútok bol preč tak rýchlo, keď s ním zdieľala niečo, čo možno bolo v tejto chvíli skutočné hlavne pre ňu. <br>
Vrátila sa späť k nemu, možno by skutočne nemala robiť také veci, budú si myslieť, že je úplne pod jeho vplyvom, ak sa rozhodne... <br>
*** <br>
Muky toho nasledujúceho týždňa by nepriala zrejme nikomu. Zhoršilo sa to, do takej miery, že takmer ani nevstala z postele, Winky vykonávala väčšinu jej povinností a osobne sa desila ďalšej kontroly. <br>
Hlavu jej šlo roztrhnúť, čiastočne strácala pojem o čase aj o tom, čo sa s ňou deje, všetko jej musel pripomínať, niekedy zabúdala aj na to, prečo je vlastne s ním a istý čas si myslela, že opustil stránky denníka, že je to opäť horcrux. <br>
Niekedy bolesť jednoducho všetko zmazala a ona necítila nič iné len zúfalú túžbu po záchrane. <br>
„Grangerová, už sa budeš musieť rozhodnúť...“ to jej povedal, počula jeho hlas, bola ním zasiahnutá, no nevedela, či vôbec dokáže... <br>
„Ja... čo mám urobiť, čo sa stane ak...“ vedela, čo sú to myšlienkové vedy, Harry jej hovoril o svojich hodinách so Snapom. <br>
Oklumencia bola magickou obranou mysle, pred vonkajším útokom. Čarodejníci skutočne dokázali jeden druhému takýmto spôsobom, pomocou legilimancie, ktorá bola istou formou útoku na cudziu myseľ, starým a v istých kruhoch zaznávaným umením, poškodiť ľudskú myseľ aj natrvalo. Vyvolať nebezpečné predstavy, šialenstvo aj iné komplikácie... No o náprave toho vedela len veľmi málo a bála sa, aj teraz, keď sa jej stav zhoršil natoľko, že takmer strácala možnosť samú seba kontrolovať, strach bol stále veľmi silný. <br>
„Dáš mi časť svojej mágie a ja ti poskytnem niečo na oplátku, dovolím ti preštudovať si celý ten proces, knihu prečítaš len pomocou parselčiny... podelím sa s tebou o tú schopnosť, aby si to mohla urobiť... no dovoľ mi, aspoň vytvoriť bariéru, aby si vôbec mala nejakú šancu... Dočasne ti to pomôže, ak nie je poškodenie nezvratné bude možné ťa týmto spôsobom na istý čas ochrániť pred dôsledkami... mágia by na to mala stačiť... stačí len kúsok tvojej mágie, nič viac... nemôžem sa na to dívať, keď si takto... v takomto stave... nevedel som, že niečo také môže tiež vyvolať istý druh neznesiteľnej bolesti a nebudem veľmi dobrým spoločníkom, ak ma od nej neoslobodíš... A ak niekto príde skôr, než... pošlú ťa preč zo zdravotných dôvodov...“ <br>
Uzavreté oddelenie, už priam videla ten rad postelí a nemohla zniesť tú predstavu, no zároveň aj... <br>
„Bolesti, tebe skutočne závisí.... záleží...“ <br>
„Áno, Grangerová, koľkokrát ti to mám opakovať, čo mám urobiť, aby si...“ <br>
Nebola pri zmysloch, nie úplne, inak by zrejme nesúhlasila s tým, aby... <br>
„Dobre, ja... urobím to... len kúsok mágie a nič viac... budem sa cítiť lepšie, však... skončí to...“ <br>
„Áno, skončí...“ v jeho hlase bola istota, proti ktorej nenachádzala žiadnu obranu. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-843223858177817292017-06-10T17:47:00.001+02:002017-06-10T17:47:32.222+02:00Sithský lord 1. kapitola 1. časť<p dir="ltr">„Si podliak!“ privítal ho jeho starší brat slovami, ktoré by nemali ostať bez odplaty. Rozumel jeho do istej miery oprávnenému hnevu, no nemal v úmysle mu dať najavo žiadne pochopenie. <br>
„Aj ja ťa rád opäť vidím, Luke...“ umlčal ho pokynom ruky, sila sa o to postarala, pod pozorným dohľadom otca si nemohol dovoliť nič viac. Bezpochyby neskôr príde čas na to, aby sa s ním vyrovnal po svojom. <br>
Vaderova podoba stála neďaleko stola, otec mal na sebe to svoje brnenie, ktoré tak rád používal na zastrašovanie nevinných duší. Vskutku pôsobil dosť neľudsky a odmerane, úplne inak než Skywalker. <br>
„Dobrý deň, otec...“ pozdravil ho a sadol si na jedno z tých voľných miest, čo najďalej od Luka. <br>
„On... to dievča... Aireen Smithová...“ hlesol Luke, keď mu konečne umožnil hovoriť. „Nemôžeš mu dovoliť, aby v tom pokračoval, on ju donútil, aby...“ nechal ho, aby to otcovi povedal, nemal v úmysle ho vôbec v tomto zmysle obmedzovať. <br>
„Luke tvojmu bratovi som zveril velenie na Hviezde smrti, má právo rozhodovať o osude rukojemníkov, zajatcov aj každej osoby, ktorá sa na Hviezdu smrti dostane bez ohľadu na účel jej pobytu. Okrem teba, ty ako člen mojej rodiny máš isté vyššie práva, no neznamená to, že môžeš zasahovať do jeho hlavných právomocí. <br>
„Takže nemáte žiadne špeciálne rozkazy ohľadom Smithovej dcéry?“ opýtal sa Ezra, snažil sa aspoň čiastočne zakryť pobavenie nad bratovým rozhorčením. <br>
„Nie, Ezra, ty máš plné právo rozhodnúť o tom, čo sa s ňou stane. Konaj tak, ako uznáš za vhodné...“ <br>
Luke naňho zdesene hľadel, akoby snáď očakával, že Vader by sa mohol nad ňou zľutovať. Otec sa k nemu zrejme správal vskutku viac než láskavo, aby ho dostal na svoju stranu. Zrejme až teraz budem mať možnosť zistiť, čo znamená žiť pod jeho strechou. <br>
„Nezavolal som si vás sem, aby som riešil otázky velenia, keďže nateraz to vyzerá tak, že sa veci skomplikovali, Skywalker sa bude musieť na istý čas vrátiť a medzitým by som rád vedel, ako pokračuje Lukov výcvik?“ <br>
„Veľmi dobre, otec... tvojmu staršiemu synovi sa podarilo vedome použiť silu. Predpokladám, že nebude trvať dlho, kým sa uvoľní natoľko, aby ju dokázal používať takýmto spôsobom častejšie.“ To, že Vader sa stiahne nepovažoval za dobrú správu, no vedel, že to robí hlavne kvôli matke, ktorú zrejme inak nedokáže presvedčiť. A keďže netúžil po ďalšej skupine rebelov, zrejme pristúpil aj k tomuto kroku. <br>
„Výborne Ezra, ďalej pokračuj v bratovom výcviku tak, ako sme sa dohodli...“ <br>
„Áno, otec...“ tvárou mu prebehol ten druh samoľúbeho úsmevu určeného hlavne pre Luka, ktorý si ho kvôli jeho odpovedi podozrievavo premeriaval. <br>
To však nebolo jediné, čo im otec oznámil a on pochopil, prečo bol voči nemu ústretovejší než zvyčajne. <br>
A nebolo to ani zďaleka všetko, čo im lord Vader oznámil, to najlepšie si samozrejme nechal na koniec. A bola to jedna z tých správ, ktorá ho utvrdila vtom, že otec nebol k nemu taký ústretový bezdôvodne. <br>
*** <br>
Sedela pri kupole, ktorou bolo možné sledovať hviezdy, keď ju prišiel skontrolovať a zistiť v akom stave sa nachádza jeho byt, potom, ako v ňom strávila niekoľko hodín. Nemohol si byť istý, ako bude reagovať, keď sa spamätá z tých posledných udalostí. <br>
Bola len zajatcom impéria, bezvýznamnou a nepotrebnou figúrkou. A zmieriť sa s tým, čo jej urobil on... niežeby ho skutočne zaujímalo to, čo prežívala, on mal iné priority než... No videl, ako si narýchlo utrela slzy. <br>
Stál za ňou, ticho, takmer ešte nepovšimnutý, dokázal sa tak pohybovať, mal v tom už prax a ona bola zrejme stratená vo svojich myšlienkach natoľko, že ani nezaregistrovala otvorenie dverí. <br>
Až teraz mal možnosť si ju skutočne obzrieť, z inej bezpochyby príjemnej perspektívy. <br>
Polodlhé tmavé vlasy, jej pomaly dopadali na plecia, jej tvár bola ako jedna z tých tvarí, ktoré bolo možno prehliadnuť, no pre ľudí z jej oblasti, bolo výhodou zotrvávať v neviditeľnosti, jemný mejkap jej dodal to, čo možno chýbalo jej výrazu, keď pôsobila strhane a vystresovane, čo bezpochyby zapríčinilo jej dlhé zajatie, ani na okamih nepôsobila ako obeť, ktorá by prežila utrpenie, ktorého sa bezpochyby obával Luke, jej črty tváre boli každopádne pekné, vďaka spánku zbavené aj posledných stôp akéhokoľvek znepokojenia, pohľad mu jemne skĺzol nižšie, keď sa trochu viac otočila, jej prsia, tie sa mu definitívne vryli do pamäti, viac než čokoľvek iné a povedzme, že výstrih tých šiat, viac než vhodne narábal s prednosťami tohto druhu. Vskutku oceňoval jej prednosti a bezpochyby nebol ešte pripravený vzdať sa jej spoločnosti, bolo to natoľko podnetné zistenie, že o tom ani len neuvažoval. <br>
Povedzme, že jej pozorovanie malo istý efekt práve naňho, jeden z tých bezpochyby príjemných efektov, ktoré podnecovali jeho fantáziu. <br>
Lukov zásah do celej tej veci, však bude mať následky bezpochyby aj pre ňu. Alebo snáď nepochopil, že z je ho rúk sa len tak nedostane? Myslí si snáď, že bude ušetrená, len preto že si to pán tak praje? To, že jej pomôže sa vždy obráti hlavne proti nej, to si Luke bude musieť zapamätať. <br>
„Aireen...“ oslovil ju jej menom, strhla sa a náhle zvážnela, jej pohľad už nesmeroval na hviezdy, videl ako ako rýchlo vstala, akoby snáď bola prichytená pri niečom, čo by nemala robiť. <br>
„Pozri sa na mňa...“ prikázal jej, no stále ešte pomerne láskavo. <br>
Zdvihla k nemu zrak, pomaly opatrne, čiastočne sa zrejme aj zľakla, keď pristúpil bližšie k nej. Chvíľu sa mu zdalo, akoby jej strach niečo oslabilo, no možno to bol len jeho počiatočný dojem, lebo, keď už medzi nimi nebola takmer žiadna prekážka a on položil tú otázku bola ovládaná nervozitou. <br>
„Pane...“ oslovila ho. <br>
S rukami prekríženými na prsiach, jej postoj bol napätý, priala si, aby mohla cúvnuť, no neodvážila sa ani len pohnúť. <br>
