Odporúčam čítať varovania, lebo táto poviedka je trochu drsnejšieho charakteru. A toto varovanie je tiež špeciálne.
Varovanie pre túto kapitolu: depresívne, tentoraz bez obmedzenia, nečítať pokiaľ máte veľmi zlú náladu...
Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!
Po dlhom čase otvoril oči. Prebudilo ho silné svetlo, ktoré sa nemilosrdne dotýkalo jeho tváre. Pery sa pohli. Pomaly zdvihol ruku, aby sa ubezpečil, že ju dokáže použiť. Cítil sa už oveľa lepšie.
Kde to som? Prečo ležím na zemi?
S námahou odsunul telá, ktoré boli v jeho blízkosti. Potreboval získať viac priestoru. Rukou sa nebadane dotklo svetlých vlasov. Ich vlastník tlmene zastonal a obrátil sa tvárou k nemu.
„Malfoy,“ znechutene vyprskol Ron. Zvedavo si obzeral nahé telo smrťožrúta. Mierne očervenel, keď si uvedomil, že ho môže vidieť úplne nahého. Pomaly vstal a podišiel bližšie k nemu.
„Weasley, nepribližujte sa ku mne! Radšej pomaly vyjdite von z tejto miestnosti...“ stále v sebe cítil tú bytosť. Dokonca začala rozprávať v jeho hlave. Rukou sa dotkol stonajúceho muža, ktorý ležal vedľa neho.
Ron nohou zavadil o stonajúceho profesora elixírov. Tmavovlasý muž sa márne pokúšal udržať rovnováhu.
„Poslúchnite ho!“ zavrčal vyčerpane. Vôbec netúžil po treste s pánových rúk. Bál sa, že tie veci môžu ešte stále preskočiť do inej osoby. Chcel sa ich zbaviť, ale nie za cenu potupného mučenia.
„Poď, Ron,“ Draco ho chytil za ruku a rýchlo ho viedol von z miestnosti. Takmer všetko v nej bolo porozbíjané.
„To, čo máš v tele nie je dieťa. Oni nevedia nič o mágii svetla a tmy, vedia tak málo, až ma to núti zasmiať sa nad hlúposťami, ktoré stvárajú,“ prostredníctvom aristokratových úst prehovoril Erastes.
„Tá vec rozpráva,“ zhrozene poznamenal Draco. Schoval sa za ryšavého chlapca a odmietal ho pustiť.
„Nie som vec. Mám meno a dokážem premýšľať. Potrebujem len cudzie telo, aby som sa mohol prejaviť. Volám sa Et a som bytosť z pravej temnoty. Tento hlupák sa naivne domnieval, že dokáže vytvoriť niečo živé... Nie, nie... Žiadny čarodejník nevráti život, ale nedokáže ho ani stvoriť. Ja som len bytosť, ktorá si zvolila inú formu existencie. Ak teraz odídeš, už sa nedozvieš, čo máš v sebe,“ Lucius sa pokúšal zapchať si svoje ústa, ale nepodarilo sa mu to. Tvor mu stlačil nos a musel ich otvoriť, aby sa mohol voľne nadýchnuť.
„Čo to podľa tebe je?“ zhrozene sa opýtal Ron. Siahol si na brucho. Myslel si, že už bude mať pokoj od toho neželaného prírastku, ale stále cítil, že nie je sám. Okrem toho sa mu brucho podozrivo zväčšilo. Prebiehalo to rýchlejšie akoby to mohol čakať.
„Je to kliatba, drahý. Taká strašná a odporná, že sa to nikto z tohto sveta ani neodváži pomenovať. Žijúca kliatba prinášajúca smrť zlu. V tvojom tele len býva, ale čoskoro ho opustí a pohltí všetku temnotu. Problém je vtom, že všetci máme v sebe svetlo aj tmu. Preto najprv zabije všetkých, ktorý budú v jej blízkosti, ale teba to už trápiť nemusí. Skôr než vyjde z tvojho tela vysaje tvoju dušu, aby mala dostatok síl. Tí zo strany dobra to kedysi nazývali krutá spravodlivosť, ale pravý názov tejto kliatby bielej mágie ti nikto neprezradí,“ donútil Luciusovo telo, aby sa postavilo. Objal samého seba spolu s ním. Čakal, čo to dieťa urobí. Zaujímalo ho, ako sa zachová v takejto situácii.
