Varovanie: rape, slash od 18 rokov, femslash medzi osobami ženského pohlavia...čiže pozor, pozor...
„Vedel som, že s ním mám toho veľa spoločného...Je to môj život...moja krv... Tvoje informácie si dôkladne overím. On sa to však nesmie dozvedieť. Ak zistím, že si ma sklamal a tvoje ústa opäť vyriekli niečo nevhodné, zaplatíš životom. Čo sa týka tvojho brata môže tu byť s tebou. Harry by mal mať nejakú spoločnosť vo svojom veku...Ty budeš mať odteraz jednu úlohu na viac. Keď za tebou prídem budeš poslúchať a urobíš všetko, čo ti prikážem. Teraz ti pripomeniem, kde je tvoje miesto...Crucio...“
stále viac znásoboval kliatbu. Chcel ho počuť kričať, ale on to odmietal. Nevydal zo seba ani hláska. Len sa nekontrolovateľne triasol a zatínal päste. Nahé telo mal poriadne ubolené. Mňa nezlomíte, môj pane.
S potešením sa díval na jeho trpenie. Spôsobovalo mu to radosť a tešil sa z každého náznaku výkriku. Napokon sklopil prútik a nechal ho ležať na zemi. Poslovia zlých správ by mali umrieť, ale nebol si istý, či je to vlastne až také zlé. Obliekol si habit a ľahostajne opustil miestnosť. Jeho myseľ sa obracala k tomu najcennejšiemu pokladu, ktorý vlastnil.
Temný pán čoraz viac myslel na telo svojho mladého priateľa. Na intímne chvíle, ktoré boli určené len preňho. Chlapec sa musel na jeho príkaz vyzliecť a nechať ho, aby sa naňho mohol dosýta vynadívať. Takisto mal povinnosť, ktorá sa Temnému pánovi veľmi páčila. Chcel ho vidieť na kolenách a vychutnávať si jeho hebké pery na svojom penise. Spomínal na chvíle, keď ho učil ako v ňom vyvolať rozkoš. Čakali ho však oveľa vážnejšie problémy, vzbura obrov, odpor fénixovho rádu a mnohé iné ťažkosti. Kvôli tomu si však nechce odoprieť pozornosti svojho mladého zajatca.
Zamieril do cely s novými väzňami. Chcel ich vypočuť sám a dozvedieť sa čo najviac o ďalšom postupe svojich nepriateľov. Okamžite si vybral tmavovlasého muža, ktorý bol priviazaný na úzkom stole.
„Ako sa voláš?“ schmatol ho za dlhšie vlasy a pritiahol jeho tvár k sebe.
„To vás nemusí zaujímať,“ odvrkol zhnusene. Cítil ako mu ruka Temného pána ohmatáva určité časti tela. Tentoraz mu však nešlo o žiaden sexuálny zážitok. Chcel len zistiť v akom je stave a ako dlho vydrží mučenie.
„Nesprávna odpoveď. Crucio,“ s potešením opäť použil prútik. Muž vykríkol a vzoprel sa v reťaziach.
„Chcete rýchlo poznať všetky odpovede, aby ste mohli zas ísť do postele s tým hnusným zradcom Potterom. Urobíte sa do jeho zadku, všakže? Nič vám nepoviem... moje meno pre vás nemusí byť dôležité,“ odvrkol tvrdohlavo. Dúfal, že všehodžús tak skoro nevyprchá a jeho podoba ostane zatiaľ neodhalená.
V očiach Temného pána sa zjavil hnev. Prechádzal do celého tela ako mrazivá vlna bolestného poznania. Prejavil sa ďalším skúseným pohybom prútika. Vyšľahlo z neho červené svetlo. Muž zvrieskol od silnej mučivej bolesti. Plamene mu oblizovali ruky aj tvár. Celé telo bolo ako v ohni.
„Neodvažuj sa čo len spomenúť meno toho chlapca. Harry Potter je pre teba nedotknuteľný...“ chcel ho zabiť, ako otravnú muchu, ktorá sa odvážila špiniť to najdrahšie, čo mu ostalo. Radšej si však zvolil pomalé mučenie všelijakými možnými spôsobmi.
Muž prudko vykríkol, keď cítil, že jeho maskovanie prestáva účinkovať. Rýchlo sa menil, na človeka, ktorým bol v skutočnosti. Chlapec s ryšavými vlasmi a pehavou tvárou sa rozčúlene napínal v reťaziach.
