20. 7. 2017

Právo čistej krvi 11. kapitola záver kapitoly

Začala mať opäť odvážne plány, to sa jej páčilo, možno to znamenalo, že sa pomaly začína spamätávať z toho šoku, do ktorého upadla, keď cítila, že nič nemôže zastaviť jej myseľ predtým, aby sa postavila proti nej.
„Odídeme isteže áno, povedzme, že som ochotný urobiť ústupok podobného druhu... poznám isté miesta, kde by sme mohli na istý čas zabudnúť na problémy spojené s Britániou... No nemôžem ti zaručiť, že Potter nepôjde za nami, že sa nás nebude snažiť nájsť, len preto, lebo si bude myslieť, že som ťa zmanipuloval, prípadne iným spôsobom donútil, aby si šla so mnou...“
Vedela, že stále je tu to riziko, že by sa skutočne mohol... No nechcela na to myslieť, nie teraz.
„Domnievam sa, že naše stretnutie je neodvratné, Potter chce byť dobrým vojakom, Dumbledore ho tak vycvičil, dobre ho poznám, viem, že si vyberá ľudí, ktorí sa len tak ľahko nevzdajú svojho cieľa.“
Cítila ako jej jemne z tváre odhrnul vlasy, ako sa na ňu díval, akoby ho netrápil celý čarodejnícky svet ani nič podobné, akoby videl len a len ju.
„No pokúsiť sa o to môžeme, to ti môžem sľúbiť...“
Díval sa na ňu, akoby ju chcel, tak ako sa na ňu ešte nedíval nikto, žiadny chlapec, ktorého poznala neprejavoval takým jednoznačným spôsobom.
No on nebol chlapcom, ktorý by sa len zahrával s...
„No medzitým by sme mohli... využiť čas, ktorý nám ostáva... nikto predsa nemôže vedieť, čomu ešte budeme musieť byť vystavený...“
Cítila to, ten tlkot svojho srdca, ktoré bolo opäť rozrušené, no úplne z iných dôvodov než...
Nie je to človek.
To jej o ňom vždy hovorili, že nemá nič spoločné s tým, čo ľudí robí ľudskými, že netúži po veciach, ktoré ľudia potrebujú a už vôbec nie po...
No nedotkol sa jej len tak, nie bez jej súhlasu, cítila, že čaká na jej rozhodnutie, čaká ako človek a nie ako osoba, ktorá by si chcela len tak vziať všetko bez ohľadu na následky.
Neurobila by to, nie za iných okolností, keby vedela, že čas je na ich strane, no nemohla tušiť, čo sa stane, aké budú ďalšie kroky, ktorým budú musieť čeliť.
Chcela ho teraz, prítomnosť bola dôležitejšia než všetko ostatné, aj keď sa bála, všetkých tých rozhovorov o možnej bolesti, o tom, že môže kruto sklamať všetky jej očakávania a predstavy, ak pri sebe nebude mať osobu, ktorej skutočne záleží aj na tom, aby sa ona tiež cítila dobre.
Vedieť to bolo ako čeliť nebu aj peklu zároveň. No stále cítila tú spriaznenosť medzi nimi, tú blízkosť, ktorá ju zbavovala strachu, keď mu dovolila, aby si ľahol do postele k nej, keď si uvedomovala, že sa môže hýbať pomocou vlastnej vôle a ona je opäť v jeho rukách.
Inak než predtým. Inak než by si trúfala byť... Keby si dovolila byť sebou... keby myslela len na varovania svojho rozumu...
Rozum zmizol v bezstarostnosti tých bozkov, v oslobodení, ktoré cítila, keď neexistovala žiadna záťaž, keď sa dotýkal jej tela, akoby si prial, aby bola len šťastná vďaka nemu. Spojená s tým lákavým teplom jeho objatia, s možnosťou nechať sa viesť a dovoliť, aby sa všetko ostatné stratilo, kdesi v diaľke... ďaleko na miestach, kam sa neodváži ani len siahnuť, ak by to znamenalo, že by ho mala stratiť.
Cítila jeho pery, ich láskavú starostlivosť, ktorá ju zbavovala zvyčajných pút, počúvala svoj vlastný hlas, zvuk svojho vlastného potešenia, keď cítila, ako vzďaľuje z časti toho svojho bezpečného sveta a vstupuje do toho jeho.
Keď ona sama objavovala jeho telo, tak ako to nemala ešte nikdy predtým možnosť skúsiť, keď počúvala svoj inštinkt a nebála sa viac toho, že by mohla urobiť niečo, čo by považoval za zlyhanie z jej strany...
Cítila svoje telo, inak než predtým, tak akoby bolo snáď telom inej osoby, ktorú práve teraz ani len nespoznávala, keď sa učila prijímať potešenie, keď zisťovala čo to znamená, spojiť sa s niekým a dúfať, že... osoba, ktorú ľúbi to chce tiež, tak veľmi ako ona... že pre ňu neexistuje nič iné...
Byť takmer všade a zároveň aj... neopísateľný pocit, sa zmocňoval jej mysle, keď cítila to miesto, ktoré, keď bola ovládaná tým napätím a on bol v nej... inak než čakala, bol to iný pocit, než si myslela, že by mal byť... než jej bol nanútený falošnými spomienkami, ktoré odmietala ako prejav toho najhoršieho zúfalstva.
Keď sa časť nej, ktorú predtým takmer ani nevnímala otvárala, inak než... keď cítila, že nie je možné vzdialiť sa tomu okamihu, nie je možné uniknúť túžbe, ktorá nebola zviazaním ale takmer nadpozemským druhom slobody. Sloboda však so sebou niekedy prináša aj bolesť, zrieknutie sa jedného a prijatie niečoho nového, to nové, akoby ju napĺňalo iným pocitom, akoby si zvykala na váhu, toho nového záväzku, tej novej rozkoše, ktorá bola vyjadrením jej lásky a dôvery, tej dôvery, ktorú mu dala, keď dovolila, aby sa stal súčasťou nej.
Keď patril jej, ale nebol jej majetkom, len vyjadrením jej túžby, len zosobnením jej najhlbších pocitov.
Len možnosťou, ako prijať život, zistiť ako chutí, tá jeho zakázaná časť, spoznať ju s ním, tak ako to chcela jej myseľ aj telo...
Tak ako potom túžila celá jej bytosť.

