pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
Hodnotenie
Pre Ell, Lilith.
(No ten Anonym koment bol akýsi zvláštny, tak ani neviem, či má dať do venovania. Keďže tam nebol text)
Neveril tomu, preto naňho skočil
a dôrazne mu dal najavo svoju nespokojnosť.
„Hej, a to čo má byť?“
Smial sa Eos, keď na sebe pocítil
takmer nepatrnú váhu jeho tela.
Smial sa, lebo Misha ho šteklil,
a nepustil ho až kým ho neubezpečil o tom, že bude poslúchať.
Po tomto rýchlom boji, boli obaja
mierne rozstrapatení.
„Ale ty... si vskutku sladký...
teba by som neopustil ani kvôli nej...“ pošepol mu.
Misha sa z neho stiahol.
Bolo dosť ťažké ho udržať
a vedel, že Eos s ním ani len skutočne nebojoval, len mu dovolil, aby
sa s ním pohrával.
Nejaký čas tam len tak ležali
a oddychovali.
STÁLE CHCEŠ UTIECŤ?
Opýtal sa ho Eos prostredníctvom
posunkov, zrejme tú vec považoval až za príliš
chúlostivú na to, aby sa to odvážil
vysloviť nahlas.
Misha pokrútil hlavou.
Áno, bol presvedčený o tom,
že to dokáže.
Odísť za stenu a už nikdy
viac sa nevrátiť.
Zabudnúť na všetko, čo prežil
v Ríme.
Ale teraz si tým už nebol taký
istý.
Senátora miloval, nech to bolo
akokoľvek ťažké, po ich nedávnom milovaní si len veľmi ťažko dokázal
predstaviť, že by sa pokúsil zradiť ho takýmto spôsobom.
CHCEL SOM TO UROBIŤ, ALE NEMÔŽEM...
JA... NEDOKÁŽEM HO OPUSTIŤ...
Eos ho za to neodsudzoval.
„Úprimne, čakal som, že niečo
také povieš...“
Misha sklopil zrak.
Celé jeho odhodlanie vzplanulo
tak rýchlo, a stačil len fyzický kontakt a pár slov o láske
a on odložil všetky svoje plány na neurčito.
„Keby som ja mal paniu, ktorá by
sa o mňa starala tak, ako sa senátor stará o teba, bol by som
šťastný... ale to sa nestane...“
Časť z neho však
protestovala.
Pocítil na sebe tvrdosť
senátorovej ruky.
Jeho chrbát si pamätal každý
jeden úder.
Zneuctil ho a urobil si
z neho svojho chlapca na spanie.
To Misha nepovažoval za dobrú
starostlivosť.
A hneď mu to dal najavo dosť
horlivými posunkami.
Eos mu potom povedal niečo
o čom neskôr veľmi dlho premýšľal.
„Oni sa k nám nikdy nebudú
správať ako k seberovným... Boli tak vychovávaní, to som sa naučil už
doma, trvalo mi to dlho, ale pochopil som, že ani môj vlastný otec ma
nepovažuje za rovnaké dieťa, ako to, ktoré mal so ženou z ich vrstvy...
Nechcel som to prijať, ale to tá jediná pravda, ktorá tu platí... Môžu ti
preukazovať láskavosť a milovať ťa, svojím spôsobom, ale nikdy nedovolia,
aby sme boli na rovnakej úrovni ako oni...“
Nebolo príjemné to počuť, no len
to doplnilo to, čo mu už predtým povedal jeho pán.
„Ja osobne som však radšej, že si
od toho plánu upustil, aspoň si ušetríme naše chrbty...“
Eos ho za to neodsudzoval,
nevysmial sa mu, ale on sa aj tak cítil takmer ako zbabelec.
„Hlavne sa tým netráp
a pokojne jedz... Je to len pre nás...“
prisunul k nemu tú tácku bližšie, aby mu pripomenul, aké dobroty na
nich dnes čakajú.
Chvíľu tam len nehybne sedel
a sledoval ako si vyberá jeden z tých lepších kúskov, sladká šťava
stekala po jeho perách.
Napokon aj on pomaly odštipol
kúsok z hrozna a vložil si ho do úst.
Mal Ea rád, ale chýbala mu Ideya.
Bol presvedčený o tom, že po
rozhovore s ňou by sa cítil omnoho lepšie.