„Ronald Weasley... predpokladám, že si sem prišiel zachrániť Grangerovú... To bolo od teba neskutočne hlúpe. Povedzme, že moji smrťožrúti sú ako nekontrolovateľný živel a majú dosť vysoké požiadavky. Mrzí ma to, ale asi ťa pred nimi neochránim...“ posmešne si ho prezeral zo všetkých strán.
Vedel, že Harry má k svojím priateľom vybudovaný zvláštny vzťah. On sám tomu nerozumel. Nikdy sa nespoliehal na iných. Tie najdôležitejšie veci si nechával vždy len pre seba. Dokonca ani svojim najvernejším úplne nedôveroval. Neustále ich podroboval skúškam.
„Kde je? Čo ste s ňou urobili!“ pokúšal sa krotiť intenzitu svojho hlasu. Netúžil po ďalšom mučení.
„Netuším, Weasley. Netuším, ktorý smrťožrút dnes vyhľadal jej služby...Môžem ti povedať, len toľko, že sa mi zatiaľ nikto nesťažoval,“ na tvári temného pána sa rozhostil akýsi zvláštny úškľabok len vzdialene pripomínajúci úsmev.
„Ty mi povieš, všetko, čo vieš o plánoch profesora Dumbledora. Prečo ťa sem poslal? Viem, že sám by si nenabral odvahu prísť sem. Ako si prelomil ochranu Temného sídla. Hovor, Weasley...Mučenie ti asi nespôsobuje veľkú bolesť... tak radšej zavolám jedného z mojich verných. Fenrirovi Greybackovi sa ryšaví veľmi páčia....“ vyčaroval si pohodlné kreslo a pohodlne sa usadil.
„Ja nič neviem...On ma sem neposlal...nie...“ zajačal Ron.
„Si len hlúpy chlapec. Mne nemôžeš klamať,“ dvere na cele sa otvorili a privolaný pomaly vstúpil dnu.
„Môžem ho zožrať, môj pane. Je to pre mňa česť skoncovať s tým zradcom krvi,“ v očiach vlkolaka sa zjavil lačný výraz divokej šelmy.
„Nie, Fenrir. Zatiaľ to nebude potrebné, ale mal by si vedieť, že tuto Weasley, je ešte stále úplne nedotknutý. Bolo by kruté nechať ho zomrieť a nedopriať mu ani trochu rozkoše,“ chladnokrvne odvetil Temný pán. Pokynul vlkolakovi, aby pristúpil bližšie k svojej obeti.
„Ty si sa rozhodol klamať Lordovi Voldemortovi... za svoju odvahu predsa musíš byť odmenený, ale ak mi všetko povieš...pošlem ho preč...je to len tvoja voľba, Ronald,“ vedel, že toto ho určite zlomí. Závidel mu, že on nemal problém si získať dôveru jeho syna. Veľmi rýchlo sa s ním zblížil. Temnému pánovi však kládol odpor a odmietal ich vzájomné spojenie.
„S tejto miestnosti už živý nevyjdem, ale s vami nikdy nebudem spolupracovať. Nič sa nedozviete!“ zdesene vykríkol, keď videl ako si vlkolak stiahol zvyšky svojho odevu a začal sa k nemu približovať.
Chlapec vykríkol vo chvíli, keď do jeho nepripraveného zadku vkĺzol dosť veľký penis. Do očí mu vyhŕkli slzy, keď pocítil objatie vlkolaka. Fenrir mu zaťal pazúry do bledých bokov a rytmicky začal prirážať do jeho tela. Ron nariekal, ale neprosil. Len nenávistne hľadel na Temného pána.
***
„Poslal ma preč, ako nejaké bezmocné malé decko!“ Harry zúrivo kopol do navŕšenej kopy kníh. Zúrivo sa prechádzal po izbe a rozhadzoval všetko, čo mu prišlo pod ruku. Nemohol sa zbaviť myšlienok na to, čo všetko teraz robia smrťožrúti s Hermionou. Zelené oči boli plné hnevu a odporu. Takisto sa bál aj o svojho učiteľa. Čo s ním Voldemort urobí? Na to radšej nechcel poznať odpoveď.
„Nenávidím ťa Tom, počuješ? Táto izba mi je odporná, rovnako ako ty. Nenávidím ťa, Tom! Si len odporný zvrhlý vrah,“ zúrivo kopal do darčekov, ktoré ležali neotvorené na zemi. Chcel zničiť všetko a nič mu nepripadalo dosť vzácne, aby si to mohol nechať. Cítil, že sa niečo deje. Jazva mu pulzovala oveľa silnejšie, rovnako ako vždy, keď sa pán chystal niekoho zabiť.
