24. 5. 2017

Kráľovná 6.2

***
Dokončila svoj prejav, bol stručný, naplnený tým blízkym, čo považovala za vhodné a obohatený o novú aktualizáciu.
Každé jedno z tých slov bolo vyjadrením jej sily a  srdcom, kráľovná a žena splynuli v jednu osobu, ktorá sebaisto predniesla svoje rozhodnutie Štátnej rade.
Sedela na svojom tróne, dívala sa do tváre tých ctihodných mužov, ktorí mohli zničiť všetku jej nádej, oslabiť ju tak, ako sa to nikomu predtým nepodarilo.
Všetky tie prísne tváre ju obklopovali s neľútostnou istotou, že skôr či neskôr aj tak zlyhá, okrem tej jedinej, ktorá bola jej oporou, vždy keď to potrebovala. Lord M bol pripravený sa za ňu kedykoľvek postaviť, voči komukoľvek bez ohľadu na svoju vlastnú reputáciu, bol všetkým, čo si priala.
Vedela však, že lord M sa tentoraz hnevá, že nikdy nemal v úmysle zatiahnuť ju do škandálu, ktorý sa mal stať súčasťou jej vyhlásenia, vedela, že sa cíti zodpovedný za ten chaos, ktorý zrejme nastane, ak neupustí od svojich plánov, ktoré boli aj jeho, teraz už áno, už sa tomu ani on nemohol vyhnúť. Povedal, že ju nedokáže zastaviť, že ju nikdy nechcel sklamať, no priznal, že počítal skôr s tou možnosťou, že na ňu zabudne pod vplyvom nových zážitkov.
Musela na to myslieť, keď tváre tých ľudí, ktorí mali stále v rukách jej šťastie, boli obrátené  k nej. Ona myslela len na tú jedinú, to, že pri nej stál napriek jeho nesúhlasu s jej postupom, si veľmi vážila.
A dúfala, že jeho hnev čoskoro zostane len spomienkou. Ako tie udalosti spred zhromaždenia, na ktoré myslela ako na tú poslednú skúšku.
***
„Ako sa má, Ashton?“
„Už lepšie, Vaše Veličenstvo, môj lekár mi potvrdil, že to bola len jedna z tých neškodných záležitostí.“
„To ma veľmi teší, lord M.“
Vyhlásila Viktória spokojne, bola rada, že jeho synovec je v poriadku. No zjavne to nebolo všetko, čo by mali ešte prebrať a lord M sa stále tváril tak neprístupne.
„Čo sa to s vami deje? Už sa takmer ani neusmievate, niečím som vás snáď nahnevala?“ opýtala  sa takmer nevinne.
„Madam, musím priznať, že som nikdy nečakal, že sa dostaneme až do tohto bodu... stále však máte možnosť stiahnuť svoju požiadavku na schválenie nášho zväzku.“ Opäť s ňou hovoril ako jej premiér a nanešťastie s praktických dôvodov mal skutočne pravdu, napriek tomu, že bolo nepríjemné to pripustiť a ani jej plán jej nedával istotu, že sa dočká... že matka skutočne bude jej rozhodnutie prijaté tak, ako si to praje.
Lorda M sa však už nevzdá bez ohľadu na jeho vlastné obavy aj na vôľu rady, ak ju k tomu prinútia bude jej spoločníkom, nikdy ho nenechá odísť... Dosiahne to, aby aj on pochopil, že to myslí vážne, že to nie je z jej strany žiadny krátkodobý rozmar.
„A čo ste čakali, lord M! Moje slová podľa vás neznamenajú nič, myslíte si, že len tak vezmem všetko späť..“
„Čakal som, že po návštevách vhodnejších osôb, ešte možno prehodnotíte svoj postoj...dosiahol som, že budem môcť vystupovať ako neutrálna osoba, nič to však nemení na okolnostiach, ktoré poznáte...“
„Tak ste si to teda predstavovali, lord M, že ustúpim prianiam rodiny a náš sľub budem považovať len za... skutočne si myslíte, že som taká...“ začínala sa opäť hnevať, no cítila aj istý druh bolesti, že pochyboval o jej dôveryhodnosti, že si myslel, že svoje city môže len tak...
„Áno, to čo ste povedali, sa približuje k mojim najhlbším obavám, no ani zďaleka ich nevystihuje...“ povedal to takmer žartom. „No nikdy by som si nedovolil znevažovať vaše city, no mám isté skúsenosti, ktoré ma oprávňujú k záverom tohto druhu...“
Priala si, aby ho za to dokázala pokarhať, no bolo nesmierne ťažké, sa naňho hnevať, keď vedela, že aj on podlieha tej beznádeji.
Chápala jeho obavy, do istej miery, boli aj jej vlastnými. A chápala aj to, že sa ju snaží nahnevať, nepochybne schválne, aby... No nemala v úmysle mu to dovoliť, a tak ľahko podľahnúť.
Vedela, že lord M sa ju snaží chrániť, že chce urobiť všetko preto, aby bola čo najmenej zasiahnutá nepriaznivými dôsledkami, no nebolo možné vylúčiť z tohto jeho snaženia bolesť, spojenú s myšlienkou, že by nemal byť po jej boku, že by ich láska mala byť len chvíľou slabosťou.
