pár: Lord Voldemort/Harry Potter
obsah: Harryho Pottera trápia sny o Temnom pánovi.
varovanie: 18+, nie to nová poviedka, ale skorigovaná verzia starej poviedky, je to môj prvý slash, prvý dlhší projekt, preto to berte s rezervou. OC lord Voldemort.
poviedka pôvodne vyšla v roku 2007.
Skorigovaná verzia poviedky bude vychádzať raz do týždňa. Keďže aj tak chýba 1 kapitola rozhodla som sa ju publikovať nanovo...
poznámka: po dôkladnejšej korektúre
Pre Nade.
Počas
tých pár dní, ktoré všetci spoločne strávili v nemocničnom krídle, sa mal Harry
možnosť presvedčiť o tom, že ešte ani zďaleka nie je v bezpečí.
Najnovšie plány Temného pána, nech boli akékoľvek, mu nedovolili pokojne
spať. Dozvedel sa o Dumbledorovej pochybnej dohode s Lordom
Voldemortom, na základe, ktorej mu bolo napokon umožnené vrátiť sa na Rokfort.
A spomenul si aj na to, čo sa medzi nimi odohralo v Temnom sídle,
napokon sa to všetko k nemu vrátilo, každú noc mu to Voldemort pripomínal
v jeho snoch, ktoré boli čoraz temnejšie.
A Harry
sa obával, čo všetko, ešte bude schopný urobiť. Ani jeho priatelia mu nemohli
pomôcť. S tým čo sa v ňom odohrávalo, si musel poradiť sám.
„Priniesli sem kopu darčekov. Mamka a ocko nám
dokonca poslali balíček sladkostí,“ prerušil náhle Ron všetky jeho pochmúrne
úvahy. Harry pomaly prikývol, len napol vnímal to, o čom jeho kamarát
hovoril.
Ron opustil
posteľ, pomaly pristúpil k stolu a spod obrovskej kopy všelijakých vecí,
vytiahol sladkosti, boli úhľadne poskladané v akomsi menšom košíku.
Vybral
jednu z čokoládových žabiek a pomaly roztrhol. Ron sa už dokázal pohnúť ďalej.
Takmer mu to závidel. Nepochybne to bol jeho spôsob, ako sa vyrovnať
s tým, čo prežili u Temného pána.
Harry im
nepovedal všetko o svojom poslednom rozhovore s Voldemortom. Obával
sa, že prejde ešte mnoho času, kým sa s tým dokáže vyrovnať. Tie spomienky však
ostali uzamknuté v jeho myšlienkach. Nemohol si však dovoliť preukázať slabosť.
Pokúšal sa na to radšej nemyslieť a prestierať, že nedošlo k ničomu,
čo by stálo za zmienku.
„Ja som
to vedel, zase Dumbledore!“ Ron bez
záujmu položil kartičku na stôl.
Musel si
dávať pozor, aby nezavadil o špeciálne upravené pelendrekové prútiky, ktoré
vyrobili Fred z Georgom. Harry netušil
na čo presne slúžia, ale dvojčatá mu spomenuli niečo o zmene farieb tváre a
vlasov, preto si od nich aj Ron radšej udržiaval odstup.
„Dáš
si?“
Podišiel
k Hermione a ponúkol jej žabku. Stále bola veľmi bledá, mala neprítomný pohľad
a veľa toho nenahovorila.
„No tak,
aspoň to skús...“
Pokrútila
hlavou, tak ju zjedol sám a vrátil sa k prezeraniu ostatných darov.
„Dokonca si dostala kvety. Nebola pri nich
žiadna kartička, ale to predsa nevadí. Možno máš tajného ctiteľa,“ červenovlasý
chlapec s náznakom žiarlivosti siahol na vázu s červenými ružami. Ostré tŕne ho
odradili od bližšieho skúmania.
„Prestaň
s tým, Ron...“ snažila as ho
zastaviť jeho priateľka, no on ju nepočúval.
„Len sa
pozrime čo to tu máme... “ chcel jej
ukázať vizitku, no zarazil sa uprostred pohybu.
A ani
Harrymu nebolo všetko jedno, keď uvidel návštevu, ktorá za nimi prišla. Bol to
Lucius Malfoy.
„VYPADNITE
! “ Ron bez váhania namieril prútik na nepozvaného hosťa. No urobil to zrejme
neskoro, lebo o svoj prútik veľmi rýchlo prišiel a Lucius ho pokojne
zachytil.
„Prečo
by som mal, prišiel som sa pozrieť, ako sa má náš hrdina, ktorý zapredal svoju
dušu Temnému pánovi, za to, aby zachránil svojich priateľov. Vskutku
obdivuhodné, však?“
„Klamete!
Harry, povedz mu, že... “
„Neprišiel som sem počúvať vaše citové výlevy,
slečna Grangerová,“ poznamenal Malfoy povýšenecky.
Harry takisto
siahol po svojom prútiku, no ruka sa mu chvela, akoby podliehal akejsi
zvláštnej otupenosti.
„Budete musieť pykať za svoje činy! Postarám
sa o to, aby ste za to zaplatili,“ prisľúbil mu napokon.
„Naozaj? Tak vtom prípade vám prajem veľa
šťastia pán Potter, budete ho pritom potrebovať, len si dajte pozor, aby to pre
vás nebolo až príliš veľké sústo,“ odsekol starší muž chladne.
***
„Nechaj ma na pokoji!“ protestne zamrmlal
Harry.
Bol v moci ďalšieho z tých snov,
alebo to bola skutočnosť? Práve teraz to nevedel veľmi jednoznačne posúdiť
„Nemáš
na výber. Prišiel čas, aby si myslel na prísahu a plnil si svoje
povinnosti. Nebudeš v poriadku, pokiaľ neprestaneš bojovať s prísahou, ktorá
nás navždy spája. Podriaď sa tomu, Harry.“
„Nie!“
Temný pán ho práve pritisol k stromu a
chvíľu sa s ním spokojne pohrával. Hneď ako sa ich pery stretli, mal pocit,
akoby dostal zázračný liek. Prestal pociťovať malátnosť a myseľ mu priam
prekypovala rôznymi spomienkami.
„Celý svet sa nám podriadi. Ak prijmeš svoj
osud, nebudeš ľutovať...“ sľuboval mu podmanivým hlasom.
„Nestojím
o to. Nedopustím, aby si zo mňa urobil svojho otroka, Tom...“ pokúsil sa
vymaniť z jeho zovretia.
Prudký úder mágie ho prinútil kľaknúť si
pred ním na kolená.
„Nepoučil si sa, Harry. Ty vieš veľmi dobre,
aký mám vzťah k tomu menu...“
Temný pán mu to pripomenul bolesťou, ktorá
bola až príliš skutočná.
„Áno, presne tam, patríš k mojim nohám,
to ma možno uspokojí natoľko, že ťa tentoraz nechám odísť... tentoraz áno, ale
nabudúce, Harry Potter, ty sám prídeš za mnou...“