Užíval si to, ten okamih, keď si myslela, že by mohla prísť o svoj účel, vedel, že je to v nej tá túžba prežiť a postarať sa o to, aby straty boli čo najmenšie, rozumel tomu, no nič to nemohlo zmeniť na jej osude. <br>
„Mala si tu návštevu?“ <br>
Sklopila zrak, tak rýchlo, až ho to takmer pobavilo. <br>
„Nie, len...“ <br>
„Takže tie šaty sa tu objavili len tak?“ bol trpezlivý, nekričal na ňu, no nechával vo svojom hlase zniesť nevyslovenú hrozbu. <br>
Opäť sa strhla, jej strach vzrástol, bolo to príjemné, hlavne preňho, vidieť to, ako sa ho bojí, ako zvažuje každý jeden svoj krok, no stráca sa v tom a nedokáže uniknúť. <br>
„Nie, ja... vlastne, sa sem dostali pomocou upratovacieho droida... Neviem presne, ako no... keď prišiel, mal ich zo sebou...Sú moje, vlastne boli... zo zabavených vecí, z našej lode...“ jej hlas bol tichý, začínala sa opäť chvieť. <br>
Nevedel si poradiť so ženskými slzami, pochyboval, že vôbec môžu niečo znamenať, no vedel, že je lepšie im predchádzať, než riešiť to, čo by mohlo všetky jeho fantázie zmeniť len na márnu nádej. <br>
Objal ju. <br>
Doslova si ju pomaly pritiahol k sebe, nie násilne, nie prudko, len pomaly dovolil, aby sa oňho oprela. S Lukom si to vybaví, no nie s ňou, ona za to nenesie vinu, presne tak, ako to povedal, no možno... <br>
Nehýbala sa, chvíľu ani nedýchala, keď sa dostali do takého bezprostredného kontaktu. A potom to cítil, jej chvenie pomaly ustupovalo, no uvedomovala si aj, to čo doteraz zostávalo pred ňou skryté. <br>
„Páčiš sa mi takto, ak si to urobila pre moje potešenie, nemám voči tomu žiadne námietky... Povedala si, predsa, že urobíš, všetko čo budem chcieť...“ <br>
„Áno, pane...“ jej hlas bol tichý, takmer akoby vzdialený, no jej napätie sa pomaly strácalo, pod vplyvom jeho objatia, prvého po dlhom čase, iného než to predošlé, no objatie je pasca, z ktorej sa nedá len tak vyvliecť, prial si, aby si to pamätala, aby pochopila, čo všetko môže byť v stávke, keď sa takto dostane do jeho blízkosti. Využil jej pokoj a otočil ju. Pomaly smerom ku kupole. Tak, aby cítila... to, čo by v nej mohlo prebudiť iný druh nepokoja. Stále nemal v úmysle byť k nej skutočne krutý, keby to urobil, tak by zistila, čo to znamená, byť objektom jeho hnevu, ľutovala by každú jednu minútu, keď by jej dovolil čo i len sa nadýchnuť, stále ju ešte len viedol cestou, ktorá by sa mohla páčiť aj jej. <br>
„Rada sa dívaš na hviezdy, Aireen?“ pošepol jej predtým, že sa jeho pery dotkli jej krku. <br>
„Vesmír má v sebe niečo, čo stojí za to sledovať, akoby všetky tie svety, boli zrazu tak ďaleko, no je možné sa k nim kedykoľvek priblížiť a nájsť v nich niečo nové... Takže asi áno, ale zaujímavejšie je... ich preskúmať... “ jej dych sa zrýchlil, keď bola pritlačená bližšie, k miestu ,kde sa on sám opieral, keď cítil prúdenie sily, keď sa s ňou pokúšal spojiť. A on povolil svoj vlastný odev natoľko, aby mu neprekážal a časť z neho padla k zemi. <br>
„To bezpochyby, áno... no samozrejme je dôležité mať pritom aj vhodnú spoločnosť, všakže...“ <br>
„Pane, ja...“ <br>
„Pokojne mi môžeš povedať, všetko, čo chceš, budem sa tým bezpochyby zaoberať...“ <br>
„Neviem, či by sme mali...“ <br>
„Nikto nám nebude v ničom brániť, tým si buď istá... že to bude tak... že obaja dostaneme len to, čo chceme...“ nebol ochotný prestať, vedel, že teraz to už nedokáže, keď má plnú hlavu jej, no nemusí sa s tým vysporiadať, práve teraz mu stačí len to, že ho chce, že jej telo ho priam volá... <br>
A jeho ruky jej dopriali inú možnosť na skúmanie, boli tým utišujúcim elementom, ktorý jej pomáhal podriadiť sa tomu, čo bolo preňho samého únikom od zvyčajných povinností a prípravou na znesenie otcových darov, jeden z nich mali v najbližšej dobe dostať a on tušil, že preňho samého to bude skôr istá forma prekliatia. Pomalá príprava, odpútanie pozornosti, od všetkého, čo by ju mohlo znepokojiť a priviesť k odporu, len istá forma láskavosti a iný druh láskania, poznačený hlbšou formou vášne, temnotou, ktorá by ju mohla zasiahnuť a jemné takmer až nenápadné vyhrnutie jej šiat len trochu vyššie. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-54195586035491992352017-06-09T17:08:00.001+02:002017-06-16T17:34:53.838+02:00Na temnej strane sily Prológ<p dir="ltr">„Theia...“ <br>
Ten hlas, prerývaný, neľudský, plný bolesti, strachu, temnoty a sily. Tej, ktorú túžila cítiť blízko seba. <br>
Zdalo sa jej, akoby to bol, ale to nebolo možné, nemohol len tak... <br>
„Stoj!“ <br>
„Nie...“ <br>
Bol to Sitský lord. Smrteľný nepriateľ, ale predsa... jej srdce, nemohlo ju zradiť, keď prišiel ten prvý úder, keď sa jeden z jej mečov, stretol s tým jeho. <br>
Červený. Ako tie jej. Taký ako obe. <br>
Prečo sú jej meče takéto, nevedela kedy si ich zmenila, kedy ich zvuk bol zrazu ako úder... Prečo vníma silu inak, prečo je práve teraz priťahovaná k tej jeho, nekompromisne, akoby nedokázala ani len žiť bez jej vplyvu. <br>
„Už nemáš kam ujsť. Odtiaľto sa ďalej nedostaneš...“ <br>
„Kde je Anakin?“ prerušila ho, skôr než mal možnosť viac zatlačiť. <br>
Odrazila úder a vyhla sa ďalšiemu, no vedela, že je v pasci, že za ním je jediný východ, a že ju odtiaľ nepustí. No kde sa vlastne nachádzala. To akosi unikalo jej pozornosti. <br>
„Je mŕtvy...“ <br>
Bolesť. <br>
Neskutočná, pohlcujúca všetko do temnoty. Anakin je mŕtvy. Ona je stále tu, nevyučená s červenými mečmi a Anakin, jej majster, je mŕtvy. <br>
Podrobila sa svojmu hnevu, ktorý sa zvyšoval každým ďalším výpadom jej mečov, každým ďalším ústupom pred silou, ktorá sa pokúšala ju ovládnuť. <br>
Nepýtala sa na to, čo sa stalo, tušila to, aj keď nepoznala všetky súvislosti, vlastne takmer žiadne. Bola chránená sama pred sebou, a tak to bolo najlepšie. Sitský lord bol tu a Anakin nie , to jej stačilo na, aby všetko pochopila, no nedokázala v sebe zničiť tú bolesť. <br>
„Klamete!“ <br>
Krúžila okolo neho zmätená tým, ako sa môže tak rýchlo a sebaisto pohybovať vtom čiernom a ťažkom brnení, ktoré akoby ho zbavovalo akéhokoľvek spojenia so živými bytosťami a posilňovalo jej strach. <br>
„Skywalker ťa učil zle, naučil ťa len.. báť sa...“ ten kovový zvuk jeho hlasu bol pre ňu zdrojom utrpenia. <br>
„To nie je vaša starosť...“ odsekla nahnevane. <br>
„Mýliš sa, Theia...“ <br>
„Nebudem vás počúvať!“ <br>
Ďalší obrad bol príliš prudký, chytil jej ruky a ona sa márne snažila vyslobodiť. <br>
„Ale áno... budeš... Zradila si kvôli mne rád Jediov... teraz som ja tvojím majstrom...“ <br>
„Nie, to predsa nie je možné... Anakin by nikdy nedovolil...“ natoľko ju to ochromilo, až sa mu podarilo dostať jeden meč z jej rúk. Bolelo to, no menej než tie slová, ktoré... V jeho slovách však bola pravda, ktorú odmietala prijať. <br>
„Skywalker netušil, čo znamená spoznať temnú stranu sily... akú nesmiernu moc ti môže dať...“ pohla sa práve včas, aby zabránila tomu najhoršiemu, stále však napoly v jeho zovretí, pocítila strach, ktorý sa preniesol aj na druhé srdce, na to srdce, ktoré jej pripomenulo, že nebojuje sama. <br>
Jediovia boli trénovaní, tak aby to necítili, aby sa odosobnili od týchto vplyv, no on to spoznal, keď sa to srdce bálo možnosti blížiacej sa smrti, on cítil jeho pulzovanie. <br>
„Ty si... nemôžeš byť... Ty... čakáš dieťa...“ <br>
„Prečo nie, povedali ste, predsa, že som zradila rád... Možno to nebolo po prvý raz, čo som sa im vzoprela....“ nehovorila o svojej dohode s Yodom, nepovažovala to za dôležité, Sitský lord nemal ani len najmenší dôvod sa o to zaujímať. Nevedela ako si vysvetliť jeho mlčanie, očakávala, že sa chytí jej slov, ako niečoho, čo by mohol znevažovať či obrátiť proti nej. <br>
Nepredpokladala, že môže očakávať akékoľvek milosrdenstvo z jeho strany či už jej majstrom alebo nie, bude si s tým musieť poradiť sama. A hneď mu to aj dokázala, cítila ako sa jej meč, dotkol brnenia, ako to jemu samému prinieslo istý druh nepokoja. A na istý čas akoby hľadala jeho oči, akoby dúfala, že niekde tam za nimi... by ešte mohol byť človek... Neverila, že všetci, ktorí prejdú na temnú stranu by mali byť pre nich mŕtvi, aj keď to všetci hovorili, aj jej otec, ona predsa mŕtva nebola, aspoň zatiaľ a nevedela, čo by urobila, keby mal v úmysle ju ignorovať. <br>
„Zmenilo sa tým niečo... pustíte nás snáď...“ <br>
„Nie, už som povedal, že to nemám v úmysle...“ jeho hlas znel miernejšie, poznačený akousi zvláštnou ľudskosťou. <br>
Dovolila mu dotknúť sa jej mysle, dovolila mu cítiť, to čo cítila, ona, keď zistila... keď sa ocitla na pokraji svojich možností. Keď vnímala tú novú živú bytosť, ako novú osobu, ktorá bude plne závislá od jej rozhodnutí, ako bojovala s tými všetkými novými pocitmi a dúfala, že... si vyberie jeho ...napriek všetkému a všetkým. <br>
„Tak nás budete musieť zabiť... či už som zradila rád alebo nie... toto nie je tá Theia, ktorá to urobila...“ <br>
Chystala sa to urobiť, staviť všetko na jednu kartu, donútiť ho, aby... Jej myseľ bola opäť čistá, opäť pokojná a predsa, čiastočne ovplyvnená temnou stranou, ktorá bola iná než tie náznaky, ktoré doteraz poznala. <br>
