varovanie: 15+, rozcítený Dexter (žartujem) skôr Dexter – šialený bozkávač, samozrejme sa objaví aj vždy prítomný Unášač, krátka kapitola...
*BINEY*
Moja myseľ sa sústredila len na bračeka. Sedel pri mne. Díval sa na mňa a ja som zabúdal, že sme v nemocnici. Bolo mi dobre. Vedel som, že sa uzdravím, už len preto, lebo on bol so mnou.
Bolo zaujímavé dívať sa naňho, keď si neuvedomoval, že ho pozorujem. Aj on zaspal, opretý o moju posteľ. Nechal som ho, oddýchnuť si. Počúval som jeho pravidelný dych. Pohol sa. Môj dotyk ho prebral. Preklínal som svoju nedočkavosť. Ešte chvíľu som ho mohol len ticho obdivovať.
„Biney, potrebuješ niečo?“ mal krásne rozospatý hlas. Keď otvoril tie svoje oči, neodolal som túžbe trochu ho podpichnúť.
„Dex, súhlasil by si, aby sme si tú našu hru skúsili aj obrátene?“ zámerne som sa nepýtal priamo. Kedykoľvek nás mohol niekto vyrušiť. Tá predstava mi privodila také príjemné pocity, až sa mi trochu zvýšil pulz.
„Vidím, že si už cítiš naozaj lepšie, Biney. Teraz sa musíš šetriť, ale neskôr splním všetky tvoje želania,“ prisľúbil spokojne. Zrejme ešte stále nebol celkom prebudený. Práve mi dal povolenie na výpravu do jeho... Neodvážil som sa to ani vysloviť.
Pritiahol som si jeho hlavu bližšie a pobozkali sme sa. Zaslúžil si to. Za odmenu, že sa o mňa tak vzorne postaral. Neodolal som. Bolo to také zvláštne, nechať sa tým ovládať.
Nevšímali sme si našich temných spoločníkov. Obaja nám lietali nad hlavami a pokúšali sa nás od seba odlepiť. Neúspešne. Môj temný braček úplne prepadol tej vášni. Musel som sa jemne odtiahnuť a chvíľu ho podržať v objatí. Rozrušenie mi ešte nerobilo dobre. Môj pohľad opäť zablúdil k dverám. Niečo sa mi nepozdávalo.
To niečo nadobudlo prekvapivo veľké rozmery. K posteli sa totiž blížila ľudská bytosť. Dúfal som, že mám len vidiny, ale opak bol pravdou. Naozaj to bol človek, dokonca kolega môjho drahého bračeka. Nevedel som, ako dlho tam stál. Začínal som sa obávať, že videl aj viac než bolo treba.
„Chlapci, teda...“ ozval sa, ale už bolo príliš neskoro. Nechápem, prečo musel vojsť do mojej izby práve počas takého chúlostivého okamihu.
Šťastie nám očividne nebolo naklonené. Bol to Angel Batista. Muž, ktorý si myslí, že sa priatelí s mojím bratom. Hoci musím uznať, že keby nás prichytila Deb bolo by to ešte oveľa horšie. Po prvý raz som mal pocit, že neviem, čo mám povedať. Jachtal som a koktal. Nedalo sa to vôbec vydržať. Stále som cítil jeho pery na svojich. Akoby sa odo mňa nikdy nemohol oddeliť.
Dexter sa bleskurýchlo otočil. Súcitil som s ním. Aj so sebou. Niečo také by nikdy nemalo vyplávať na povrch. Podľa toho ako sa veľactený kolega tváril, zrejme videl aj naše nadšené dotyky úst.
Poplašene som sa díval na svojho brata, potom zas na znechuteného Angela. Moje monštrum sa vyškieralo. Problém bol vtom, že to vôbec nebolo smiešne. Môj braček našťastie vytiahol svojho kolegu von z nemocničnej izby.
Klesol som späť na vankúše. Zas mi začínalo byť zle. Stúpol mi tlak a všetko sa so mnou krútilo.
Radšej som zavrel oči. Pred mojimi očami prebiehali rôzne šokujúce scenáre. Radšej som sa snažil nepremýšľať. Prešlo takmer päť hodín únavného čakania. Celý čas ma to zožieralo. Našťastie sa žiadna iná návšteva nedostavila. Uľavilo sa mi, až keď sa Dex konečne objavil vo dverách. Opatrne ich zavrel, podišiel k posteli a opäť si ku mne sadol. Mlčal. To mi pripadalo veľmi čudné. Čakal som čokoľvek, len nie mlčanie. Keď sa to predlžovalo a on nič nepovedal ani po dvadsiatich minútach, musel som prehovoriť.
„Dex, čo sa stalo? Čo si mu povedal?“
Pokrútil hlavou a ďalej mlčal. Začínal som sa oňho naozaj báť.
„No tak, braček! Nesmieš ma takto naťahovať. Stále som ešte chorý človek,“ pokúšal som sa mu trochu dohovoriť. Opatrne som mu položil ruku na plece. To mi predsa nesmie robiť.
„Nemôžem to zopakovať,“ vyzeral tak ako zvyčajne, ale niečo bolo iné. To mi bolo hneď jasné. Obrnil som sa priam svätou trpezlivosťou.
„Dobre, keď nechceš, nebudem ťa nútiť. Zaujímalo by ma či videl naozaj všetko?“ pokúsil som sa začať z iného konca.
„Áno, videl, ale nebude o tom hovoriť,“ vyhlásil pokojne.
Začínal som si naozaj myslieť, že ho odpravil. Porušil by kvôli tomu tajomstvu kódex? Neodvážil som sa spýtať. Tak som radšej zvolil menej citlivejšiu alternatívu.
„Dex si v poriadku?“
„Áno,“ odvetil potichu.
*UNÁŠAČ*
O mojej ponuke uvažovala asi tak päť minút. Ten čas som samozrejme len odhadoval. Bolo to krásne, úplne sa poddať moci iného človeka. Aspoň na chvíľu som nemusel riešiť to večné právo voľby. Presunul som zodpovednosť na milovanú osobu. Aké jednoduché. Nebolelo to. Cítil som opojnú slasť z víťazstva. Nikto iný môj život nemal v rukách.
Stále ma držala za ruku. Ležať vedľa nej bolo oslobodzujúce. Nič neskrývať. Konečne zabudnúť na hry. Vždy som jej to chcel povedal, ale obával som sa, že prestanem zohrávať takú dôležitú úlohu v jej živote. Práve, keď sa končila piata minúta a začínala šiesta, vedel som, že už dospela k rozhodnutiu.
Zaujímalo ma, za ktorého Teddyho ma teraz považuje. Ani to nebolo ľahké posúdiť. Stále sa na mňa dívala dosť zvláštne. Priam ma prebodávala pohľadom.
Som Teddy- priateľ alebo Teddy- únosca a vrah? Jej telo mi nedávalo žiadnu odpoveď.
To som mal práve zistiť. Možno medzi tým existuje určitý kompromis. V istej situácii zrejme pripadajú do úvahy obe možnosti.
„Teddy...“ začala nesmelo.