„Ja ti neverím!“
„Nemusíš, všetci to uvidia, ale ja budem už dávno preč. Vezmem svojho partnera so sebou. Jeho telo mi patrí. Nikto ma nedokáže udržať. Ty pokojne počkaj pár hodín a uvidíš, čo sa stane...Videl som toho starca, ako to do teba vložil... Užili ste si to... len si spomeň, chlapče...“
ironicky poznamenal Et.
„Má pravdu...Niečo také sa mi začína vybavovať. Musím utiecť. Pomôžte mi dostať sa odtiaľto,“ požiadal ich chladne. Nechcel spôsobiť smrť svojmu pánovi. Nevedel by sa s s tým vyrovnať.
***
O pár hodín neskôr...
Utekal. Mal pocit, že pritom prudkom behu vypľuje dušu. Vzduch ho v pľúcach pálil. Potkýnal sa na svojich vlastných nohách. Bál sa každého tieňa. Všetko mu spôsobovalo bolesť. Nechcel nikomu ublížiť či už dobrému alebo zlému.
Napokon cítil, ako sa v ňom niečo prebúdza. Ničivá sila svetla v ňom explodovala, pomaly sa vysúvala z tela. Začal kričať čoraz hlasnejšie. Cítil úľavu, že to nie cudzie dieťa, ale zároveň strach, že to bude až priveľmi bolestivé. Myslel na svojho pána, na jeho bozky. Na spôsob, akým sa ho dotýkal. Začínal viac chápať Harryho. Už mu nebolo až také cudzie jeho správanie.
K Temnému pánovi musel zákonite niečo cítiť. Bol to človek, ktorý dokázal vyvolať emócie. Nikto voči nemu neostával úplne ľahostajný. Uvedomil si tú hroznú pravdu. Tú najsilnejšiu emóciu, ktorú už dávno v sebe našiel.
„Milujem...“ pocítil silný nápor bolesti. Bojovala s jeho vnútrom. Napĺňala ho, akoby sa zľakla citov, ktoré prechovával k bytosti bez srdca. Nemal tušenie, čo ho na ňom tak priťahuje. Nesprával sa k nemu práve najlepšie, skôr si ho bral ako nejakú vec. Nedokázal ho ochrániť a nezáležalo mu na ňom.
***
„Bráni sa tomu, ale aj tak to z neho nemôžeme dostať. John, mal si byť opatrnejší! Temný pán ťa môže zabiť, keď sa dozvie o tom, že si mu zlikvidoval dvoch smrťožrútov!“ Roberta znepokojene pobiehala okolo lôžok dvoch stonajúcich pacientov. Z ich tiel sa každú chvíľu vystrkovali tie záhadné bytosti.
„Ja viem, že som urobil chybu. Nemusíš mi to pripomínať. Použil som mágiu, ktorú veľmi dobre neovládam. Budem za to niesť zodpovednosť,“ skontroloval teplotu tmavovlasému smrťožrútovi.
„Severus, prestaň sa toľko zmietať. Spôsobíš si zbytočné poranenia!“ zmĺkla, keď zazrela temnú postavu, ktorá sa k nim pomaly priblížila. Boj sa už zrejme dávno skončil a ich pán si konečne našiel čas na svojho milenca.
„Kde je chlapec?“ podráždene sa spýtal Lord Voldemort.
„Môj pane... on bol pre nás všetkých až príliš nebezpečný. Obávam sa, že už ho nikdy neuvidíte...“ silné zaklínadlo ho zrazilo k zemi. Z úst mu vystrekol pramienok krvi.
***
„Molly, neplač. Určite sa museli zmýliť. Nemusí to byť on,“ Remus Lupin opatrne pohladil po pleci plačúcu ženu.
„Môjho syna už neuvidím... Dumbledore povedal, že sa našli len jeho veci roztrúsené medzi odpadkami... Oni ho tam zabili...“ zúfalo vkĺzla do jeho objatia. Takmer ho zadusila, také silné bolo jej zovretie.
„Šaty nie sú dostatočný dôkaz. Možno ich mal na sebe niekto iný. Poď dovnútra, hneď za tebou príde. Arthur už na teba čaká,“ pripomenul jej opatrne. Nechcel, aby úplne stratila nádej.
„Áno, už idem,“ pustila sa ho a pomaly za sebou zavrela dvere. Lupin ostal stáť pred Brlohom. Nechcelo sa mu ísť dovnútra.