Zrazu však bola obklopená tmou, iné vedomie prevládlo nad tým jej, keď si dovolila priveľmi stratiť koncentráciu, keď počúvala to druhé srdce, ktoré sa bálo rovnako ako ona a prialo si chrániť ich oboch, keď cítila ako ju volá. <br>
„Nie... nemôžete... takto neukončujte...“ ešte proti tomu bojovala, ešte sa odmietala vzdať. <br>
„Pozhovárame sa, keď prídeš k rozumu..“ cítila na chrbte dotyk jeho rúk. <br>
A zrazu si uvedomila, že padá, že na ňu použil jeden z tých ... no nemohla to už zastaviť, chránila jeho, chránila svojho syna a nemohla...myslieť viac na nič iné... <br>
<br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-55201606075334373992017-06-09T16:54:00.001+02:002017-06-09T17:20:20.665+02:00Sithský lord Prológ<p dir="ltr">Dievča na Hviezde smrti, dcéra pašeráka Smitha, ktorá bola nútená zostať v rukách Impéria ako jedna z tých živých záruk. <br>
Nanešťastie pre ňu, však po smrti jej otca, zatiaľ len údajnej, však stala nepotrebnou, keďže včas nepriniesol informácie, o ktoré bol požiadaný. <br>
Mal by ukončiť jej utrpenie, jemu bolo zverené velenie na Hviezde smrti, on jediný mohol rozhodnúť o jej osude. <br>
Bola obyčajná, jedna z tých bezvýznamných duší, ani by sa na ňu poriadne pozrel nebyť istých preňho nepríjemných okolností. <br>
Cítil jej strach, keď sa k nej približoval, aby... Nehýbala sa z miesta, len ten jej malý polorozpadnutý droid zo seba vydal pár znepokojených písknutí. Neznášal droidov či už boli verní alebo nie, roztomilí alebo hroziví, zvyčajne im nedovolil, aby sa mu plietli do cesty, ak sa o to pokúsili, dopadli veľmi zle. <br>
„Ezra...“ <br>
Cudzia ruka ho zastavila skôr než aktivoval svetelný meč. <br>
Ten hlas, ktorý nenávidel, no zároveň aj... Boli tu isté známky, že by mohol... <br>
„Niečo sa ti nepáči, Skywalker?“ jeho starší brat sa opäť hral na hrdinu. Samozrejme, ako inak chcel to dievča zachrániť, na nič iné zrejme ani nemyslel, keďže sa jej v poslednom čase toľko venoval. Dráždilo ho to a nútilo k činom, ktoré si odpykali zvyčajne jeho podriadený, no teraz prišiel čas na to, aby túto Lukovu zábavu ukončil. <br>
„Nerob to, Ezra, jednoducho ju prepusti...“ <br>
„To by si urobil, keby si mal velenie, len tak by si ju pustil, akoby bola na nejakom výlete...“ posmešne hodnotil jeho prosbu ako niečo, za čo by sa mal hanbiť a vymanil si ruku z jeho zovretia, pomerne ľahko. A z tohto chce jeho otec vychovať Sitha, tento by mal po jeho boku vládnuť galaxii a čo Ezra? Prečo to ponúkol chlapcovi, ktoré takmer ani nepozná a syn, ktorého vychoval preňho nie je dosť dobrý. <br>
Možno to bolo tým, že Luke sa na otca podobal, kým on viac patril do matkinej rodiny, aspoň tak to vyzeralo, keďže mal možnosť spoznať majstra Káina, svojho starého otca, ktorého si jeho matka vážila v mnohom viac než Vadera a aj teraz bola zrejme niekde s ním. Ezra vedel, že ho uznáva za svojho jediného majstra a vôbec jej to nemal za zlé. Omnoho viac ho práve teraz trápil jeho vlastný osud. <br>
Otec ho prinútil, aby Luka trénoval, kým sa nedostane na vyššiu úroveň, nestál o to ani pri najmenšom, bol preňho len bremenom, no bol zaňho zodpovedný, tak ako za všetko na tejto stanici a Luke si zjavne vôbec neuvedomoval, čo to preňho znamená. Preňho to zjavne bolo len úžasné dobrodružstvo, no on ho mienil okamžite vyviesť z omylu. <br>
„Áno, Ezra, ona je nevinná... nemá s tým nič spoločné, je tu len kvôli svojmu otcovi, ktorý nevyhovel vašim požiadavkám... Našiel by som spôsob, ako jej pomôcť, keby som bol na tvojom mieste... aj otcovi to vysvetlím, ak sa obávaš, že by mu to mohlo prekážať...“ <br>
„Isteže, akoby nie, veď ty si s otcom veľmi dobre rozumieš...“ <br>
„Ezra, prosím...“ <br>
Ak si myslel, že naňho zapôsobí, že akékoľvek prosby z jeho strany by mohli zmeniť jeho rozhodnutie, tak sa veľmi mýli, jeho drahý braček sa toho bude musieť ešte veľmi veľa naučiť a možno práve toto dievča mu poslúži ako jedna z tých cenných lekcií. <br>
No možno by mohol predstierať, že bratove intervencie predsa len berie do úvahy. <br>
„Tak dobre, ušetrím jej život...“ <br>
„Ďakujem ti...“ <br>
Videl ako sa Luke uvoľnil, ako podľahol tej falošnej úľave, že sa mu nepomstí za to, ako sa proti nemu postavil. <br>
„No neprepustím ju... je tu istý účel, na ktorý by mi poslúžiť mohla...“ <br>
„Nemyslím, že...“ <br>
„Ničoho sa neobávaj, Luke... Nikde jej nebude tak dobre ako v mojej posteli...“ <br>
Bol potešený jeho hnevom aj nárastom strachu, zo strany toho dievčaťa, ktoré jeho slová šokovali. <br>
„Poďakuj sa môjmu bratovi, Lukovi Skywalkerovi, jemu vďačíš za svoj život, ak sa samozrejme nerozhodneš, že nesúhlasíš s mojou požiadavkou, potom nanešťastie budem nútený vrátiť sa k tej druhej alternatíve...“ <br>
„Ezra nie, tak som to predsa nemyslel...“ <br>
„Komander Fleming alebo majster, tak ma máš volať pred väzňami, koľkokrát ti to mám pripomínať...“ <br>
„Nedovolím ti, aby si...“ <br>
Luke mu ukázal svoj meč, modrý, jeden z tých otcových starých, postavil sa pred dievča, akoby chcel chrániť ju a jej droida. <br>
„Uvidíme, Skywalker, čo si sa doteraz naučil...“ prijal jeho výzvu, bol pripravený ukázať mu, čo znamená stáť proti osobe, ktorá bola súčasťou boja ešte skôr než sa narodila. <br>
Uvítal zvuk svojho vlastného meča, ten pocit, keď sa dotkol toho bratovho. <br>
Lukove reakcie boli pomalé, ovládané hnevom, to on udával tón ich súboju, nesnažil sa predvídať jeho kroky, nemusel sa ani veľmi namáhať, len zľahka naňho zatlačil, čo stačilo na to, aby v krátkom čase prelomil jeho obranu. Luke panikáril, nevedel sa dotknúť svojej sily, bola iná, podobná tej jeho, no otec s ním mal trpezlivosť, neodmietol ho tak, ako jeho, keď pochopil, že bude čeliť podobnému osudu ako jeho mladší syn. <br>
Možno preto sa otec napokon rozhodol, že najlepšie bude, ak Ezra dočasne prevezme jeho výcvik. Otec nebol veľmi dobrým učiteľom ani pre jeho matku, ktorá si omnoho viac vážila jeho starého otca. <br>
Bezpochyby však využil príležitosť na otcov obľúbený ťah, vzal mu jeho meč a obe obrátil proti nemu, urobil pritom jeden z tých elegantných obratov, na ktoré bol patrične hrdý. <br>
Luke spadol k jeho nohám, keď sa pokúsil použiť silu. Aké patetické, boli jeho snahy o získanie kontroly. <br>
Odhodil jeho meč, aby mu dal najavo, že ho nepotrebuje a čakal, či vôbec dokáže urobiť aspoň jeden zúfalý ťah. <br>
„S radosťou ťa zabijem namiesto nej... ak sa rozhodneš zradiť otca... neunikneš mi...“ to mu povedal, bezpochyby preto, lebo nikdy neveril jeho úmyslom, vedel, že Luke nie je Sith a že ho ovládajú isté túžby, ktoré však zjavne sťažia jeho život, aj keby sa pokúsil stať rytierom Jedi. Rád bol mŕtvy, no možno Luke mal v sebe ten talent ho opäť vzkriesiť, riskovať to považoval za nerozumné. <br>
„Nikdy otca nezradím, vieš, že niečo také by som...“ drmolil Luke nesústredene a ani len nevyužil príležitosť na to, aby si vzal meč. <br>
Bolo to úbohé, nikdy nevidel nič také, a to už čelil viacerým osobám. <br>
Túžba zabiť ho ešte o niečo vzrástla a stala by sa snáď aj jeho posadnutosťou, keby Luke napokon nepoužil silu a meč opäť neletel k nemu, tak si to naplánoval, no on dráhu jeho letu zmenil a opäť si ho vzal. <br>
Cítil to temné pulzovanie sily, ktorá trvala na tom, aby sa zbavil konkurenta, aj bez otcovho dovolenia, aj keď sám lord Vader mu prikázal, aby sa nikdy ani len neopovážil pomyslieť na tú možnosť. Znehybnil ho, absolútne, jeho sila sa okolo neho ovíjala vtom dusivom pocite a on strácal nad sebou kontrolu. Luke zomrie, teraz, je synom tej ženy, spomienka na ňu všetko zničila, a to čo urobila jeho matka, aby unikla z otcovho dosahu to, že teraz ľúbila... už ho nič nezachráni, už viac nebude čakať. <br>
Pocítil však iný druh dotyku, jej chvejúcu sa ruku na svojej voľnej. A stalo sa niečo, o čom nevedel, že vôbec existuje, sila bola zrazu zaujatá ňou, akoby nič iné neexistovalo, akoby si priala preskúmať všetko, čo by bolo možné... <br>
„Urobím všetko, čo budete chcieť, pane...“ jej hlas bol pevný, vôbec sa nezachvel. <br>
„Máš šťastie, Skywalker... že tvoja kamarátka, má viac rozumu než ty...“ <br>
Luke naňho hľadel, akoby si prial poslať naňho silu, no dokázal sa len slabo chvieť v zovretí tej jeho. <br>
„Nie, to nesmieš...“ naznačil takmer nehlučne perami, ktoré sa otvárali... stále ešte čiastočne podliehal panike, bol svojím spôsobom roztomilo bezbranný. <br>
Nepočúval ho, nemal na to dôvod, jeho bolesť si užíval, než už bola akákoľvek možnosť na to, aby z nej mohol ochutnať, doprial mu ju plným priehrštím. <br>
„Dám ti čas, na to, aby si sa z toho dostal, použi len silu... nemysli na nič iné, neboj sa jej, Luke, ovládaj ju, akoby bola tvojou milenkou, nenechaj sa však ovládať ňou, na to ešte nie si pripravený, padawan...“ vedel, že Sithi toto oslovenie nepoužívajú, uprednostňovali pojem učeník, no k Lukovi sa to tak veľmi hodilo, že tomu Ezra nemohol odolať. A aj jeho matka ho používala vo vzťahu k nemu, tak si na to zrejme privykol viac než by mal. <br>