Spoznala tú beznádej, počas všetkých tých nocí, vedela, čo znamená, osamelosť, ten pocit, že nemôže dýchať, že nemá žiadnu nádej na vyslobodenie, to bola Drina, jej detský rokov, Drina túžiaca po priateľovi, ktorý by... jej ukázal všetky farby sveta.
Viktória sa už nemusela schovávať, jej boj sa zmenil z uzavretého na otvorený a nebola pripravená zmierniť sa s prehrou.
„Nenamáhajte sa lord M, nepošlem vás preč, viem, prečo sa ma snažíte nahnevať, nevyjde vám to... zajtra sa postavíme pred radu...“
„Hovorili ste o miery a prosperite, no viete, čo môže vyvolať oficiálne požiadanie o schválenie nášho zväzku... Hoci mi to nie je príjemné, musím vás varovať...“
„Áno viem, to lord M a aj vy veľmi dobre viete, že ja sa nezvyknem len tak ľahko vzdávať... „stala, snažila sa kontrolovať svoje emócie, dokázať mu, že sa nenechá len tak ľahko zlomiť.
„Žiadam vás o dôveru, lord M, dajte mi príležitosť na to, aby som mohla vyhrať našu malú vojnu... tak ako uznám za vhodné, dokážem si predstaviť, že to nebude jednoduché, no som pripravená... „Samozrejme, ak... ma stále ľúbite, ak ste pripravený aj vy... splniť svoje sľuby...“ „Nedokážem si predstaviť, že by ste práve vy, lord M, nemali byť na mojej strane, pamätáte sa, čo sa stalo naposledy, keď ste sa pokúšali... tentoraz by to mohlo byť omnoho horšie...“ neočakávala, že jej hlas sa náhle zlomí, že jej všetky tie slová pripomenú, to čo môže stratiť, to bola tá pravda, vďaka ktorej bola slabá aj silná zároveň, možno láska skutočne bola takým malým šialenstvom.
„Áno, madam, pamätám si presne na to, čo sa vtedy stalo.“
Nebola na to hrdá, no musela to urobiť a ani jeden okamih z tej svojej malej vzbury neľutovala. Lebo William bol... Niekedy ani len nevedela pomenovať, čo presne pre ňu znamenala jeho prítomnosť v jej živote, možno si ani on tak celkom neuvedomoval, aké je pre ňu dôležité, mať ho po svojom boku.
„Nemôžem proti nim stáť sama, nenúťte ma k tomu...“ to mu povedala a myslela to skutočne vážne.
„Dokážte to, lord M... že na mňa nezabudnete... bez ohľadu na tých ostatných...“ priala si opäť cítiť jeho objatie, opäť byť len mladou bezstarostnou ženou, jeho láskou. No vedela aj, že ona je kráľovná, že bude musieť ako žena dokazovať svoju pozíciu ešte dlhý čas, kým nezíska rešpekt tých, ktorý si jej mladosť mýlia s ľahkomyseľnosťou a snažia sa pošliapať všetko to dobré, čo jej jej súčasťou.
Ticho z jeho strany pre ňu bolo miernym sklamaním. Dôkazom jej vlastného sklamania a ona nevedela, či je dostatočne silná na to, aby to dokázala zvládnuť, aby čelila jeho priamemu odmietnutiu, ktoré by sa mohlo stať zdrojom bolesti, ktorú nikdy nechcela cítiť. Aj ona má predsa právo na život, myslieť niekedy aj na svoje vlastné šťastie, ktoré dokáže zdieľať s ním, ak je pripravený jej to dovoliť.
„Ako sa rozhodnete, lord M, nebudem vás nútiť, aby ste to urobili, nikdy som to takto nechcela... len som dúfala, že... sa na vás budem môcť spoľahnúť... že budem cítiť tvoju podporu, William...“
„Budem stáť pri tebe Viktória, tak ako som ti to sľúbil... nech už to dopadne akokoľvek, budem za teba bojovať...“ počula jeho hlas, cítila jeho objatie, ktoré bolo pre ňu novou nádejou. Chvela sa stále ešte ovládaná tými nekonečnými možnosťami, ktoré by jej mohol pripraviť osud. A ona sa pokúšala ho za to nenávidieť, no nebolo to možné, lebo láska bola silnejšia.
„Nikam neodídete...“
„Nie, madam...“
Odovzdala sa tomu objatiu, zavrela oči, unavená no šťastná, že si vybral ju a nie povinnosť, že rozumie jej túžbam. Nebolo to preňho jednoduché o to viac si cenila tento dar, jeden z tých najvzácnejších, aké mala možnosť dostať.
„Netrápte sa kvôli mne ani kvôli rade, budem vás vždy ľúbiť a stáť pri vás bez ohľadu na to, aké bude ich rozhodnutie... Mrzí ma, že som vám spôsobil utrpenie, že som vás nútil o mne pochybovať...už sa to viac nestane, madam, už to nikdy nedovolím, nikomu ani sebe...“
Bála sa, že matka ju zradí, v jeho náručí však strach stratil svoje opodstatnenie, zmenšil sa o odišiel.