19. 7. 2017

Právo čistej krvi 11. časť 2.


Petrike (dakujem za komentár)

Vyslobodenie v tme.
Milovať ticho a nenávidieť temnotu bez neho, túžiť po jeho bozku, potom aby nemuseli byť oddelení nikým a ničím, aby si pokojne žili ďalej vo svojom svete.
Byť milovaná, nespoznať nič iné len jeho dotyk ako niečo, čo by mohlo znamenať, že by bol ochotný ju prijať aj inak než prostriedok na dosiahnutie cieľa aj inak než túžbu, ktorou možno bola a možno len... chcela byť...
Bola v bezpečí v jeho náručí, cítila prvé pohyby jeho tela, prvé možnosti, ktoré so sebou prinášalo to, ako si vzal jej prútik, no zároveň bola tak vzdialená, tak slobodná a uvoľnená... Ľúbiť ho bez ohľadu na meno, bez ohľadu na to svoje aj to jeho... nemyslieť len cítiť, čo by mohlo znamenať, keby aspoň raz mohla cítiť šťastie a niečo iné než... trpkosť sklamania, ktoré by zničilo aj to posledné dobré v nej.
„Nechceš stenu...“ to jej povedal na pol udivene, napol znepokojene.
„Chceš, aby ťa niekto len miloval, to je nebezpečné želanie, Grangerová... vieš to však...“
Nemohla prikývnuť len počúvala jeho hlas, len cítila ako znie, keď sa jej tlmene prihovára v jej vlastných myšlienkach.
Bolo to šialenstvo, no chcela aby ju ľúbil on, chcela aby chápal, čo to znamená...
Opäť len tma, len vyslobodenie, len ticho, len plnosť, neúprosná plnosť, ktorej sa nemohla ubrániť.
A spokojnosť s tým, že ju drží, že cíti dotyk jeho tela, že sa on sám už pomôže pomaly hýbať a ona je v jeho rukách, priveľmi spokojná na to, aby sa trápila s celým svetom.
Len jeho.
Len  vtom svete, ktorý ovláda on sám.
Vyslobodená od bolestí a zbavená utrpenia.
Nebola to stena, ale láska, ktorá obklopila jej myseľ, ktorá ju nútila nevidieť nič iné než tú stránku neho, ktorú on sám začínal len veľmi pomaly objavovať.
Tom Marvolo Riddle.
Meno, ktoré nenávidel.
Lord Voldemort
Meno, ktoré prijal, no stratilo sa kdesi ako súčasť tých najhorších snov a on nebol oslovovaný inak než pánom.
A mladý muž, so spojenou dušou, o ktorom ešte nebolo celkom jasné čo si vyberie, teraz, keď bol schopný pripustiť, že by mohol niečo cítiť k nej.
Hnev.
Cítila jeho hnev, cez svojej sledovanie mágie. Cítila, že ho niečo vyviedlo z miery, no ona bola predtým v bezpečí, akoby ju chránil svojím vlastným spôsobom.
Tak dlho, až kým nepocítila,  že sa blíži jej návrat, že opúšťa mágiu a vracia sa späť do fyzické sveta.
V ktorom bola tak povediac pomaly prenesená na posteľ. A uvedomila si to, až keď sa jej hlava dotkla vankúšov.
Otvorila oči, pozrela sa naňho, sedel tam pri nej, ešte stále sa zrejme mohol hýbať.