Ponechal Luka bojovať so svojimi obmedzeniami, pričom jeho meč opäť odhodil, akoby bol absolútne nepotrebný, ten svoj by však len tak z rúk nedal, považoval by za urážku, keby s ním niekto tak narábal, tým spôsobom, ako to urobil on sám a sústredil svoju pozornosť na dievča, ktoré teraz takpovediac držal za ruku, odložil meč, zbavil sa toho predĺženia svojej ruky, no stále bol nebezpečný a ona to zrejme chápala, lebo jej strach narastal, keď chytil jeden z výťahov a odviedol ju dovnútra. Mohlo by sa to stať aj tu, no nemal rád teatrálnosť a uprednostňoval súkromie svojej vlastnej izby. <br>
<br>
*** <br>
<br>
Stále sa ho veľmi bála, keď sa za nimi napokon zavreli dvere do jeho súkromných izieb, bol to takpovediac malý byt so všetkým, čo k nemu patrilo, vrátane súčastí, ktoré neboli bežné ani pre veliteľské izby. Pomerne príjemné miesto, ako on sám zvykol hovorievať, no už dávno tu nemal ženu, niežeby o to nestál, no tie, ktoré sa dostali pod jeho velenie mali zväčša iné úmysly než záujem oňho samého a tie posledné misie, na ktorých sa zúčastnil si nevyžadovali ženskú spoločnosť. Zrejme to už bolo príliš dlho, lebo časť z neho bola spokojná s prítomnosťou cudzej osoby na jeho území. <br>
Jej strach nebol sám o sebe znepokojujúci. Len nech sa ho bojí, len nech pochopí, čo znamená zapliesť sa do záležitostí Impéria. Pustil jej ruku, pomaly a takmer s istou dávkou preňho nepochopiteľnej neochoty. Presunul svoje ruky na jej ramená, spôsobom, ktorý by mohol byť chápaný, ako istý druh nehy, nebyť toho, že sa jeho ruky len cielene dotkli obmedzujúceho zariadenia a zložili jej ho, nechcel obmedzenia tohto druhu, chcel jej ponechať aspoň čiastočné právo voľby... Nechať ju rozhodnúť, čo si vyberie, práve v tejto chvíli. <br>
Nevinná. To mu o nej Luke povedal a on túžil zistiť, ako veľmi. Bezpochyby to bolo práve to, čo ho na nej tak veľmi priťahovalo. <br>
No bola tu aj nádej, stále veľmi silná, cítil ju, keď pobozkal to dievča, v súkromí svojich vlastných izieb, jeho hnev bol nahradený niečím iným, pulzujúcom kdesi na okraji jeho mysle, ako jedna z tých túžob, ktoré by možno nemali byť naplnené strachom. Jej neskúsenosť mu umožnila ju viesť, keď ju držal v náručí. „Luke ťa nezachráni,“ povedal mu takmer bez dych, keď sa ich čelá takmer až dotýkali, „Nedovolím mu to...“ Vedel, že Luke jej dovolil použiť jeho izbu, že vďaka tomu vyzerala pomerne dobre a mala na sebe aj čistý odev, hoci nie práve ten, ktorý by považoval za zdroj skutočnej príťažlivosti. O to viac bol presvedčený o tom, že sa spolieha na jeho pomoc, no on mienil zničiť toto spojenie, ktoré sa medzi nimi utvorilo, no nemal v úmysle sa priveľmi dlho znepokojovať spomienkami, ktoré v ňom vyvolal jej odev, zbavil sa ho, pomaly a dôkladne, no zároveň sa jej venoval, sústredil svoju pozornosť na to, aby dodržal svoje slovo, necítil žiadny odpor z jej strany, ani len náznak, že by nechcela byť v jeho náručí, že by netúžila... Nezniesol by priame opovrhovanie, potrestal by ju, ak by si dovolila porušiť ich malú dohodu. No z jej strany skôr cítil, akoby si v istej oblasti mohli celkom dobre rozumieť, akoby zapadali do tej istej cesty, ktorú viedla sila, aj keď ona nebola jej nositeľom, tá jeho bola ochotná sa jej dotknúť. Takmer by si myslel, že ho napriek všetkému skutočne chce, že reakcie jej tela, na jeho vplyv sa ničím nelíšia od milenky, ktorá by si ho vybrala a dobrovoľne by sa zmierila s jeho blízkosťou. Istý druh preňho nepochopiteľného šťastia, vstúpil do jeho sily, keď opätovala jeho bozky, keď ho prijala, akoby snáď ani tmavý odev Sitského lorda už viac nemal byť nevyhnutnosťou. A jeho posteľ bola zatiaľ jednou z tých lákavých možností, ktorú obaja využili. Láskal jej prsia, cítil ako sa absolútne podriaďuje jeho vplyvu, ako celé jej telo je len súčasťu tej vášne, ktorú v nej pomaly prebúdzal, akoby neexistovalo nič iné, len tá jediná možnosť pre nich oboch. Ich bozky sa stávali viac prejavom slepej túžby, spoznával ju, dovolil jej prežívať tú rozkoš spojenú s jeho starostlivosťou o jej telo, ktoré prijímalo jeho láskanie, ako niečo nové a neopakovateľné. Keď sa stal súčasťou jej tela, keď bola na to pripravená, díval sa jej do očí a márne v nich hľadal strach, na jeho tvári sa mihol ten úprimný úžas, keď sa dotkol tej prekážky, ktorá spôsobila, že jej nechty poznačili jeho chrbát, čo bola prvá agresívnejšia reakcia z jej strany, bozkával ju inak než predtým, zmieroval sa s jej vlastnou nevinnosťou, s tým jej druhom, s ktorým on sám nepočítal, keď sa venoval jej telu, keď jej dovolil prežívať prvé náznaky rozkoše a postupne ju prekonal, neverila mu, nie tak, akoby za týchto okolností veriť mala, no on starostlivo odvádzal jej pozornosť od zdroja bolesti, jej telo bolo súčasťou tej horúčky, ktorú už ani ona sama nemohla zastaviť, keď použil aj silu na to, aby sa dotkol jej mysle, aby ju viedol tým správnym smerom a bol jej učiteľom, kým ona... sa vzďaľovala strachu a pomaly si zvykala na prijímanie jeho samého, jeho myseľ, akoby držala tú jej v sladkej nevedomosti, keď postupne spoznávala, čo znamená jeho prítomnosť v jej svete, silnejšia a prudšia, než čokoľvek iné, neľútostná, až kým nedostala to, čo potrebovala, až kým sa nenaučila, čo rozkoš znamená preňho a ako sa o ňu deliť. Vychádzala v ústrety jeho vplyvu, pomaly zapĺňala jeho myseľ ňou samou a on sa tiež odovzdal tej možnosti, že by mohol niekomu inému prejaviť svoju láskavosť, že by mohol cítiť istú formu spriaznenosti s inou osobou, tú prudkú spokojnosť, ktorá definitívne zaplnila jeho myseľ, keď sa všetky túžby zliali do tej jedinej, cítil to, ten tlak, ktorý si nemilosrdne vyžiadal jeho plnú pozornosť. A neexistovalo nič iné než pocit toho druhu, ktorý všetko ostatné potlačil do úzadia. Opustil ju, no nie úplne, dovolil jej ostať pri ňom, nechal ju cítiť, čo znamená byť obklopená spokojnosťou. Cítil vnútorný mier, vyrovnanosť, ktorú od Derekovej smrti nedokázal v sebe nájsť. <br>
No vedel aj to, že je obeťou svojej vlastnej nenásytnosti, že to zrejme bude chcieť cítiť znovu, tú voľnosť, ktorá ho zasiahla, keď ju mal vo svojej moci. <br>
*** <br>
„Pane, lord Vader si praje s vami hovoriť...“ oznámil mu generál Stilerson, on sám ho povýšil do tejto funkcie, stále bol ešte pomerne mladý, no voči nemu sa vždy správal úctivo a dokázal mu, že sa naňho môže v mnohých veciach spoľahnúť, urobil len jednu chybu, ktorú mu odpustil, lebo bola dôsledkom jeho vlastného rozkazu, no odvtedy voči nemu pociťoval iný druh strachu než tí ostatní a to pomerne priateľské spojenie, ktoré ich vzťahy sprevádzalo predtým, bolo definitívne preč. <br>
„Pán Luke už na vás čaká v konferenčnej miestnosti..“ <br>
„Takže sa dokázal vyslobodiť?“ <br>
„Áno, pane, ale trvalo mu to niekoľko hodín.“ <br>
To mu nateraz stačilo na to, aby bol napriek všetkému s týmto výsledkom spokojný. <br>
„Hneď prídem...“ vyhlásil stroho a nechal obrazovku opäť stmavnúť. Bol už aj tak napol oblečený, zvykol si stávať veľmi skoro, takmer až v zajatí tej vojenskej disciplíny, na ktorú bol zvyknutý. Práve sa vrátil zo sprchy a cítil sa pomerne dobre, dnes dokonca vynechal aj ranné meditácie, práve teraz ich nepotreboval, povedzme, že mu úplne stačili iné druhy vplyvov. <br>
Pozrel sa aj na dievča, ktoré práve teraz spalo na ľavej strane jeho postele, nemal v úmysle ju budiť, už jej aj nahral odkaz a urobil príslušné opatrenia, aby sa v jeho byte nestalo nič, čo by nemal pod kontrolou. Nateraz sa správala viac než dobre, bol s ňou veľmi spokojný a mienil jej to dať aj najavo, ak bude všetko v poriadku, pozapínal si vrchnú časť svojho odevu, pohľadom sa pritom dotkol jazvy hrudi, nepríjemnej spomienky na niekdajšie pochybenia z jeho strany. <br>
Zatiaľ sa však ešte nerozhodol, čo presne s ňou urobí. Vedel len to, že si želá, aby ostala s ním, prinajmenšom tak dlho, kým tomu bude Luke prikladať dôležitosť a vnímať to ako svoju osobnú prehru. <br>
No skontroloval si isté údaje v ich súkromnej databáze, len pre istotu, aby získal lepší prehľaď. <br>
Meno: Aireen Smithová <br>
Vek: 19 <br>
Schopnosti: žiadne špeciálne schopnosti nepotvrdené <br>
Zaistená s robotom model R5/R6?, zrejme z druhej ruky, pôvod robota neznámy, neobsahuje útočné protokoly ani iné prídavné moduly <br>
Dcéra Alastaira Smitha, prezývaného Starý Smitty, zapleteného do prípadu Han Solo. <br>
Matka Alma, zberačka vesmírneho šrotu, bývala otrokyňa z Tatooinu <br>
Planéta pôvodu: malá púštna planétka Anstafar, nachádzajúca sa na okraji, pre Impérium nezaujímavá, žiadne strategické suroviny, žiadne rizikové skupiny <br>
Väzby na skupiny rebelov: nepotvrdené ani v prípade dcéry ani v prípade otca <br>
Bezpečnostné riziko: veľmi nízke <br>
To boli všetky informácie, ktoré Impérium považovalo za dôležité, žiadne ďalšie podrobnosti zrejme neboli potrebné. No bezpochyby by sa k nim dostal, keby mal o to záujem, zistil by aj akú zmrzlinu naposledy ochutnala, to však nepovažoval za potrebné. <br>