***
Neboli to slzy, ale úsmev, ktorý nedokázala zakryť, keď rada schválila ich zväzok. Nikdy sa viac necítila ako kráľovná, keď prijímala ich strohé gratulácie, mala chuť tancovať, no to by nebolo najvhodnejšie vzhľadom na okolnosti, aj keď jej tá predstava pripadala mimoriadne zábavná. Tak im len formálne ďakovala a čakala, kým sa rad preriedi, aby mala možnosť sa opäť dostať k nemu, k svojmu lordovi M.
Už čoskoro zrejme nebude jej premiérom, no stane sa jej manželom, jej životným partnerom, v podstate tak budú aj tak vládnuť spolu, bude jej radiť tak ako doteraz a nikto si už nedovolí mať k tomu akékoľvek výhrady.
Robert Peel zrejme dostane šancu na zotavenie vlády, netrápilo ju to, nič nemohlo zatieniť jej šťastie.
Bude sa vydávať, už čoskoro, keď prebehne proces abdikácie a iné prílišné formality, ktoré bude musieť parlament prebrať.
Nateraz však bola len šťastná, len vzrušená a nedokázala myslieť na nič iné, len na to, aké to bude prijať jeho ruku.
Na ten okamih, keď už viac nebude len jej premiérom.

23. 5. 2017

Právo čístej krvi 10. 1

P
etrikeVystrela sa, zložila ruky do lona, aby sa jej netriasli. Nemusí sa predsa báť, už predsa nie je na pohovore, nikto ju predsa len tak nevyhodí, podpísala záväznú dohodu a on sa na ňu aspoň pokiaľ vedela nesťažoval.
Dokonca aj Higginsová sa na ňu usmievala, no  aj tak sa nemohla zbaviť túžby po svojom odchode z pracovne, cítila sa tu, akoby bola nejakým cudzím a nevítaným elementom, kým s Temným pánom si pripadala absolútne normálna, tu bola len nervóznym bláznom.
„Slečna Grangerová, ak dovolíte, položím vám pár otázok...“ požiadala ju  o to zdvorilo, no bolo viac než jasné, že bez ohľadu na jej odpoveď sa rozhovoru nemôže vyhnúť.
„Áno iste...“ preplietla si prsty na rukách  a snažila sa pôsobiť čo možno najviac pokojne a vyrovnane, aj keď sa tak vôbec necítila.
„Ste tu už pár dní...“ začala Higginsová, pričom si Hermiona všimla, že vzala do rúk brko, akoby si chcela robiť nejaké poznámky. „Chcela by som vedieť, či ste si všimli akékoľvek prejavy zlepšenia či iné nezrovnalosti... ktoré by nás mali znepokojovať...“
„Nie, pani Higginsová, k žiadnemu zlepšeniu nedošlo, nestalo sa ani nič, čo by .. skrátka nič mimoriadne...“ ignorovala ten bodavý pocit v žalúdku, snažila sa premôcť spomienky na ich spoločné viac než dôverné rozhovory a bozky, ktoré ani zďaleka neboli nevinné ani na jednej strane, keby to nebol Temný pán myslela by si... ale takto to bolo len...
Higginsová si niečo zapísala, chvíľu počúvala zvuk jej brka a pripadal jej do istej miery nepríjemný.
„Dobre, slečna Grangerová... no aj naďalej buďte ostražitá... náš pacient nie je len obyčajný mladý muž, vyzerá tak, no skutočnosť je iná, nesmiete zabudnúť, že by mohlo byť nebezpečné pre nás všetkých, ak by sme isté veci zanedbali...“
„Rozumiem...“ hlesla potichu a snažila sa ignorovať hnev, ktorý v nej narastal, hnev na samú seba, že neberie do úvahy všetky tie logické fakty, ale vrhá sa do niečoho čo môže pokojne skončiť nielen jej smrťou.