„Tá fyzioterapia, ku ktorej ich nútim, je zjavne dostatočne účinná aspoň pokiaľ mám aspoň dočasne späť jadro... To jediné mi bráni chodiť. No čoskoro sa to zmení, čoskoro už nebudem odkázaný na vozík...  No skôr ma zaujíma to, ako sa cítiš ty, lepšie, Grangerová... to ešte zatiaľ nič nebolo, no už by si mala cítiť menšiu zmenu... “
„Ja...“ bolo ťažké o čomkoľvek hovoriť, keď si uvedomila, že on sa už môže hýbať, že ona už...“
„Prečo si bol nahnevaný, keď si skúmal moje poškodenia, bolo tam snáď niečo, čo by som... ?“ to bolo prvé na čo sa ho spýtala, keď sa akosi snažila pozbierať s toho, že na ňu hľadí z tejto perspektívy, že to ona je teraz bezbranná.
„Len jeden lapač, ktorého zrejme budem musieť už s princípu zabiť, pokiaľ ešte náhodou nie je mŕtvy...“
Nevedela čo presne s ňou urobil, no bolo jej jasné, že práve on spôsobil jej zranenia, aj keď na to nikdy nechcela myslieť, no nemohlo to zájsť až tak ďaleko, aby... nebol s ňou osamote tak dlho, aby...
„Čo sa týka tvojich poškodení, vôbec to nie je jednoduché, zjavne má istý talent, ktorý mu nemožno uprieť, istú deviáciu, ktorá mu pomohla nasadiť do tvojej mysle povedzme, že bolestivé obrazy, ktoré však nezodpovedajú skutočnosti, boli pod nimi aj pravé spomienky, na to, ako ťa len odviedol do Malfoy manor, ale aj iné ktoré ti vsugeroval, aby si si myslela, že mal nad tebou istý druh moci.“
„Takže je možné to časom vyriešiť a zbaviť sa tých... úzkostí, ktoré...“
„Áno, je, no vyžiada si to čas a viacero pokusov... Teraz som ti pomohol eliminovať aspoň čiastočne prejavy, ktoré ťa obmedzovali... použil som inú techniku než stenu, no predpokladám, že budeš spokojná... istý čas ťa to bude chrániť pred tými falošnými spomienkami...“
„A bude to niečím podmienené?“
„Nie, z mojej strany nie, nebudem ťa nútiť, aby si mi násilím darovala svoju mágiu, urobíš to len ak budeš chcieť, inak to aj tak nebude fungovať... Budem ju potrebovať na to, aby si sa ich zbavila, aby som ti pomohol zabudnúť na tie veci, ktoré sa ti snažia poškodiť dušu a bezpochyby aj na to, aby sme sa vyrovnali so všetkým ostatným...“
Chápala to. Vedela, že sa bude musieť rozhodnúť, že aj keď nedovolí, aby... že to bude znamenať, že by ho mohla definitívne stratiť, ak Harry...
Ak ona dovolí, aby sa k nemu dostal, keď sa nebude môcť brániť... že niekto, ktokoľvek môže všetko prezradiť aj napriek ministerstvu a potom...
Nie, to nikdy nedovolí.
„Urobím všetko, aby som ti vrátila mágiu, ale nemôžem dovoliť, aby si... chcem aj niečo od teba... musíš pochopiť, že nie je možné, aby som...“
„Čo by si chcela? Môžeme o tom pokojne diskutovať.“
Ľahol si k nej a ona sa obávala, že úplne stratí hlavu, už len preto, lebo bol tak blízko, lebo boli osamote.
„Chcem, aby sme odišli preč z Británie, aby sme zanechali všetko za sebou... Aby nedošlo k tomu stretnutiu, ktoré... nemôžem zniesť, nedokážem sa vyrovnať s tým, že by...“