Bol spokojný tak ako už dávno nie, mal dobrú náladu a zvykal si na tú možnosť, že to nie je až také bremeno zdieľať s niekým svoj osobný priestor. A už dávno nikto nečakal na jeho návrat, okrem matky, tu bola po dlhom čase osoba, ktorá by voči nemu mohla... Potom tu bol ešte Derek, ten niekedy ostal spať na druhej posteli, ktorá tu predtým bola, no pred istým časom ju nechal odstrániť, presnejšie pred dvomi rokmi, keď jeho mladší brat zomrel, počas jednej akcii, proti rebelom. On ho učil, on bol zaňho zodpovedný, a to, že bol len dieťaťom zjavne nikoho nezaujímalo, tak ako teraz jeho samého nezaujímalo to, že je z nevinnej osoby väzenkyňa, ako mu to Luke tak rád naznačil. No možno bude najlepšie, len to, ako ostane v jeho moci, ak sa ho bude báť, tak ako všetci a nedovolí si neposlúchnuť... Skôr než opustil svoj byt, ešte si skontroloval svoj meč, bol v poriadku, funkčný a nič nenasvedčovalo tomu, že by počas súboja utrpel akékoľvek poškodenie. <br>
Mal ešte mladšiu sestru, ktorej sa ušla prezývka Arnys, mala sedem rokov a ešte toho veľa nevedela o svete, do ktorého patrila. Arnys si stále myslela, že jej otec je Anakin Skywalker, nevedela nič o jeho druhej podobe. <br>
Matka s ňou bola na návšteve u ich starého otca Káina. A nebolo veľmi pravdepodobné, že sa v najbližšej dobe vráti späť. <br>
Záležitosti rodiny predstavovali komplikácie, ktorými si však nechcel kaziť celý deň. Zatváral dvere do svojho bytu s vedomím, že nedovolí, aby mu pocity zatemňovali myseľ. Ani spomienky, ani jeho nový objav ho neprinútia cítiť nič viac než temnú stránku sily. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-64179847766970620392017-06-08T18:08:00.001+02:002017-06-08T18:08:56.257+02:00Právo čistej krvi 10.2<p dir="ltr">Už len to čo dokázal urobiť zo svojho vozíka ju znepokojilo. Snažila sa od neho viac vzdialiť, nepodliehať natoľko jeho vplyvu. Nie je to jej priateľ, bozky nič neznamenali, len to, že sa jej páči, a to by mu nemala dávať najavo, možno tak práve nevyzerá no stále je najnebezpečnejším čiernym mágom, bez ohľadu na to.. či môže praktizovať aktívnu mágiu alebo nie... je osobou, proti ktorej vplyvu sa zaviazala bojovať, nemala by zabúdať na to, že je to nepriateľ, ktorý by... <br>
Jej dočasná odmeranosť nijak zásadne nepoznačila ich vzťahy. Naďalej sa k nej správal slušne, tak ako doteraz a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo v najbližšej dobe zmeniť. <br>
Vydržala mlčať, takmer až do večera, takmer až do tej doby, kedy opäť mali zdieľať spoločnú posteľ. <br>
Bezpochyby nebolo nutné zdôrazňovať, že jeho súčasné pyžamo, skrátka prelomilo akékoľvek ľady. <br>
„Nesmejte, sa Grangerová...“ varoval ju mrazivým hlasom. <br>
No ona nemohla prestať. Medvedíky, oni ho obliekli do pyžama s medvedíkmi. <br>
„Veľmi vám to pristane, môj pane...“ <br>
Sadla si na posteľ absolútne neschopná spustiť zrak s toho vzoru a takisto aj z tváre Temného pána, ktorá bola ako zosobnenie všetkých trestov. <br>
„Naozaj, nemusíte sa obávať, že by...“ <br>
Snažila sa premôcť... no nedarilo sa jej to, tak si schovala tvár do dlaní. <br>
„Od dnešného večera, budeš za moje... odevy zodpovedná výlučne ty...“ vyhlásil mrazivo. <br>
Bezmocne prikývla, stále ešte plná radosti z toho, čo... nečakala ani v tých najpríjemnejších snoch. <br>
„A ak sa o tomto incidente, niekedy zmieniš Potterovi...“ <br>
„Nebojte sa, lord Slizolin... sľubujem vám, že Harry sa to nikdy nedozvie...“ bezpochyby mala svoje dôvody na to, aby o tomto zážitku radšej nikomu zo svojich blízkych nič nepovedala. Pochybovala že by jej vôbec boli čo i len ochotní uveriť. <br>
*** <br>
Ráno vstávala s omnoho väčším entuziazmom, než za všetky tie posledné dni. <br>
Jej spoločník sa stále mračil, no bol už omnoho pokojnejší než večer. Len sa trochu začínala obávať, čo bude mať oblečené počas dňa. <br>
„Grangerová, máš to skontrolovať... nezabudni, že... chcem obyčajný habit, žiadne svetre, žiadne džínsy ani nič podobné...“ <br>
„Ako poviete, pane...“ ešte si zvykala na svoju novú funkciu, no predpokladala, že to vskutku bude potrebné, ak majú spolu hovoriť o takých dôležitých veciach, ako je jej ďalší osud a stav jej mysle, ktorý bol práve teraz lepší než zvyčajne, no pochybovala, že to bude mať dlhé trvanie. <br>
Mala to na pamäti, keď skutočne prezrela veci, ktoré by si mal obliecť. <br>
*** <br>
„Grangerová,“ jeho hlas bol tým jediným, čo prekonalo temnotu. Nevedela kedy sa to stalo, no zrazu na ňu všetko padalo. Zrazu tam len stála uprostred tej miestnosti a vôbec si nepamätala na to, čo sa stalo. <br>
„Pane...“ hlesla rozrušene a dívala sa na svoje trasúce sa ruky. Opäť sa to stalo a ona si už myslela, že možno bude na tom lepšie, že to možno zvládne aj bez... <br>
„Poškriabala si si tvár, musíš si to ošetriť...“ upozornil ju, v jeho hlase bolo niečo, čo by považovala za starostlivosť o jej blaho, nebyť toho, že city tohto druhu boli jemu samému vzdialené. <br>
„Prepáčte, nemala som to v úmysle...“ rukou sa dotkla tváre a skutočne pocítila mierne pálenie na jednom líci. <br>
„Urobila som aj niečo iné?“ bála sa odpovede, no musela ju poznať. <br>
Ticho, takmer už ani nedúfala, že by sa ho mohla dotknúť ,a predsa, bolo tým najhorším, čo nedokázala zniesť. <br>
„Nie, nič, len si hovorila, aby ťa nechal na pokoji, že sa mýli, že to nechceš...“ <br>
Rozplakala sa, nezniesla ten pocit, že by sa všetko v nej mohlo opäť zlomiť, keď by sa vrátila k tým spomienkam, keby dovolila, aby ju pohltili. <br>
„Zabudni teraz na tie škrabance... to počká...Poď sem ku mne...“ prikázal jej neľútostne. <br>
Poslúchla. <br>
Ani nevedela ako a opäť sedela na jeho kolenách, akoby sa len tak blízko neho mohla cítiť v bezpečí. <br>
Bola šťastná a nevedela, čo by si mala o tom myslieť, keď cítila jeho fyzickú prítomnosť, keď vnímala opäť upokojujúci tlkot jeho srdca. <br>
„Zdá sa, že máme menej času na rozhovory než som predpokladal, najlepšie bude urobiť to čo najskôr, podľa možnosti aj hneď...“ jeho tvár nadobudla po dlhom čase takmer až neobvyklú vážnosť, akoby aj on podliehal istému druhu napätia. <br>
„Áno, ale ja... predsa... Povedali ste, že nemáte mágiu... “ pripomenula mu rozochvene, chcela pomoc, no začínala sa obávať toho, čo všetko zistí, ak sa dotkne jej mysle, čo všetko bude opäť musieť prežívať ona. <br>
„Použijeme prsteň, ktorý si pre mňa získala, má aj iné schopnosti, o ktorých dosiaľ nikto nemá ani poňatia... pomocou neho mi dáš časť svojej mágie, len toľko, aby sa vytvorilo dočasné magické jadro, ktoré mi pomôže... aby som dočasne mohol používať v obmedzenej forme mágiu... na legilimanciu, to bude postačujúce, preniknutie do tvojej mysle, s cieľom zistiť podstatu problému, na tento úkon bude stačiť aj obmedzené množstvo...“ <br>
„Ja neviem či... nemôžem pochopiť, prečo vlastne, chcela by som, aby ale mám hrozný strach... a okrem toho, čo ak to využijete na to, aby ste ma zabili alebo ešte viac zhoršili moje poškodenie?“ ozval sa v jej hlas rozumu, silnejší než akákoľvek nádej. „Keďže si myslím, teda domnievam sa, že možno vám mágia pomôže aj hýbať sa... inak by asi nebolo možné...“ bol to len jej predpoklad, no musela ho vysloviť. <br>
„Áno, umožní mi hýbať sa, dočasne, čo sa však týka tvojich obáv o život, môžem ti sľúbiť, že to neurobím, ale nepoznám žiadny spôsob, ako by som ťa mohol o tom presvedčiť, možno okrem jedného...“ <br>
Dívala sa mu do očí, stále ešte čiastočne rozochvená a znepokojená. <br>
„Niečo k tebe cítim, neviem to presne posúdiť, lebo som nikdy... nebol vystavený niečomu takému... no moja povedzme, že obnovená duša, toho získala viac než by som si získať prial... Možno mi záleží na tom, aby si prežila... možno to je ten druh pocitu, ktorý som sa naučil cítiť... Je to daň za moje zločiny, za to, že som si dovolil postaviť sa proti prírode, niečo mi na oplátku vrátila...“ <br>
Nevedela posúdiť, či jej klame alebo nie, ale to ako potichu vyslovil tie slová, akoby sa ich obával, že by ich niekto ďalší mohol zachytiť... iný výraz jeho tváre, ktorý akoby nemal nič spoločné s jeho zvyčajným chladom. <br>
„Aj napriek tomu, kým si... aj napriek tomu, že predtým by som urobil čokoľvek, len aby som zabránil tomu, aby som niečo také... aby kvôli osobe muklovského pôvodu...“ vyjadril sa ešte pomerne slušne, čo vskutku dokázala oceniť. <br>
„Ďalším dôvodom je, že ťa chcem... chcem zistiť, aké to bude, keď nás povedzme, že nebudú obmedzovať isté prekážky...“ to povedal, akoby si tým chcel napraviť svoju reputáciu. „Sama si musíš vybrať, či mi budeš veriť, alebo budeš ešte čakať, no vzhľadom na to, že si zrejme prestávaš uvedomovať, čo sa s tebou deje, nemáš veľa času na nápravu...“ <br>
Opierala sa o jeho plece a uvažovala o tom, čo povedal, v jej mysli sa rodili ďalšie a ďalšie otázky, chvíľu ho nenávidela, chvíľu nenávidela seba, že vôbec uvažuje o tej možnosti, že by skutočne mohol byť... <br>