Mal by ju nenávidieť, dávať jej najavo svoj odpor voči takým, akou bola ona, no on to neurobil, čím ju dokonale zmiatol a cítila sa tak, akoby si boli do istej miery blízky, akoby rozumel čo znamená byť osobou, o ktorej hovoria že vie viac než tí ostatní, len mysľou, ktorú akceptujú len, keď je potrebný jej zásah.
„Prepáčte mi... no musím sa vyjadriť aj k tej nočnej prehliadke, ktorú ... moji kolegovia vykonali... dostala som od nich hlásenia aj o tom, ako spolu vychádzate... Musím vyjadriť isté znepokojenie... Nemajte mi to za zlé, ale predsa...“
Hnev bol silnejší než strach a ona prudko vstala, keďže tušila, kam budú smerovať...
„To ja som znepokojená, pani Higginsová, tým ako málo mi dôverujete...“
„Musíte pochopiť, že vzhľadom na isté okolnosti a na nepochybne veľmi silnú príťažlivosť, ktorá... by ste mohli zabudnúť na to, s kým máme tú česť... Veď-viete-kto je dokonalým manipulátorom, slečna Grangerová a vy ste príliš mladá na to, aby ste poznali všetky nástrahy...“
„Ubezpečujem vás, že si plne uvedomujem, kto jej môj pacient...“  povedala to s istotu, akoby to tak bolo, no aj o sebe mala v tomto zmysle isté pochybnosti. Možno len možno k nemu niečo cíti, je to šialené hrozné a pochybuje, že sa s tým niekedy dokáže vyrovnať bez toho, aby sa nezľakla toho, čoho všetkého je ona sama schopná. No nemôže o tom hovoriť ani čo i len pripustiť tú možnosť, že by sa nechala ovplyvniť.
On predsa nestál o jej city, nikdy jej nenaznačil, že by prijal, že by vôbec... Len ju do istej miery potreboval, možno práve to bol ochotný akceptovať a jej to nateraz stačilo na to, aby ostala pri zmysloch.
„O tom nepochybujem, no aj tak by ste mali vedieť, nemala som v úmysle vám to o povedať, no jedna ošetrovateľka, ktorá tu bola pred istým časom, dokonca vyškolená odborníčka zo Svätého Munga, tiež s pacientom počas prvých dní vychádzal veľmi dobre... nanešťastie... neskôr sme ju našli v kúpeľni... chcela si vziať život... slečna Grangerová, aj keď sa nedokázala priama súvislosť medzi ním a týmto incidentom... viete si predstaviť, že len ťažko ju mohlo niečo natoľko zlomiť, než náš pacient.. Nemám v úmysle vás vystrašiť, no považujem za nutné vás na to upozorniť...“
„Áno, iste, rozumiem veľmi dobre, vašim obávam pani Higginsová. Mňa však nezlomilo ani toto, preto nepredpokladám, že by to dokázal on...Ukázala jej ruku, ktorú poznačila Bellatrix.
***
„Odkedy si sa vrátila, stále len mlčíš...“ skonštatoval Riddle, keď mal aj on za sebou rozhovor s pani Higginsovou.
Stála pri okne, dívala sa von a dosiaľ ignorovala akékoľvek pokusy z jeho strany... No vedela veľmi dobre, že aj ona ho potrebuje, že ešte nedokončili ten predchádzajúci rozhovor a nemala by ho práve teraz dostať do nebezpečnej nálady.
„No tak Grangerová, čo ti tá ježibaba povedala...“ naliehal ďalej.
„Nič...“ hlesla rozochvene. Nemala by vtom pokračovať, nemala by pokúšať osud. Možno predsa len existujú ešte iné cesty, než...