Poddal sa tomu náhlemu volaniu a napriek zákazu vybehol z izby. Dvere neboli zamknuté tak s tým nemal žiadny problém. Zo sídla však odísť nemohol. Držala ho tam vôľa Temného pána. Za dverami vedúcimi do mučiarní cítil narastajúcu magickú energiu. Počul hlas, ktorý tak dôverne poznal. Bez váhania siahol rukou na kľučku. Nemohol sa dostať dnu... Búchal na dvere a kričal čoraz hlasnejšie... Napokon sa mu podarilo prelomiť to jednoduché zaklínadlo. Prebehol okolo tmavých ciel a nezadržateľne sa blížil k Temnému pánovi. Naskytol sa mu pohľad na zmietajúceho sa Rona a Greybacka, ktorý si s ním bez najmenších problémov užíval. Chlapcovi po stehnách a bruchu stekala krv z otvorených rán.
„HARRY, pomôž mi,“ keď videl prekvapenie a zdesenie na priateľovej tvári, vedel, že on s tým nemá nič spoločné a nikdy by sa na to nedokázal dívať.
„Zmizni od neho, lebo ťa zabijem!“ rozčúlene vykríkol Harry. Chcel sa vrhnúť na Greybacka hoci aj holými rukami... Nemal prútik, ale to nemohlo zastaviť jeho hnev.
Temný pán vstal a rýchlo si privinul k sebe svojho chlapca. Pevne ho držal okolo pása a ťahal do bezpečnej vzdialenosti. Znehybnil ho pomocou zaklínadla, aby sa mu prestal vzpierať.
„Prenechávam ti ho, Fenrir. Rob si s ním, čo uznáš za vhodné, ale nezabíjaj ho. Zatiaľ ho ešte budeme potrebovať,“ zdvihol do náručia svoje bremeno a pomaly opúšťal mučiareň. Vedel, že Harry nesmie chodiť na toto miesto. Len ho to zbytočne popudzovalo proti nemu.
Pusti ma, ty vrah... okamžite ma pusti... Harry si prial, aby ho okamžite nechal na pokoji. Chcel pomôcť Ronovi zbaviť sa tej príšery. Nemohol však urobiť vôbec nič. Temný pán ho odniesol preč a vôbec nezamieril do jeho izby. Zamieril do svojich súkromných komnát s rozrušeným chlapcom, ktorý nedokázal bojovať zo znehybnením. Harry tam už bol niekoľkokrát a vždy sa mu vzpieral. Nechcel dokonca ani pokojne sedieť na posteli. Spálňa Temného pána bola celkom pekne zariadená...až na výber tmavých farieb sa jej nedalo nič vytknúť. Nábytok bol trochu skromnejší a nachádzali sa tam len tie najpotrebnejšie veci, ale inak sa dalo povedať, že je pomerne útulná a prešla viacerými zmenami. Temný pán nechcel, aby sa tam jeho obľúbenec cítil ako na pohrebisku.
Zložil ho na na svoju posteľ. Bola dostatočne veľká a pohodlná, aby sa na nej mohli pokojne vyspať dvaja ľudia. Zelené povlečenie z jemného materiálu, bolo príjemné na dotyk.
„Nauč sa poslúchať... mňa nemôžeš len tak ľahko oklamať. Weasley a Grangerová nie sú vhodnými priateľmi pre teba,“ zrušil zaklínadlo, aby sa Harry mohol voľne pohybovať.
„Nechcem tu byť s tebou! Ty si naozaj len odporný vrah. Ako si mu to mohol urobiť? Ako si to mohol dovoliť? Nenávidím ťa... neostanem tu s tebou,“ zo zelených očí priam prúdil hnev. Chlapec bol očividne ešte viac nahnevaný, ako pred chvíľou, keď rozbíjal veci vo svojej izbe.
„Áno, ja viem, Harry. Tá tvoja nenávisť nás spája pevnejšie ako čokoľvek iné. Som v tvojej mysli, snoch a dokonca s tebou zdieľam aj hnev a radosť. Ty nemáš kam uniknúť. Predo mnou sa neschováš ani keby si bol veľmi ďaleko odtiaľto,“ dlhým prstom majetnícky prešiel po jeho tvári. Harry sa odtiahol a pokúsil sa opustiť posteľ. Temný pán ho však surovo schmatol a nedovolil mu to.
„Daj preč tie ruky!“ nahnevane vykríkol tmavovlasý chlapec. Nechcel, aby sa ho dotýkal.
