varovanie: 12+
*UNÁŠAČ*
Začínal som vážne uvažovať nad tým, prečo ma moje monštrum nevarovalo pred toľkou publicitou. Musím zdôrazniť, že moja tvár by sa len veľmi ťažko hodila hoci aj do večerných správ. Nie som veľmi fotogenický a moje zábery zvyčajne končia poriadne hlboko na dne koša.
Našťastie som bol pripravený aj na takúto situáciu. Improvizované vraždenie nie je celkom v mojej kompetencii, ale pokiaľ ma bude niekto ohrozovať, nezdržím sa.
Môj úžasne prepracovaný systém jednoduchého vraždenia sa dostal do vážneho kolapsu. Nechať sa takto nachytať rozhodne nebolo mojou prioritou.
Čo viac som si mohol ešte priať? Celú skupinu nedočkavých svedkov, prípadne možno aj pár policajných aút. Začínal som sa obávať, že dovnútra vbehne po zuby ozbrojená, špeciálna jednotka.
To, čo som mal pred sebou však takisto nespĺňalo ani moje najtajnejšie očakávania.
Brian Morgan pri mojich nohách, skuvíňajúca obeť a ďalší svedok na ceste. Táto noc už naozaj nemohla byť lepšia. Začínal som si čoraz viac pripadať ako obyčajný začiatočník, ktorý sa po prvý raz vydal na cestu totálnej deštrukcie. Vďaka tomu, že som bol taký bezcitný sa mi podarilo aspoň udržať dojem, že som v absolútnej pohode. To, že totálne šaliem od hnevu si všimla len Emily. Možno preto sa držala v úzadí a dala si na tvár masku, ktorú si vzala so sebou. Stiahla sa čo najďalej od obete a dívala sa len na mňa, akoby čakala, že to nejakým zázrakom vyriešim, skôr než bude neskoro. Spoliehala sa na to a ja som musel konať. Teddy- vrah bol pripravený, ale Teddy-priateľ mal stále určité pochybnosti. Nanešťastie nemal som čas na žiadne váhanie.
Prinútil som svoje telo, k nejakej inej činnosti. Sklonil som sa k Brianovi a bleskovo som mu vyhrnul rukáv.
Potom som nasmeroval ihlu na to správne miesto. Stále ma mátala predstava ďalší návštevníka. Poponáhľal som sa. Moje monštrum mi vravelo, že sa mám venovať starému priateľovi. Tak som len poslúchal hlas temnoty a nedbal som na opatrnosť. Ihla zľahka prešla kožou, pomaly som vstrekol liek. Potom som ju spokojne vytiahol, a podoprel som Briana.
Už začínal vyzerať omnoho lepšie, ale očakával som, že ešte chvíľu potrvá, kým sa z toho úplne spamätá.
Prišiel za mnou, lebo potreboval liek. Naozaj netuším, ako mohol vedieť, že ja a
Colin sme sa poznali. Takisto mi nebolo jasné, prečo si to nevypýtal počas nášho pivového posedenia.
Odpoveďou na všetko bol jeho vynaliezavý Spoločník. Zjavne sa až teraz nejakým záhadným spôsobom dozvedel o tej záležitosti s Colinom. Popohnal svojho hostiteľa, keď vycítil, že jeho telo zlyháva. To bol môj pohľad na vec. Spoločník to samozrejme nepriznával. Akoby aj mohol. Už sa pomaly začínal zlostne mrviť. Chcel svoju obeť a ja som v takej situácii zatiaľ nemohol nič urobiť. Len mu to poriadne osladiť, aby si nemyslel, že ma môže len tak vohnať do nebezpečenstva.
Zložil som Briana do bezpečnej vzdialenosti a šiel som sa hrdo postaviť proti nečakanému hosťovi. Počas toho ako ma monštrum netrpezlivo popohnalo dopredu sa mi v hlave prehrával celý ten komplikovaný príbeh. Trvalo to len pár sekúnd, ale mne to pripadalo ako večnosť. Čakal som pripravený, útočiť a moje dávno zabudnuté spomienky sa zúfalo drali na povrch. Ja a Colin. Ako sa začal náš príbeh? Možno to bolo tým, že som sa cítil osamelo, možno len zasiahla náhoda.
Po skončení Vysokej školy som si našiel prácu. Svoju kariéru som odštartoval v laboratóriu, určenom na testovanie nových liekov. Mojím kolegom sa stal veľavážený Colin. Vtedy som si ho ani veľmi nevšímal. Bol taký obyčajný, čudák z laboratória. Ja som mal plnú hlavu predstáv, čo sa asi deje na farme a ako sa má Emily. Vtedy ma nič iné nezaujímalo a vraždil som naozaj len zriedkavo.
Colin samozrejme zistil, čo sa vo mne skrýva. Istý čas som sme strávili spolu ako priatelia. Nikdy sme spolu nevraždili, ale napriek tomu medzi nami vládlo porozumenie. Ukázal mi aj jedovatú látku, ktorú sám vynašiel a v tej dobe testoval na zvieratách. Bola to naozaj mimoriadna vec, určená na pomalé zabíjanie... Takmer nevystopovateľná. On sám ju nazýval Neviditeľná šelma. Mala schopnosť ustúpiť po požití liekov, ale dosť dlho pretrvávala ešte v žijúcom organizme a dokázala nenápadne zničiť celé telo. Ten proces mal byť dlhý a dosť bolestivý a on sa mi počas jednej noci zdôveriť, že to všetko vyrábal len kvôli jednej osobe. Mladíkovi, ktorý zabil jeho otca. To všetko robil pre pomstu a nie pre zábavu. Aké hlúpe. Prečo riskovať len kvôli nejakému negatívnemu pocitu? On si to nikdy nevychutnával. Len sa tváril, že je všetko v poriadku a pripravoval sa na svojich nepriateľov.