„Mne to pokojne môžeš povedať, viem, čo znamená jej čeliť... Nie je to prvý raz, čo pletie hlavu osobám, ktoré sa o mňa majú starať...“
„Bolo niečo medzi vami?“ zrazu to povedala, to o čom si myslela, že ju vôbec nezaujíma, no zrejme to nebola pravda.
„Čo presne.. Snáď nemyslíš, že Higginsovú zaujímam až natoľko?“ zdalo sa, že ho to skôr pobavilo než znepokojilo.
„Nie, ona nie, Tá ošetrovateľka Edith...“
„Takže ti o nej povedali... a teba to znepokojuje?“ neodpovedal jej na otázku, čo ju dráždilo ešte viac.
„Ona bola ako ja... tiež si sa jej venoval... tak ako mne...“ nevedela, prečo mu zrazu začala tykať, nemala by, tým v sebe upevňovala ten dojem, že by pre ňu mohol byť blízkou osobou, to však nebola pravda, ona nesmela a on nemohol...
„Žiarliš?“
„Nie,“ povedala to až príliš rýchlo a bola len veľmi málo presvedčená o tom, že ...
Jeho úsmev bol ako... túžila ho kvôli tomu úsmevu prekliať a nikto by sa ani neodvážil jej to vyčítať. No predsa...
„Zabil som mnohých, tak prečo ťa trápi, čo som urobil či neurobil jej?“
„Je ako ja.“
„Nie, nie je ...“
„Ja tomu verím.“
„To nie je môj problém, Grangerová.“
„Takže mi neodpovieš?“
Jej otázka bola súčasťou toho nového ticha.
„Ak to musí byť, tak áno, no nebude to zadarmo... Povedzme, že to znamená, že rozhovor o tom, čo by ťa malo v prvom rade zaujímať odsunieme na zajtra...“
„Dobre.“
Díval sa na ňu, akoby ju videl po prvý raz, keď opäť trochu pohol prstami, akoby sa chcel ubezpečiť  o tom, že to dokáže.
„Vychádzali sme spolu dobre, povedzme, že som mal jedno z tých lepších období, no ona nanešťastie nie... začala si s jedným aurorom od brány... potom už začala byť hrozne nudná, lebo hovorila len a len o ňom, a keď sa rozhodol ju nechať... skrátka to urobila, to je všetko... ako vidíš, moje možnosti sú značne obmedzené, aj keď sa snažím pôsobiť, akoby to tak nebolo... Nehovoril som s ňou o veciach, ktoré spolu zdieľame my dvaja, no jej spoločnosť bola príjemná, aspoň do toho času, kým sa nezamilovala, čo som osobne považoval za viac než neznesiteľné... On sám ti to potvrdí, ak naňho správnym spôsobom zatlačíš, ak mi neveríš, pokojne si to môžeš overiť priamo uňho...“
Vedela, že to bude potupné, no bola pripravená na to, že to bude musieť urobiť.
„Ja sa s ním pozhováram ešte dnes...“
„Výborne, len sa do toho pokojne pusti...“ nezdalo sa, že by ho to akokoľvek znepokojilo.
***
Bolo to nepríjemné, cítila sa pritom, ako jedna z tých nepoučiteľných klebetníc, no dostala to z neho, keď použila isté páky, ktoré by ho dostali do ešte horšej situácie, ak by to popieral, no musela mu sľúbiť, že o tom nebude hovoriť s vedením, tak jej to neoficiálne potvrdil, že v podstate mal iné dievča a bolo to dosť komplikované aj bez nej.
No neznamenalo to, že bola spokojná s tým, akú taktiku musela na toho muža použiť, aby bol ochotný o tom hovoriť.
A neznamenalo to ani to, že Riddle nie je nebezpečný a že by si naňho nemala dávať pozor.