Ginny povedala, že bol veľmi presvedčivý, že verila každému jeho slovu... Musela myslieť na jej varovania aj na to všetko, čo jej o Voldemortových schopnostiach povedal Harry. Nemala by mu veriť, racionálna časť jej osobnosti nad niečím takým len krútila hlavou, len prepadala neskutočnému zúfalstvu, že aj tak zrejme zomrie bez toho, aby ... A čo ak si vezme všetko a jej sa napriek všetkému zbaví? Nevie predsa ako ten proces prebieha, nebude to môcť nijako ovplyvniť. A Harry čo ak ... to pre Harryho bude znamenať, že... nemôže predsa myslieť len na seba... <br>
Vstala. <br>
„Prepáčte, ja nemôžem vám veriť... neverím, že dokážete niečo také cítiť a nemôžem dovoliť, aby ste...“ <br>
Očakávala odpor z jeho strany, hnev a všetko nepríjemné čo jej zrejme k tomu povie, no on na ňu len hľadel a povedal: „To je v poriadku, Grangerová, ak si sa tak rozhodla, budem to rešpektovať...“ <br>
Nič viac, žiadne presviedčanie, žiadne urážky ani iné formy útoku, len ticho. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-1909956633353031582017-06-08T18:07:00.001+02:002017-06-08T18:07:36.463+02:00Kráľovná 7. kapitola Ich láska<p dir="ltr">Ponúkol jej rameno a Viktória to prijala, jeho kráľovná, jeho budúca manželka. Nemohol uveriť svojmu šťastiu, no zároveň aj... <br>
Naklonil sa bližšie k nej, keď ju odprevádzal zo sály, akoby boli tajnými sprisahancami a čiastočne sa tak aj cítil. <br>
„Predpokladám, že sa nemám radšej pýtať ako ste to dosiahli, všakže, madam?“ <br>
„Tak to bude zrejme najlepšie, drahý lord M...“ <br>
Cítila jej mierne očerveneli, previnilo sa usmievala. A nedokázala s tým prestať. Jej radosť bola preňho zdrojom potešenia. <br>
„Čo poviete, na menší večierok s tancom... na upokojenie vášní... myslíte, že by to bola vhodná príležitosť na predstavenie vašej netere Elinor, dvoru?“ <br>
Plánovala jej aj s Ashtonom darovať titul, bolo to nutné vzhľadom na to, že sa mali stať členmi kráľovskej rodiny, bolo viac než nevyhnutné urovnať tieto záležitosti čím skôr. <br>
„Takže chcete splniť svoju hrozbu a opäť so mnou tancovať?“ opýtal sa takmer žartom. <br>
Elegantne prikývla. <br>
„Lord M, snáď si nemyslíte, že ak sa podobná udalosť uskutoční, že sa z toho len tak ľahlo vyvlečiete...“ <br>
„Som vám k službám Veličenstvo...“ <br>
*** <br>
Schôdzka s mladým Sinclairom prinavrátila do jeho života ten druh hnevu, ten druh bezmocnosti, ktorý ho opäť podnietil k tomu, aby prežil jeden z tých večerov s brandy. <br>
Vydierač. To presne pán Sinclair bol. Jeho hlas bol sebaistý, ako jeden z tých hlasov, ktoré si myslia, že nemajú nárok na prehru. <br>
„Vy sám budete musieť rozhodnúť, čo je pre vás najlepšie, ak netúžite po ďalšom škandále, budete musieť súhlasiť s mojím návrhom...“ nebol to však žiadny návrh, ale len sprosté vydieranie. <br>
Pochopil, prečo jeho sestra tak rýchlo ušla, prečo sa tak veľmi bála ich rozhovoru, už zistil čo všetko urobil jej manžel, že ona sama, zrejme bola v rovnakej miere zapletená do celej tej záležitosti. <br>
Myslela si, že jeho meno, že jeho post, Sinclaira odradí od ďalších intervencií, no nestalo sa tak, ten mladý muž mal tú drzosť sa pred neho len tak postaviť so všetkou tou špinou. <br>
Mal toho dosť na to, aby ich zničil, aby zmenil ich šťastie na úder, s ktorého by sa už viac nemuseli spamätať. Keby jeho osud nebol spojený s kráľovniným, keby škandál, ktorý bezpochyby zasiahne jeho rodinu, nemohol byť aj zdrojom jej vlastného utrpenia, nebál by sa ničoho. <br>
Chcel Elinor chrániť, nemohol ju len tak vydať do rúk toho muža, ktorý myslel len na pomstu, no takisto nesmel dovoliť, aby sa svedok dostal pred súd, aby sa otvoril ten prípad a on by sa mohol len bezmocne prizerať, ako... Nie, bolo to nepredstaviteľné, nemožné, že by mal čeliť možno omnoho horšej bolesti než predtým a takisto aj ona... žena, ktorú miloval... <br>
No nemôže... nesmie... Obetovať člena svojej rodiny a nechať ho v rukách... to by bolo, akoby práve ju odsúdil na tie najhoršie muky, no musí to vyriešiť, čím skôr kým prebehne proces jeho odstúpenia, kým dôjde k svadbe, neexistovala žiadna iná možnosť, Štátna rada, nebola inštitúcia, s ktorou by sa mohli beztrestne zahrávať, ak by panovníčka stratila ich dôveru, nechcel si ani predstavovať, čo by to znamenalo... Bude však musieť niečo urobiť, aby kráľovnú nezatiahol do svojich problémov, Viktória nesmie... <br>
V jednej veci však cítil ten druh nezlomnej istoty, Elinor mu nezverí do rúk, musí nájsť iný spôsob. Nepochybne preto netrpezlivo očakával jej príchod, bolo v absolútnom poriadku, že po ňu nechal poslať, pod zámienkou večierka, aby netušila, že Sinclair ho predsa len poctil svojou návštevou a nemala možnosť sa pripraviť. <br>
Chcel vedieť za čo presne sa mu ospravedlňovala počas tej prvej noci pod jeho strechou. <br>
Predpokladal, že si s tým napokon poradí, no niekto bude za to musieť zaplatiť, a preto si povolal Ich. Svoju obľúbenú dvojicu. Stretnutie s nimi považoval za väčšiu prioritu než čokoľvek iné. No už teraz vedel, že nadlho nedokáže zavrieť oči, kým sa nepustia do práce. <br>
*** <br>
Na zásnubný večierok meškal. Prišiel sám, bez Elinor, nemal v úmysle ju predstaviť kráľovnej za takýchto podmienok, ich rozhovor patril medzi tie nátlakové akcie, ktoré si nijak zvlášť neužíval. <br>
„Zbláznil sa, čo tým sleduje? Nemôže predsa chcieť, aby som...“ <br>
Chápal veľmi dobre to nebezpečenstvo, ktorému čelil, keď využíval svoju prevahu nad ňou a nútil ju hovoriť. <br>
„Sinclair a ja sme boli zasnúbení... predtým než sa to stalo sme... no všetko bolo zničené, keď sa to stalo, keď mi ublížil kvôli svojej sestre... No ja som vtedy nič nevedela, prisahám strýko, že... neviem, čo presne sa tam stalo, len to, že nás obvinil z vraždy, matku aj môjho otca, no neverím, že je to pravda... No hovorí sa, že otec sa do toho dievčaťa zamiloval, že sa stretávali a mrzí ma to... je mi veľmi ľúto, že sa to stalo, strýko William...“ <br>
Jej slová sa ho opäť dotýkali, keď stál pred svojou snúbenicou. Keď nevedel, či to nie je naposledy čo ju môže požiadať o tanec. <br>
„Elinor neprišla s vami, lord M, stalo sa niečo?“ opýtal sa jej, keď spolu opäť tancovali. <br>
Cítil to teplo ich vzájomnej blízkosti a jeho telo si pamätalo na všetky tie sľuby, ktoré vzdorovali vôli rozumu. <br>
„Elinor sa necítila dobre, veľmi sa vám ospravedlňuje...“ <br>
„To ma mrzí, William...“ pošepla mu, keď ukončili ďalšiu otočku, bola taká krásna, taká šťastná, keď ju držal v náručí. Cítil tú silu, akoby jej patril svet, akoby ju nič nemohol zastaviť. <br>
„Odkáž Elinor, že jej prajem skoré uzdravenie...“ <br>
„Tvoj odkaz jej odovzdám,“ prisľúbil kráľovnej. <br>
Akosi prirýchlo si zvykol na tieto dôvernosti v ich vzťahu. Aj na tie pohľady od jeho rodiny, ktorá musela ustúpiť len pred niečím závažným. Ešte stále nezabudol na to, čo sa stalo a predpokladal, že skutočne ide o ten druh úskoku, ktorý zrejme nepotrebuje poznať. Obzvlášť preto, že ... „Zastavila tvoja matka...“ povedal jej po ďalšom vskutku príhodnom otočení. <br>
„Skutočne?“ <br>
„Áno, povedala mi, doslova, že ak sa budem pokúšať s nášho zväzku vycúvať, osobne sa postará, aby moja cesta viedla rovno do Toweru.“ <br>
„To urobila?“ <br>
„Bezpochyby.“ <br>
„Takže príjemný rodinný rozhovor...“ <br>
„Vskutku sa dá teda povedať, že náš zväzok schvaľuje, no nie je to presne to, čo ženích potrebuje počuť.“ <br>
„Netrápte sa veľmi, lord M, aj to je začiatok... ak už nič iné...“ <br>
Usmial sa. Musel to urobiť, keď si predstavil, ako sa k celej veci stavia Cumberland, jediné čo mu ostávalo bol len úsmev. Zavolal si na pomoc aj strýka Leopolda, obaja hoci čiastočne skrotení, ešte úplne nezložili zbrane. <br>
„No váš strýko C, vyzerá byť opäť znepokojený...“ <br>
„Áno, je to nanešťastie tak, ale to je hrozné, zas sme zabudli na tykanie lord M, myslela som, že to bude ľahšie...“ <br>
„Vskutku aj ja.“ <br>
„Váš...vlastne... drahý strýko, so mnou hovoril o deťoch... „ <br>
„Tak to je škoda, vskutku sme to ešte ani len my nestihli prebrať a oni by nám už liezli aj do... to je neprístojné, lord M... Musím mu povedať, že chceme mať veľa detí, lord M... doslova celú armádu...“ <br>
Spolu sa na tom smiali, bolo to mimoriadne príjemné, takmer zabudol na... to ako vyjadril znepokojenie, kvôli tomu, čo sa stalo jeho synovi Augustovi, no nebola to jeho chyba, nikto to nemohol predvídať a on sám sa narodil s chorobou, dosiaľ ešte veľmi neprebádanou. Bola to súčasť tej temnoty, ktorú sa pokúšal bezúspešne poraziť. <br>
„Mal som dlhý rozhovor aj s lordom Wellingtonom, aspoň on je nateraz skutočne na našej strane, dobre sa na tých ich rozpakoch baví...“ to bola jediná dobrá správa, ktorú jej mohol povedať, skôr než tanec skončil. <br>
To kráľovnú zjavne veľmi potešilo, oči jej priam žiarili, no nemala čas opýtať sa ho na podrobnosti, lord Alfred mu oznámil, veľmi taktne, že prišiel sluha s odkazom. Nepochybne súrnym. A on tušil, že je od nich, lebo inak by si nedovolili ho rušiť. Predpokladal, že prišiel čas overiť si, či mali jeho najnovšie ťahy nejaký spoľahlivý výsledok. <br>