Senátor trval na tom, aby mali s dievčatami
len minimálny kontakt. A postaral sa o to, aby na nich jeho manželka
lepšie dohliadala.
Už sa s ňou nemohol tak dlho
rozprávať ako predtým.
Bola to jeho kamarátka, a veril
tomu, že by sa cítil lepšie, keby niektoré veci mohol prebrať aj s ňou.
No stihli si vymeniť vždy len pár
posunkov, a aj to len z diaľky.
Senátor zrejme nestál o to,
aby sa jeho otroci ďalej priatelili.
Pani Ifigénia tieto nové pravidlá
schvaľovala a vyžadovala ich dodržiavanie bez akýchkoľvek výnimiek.
***
„Moji chlapci...“
Senátor sa s nimi zvítal
hneď po svojom príchode.
Obaja ho museli pobozkať.
Misha cítil ako sa sladká chuť
ovocia zmiešala s tou senátorovou.
Eos si zamračene poutieral ústa,
opakom ruky a pokúšal sa pôsobiť pokojne a bezstarostne.
Očividne sa mu dosť uľavilo, keď
si senátor k sebe tentoraz posadil Mishu.
A on mohol ostať na svojej
strane.
Ich sladké zvítanie však prerušil
krik.
Dvere na senátorovej izbe sa
otvorili a dovnútra vošla pani Aida.
V sprievode Ifigénie, ktorá
jej surovo zaborila nechty do pleca.
„Pustite ma!“ skríkla Aida.
No namiesto toho, aby sa jej
podarilo dostať sa so ženinho zovretia, jej na tvári pristála facka.
Šokovane sykla a druhou rukou
si hnietla poranené miesto.
Nebol to vôbec príjemný pohľad,
pani priam zúrila a Aida ju od seba odstrkávala.
„Stalo sa niečo, drahá moja?“ oslovil senátor svoju manželku, keďže práve od
nej požadoval vysvetlenie za túto nečakanú návštevu.
„Nie, Marcus, nič zvláštne, len
moja nevesta by s tebou chcela hovoriť a nedala sa od toho nijakým
spôsobom odradiť.“
„Aida? Si v poriadku?“
„Áno, môj pane... Mrzí ma...“
„Ifigénia, môžeš Aidu pustiť,
nepredpokladám, že by práve teraz chcela na niekoho zaútočiť a myslím, že
bude lepšie, ak od seba získate istý odstup...“
Staršia žena neochotne pustila
svoju nevestu, no aj tak ostala stáť pri nej, až kým Aida neurobila pár krokov
vpred.
„Sadnite si...“ pokynul im a oni
ho poslúchli.
Misha sa chcel od senátora
odsunúť, ale on mu to nedovolil, objal ho a pozrel na obe ženy, pohľadom
im dával jasne najavo, aby boli stručné a priveľmi ho nezaťažovali svojimi
problémami.
„Chcela by som vás požiadať, o možnosť
presťahovať sa späť do svojho domova, na majetok svojho brata...“
Po procese bolo všetko vrátené do
Atticových rúk a teraz bol jediným dedičom. Preto už nebol natoľko
odkázaný na senátora, no neznamenalo to, že by chcel na svojom majetku aj bývať
a spravovať ho, on skôr myslel na iné veci, a bolo na ňom vidieť, že
mu vyhovuje život, v ktorom sa nemusel takmer o nič starať.
„Nie je ti u nás dobre?
Niekto ťa urazil?“
„Nie, nie je to tak, len si
myslím, že by mi bolo lepšie, keby som sa tam mohla vrátiť a zotrvať tam,
až do mojej ďalšej svadby...“
Senátor sa obrátil k svojej manželke.
„A ty Ifigénia, smiem vedieť,
prečo sú tvoje nechty otlačené na ruke našej nevesty?“
„Nesúhlasím s tým, aby odišla.
Chcem, mať pri sebe svoju vnučku a nedovolím, aby si robila čo chce, len
preto, že teraz tu už nie je môj syn...“
„Porozmýšľam o tom, a pozhováram
sa s Atticom... Dovtedy veci ostanú tak, ako sú, až kým ja nerozhodnem
inak. Radím vám, aby ste sa upokojili a správali sa k sebe, tak ako
sa na ženy vášho postavenia patrí.“
Tým ich rozhovor ukončil, ženy
opustili jeho spálňu, o niečo pokojnejším spôsobom, než do nej vošli.