Obľúbený učiteľ

Varovanie: veľmi ľahké snamione, skôr priateľstvo, tretí ročník
Obsah: Snape dostal sľúbené dva zvitky pergamenu a ešte niečo naviac

Pohyblivý model vlka. Na jeho stole počas pondelkového rána. Bolo to jedno z tých dômyselných kúziel. Bol takmer ako živý, každý jeho pohyb, akoby kopíroval správanie skutočného vlka.
Možno to bol dar od nejakého študenta, na tom nebolo nič neobvyklé, pamätal si na Lilyno akvárium, ktoré venovala Slughornovi, no Snape si nespomínal na osobu, ktorá by kvôli nemu takýmto spôsobom mrhala časom. Slizolinčania si nepotrebovali zaistiť jeho priazeň a tí ostatní...
Nepochybne práve preto istá dávka zvedavosti podnietila profesora elixírov k tomu, aby si pozrel tento nevšedný dar, na svojom stole si všimol aj esej, ktorá k nemu bezpochyby patrila, lebo vlk sa pohyboval po nej a takpovediac strážil tie dve zvitky pergamenu, ktoré žiadal ako dočasný učiteľ Obrany proti čiernej mágii. Dobrák Lupin tú prácu napokon zrušil, no niekto to zrejme stihol aj tak dokončiť včas a k tomu pridať aj to kúzlo, ktoré svojím spôsobom dokázal obdivovať. Trpezlivo odsunul vlka nabok a rozvinul pergamen. Celý týždeň ho bude ukazovať Lupinovi, predpokladal, že to mu dopomôže k tomu, aby prežil pár horších dní.
No bola tu aj tá esej, ktorú nebol povinný čítať no predsa ho to vďaka tomu kúzlu lákalo viac než inokedy, tak si k nej sadol.
Písmo bolo neznáme, autor eseje sa ani len nepodpísal, čo však nebola preňho prekážka, lebo mal svoje spôsoby na to, ako zistiť pisateľa akejkoľvek práce. Niektorí už mali možnosť to pocítiť, keď sa pokúšali podvádzať a mysleli si, že on na to nepríde, samozrejme nie tí zo Slizolinu, o tých sa postaral iným o niečo miernejším spôsobom.
Nechal vlka behať okolo svojich rúk, až kým si napokon neschúlil vedľa tej ľavej a spôsobne nezavrel oči.
Práca to bola bezpochyby veľmi kvalitná a precízna, našiel však aj pár osobných poznámok, ktoré by nemali byť súčasťou domácej úlohy.
Dosiahli ste čo ste chceli, aj ja už poznám jeho tajomstvo.
To ho aj proti jeho vôli zaujalo, niekto očividne pochopil jeho zadanie. Čomu nasvedčovalo aj...
Toto tajomstvo je u mňa v bezpečí. No vy to zrejme povedať nemôžete, všakže? Každopádne, ak by ste sa chceli o tom porozprávať som tu.
***
Strhla sa, keď položil ruku na jej plece, urobil to zámerne, chcel, aby si uvedomila, čo urobila a už sa to neodvážila viac zopakovať.
„Pán profesor...“
Bola zmätená, dezorientovaná, spala po sediačky na schodoch do astronomickej veže. No aj tam ju našiel. Ani tam sa pred ním nemohla ukryť.
„Čo tým sledujete, Grangerová...“
„Ja vám nerozumiem, pane...“
„Skutočne?“
„Pane... ja...“ spôsob, akým s ňou hovoril ju dokonale prebral. Chápala, čo je v stávke a vedel, že veľmi nerada prichádza o body.
Sadol si k nej, čím ju dokonale šokoval. No teraz, keď bola sama bez Pottera a Weasleyho, bola preňho menším zdrojom sklamania než zvyčajne. Ich vzájomné konflikty, ho pobavili viac než... No zároveň aj vedel aké to je ocitnúť sa zrazu sám a bez priateľov, čo však neznamenalo, že kvôli tomu sa nad ňou zľutuje.
„Chceli ste sa pozhovárať, tak hovorte, viem, že ste to písali vy, nebolo vôbec ťažké to zistiť... Len od vás záleží to o koľko bodov vaša fakulta príde tentoraz...“
„Pán profesor, nemala som v úmysle... ja len...“
„Tak hovorte, je zjavné, že túžite po mojej pozornosti a teraz, keď ju máte, akosi nedokážete nájsť tie správne slová, som sklamaný, Grangerová...“ predpokladal, že ju jeho slová rozhodia, bolo len otázkou času, kedy sa to niekomu podarí, a to že tou osobou, bol on, to bolo jej jediné šťastie. Na hodinách ju nikdy nevyvolal, no ona aj tak odpovedala na jeho otázky bez toho, aby bola k tomu vyzvaná, musel jej dať najavo, že je to nepriateľné a do istej miery ho to zvyklo aj potešiť, keď videl ako Potter a Weasley...
Grangerová však zjavne pozbierala odvahu a nedala mu priestor na ďalšie úvahy.
„Profesor Lupin, on... prečo ho tak veľmi nenávidíte, pane, prečo chcete, aby ho niekto odhalil, keď riaditeľ očividne stojí za ním a on...“
„Lupin má toho na rováši viac než by ste dokázali zniesť, slečna Grangerová... môžem vás ubezpečiť, že mám svoje dôvody na to, prečo nechcem vidieť jeho tvár na tejto škole, povedzme, že aj vy by ste mali byť znepokojená tým, že práve on sa pohybuje po týchto chodbách...“
„Budem o tom premýšľať...“
„Bezpochyby na to nezabudnete, slečna Grangerová, v najbližších dňoch si na svoju trestuhodnú drzosť spomeniete.“
„Chcete mi udeliť trest?“ vyzerala ako tesne pred zrútením, keď položila tú otázku, keďže vedel koľko si toho naložila aj bez toho a nemal v úmysle zabiť Potterovu priateľku, zvolil inú taktiku.
„Budeme pokračovať v rozhovoroch, slečna Grangerová, tak dlho ako to uznám ja za vhodné...“ mala by byť znepokojená, mala by sa ho báť, no ona len pomaly prikývla. „Teraz choďte, tu nemáte, čo robiť...“
„Áno, pane...“  vstala, pozbierala si svoje veci a chystala sa odísť.
„A Grangerová, odoberám tridsať bodov Chrabromilu... je vám hádam jasné...“
Ďalšie prikývnutie, očakával viac boja, no možno to tak bolo najlepšie, možno ich rozhovory pre ňu napokon budú skutočným trestom.