No nemohol si to hneď overiť, nie teraz, ak by odišiel bolo by to pochopené ako urážka, vedel, že si bude musieť počkať na výsledok vyšetrovania. Preto sa vrátil späť do sály. <br>
<br>
*** <br>
Nemohol ju tam nechať, dovoliť, aby ju obklopili tie hlasy, ktoré by sa jej pokúšali pokaziť jej večer. <br>
Potešilo ho až to, keď kráľovná mala opäť svoj svet vo svojich rukách, keď jej prirodzený pôvab a vznešenosť zvíťazili nad silou, ktorá sa pokúšala ju zlomiť. Bol s ňou, nie ako jej premiér, ale ako jej snúbenec, ich láska, akoby im obom darovala tú moc, tú neúprosnú silu, ktorá zmierňovala chladné prijatie so strany kráľovskej rodiny, vedel, že pôvodom sa im nemôže rovnať, že nech urobí čokoľvek, nikdy ho nebudú považovať za jedného z nich, no jediné na čom mu záležalo bolo to, aby bola šťastná ona, aby dokázala stáť pred nimi aj naďalej, aby ju prestali považovať za zraniteľnú a spoznali jej silu. <br>
Cítil k nej hlbokú úctu, keď čelila všetkým tým narážkam, ktoré neboli len nevinnými odporúčaniami, no boli tu aj hlasy, ktoré sa postavili za nich, tie hlasy, ktoré akoby sa doteraz neodvážili vystúpiť do popredia. A prekvapivo aj vojvodkyňa, ktorá oboch strýkov držala pod kontrolou, aspoň na tak dlhý čas, aby si mohli aspoň chvíľu vydýchnuť. <br>
Balkón sa stal pre nich útočiskom pred ďalším bojom. <br>
„Vôbec sa nevedia zabávať, stále sa len niečoho obávajú, sú neskutočne otravní, lord M... Chcem byť len s tebou...“ držal ju za ruku, stále sa pritom cítil, akoby robil niečo tajné a zakázané, no nebol to až natoľko intenzívny pocit, ako počas tých dní, keď bojoval sám so sebou, aby urobil to, čo považoval za správne, aby nedovolil svojim pocitom, aby boli silnejšie než povinnosť. <br>
<br>
*** <br>
„Dobrý večer, pán premiér...“ pozdravil ho jeho muž, člen tajnej polície, ktorého skupinu si vybral, aby eliminovala isté straty, patril k jeho spoľahlivým ľuďom, spolu s Iris, jeho partnerkou, obom im plne dôveroval, preto im zveril túto delikátnu situáciu. <br>
„Dobrý večer, Sterling, Iris... rád vás opäť vidím...“ oboch ich pozdravil a sadol si oproti nim za svoj stôl. <br>
„Podarilo sa vám pokročiť v mojom prípade...?“ všetko záviselo od ich odpovede, prial si, aby to tak nebolo, aby necítil... <br>
„Áno, pán premiér, našli sme to dievča, preverili sme celú tú Sinclairovu historku. Máme všetko, čo potrebujete, všetky hrozby boli eliminované, ešte som nemal na to príležitosť, pogratulovať vám k vášmu zasnúbeniu, mylord.“ <br>
„Iris vám povie všetky detaily, ona to vie podať lepšie než ja so svojím dosť suchopádnym prístupom. <br>
Mladá žena v mužskom odeve, jedna z mála agentiek, bezpochyby pekná aj napriek zaprášenému odevu, ho postupne o všetkom informovala. <br>
„Dievča je nažive, našli sme ju v jednom kláštore, potom ako sme svedka podrobili skutočnému výsluchu, povedzme, že nám viac než ochotne prezradil pravdu o svojej hre...“ <br>
Počúval ju veľmi pozorne. <br>
„Bola ranená, no len svojim vlastným pričinením, keď zaútočila na sestru lord M, jej postup bol len istým druhom obrany, len inštinktívnou reakciou, zľakla sa, keď dievča stratilo vedomie a nebola schopná sa ďalej zaoberať jej stavom, správca, ktorý bol pritom, dievča skontroloval a presvedčil ju o tom, že je mŕtve...“ <br>
„A jej manžel?“ <br>
„Prišiel tam až neskôr na dievča sa vôbec nepozrel, zaoberal sa len svojou rozrušenou manželkou... Povedzme, že nebol v stave, kedy by dokázal niečo zisťovať a na druhý deň ho zatkli... kvôli vami spomínaným dlhom...“ <br>
„Náš svedok, teda správca, tvrdil panej, že sa postará o všetko, že odstráni telo... a ona mu verila, že to aj urobí, odišla spolu so svojím manželom...“ to bola zrejme tá časť príbehu, ktorú získali priamo od nej, lord M, predpokladal, že ju našli, na mieste, ktoré si zvyčajne zvolila, keď sa snažila utiecť pred problémami. <br>
„Dozvedeli sme sa aj to, že správca mal so svojím pánom nezhody, kvôli tomu, že aj jemu odoprel všetko, čo si zaslúžil za svoje verné služby, a nepredpokladal, že by mu to mohol niekedy splatiť, zanechal tú mladú dámu v kláštore, u svojej sestry, a mladého Sinclaira presvedčil o tom, že pán a pani dievča zabili... Bola zmätená kvôli úderu do hlavy, no už je v poriadku u svojho brata a presvedčili sme ho aj o tom, aby upustil od svojich vyhrážok, nakoľko sa stali bezpredmetnými a on sám nám potvrdil, že nebude nič viac podnikať v tejto veci, vrátili sme mu sestru no donútili sme ho aj prostriedkami, ktoré zvyčajne používame, aby upustil od svojich snažení sa o to, aby vám zničil život. No zrejme sa ešte bude chcieť s vami pozhovárať aj osobne, možno bude chcieť obnoviť zväzky medzi vašou rodinou a ním...“ <br>
Toho sa obával, no nepredpokladal, že by si s tým nedokázal poradiť, toho mladíka však do svojej rodiny už nechcel, potom čo urobil, by bol najradšej keby zabudol na akékoľvek možnosti kontaktu. <br>
*** <br>
Po ich odchode konečne pocítil úľavu. Neublížil jej, nebude tým, kto... Dlho len sedel v kresle, nad niečím premýšľal, len oddychoval, obklopený blahodarným tichom, zdalo samu, akoby len pred pár minútami zavrel oči a už sa nad ním skláňal jeho tajomník. <br>
„Pán premiér, prepáčte mi, že vás budím, no isté okolnosti si vyžadujú vašu pozornosť...“ <br>
„Hovorte, Emson...“ požiadal ho o to lord Melbourne stále ešte hlasom poznačeným spánkom. <br>
„Sira Roberta Peela postihla náhla srdcová slabosť... Zrejme nebude môcť po vás prevziať funkciu premiéra... keďže jeho stav je dosť vážny...“ <br>
„A čomu takému, ak sa smiem spýtať, sa sir Robert venoval?“ <br>
Emson sa naklonil bližšie k nemu a pošepol mu čiastočne zahanbený. „Stalo sa mu to v nevestinci... pri istých povedzme, že netradičných praktikách s jednou dámou a pánom... Čo zrejme pani Peelovú veľmi nepotešilo...“ <br>
Lord Melbourne mu venoval mierne karhavý pohľad, vedel, že takéto veci sa dejú, že manželstvá tak bežne fungujú, no nepovažoval to za vhodný dôvod na škodoradosť, hlavne nie teraz. <br>
„Ministri sú znepokojení, uvažujú o pozastavení vašej abdikácie, je nutné, aby ste sa dostavili na mimoriadne zasadanie...“ <br>
„Ďakujem, Emson, snáď ich dokážem presvedčiť, aby sa upokojili... budem však potrebovať, isté veci nevyhnutné na to, aby som sa upravil a môj čierny kabát....“ <br>
„Áno, samozrejme, hneď to zariadim, pane...“ jeho tajomník sa musel ujať tejto povinnosti, čiastočne až za trest. <br>
*** <br>
„Zdá sa, že vám nedajú vydýchnuť, William...“ privítala ho jeho stará priateľka Emma, jedna z dvorných dám a blízkych priateliek Jej Veličenstva. Dotkla sa pritom jeho ramena s pomerne priateľskom geste. <br>
„Zrejme mi to nie je súdené...“ napriek únave sa na ňu usmial. <br>
Mal za sebou dosť vážne vyjednávanie, z ktorého vyplynulo, že napriek svadobným prípravám a rozhodovaniu týkajúceho sa jeho nového titulu a apanáže, ktorá by mu mala patriť ako kráľovninmu manželovi, nie je možné kvôli stabilite krajiny umožniť mu, aby zložil svoju funkciu, aspoň kým sa neobjaví ďalší vhodný kandidát, druhý pád vlády v takom krátkom čase by mohol byť zdrojom mylných signálov. Veľa sa hovorilo aj tom, že Peel užil akúsi zakázanú látku, určenú na isté druh povzbudenia, ktorá spôsobila srdcovú slabosť a čiastočné ochrnutie, predpokladalo sa, že ak sa z toho aj dostane, zrejme už nebude taký ako predtým, ministri ktorí za ním stáli sa naňho spoliehali, jeho vlastná strana absolútne podliehala jeho vplyvu. Osobne by bol radšej keby k tomuto incidentu nedošlo, Wellington odmietol podľa očakávaní prevziať vládu opäť kvôli svojmu veku, akosi to práve preto ostalo v jeho rukách, čo si žiadalo jeden z tých mimoriadnych precendensov, keďže kráľovná trvala na tom, že nemieni odkladať svadobné prípravy a dala to všetkým svojim ministrom jasne najavo. A nebolo nič nebezpečnejšie ako netrpezlivá žena, či už vládkyňa alebo nie. <br>
„Posunie sa tým termín svadby?“ <br>
„Vzhľadom na okolnosti, zrejme nie...“ <br>
Pocítil ako jej ruka skĺzla z jeho pleca, priveľmi rýchlo. A videl ako Emma zbledla, ustúpila a venovala jemný úklon kráľovnej, ktorá sa k nim nenápadne pripojila spolu s Dashom. Ten pre zmenu objavil jeho topánku. Kráľovná sa tvárila ako bohyňa pomsty, čo nebolo veľmi obvyklé, keďže bola informovaná o tom, že sú si do určitej miery blízki a nikdy ju to neznepokojovalo, čo sa týkalo jeho vzťahu s Emmou, no teraz priam cítil istý druh pohľadu, ktorý jemu samému možno lichotil no jeho drahá priateľka prežívala hotové muky. <br>
„Veličenstvo...“ <br>
„Nechajte nás o samote, Emma, potrebujem si s lordom Melbournom, pohovoriť osamote...“ v jej slovách bol prítomný chlad, s ktorým sa jeho drahá priateľka vyrovnávala len veľmi ťažko. <br>
„Ako si želáte, Veličenstvo...“ rozlúčila sa s ňou aspoň čiastočne spokojná, že vysvetľovanie bude musieť prenechať jemu. <br>
<br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8715804911363554270.post-65381004579287056532017-06-03T17:46:00.001+02:002017-06-03T17:46:26.033+02:00Kliatba smiechu<p dir="ltr">Nepredpokladal, že sa tam skutočne objaví. Malo to byť ich posledné dohodnuté stretnutie pred prázdninami. No už ani zďaleka nie za trest. <br>