18. 7. 2017

Bojovníčka sily na wappade

Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Bojovníčka sily (občasník) by MeropeMerzmer na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/dVujI8IUSE

Právo čistej krvi na wappade

Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Právo čistej krvi (tomione-sk,nápad) by MeropeMerzmer na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/EAb0XJFUSE

15. 7. 2017

Právo čistej krvi 11. 1

Takmer spadla, keď sa pokúsila vziať si prsteň. No musela to urobiť ona, Riddle by sa do skrýše vo svojom stave dostať nedokázal.
Preto sa jej značne uľavilo, keď ho držala vo svojich rukách, keď sa pomaly opäť blížila k nemu.
„Pomaly, Hermiona... Nechcem, aby si si ublížila...“
Bolo zvláštne počuť to od neho, stále mu ešte tak úplne neverila, priala si, aby ... mala na výber, aby mohla urobiť... čokoľvek iné než veriť práve jemu, než cítiť niečo také k nemu, aj keď ... všetko v nej jej hovorilo, že je to napriek všetkému šialenstvo, že či už má dušu alebo nie, neprijme ju, keď dostane to čo chce, zabudne, že vôbec existuje a čo ak...
Opäť spadla, tentoraz pred vozík, dosť sa pritom doudierala, vyhŕkli jej aj slzy, no musela vstať.
Opäť mu sedela v náručí a zľahka sa chvela. Opakoval jej čo by mala urobiť, to že musí riskovať, ak chce získať to, čo chce...
„Ak ma zabiješ, tak sa vrátim a zabijem teba...“ to mu povedala, keď si nasadila prsteň a položila jeho ruku na svoju. Bola pripravená kvôli tomu neprejsť na druhú stranu, no aj tak si nevedela predstaviť, že by niečo také urobila.
Skrátka tak či tak od neho v žiadnom prípade nechcela odísť, už len tá predstava v nej vyvolávala nepokoj, on mohol všetko ukončiť, s ním bola v bezpečí viac než... on bol teraz jej životom aj smrťou zároveň...
„Tak je to v poriadku, máš na to právo, ak by som sa rozhodol ťa len tak opustiť, môžeš to pokojne urobiť... No ja už od teba viac neodídem... nemám v úmysle to urobiť... Len cíť mágiu a na nič iné nemysli, to ostatné nechaj na mňa...“
Neodíde.
Prečo to povedal? Prečo jej teraz dal nádej, že ? A čo ak Harry, čo ak ho on prinúti odísť, ako znesie tú hroznú bolesť, nechce aby... ľúbi ho a nemôže dovoliť, aby... nikto nemá právo, aby... ako dokáže... jej myšlienky boli zmätené chladné, keď cítila ako ... pomaly... časť jej mágie oddeľuje a prechádza k nemu, len kúsok, nič viac... nebude ho potrebovať, podelí sa s oň s ním, akoby to bol kvet, ktorý sa oddelí od stopky... pomaly nenásilne, sladko, všade je len láska, len istota, len dôvera, keď jej mágia prechádza až do prsteňa a tá jej časť, ktorú chce dať jemu, nepatrný kúsok pomaly prechádza k nemu.
Cíti to, spojenie medzi nimi, akoby nemalo hranice, akoby nebolo možné dosiahnuť nič viac než...
Cítiť pokoj.