22. 5. 2017

Smrtožrútka 1. kapitola

Pred niekoľkými týždňami...

Jej oči opäť zmenili farbu. Sivá ich práve teraz ovládala, no ona cítila, že tým sa to neskončilo. Opatrne naniesla na prsty požadované množstvo hojivej masti a pomaly ju začala rozotierať, po tom čo ešte nedávno mohla nazvať svojou tvárou.
Tá ostrá bolesť jej pripomenula, že nikdy nesmie zabúdať na to, pred čím ju vystríhal profesor Snape, že nesmie poľaviť v ostražitosti pri testovaní nových zmesí, že musí mať vždy na sebe predpísaný ochranný odev, ak sa venuje zložitému a nebezpečnému umeniu elixírotvorby.
Daphne ho však neposlúchla a musela čeliť dôsledkom svojho rozhodnutia. Na svoju tvár sa radšej ani poriadne nedívala, úplne jej stačilo to, čo cítila, keď sa jej dotýkala, podľa liečiteľov šlo o dočasný stav, nič to však nemenilo na tom, ako zle sa cítila, keď na ňu zrkadlo vykrikovalo všetky tie nelichotivé prívlastky, keď musela rázne umlčať jeho výkriky hrôzy, tým, že ho vymenila za jedno z tých muklovských, ktoré ju pochopiteľne nedokázalo trápiť týmto spôsobom.
Keď ukončila boj so svojimi vlastnými slzami, vzala do rúk magické obväzy a dovolila, aby sa ovili okolo jej tváre, vytvorili pevnú vrstvu, ktorá pripomínala masku. A snažila sa ignorovať aj farbu svojich práve teraz do uzla starostlivo stiahnutých vlasov, ktoré začínali byť ryšavé, ona bola zvyknutá skôr na tie svoje ťažké svetlé vlasy, no ich zmena, bola zrejme súčasťou jej trestu, ktorý si vyslúžila svojou neopatrnosťou, a takisto aj kvôli náhlemu príchodu jej sestry Astoria, ktorá nechtiac spôsobila výbuch zmesi, ktorú pripravovala v ich rodinnom laboratóriu. Náhla zmena podmienok spustila tú výbušnú reakciu, nechcela na to viac myslieť už aj tak sa veľmi hnevala na seba aj na ňu. Jedna chyba zvyčajne neprivodí až takú katastrofu, ale keď sa ich spojí viac následky môžu byť aj smrteľné. Mala možnosť si to potvrdiť na vlastnej koži, keď prinútila Astoriu v poslednej chvíli padnúť k zemi, skôr než vypuklo to peklo, a preto na seba prevzala väčšinu svojho trestu už len tým, že elixír sa vylial hlavne na ňu.
Čo však neznamenalo, že rodičia pre jej stav mali pochopenie, práve naopak. Aj napriek svojej tvári a bolestiam, jej bolo prikázané, aby sprevádzala svoju sestru do Malfoy manor. Mali ísť na návštevu k ich krstným rodičom, hlavne kvôli tomu, aby mala Astoria možnosť bezpečne sa zbližovať s Dracom.
Greengrassovci dúfali, že sa stane vhodnou kandidátkou na výhodné manželstvo, že sa aj napriek všetkému, čo poznačilo ich vzťahy, budú môcť vrátiť do úzkeho kruhu prívržencov Temného pána, aj napriek svojim liberálnym postojom.
Astoria im k tomu mohla dopomôcť a ona, Daphne Greengrassová mala na svoju sestru dohliadnuť, aby pritom zbližovaní nezašla príliš ďaleko. Aspoň nie skôr než budú uzavreté všetky dôležité súčasti dohody, Malfoyovci boli práve teraz síce v dočasnej nemilosti, no jej rodina predpokladala, že sa to čoskoro zmení, keď pána prejde hnev, a uvedomí si, že ich potrebuje, aby opäť nadviazal dôležité spoločenské styky.
Preto sa teraz či chcela alebo nie, musela pripraviť na tú dôležitú návštevu, bez ohľadu na to, že by sa omnoho radšej zdržiavala vo svojej posteli a čakala, ako to s ňou dopadne. Čo by sa však nestretlo s porozumením, preto na záver svojho domáceho ošetrenia užila svoj elixír, ktorý aspoň čiastočne zmiernil bolesť, obliekla sa, pripravila si svoju tašku, do ktorej vložila ďalšie potrebné elixíry aj čisté obväzy, vrátane vreckových hodiniek, ktoré musela sledovať, ak chcela udržať svoj stav pod relatívnou kontrolou. Rodičia jej nedovolili ostať v nemocnici, podpísali reverz za čo ich práve teraz neznášala viac než zvyčajne. A stále ešte cítila tú trpkú chuť toho elixíru, keď si vložila do vlasov akoby na protest matkinu najkrajšiu sponu. Jednu z tých najdrahších, ktoré podľa jej slov podporovali ten dojem, že ešte stále patria k vznešeným rodinám aj napriek istým problémom a do istej miery liberálnej výchove, ktorú poskytli svojim deťom.
Hovoriť o tejto stránke ich života, však nebolo dovolené, aspoň nie priamo, čo bolo súčasťou tých spoločenských hier, ktorým rozumela a vyrástla pod ich vplyvom a Daphne plne rešpektovala tieto pravidlá, aspoň zvyčajne. Práve teraz ju však omnoho viac než všetky dôverné konverzácie, zamestnával hnev.
Keď uvidela Astoriu stáť v hale, pekne upravenú a plnú očakávaní, oblečenú v letných bielych šatách, namiesto neforemného habitu, ktorý z praktických dôvodov zvolila ona, nedokázala sa tomu ubrániť.
„Tak poď...“ vyzvala ju chladne, keď ju viedla von, aby nastúpili do jedného z otcových firemných aut aj so šoférom, ktoré bolo práve teraz pre ňu tým najbezpečnejším spôsobom prepravy.