Potom ako sa k nej správal v Škriekajúcej búde a ako ho videla povedzme, že stratiť nad sebou kontrolou, nepredpokladal, že by mala záujem s ním ešte niekedy hovoriť súkromne. <br>
Menej príjemná stránka jeho povahy dala o sebe opäť vedieť a bolo to omnoho horšie než zvyčajne. No Severus nemal aj tak nič iné na práci, hnev kvôli Blackovi ho už prešiel a tá záležitosť s Lupinom, to že musel odísť, nebolo ani zďaleka to najhoršie, čo by sa mu mohlo stať. <br>
Hodiny sa už skončili a Potter opäť ako vždy dosiahol svoje. Ani len nevedel, aké dôvody ho vlastne viedli k tomu, aby prišiel na to miesto, v dohodnutom čase, nebolo mu to jasné ani teraz, keď sa blížila hodina ich stretnutia a nevedel, či to vôbec chce zistiť. <br>
Opäť sa opieral o zábradlie, no tentoraz viac než výhľadu venoval pozornosť svojmu ľavému predlaktiu, samozrejme zakrytému dlhým rukávom, no nemusel vidieť znamenie, dokázal si aj bez toho veľmi dobre predstaviť ako vyzerá. Vyhasnuté tetovanie bolo stále tam, pripomínalo mu kým je a ak sa riaditeľ skutočne... <br>
Iný druh vône než tie, na ktoré bol zvyknutý ho však prinútil ustúpiť. <br>
„Slečna Grangerová?“ opýtal sa takmer, akoby pochyboval, či ... <br>
„Dobrý deň, pán profesor...“ <br>
Nevedel celkom identifikovať, čo znamená ten nový spôsob, ktorým sa naňho dívala, no pripravoval sa na to, že rozbije to ich krehké priateľstvo a on jej bude musieť svojimi slovami ublížiť horšie, než to urobil tam pred nimi, keď na ňu kričal a urážal ju. Ak by voči nemu začala cítiť ten druh nenávisti, ktorý spoznal on sám, musel by jej odpovedať, aj keď veľmi nerád, by za každú cenu bránil svoju pozíciu. Ona nevedela, čo sa stalo, nemohla tušiť a ani jej neprial, aby bola niekedy konfrontovaná so zážitkami, ktoré sa spájali s jeho minulosťou, nemohol zabudnúť a odpustenie nebolo jeho doménou, s tým sa už dávno vyrovnal. <br>
„Chcela by som vám poďakovať za to, že ste mi pomohli doučiť sa tie kúzla vyvolávajúce smiech...“ <br>
Neočakával slová tohto druhu, ale skôr naozaj len istý druh odporu alebo aj... <br>
„Predpokladám, že by ste ich zvládli aj bez mojej pomoci... ak by to bolo nevyhnutné...“ nepochválil ju naozaj, len sa snažil zmierniť dopad tých slov vyslovených v škriekajúcej búde, aj keď ani len sám netušil, prečo mu na tom práve teraz záleží. No to, čo povedala, bol ako ten druh šialenej nádeje, ktorú sám sebe nemohol nikdy dopriať. <br>
Grangerová si rozpačito napravila remienok na svojej taške, prial si, aby mu práve teraz, keď bola jeho myseľ čistá, nebolo jej zmýšľanie také blízke, aby v nej nevidel tie odpovede, ktoré mu prinášali aspoň čiastočnú radosť... jednu z tých nevinných radostí, ktoré neznamenali nič iné len to, že on Severus Snape, možno napokon pochopil, čo znamená skutočné priateľstvo. <br>
Ticho, ktoré ich obklopilo nebolo nepríjemné, obaja zrejme premýšľali o tom, kam posunúť ich rozhovor aj keď na ťahu bola práve teraz hlavne Grangerová, Snape sa ešte ani zďaleka nespamätal zo šoku. <br>
„Ďalší rok ubehol tak rýchlo, pane, bol veľmi ťažký, jeden z tých najťažších, ale predsa, čiastočne vďaka vám sa mi podarilo zvládnuť veci, o ktorých som si myslela, že by ma za iných okolností dokázali zlomiť...“ <br>
Nemohol pochopiť, nevedel, ako sa brániť voči jej láskavosti. <br>
„Grangerová...“ <br>
„Áno, pane?“ <br>
Usmiala sa a nebola pod vplyvom kliatby, usmievala sa inak než... <br>
„Vy si skrátka nedáte povedať, všakže?“ nemal talent na komplimenty a ani nevedel či chce, aby jeho slová vôbec niekedy tak vyzneli, bez toho, aby mal v sebe dostatočnú dávku ohnivej whiskey, ktorá práve teraz chýbala v jeho systéme. <br>
„Nie, pán profesor...“ <br>
„Nemali by ste... skutočne mi nie je jasné, potom čo som vám povedal, ako je možné, že mi ďakujete?“ <br>
„Všetci sme boli veľmi rozrušení, pán profesor, povedzme, že to bola jedna z tých mimoriadnych situácií, ja sama som bola na hrane všetkého možného... Nemyslím si, že to čo bolo vyslovené v hneve, môže zničiť všetko ostatné, čo sa nám podarilo dosiahnuť. Nevidím žiadny dôvod, prečo by som mala byť práve teraz na vás nahnevaná... Už som si vypočula aj horšie slová, než to, čo ste mi povedali... možno skutočne nerozumiem tomu, čo sa tam s vami stalo a zrejme ani nemám právo na to, aby som tomu porozumela, no myslím si, že to zvládneme, že to bude napokon v poriadku, nenechali ste nás predsa len tak, chceli ste nám pomôcť, keď profesor Lupin...“ <br>
„Jemu som však veľmi nepomohol...“ pripomenul jej tú skutočnosť, aby sa mala na pozore. <br>
„Ja sama neviem, či by som pomohla Malfoyovi, keby som... keby ma isté osobné dôvody viedli k tomu, aby som... prezradila isté informácie, ktoré by mohli viesť k jeho vylúčeniu... ak by ma k tomu viedli dôvody, ktoré možno nepoznám, no viem si predstaviť, že sú závažné...“ <br>
Bol natoľko zarazený jej reakciou, tým jej prejavom, že nenašiel v sebe silu na žiadne protesty, logické argumenty neprichádzali, irónia mu veselo mávala kdesi z konca jeho mysle, kde sa usadila a odmietala odtiaľ vyliezť. <br>
Urobil pár krokov smerom k nej, no zastal stále ešte v bezpečnej vzdialenosti. Grangerová bola tak... práve ho odzbrojila a nepoužila k tomu mágiu, to sa mu už dávno nestalo... Nepamätal si, že by to niekto dokázal urobiť, takým spôsobom ako ona... <br>
Mal by odvolať svoje slová, definitívne a navždy, to dievča rozhodne vedelo, ako pohnúť rozumom. <br>
Necúvla pred ním, len tam stála a čakala, nechala ho prísť bližšie bez strachu. <br>
„To čo ste povedali, slečna Grangerová, to skutočne myslíte vážne?“ jeho hlas bol tichý, do určitej miery poznačený nebezpečenstvom, že by mohol... <br>
Díval sa jej do očí, inak než väčšine študentov, tak akoby chcel spoznať, že ide len o jednu z tých stratégií alebo úprimný druh záujmu. <br>
„Áno pán profesor, úplne vážne a ak aj vy budete súhlasiť, môžeme sa spolu takto zhovárať aj naďalej, samozrejme za podmienok, ktoré sme si určili už predtým...No ak vám naše rozhovory spôsobujú len starosti, ak si myslíte, že by som mala radšej mlčať... “ v jej hlase bolo práve teraz to mierne zachvenie, sklopila zrak, tá časť tej bolesti, ktorú jej spôsobil, keď s ňou predtým hovoril takým hrubým spôsobom, napriek všetkému čo povedala, ešte úplne nezmizla. <br>
Dotkol sa jej pleca, uvedomil si, že jeho ruka spočíva na ňom, pomaly a opatrne, akoby vôbec po dlhom čase zisťoval, čo znamená ľudský dotyk. <br>
„Zrejme to už nikdy viac nezopakujem a možno ani nepriznám, že som niečo také čo i len dokázal povedať, no je mi veľmi ľúto, že som vám svoje znepokojenie tlmočil takým spôsobom,, čo som vám povedal, prestal som sa ovládať, nemalo sa to stať takým spôsobom, viem, že sa vás to netýka a že nemôžete za to, čo sa stalo v minulosti, budem sa snažiť vyhnúť podobným... omylom z mojej strany, čo však neznamená že mi bude niekedy dovolené úplne zložiť zbrane...“ <br>
„Beriem to na vedomie, pán profesor, no nebojte sa, ani ja ich nezložím... nie úplne... no niečo by ste pre mňa mohli urobiť, povedzme, že je to len neškodná prosba, ako celú túto záležitosť uzavrieť...“ Odtiahol svoju ruku, tak rýchlo ako to len bolo možné. <br>
„Počúvam vás Grangerová a očakávam, čokoľvek okrem bozkov a kvetov, samozrejme...“ jeho ironické ja sa aspoň na určitý čas vrátilo a prestal len opatrne našľapovať. <br>
„Dovolíte mi, aby som sa s vami rozlúčila? Dlhší čas sa kvôli prázdninám a neuvidíme... možno je čas, aby sme mali na čo spomínať...“ <br>
„Dobre, Grangerová, to by snáď nemalo nikomu spôsobiť žiadnu ujmu,“ aspoň predpokladal, že to bude tak. No začal sa tváriť trochu viac podozrievavo, bezpochyby preto, že nevedel, čo presne si predstavuje pod formou vhodného rozlúčenia, kvôli podaniu ruky by sa ho predsa nepýtala na to, čo... <br>
Objala ho. Skutočne a nielen tak, akoby sa lúčila s osobou, na ktorej jej absolútne nezáleží. <br>
Bola ešte dieťaťom, ktoré túžilo po poznaní, po vedomostiach, chcela nájsť pochopenie, tak ako všetci, priala si byť akceptovaná. Nedokázal jej to vziať, ani on nemal tú silu, neprijať jej pokus o zmierenie. <br>
Nedívala sa naňho, keď ukončila objatie, ona sama v krátkom čase, ktorý zrejme uznala za vhodný. Mala však ten druh odvahy, ktorý on sám práve teraz dokázal oceniť a nehľadať za tým, žiadne iné významy, než len ten, že chcela, aby si zapamätal ich rozhovor, aby bol preňho dôležitý, tak ako pre ňu. <br>
„Ja... mala by som už ísť, zbaliť sa a tak...“ jej hlas znel neisto, akoby každé jedno z tých slov mohlo ju samú uviesť do rozpakov. <br>
„Áno, iste, len choďte, prajem vám príjemné prázdniny, slečna Grangerová...“ prepustil ju absolútne pokojne a len dúfal, že dokáže zvládnuť to, čo zrejme príde, že temnota nikdy nepremôže to svetlo, ktoré obklopovalo jej svet. <br>
</p>
Meropehttp://www.blogger.com/profile/17635433021956662279noreply@blogger.com0