pár: Sung Joon/Jung Ui Chul
herci z doramy shut up flower boy band
varovanie: školské, supernatural, duchárske, smrť, neskôr vzťah medzi dvomi duchmi!, závislosť na liekoch
obsah:
Dvaja chlapci, ktorí zdanlivo nemajú nič spoločné, ešte ani zďaleka netušia, že ich spája podobný osud...
poviedka patrí k Rivals
herci z doramy shut up flower boy band
varovanie: školské, supernatural, duchárske, smrť, neskôr vzťah medzi dvomi duchmi!, závislosť na liekoch
obsah:
Dvaja chlapci, ktorí zdanlivo nemajú nič spoločné, ešte ani zďaleka netušia, že ich spája podobný osud...
poviedka patrí k Rivals
Odohráva sa rok
dejom v poviedke Rivals! Tieto postavy sú ešte v tomto období živé
s ADHD, neposedný a tak trochu výbušný typ, ktorý si s ničím nerobí ťažkú
hlavu, večne je zadĺžený a neustále lieta v problémoch.
Jung Ui Chul (16) mladý dedič veľkého majetku
dokonalý študent z elitnej školy, introvert zahĺbený do kníh, ktorí nemá veľa skutočných priateľov.
Chlapec, ktorého osud je už od narodenia určovaný inými.
Jung Ui Chul (16) mladý dedič veľkého majetku
dokonalý študent z elitnej školy, introvert zahĺbený do kníh, ktorí nemá veľa skutočných priateľov.
Chlapec, ktorého osud je už od narodenia určovaný inými.
Poznámka: v podstate to nie je nová poviedka, pretože patrí k Rivals.
Hodnotenie
Pre Ell, Lilith.
Keď otvoril oči, uvidel farebnú
zvieraciu kresbu, ktorá bola umiestnená v jednom z chemických kabinetov.
„Prečo som tu? “ zamumlal
rozochvene.
Ležal na gauči, pri otvorom okne
a prednú časť školskej uniformy mal rozopnutú.
„Stratil si vedomie...“ povedal mu akýsi neznámy hlas.
„Nespomínam si...“ zúfalo si
pretrel oči, pálili ho, nespokojne zažmurkal a ešte chvíľu ostal ležať na
tom úzkom a tvrdom lôžku.
Bol to jeden z praktikantov,
ktorí tu istý čas vypomáhali učiteľom. Poznal ho z videnia, hoci práve
jeho tento mladý muž neučil, keďže mal na starosti inú triedu.
Pocítil jeho ruku na svojom čele,
sledoval ako z neho odstránila obklad.
„Cítiš sa už lepšie, alebo ťa mám
odniesť na ošetrovňu?“ opýtal sa ho.
Jung prechádzal pohľadom po jeho
vysokej postave, pomerne obyčajnej tvári a výrazných čiernych okuliaroch.
Nevedel si práve teraz spomenúť
na jeho meno. Na ich škole bolo v poslednom čase viac než dvadsať
praktikantov, keďže brala ľudí rovno z miestnej vysokej školy.
„Nie, ďakujem, to nebude
potrebné... to len z tepla...“
Pomaly sa posadil a vzal do
rúk svoj batoh, ktorý bol položený neďaleko stola, na ktorom ležal.
„Môj mobil...“ opýtal sa
vyplašene.
„Je tu...“ ukázal mu ho, bol položený na menšom stole
vedľa jeho tašky.
„Ďakujem...“
„To nič nebolo...“
Jung vstal a vzal si svoj
batoh.
Od rozrušenie sa mu však vyšmykol
z rúk a časť z neho sa rozsypala rovno k nohám jeho
záchrancu.
Na vrchu uvidel svoj obojok.
„Nie!“ hlesol zdesene, keď sa po
ňom mladý muž s očividným záujmom natiahol.
Keď ho vzal do rúk, a poťažkal
v ruke, pocítil ako mu telom prebehla triaška.
„Prosím, nedotýkajte sa toho...
to ani len nie je moje...“
„Ak to nie je tvoje, tak si to
zatiaľ nechám...“
„Nie, to nemôžete...“ v náhlom
popude mu to vytrhol z rúk a pritisol si to k sebe.
„Niekto ťa núti, aby si to...“
„Nie, nie, tak to nie je...“
„Z ktorej si triedy, a ako sa
voláš?“
Jung v panike len schmatol
svoj batoh a vybehol von, ten mladý muž však šiel za ním a povedal niečo,
čo ho prinútilo zastať.
„Počkaj, zabudol si si svoj
mobil...“
Neostávalo mu nič iné, než sa tam
vrátiť a niečo si vymyslieť, skôr než ho ten učiteľ stihne skontrolovať,
ak sa to už náhodou nestalo.
„Nemusíš sa báť ....“ ubezpečoval ho pokojne. Nevyzeralo to, že by tým bol pohoršený
rovnako, ako keby niečo také padlo do rúk jednému z jeho starších kolegov.
Zhlboka sa nadýchol a vstúpil
do toho kabinetu.
„Prepáčte, ja...“ sklopil zrak a neodvážil
sa naňho ani len pozrieť.
„To je v poriadku, nemusíš
sa ničoho báť...“ ubezpečoval ho.
Pocítil jeho ruku vo svojich
vlasoch.
To jemné pohladenie ho aj proti
jeho vôli upokojilo.
„Povieš mi teda, svoje meno...
nemusíš sa báť, len sa spolu pozhovárame... Pokojne si sadni...“
Poslúchol, aj keď vedel, že to
nie je dobrý nápad, no aspoň mal príležitosť strčiť si do tašky svoj mobil.
„Volajú ma Jung...“
„Predpokladám, že to je tvoje
priezvisko?“
Sadol si oproti nemu.
„Áno, pane.“
„Moje celé meno je Jung Ui Chul.“
Bolo vidieť, že naňho to meno
zapôsobilo, tak ako na všetkých, ktorý
si ho okamžite priradili k ich podarenej rodine.
„Ja som Seol Gong Chan, učím hodiny
povinne voliteľnej chémie...“
„Takže Profesor Seol?“ opýtal sa,
aj keď tušil, že to tak ešte nie je, ale
chcel mu tým trochu zalichotiť.
Usmial sa.
„Nie, ešte nie, ale dúfam, že raz
budem... Ale vráťme sa späť k tebe... Je ten obojok tvoj... Niekto ťa
donútil to nosiť...“
Zahanbene si schoval tvár do
dlaní.
„Nie, nie, to nie, len sa s priateľom
tak hráme... je to fakt trápne, viete, my hráme spolu také hry, občas...“
„Rozumiem.“
Takmer sa ani neodvážil naňho
pozrieť... Nepredpokladal, že by niekto zo školy mohol skutočne rozumieť jeho
problémom.
„Nie, nerozumiete... ja prepáčte
a ešte raz ďakujem za pomoc, ale mal by som už ísť, mám predsa hodinu a
...“
„Len si ešte chvíľu poseď, si až
príliš rozrušený... Napíšem ti ospravedlnenie
na tie dve hodiny, mal by si si trochu oddýchnuť...“
Uľavilo sa mu to, keď to počul
ani len nedúfal, že by mu mohol niekto práve teraz ponúknuť útočisko.
„Nie, ďakujem.“
Nechcel, aby bylinky s liekmi
vytvorili nebezpečnú kombináciu.
„No vodu by som si dal...“ a možno aj niečo ostrejšie pomyslel si,
no nepredpokladal, že by učiteľ mal až toľko pochopenia.