Tvrdil, že protilátka neexistuje. Ja som mu dokázal, že Teddy- unášač sa vie pohrať aj s jeho výtvorom. Objavil som ju po pár mesiacoch. O svojich výskumoch som mu nepovedal. Pocit neporaziteľnosti mu lichotil. Nechcel som ho obrať o takú nádhernú ilúziu. Protilátka bola jedinou vecou, ktorá mi po našom priateľstve ostala. Začal sa miešať do mojich záležitostí, napadol ma počas práce. Preskočilo mu a bolo to s ním čoraz horšie. Stále rozprával len o svojom otcovi o odplate. To ma vôbec nezaujímalo. Príliš to dráždilo moje narušené vnútro. Už len to slovo otec mi bolo vskutku odporné. Pre toho môjho by som nehol ani prstom. Tušil som, že ani ten Colinov nebol žiadne neviniatko. Ich vzťah ma vôbec nezaujímal a bolo dosť ťažké s ním vydržať. Nepokúsiť sa ho zabiť a dávať si pozor. Dlho som nedokázal skrývať to, ako sa mi jeho uctievanie mŕtveho otca protiví. Zisťoval som si o ňom informácie a dozvedel som sa, že mal až príliš rád deti. Viac než by bolo potrebné. To už úplne narušilo naše vzájomné vzťahy.
Po určitom čase som si našiel inú prácu a on sa so mnou už viac nekontaktoval. Keď som našiel len jeho prázdny byt, Spoločník mi potvrdil, že je mŕtvy. Neprekážalo mi to. Možno to tak bolo lepšie. Stále sa krútil okolo toho istého problému a skôr len ticho trpel. Nedal si nič vysvetliť. Neuvažoval s chladnou hlavou, a preto sa nechal poraziť. To všetko bolo záležitosťou minulosti. Momentálne ma trápila skôr neodbytná prítomnosť.
Ďalší votrelec na mojom dočasnom území, tiež patril k osobám, ktoré som poznal. Pekný muž zrejme aj oddaný svojmu bratovi. Dexter Morgan, odborník na krv.
Pomaly som sa k nemu obrátil. Nemal pri sebe svoje pomôcky. To mi dodalo potrebnú odvahu. Moje monštrum len zafňukalo a pokojne ma posunulo ďalej.
„Dexter, aj ty si tu? Aké milé prekvapenie,“ oslovil som ho. Nemal som chuť s ním bojovať. Dobrú konverzáciu som považoval ako lepšie riešenie. Okrem toho s ním ma spájalo omnoho hlbšie puto. On si to zrejme neuvedomoval, ale na škole bol pre mňa vzorom. Starostlivo som sa naňho zavesil. Tvorili sme takú zvláštnu trojicu. Aspoň pár rokov som dokázal vydržať bez mojej kamarátky.
Určite ste zvedavý aj na jej reakciu. Ja osobne by som neocenil, keby sa začala tak skoro báť. Ešte sme ani nezačali a nebolo možné cúvnuť. Napriek značnému publiku som nemal na výber. Pre toho muža neexistovala žiadna milosť. Odo mňa by sa jej rozhodne nedočkal.
Emily vstala, prešla až ku mne. Obozretne si premeriavala ďalšieho posla temnoty. Hľadala ochranu a bezpečie pred ďalším netvorom. On bol pre ňu omnoho hrozivejší než ja. Okrem toho už dlhšiu dobu bola oddelená od ľudskej spoločnosti. Ten rozruch na ňu zaúčinkoval dosť negatívne. Túlila sa ku mne a jej monštrum ustupovalo, pod prísnym pohľadom šikovného Dextera.
„Kyle, tak ty si...“ vyslovil moje pravé meno. Dali mi ho rodičia a nič pre mňa nebolo horšie, než počuť ho z úst niekoho iného. Dlho som si musel zvykať nato, že som Kyle. S tým menom sa spájali len nepríjemnosti.
„Ahoj, Dexter,“ opatrne som ho pozdravil. Dlho sme na seba hľadeli. Neschopní pohybu ani žiadnej inej činnosti. Stretnutie troch vrahov a nádejnej žiačky sa vyvíjalo nad naše očakávania. Nepozabíjali sme jeden druhého, nezburcovali políciu a nikto okrem obete nebol zranený. To bola celkom slušná bilancia.
Pustil som sa do vysvetľovania. Povedal som mu všetko o lieku, aj to, čo potreboval vedieť o Colinovi. To on ho vymazal z mapy. Vedel som to. Stačil mi nato jediný pohľad. Aké milé. Našťastie mne bol aspoň niečím zaviazaný.
Prevzal si brata z mojej láskavej starostlivosti. Podoprel ho a dával pozor, aby si neudrel hlavu.
Sledoval som sa Brian stúlil do jeho objatia. Boli si blízki. Možno viac než mi dvaja s Emily. Medzi nami ostávala ešte stále jedna neprekročená hranica.
„Už bude v poriadku?“ opýtal sa pochybovačne. Stále mi neveril, ale musel uznať, že sám Brian sa vydal do mojich rúk. Ja som ho k tomu nenútil.
„Potrebuje ešte pár dávok. Potom to už bude lepšie. Pošlem mu ich. On vie, kde má hľadať,“ dodal som tajomne.
To mi dávala aspoň záruku, že proti mne nič nepodnikne. Nebol som si istý tým, že nás nechá len tak ísť. Rýchlo som sa pustil do rozrobenej práce. Temný spoločník súhlasil, mi šepkal, že nebezpečenstvo pominulo.