***
„To je príšerné, pozrite sa akú mi dal známku.... Mám H,“ ryšavá Chrambromilčanka neveriacky civela na pergamen, na ktorom mala napísané hodnotenie za domácu úlohu. Olive bola vzdialenou sesternicou Ginny a do školy začala chodiť len nedávno. Predtým mala domácu výuku, a preto nemala ani poňatia o situácii na Rokforte.
„Nič si z toho nerob. Snape ľuďom z našej fakulty vždy zhoršuje známky...Určite si to ani neprečítal,“ chlácholivo sa prihovárala svojej sesternici. Bola v rovnakom ročníku ako Harry, ale stále sa cítila dosť neistá. Zaradenie do nie príliš najvhodnejšej fakulty ju úplne vyviedlo z miery. Stále sa s ním nedokázala vyrovnať.
„Áno, ale to sa ma veľmi netýka...Zabudla si, že som v Slizoline...Ešte k tomu ostanem aj po škole s tým hadom... O chvíľu budem musieť ísť za ním....Správa sa ku mne, akoby som prišla z nejakého liečebného ústavu...“ podráždene hodila na zem učebnicu. Zrejme to bol dôvod, kvôli ktorému nesúhlasila s jeho hodnotením.
„Prepáč, vôbec som si to neuvedomila. Naozaj ma to mrzí... Nevšímaj si ho. Možno viem, čo mu prekáža... Trochu sa podobáš na matku Harryho Pottera. Vlastne, ak by som mala byť presná vyzeráš, ako dvojníčka... Bez okuliarov by si vyzerala presne ako ona,“ už dlhšiu dobu jej chcela ukázať album, ktorý si nechala po zmiznutí svojho priateľa. Nedokázala sa však k tomu odhodlať. Nalistovala stranu, na ktorej sa nachádzali fotky zo školských čias. Z obrázka im mávala mladá verzia Lily Evansovej a spokojne sa usmievala.
„To nie je možné...naozaj sa na ňu podobám, ale ako je to možné...“ znepokojene si obzerala tú fotografiu.
„Vidíš a keď jej primaľujeme okuliare...bude to ešte viac desivé...“ pomocou brka ich dokreslila na jednu z detailnejších fotografií.
„Škoda, že tu nie je Harry. Možno by ho to tiež zaujímalo. Mrzí ma, že som sa s ním nestihla zoznámiť,“ po pridaní okuliarov bola podoba takmer dokonalá. Okrem pár malých detailov, ktoré predstavovalo znamienko na líci a drobnej jazvy nad pravým okom neexistovala takmer žiadna odlišnosť.
„Aj mne hrozne chýba...takisto aj Ron a Hermiona...všetci sú preč. Dokonca aj Tonksovú uniesli...Lupin je z toho úplne hotový...“
„Snáď budú v poriadku. Istotne ich všetci neúnavne hľadajú,“ nespokojne poznamenala Olive. Vedela, že jej čas sa kráti a nechcela meškať.
„Určite, ale ty si naozaj dávaj veľký pozor. Harryho mamka s ním chodila do školy...možno preto si ťa tak priveľmi všíma. Radšej ho zbytočne neprovokuj,“ vážne odvetila Ginny.
„Jasné, budem slušná a pokúsim sa odtiaľ dostať, čo najskôr...“ neochotne vykročila k podzemným žalárom.
XXX
„Nie, prestaňte!“ vykríkla pridusene. Inštinktívne chcela dať kolená k sebe, ale nemohla to urobiť. Bola priviazaná k posteli. Cítila ako sa niekto dotýka jej nahého tela. Bozky prešli z pier na krk a ruka majetnícky pohladila bruško a zamierila do intímnych partií. Cítila na sebe váhu cudzieho tela. Na prsiach ju šteklili dlhšie vlasy. Šikovný jazyk prenikol do jej otvoru. Ruky tej osoby ju naďalej dráždili a vynucovali si akúkoľvek priaznivú reakciu.
Tonksová otvorila oči a začala sebou prudko mykať. Neskôr však úplne prestala z akoukoľvek obranou. Putá sa jej vždy zaryli do kože a nemohla poriadne dýchať. Musela ostať pokojne ležať. Pohľad na osobu, ktorá si od nej práve vynútila pár hlasných vzdychov bol viac než desivý.
„Bellatrix!“ zrevala rozhorčene. Desivá smrťožrútka nahradila svoj jazyk prstom a pritisla sa bližšie k nej. Prisala sa na jej pootvorené pery. Cítila vlhkosť, ktorá bola predzvesťou vzrušenia obete.