Voldemortov dodatok k Vtedy som verila prvá časť


Petrike

Netušil, prečo vlastne súhlasil s tým, aby sa mohla stretnúť so svojimi rodičmi a sestrou. Neplánoval to, no keď sa priblížili k miestu, kde žili, jeho manželka zrazu bola smutná a znepokojená, nedokázala to zakryť ani pred ním, aj keď sa bála, že by im mohol ublížiť, jej city nad ňou zvíťazili. Tak sa s tým zmieril, tak ako  sa ona zmierila s menej príjemnými aspektmi jeho osobnosti. A dovolil jej, aby sa u nich zastavila, Ambru si však nechal pri sebe, nezvládol by, keby sa ktokoľvek z nich priblížil k jeho dcére. Svoju líniu chcel ochrániť pred vplyvom istých osôb.
A zrejme počas toho čakania na ňu, vyzeral opäť neodolateľne, aj keď  to nemal v úmysle, no prišili za ním dve mladé mukelky. Nepochybne nerozvážne, natoľko, až by ich takmer ľutoval, keby bol niečoho takého schopný. Takto ich dokázal len zhodnotiť ako pomerne ľahko získané obete, tá plavovlasá mu dokonca pripomenula otcovu priateľku Ceciliu, s ktorou sa stretol na cintoríne a povedzme, že to bolo stretnutie, pre ňu posledné, ak mal byť úprimný, keďže jej krása nestačila na to, aby jej odpustil to, že ju otec uprednostnil pred nimi. Červenovláska si zas bola sebou priveľmi istá, voči tomu nemal pochopenie rovnako ako voči jej podobnosti s ňou.
„To je ale rozkošné dievčatko...“ pochválila tá podľa jeho názoru mladšia svetlovláska, Ambru.
„Vaša dcéra?“ zaujímala sa staršia.
„Isteže...“ odvetil Tom chladne, vskutku zvažoval aj tú možnosť, že by mohol zviditeľniť Nagini, pred ktorou jednoduchým kúzlom chránil svet. Predpokladal, že by to stačilo na to, aby sa dali na ústup. Ak by sa rozhodol mať lepšiu náladu a nezabi ťich.
To, čo povedala jeho dcéra ho však pobavilo natoľko, že bol ochotný ešte istý čas znášať ich spoločnosť.
„Nagini bude papať, už...“
„Možno, áno...“ odvetil takmer potešene, pohladil Ambru po vlasoch.
Nechala všetko tak, aby sa vrátila späť do jeho náručia, aspoň na určitý čas.
„Takže vy tadiaľto len prechádzate, však nie ste odtiaľto...“ pokúšala sa svetlovlasá pokračovať v rozhovore, keď sa Ambra opäť vrátila k hre s pestrofarebnou loptou.
Zarazila sa však, keď sa pri nej znenazdajky objavila Myrtla. Čo bolo zrejme jej jediné šťastie, lebo jemu samému už pomaly začínala dochádzať trpezlivosť.