Varovanie: 15+, násilie, de-aged (zistila som, že tak sa to volá, keď sa z niekoho stane opäť dieťa), krátke
Po dlhom čase nová kapitola. Rozhodla som sa to trochu deliť na časti, tak ako Pekelnú hru.
Takisto by ma ešte zaujímalo, či by ste nechceli nejaké fanfiction na stiahnutie. Teda napríklad aj túto, keď bude hotová.
Samozrejme nie na šírenie, ale len na osobné použitie :D
A ešte dodávam, že počas leta som sa rozhodla pridávať vždy polovice kapitol.
pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: 19. kapitola opravená
Hodnotenie
Harry sa nespokojne pomrvil v náručí svojho
nepriateľa. Jeho slová v ňom
vyvolávali len bodavú bolesť. Nebolo až také ťažké ukončiť životy jeho rodiny
a priateľov. Tak veľmi sa o nich bál.
Boj bol už v plnom prúde. Zaklínadlá sa
stretávali a zrážali v takom rýchlom slede, že to takmer nestačil
sledovať.
Členovia rádu bojovali. Nevidel tých, na ktorých
mu najviac záležalo, ale dúfal, že sa ešte držia.
Kruh smrťožrútov sa tesnejšie stiahol okolo nich.
Vybuchovanie kliatob a výkriky boli čoraz zreteľnejšie, ale tie mŕtve
postavy bojovali bez prestávky a takmer žiadne zranenia, ich nedokázali
zastrašiť.
„Vieš, Harry. Dlho som ťa nemohol nájsť. Musíš to
pochopiť. Ty predsa vieš, čo všetko nás spája,“ šepkal mu do ucha.
„Moja rodina sa o mňa postarala. Vy ste len
vrah,“ vyhŕkol rozrušene. To slovo ho pálilo na jazyku.
„Áno, som, Harry. Nepopieram, že to tak je. Zabil
som mnohých a budem pokračovať...“
pohladil ho po vlasoch a zľahka skúmal jeho
tvár. Ten dotyk bol takmer nežný, až na to, že mu na líci zanechal tenkú čiaru.
Pár kvapiek krvi dopadlo na chlapcov habit.
„/Prečo?//[1]“
unavene sa spýtal Harry. Cítil ako sa
jeho zdrvená myseľ, snaží odpútať od zabíjania, ktoré bolo všade.
Telá sa začínali hromadiť pri dverách domov. Harry
videl ako vtrhli aj k muklovským susedom a to, čo sa dialo vo vnútri
bolo viac než znechucujúce. Tie mŕtve bytosti im spôsobovali muky.
Nejaká žena preletela cez okno. Jej telo bolo
pokryté črepmi. Mŕtva bytosť ju rozporcovala rovno pred ich očami.
A rad mŕtvych bol stále pevný
a postupoval aj do sídla rádu. Kliatby lietali stále s rovnakou
intenzitou.
Zdalo sa mu, že peklo povstalo z hlbín
a práve sa prenieslo do jednej z pokojných ulíc.
Hluk bol takmer neznesiteľný. Temný pán sa musel
nakloniť až k jeho uchu, aby vôbec počul jeho odpoveď: „/Tak sa mi to
páči. Vždy som bol taký, Harry. Už dávno predtým než si sa ty vôbec narodil,
som myslel na to, ako spôsobím ľuďom bolesť a utrpenie. Nemám v sebe
žiadny súcit, žiadne svedomie a netrápia ma žiadne výčitky... Ty sám to
predsa vieš najlepšie...//“ pobozkal ho na líce.
Harry sa strhol. Až teraz si uvedomil, že začal
hovoriť v haďom jazyku. Nedochádzalo mu to, lebo Voldemort na to nič
nepovedal, ale vyzeralo to, že ho to veľmi potešilo.
Zhováral sa s ním ako so svojím partnerom.
Odpovedal mu bez akéhokoľvek hnevu, dokonca sa zdalo, že ho ich rozhovor
zaujíma viac, než boj.
„/Nikdy si nechcel...//“ zmätene prechádzal
pohľadom po ďalších obetiach útoku. Voldemort mu ubližoval. Nie fyzicky, ale
to, čo videl mu úplne stačilo. Drásalo ho na kusy, že s tým nemôže nič
urobiť.
„/Žiť, ako všetci ostatní. To nie, Harry. Ja som si
už vybral a nemôžem sa vrátiť späť. Prvá vražda to všetko zmazala. Všetko
ľudské, čo vo mne ešte bolo a čierna mágia sa postarala o zvyšok.
Dokázal som obetovať aj teba, lebo mi to tak vyhovovalo. Neočakával odo mňa, že
budem zodpovedať tvojím predstavám o správnom čarodejníkovi. Zabijem
kohokoľvek, kto mi bude stáť v ceste. Aj teba, ak nebudeš rozumný,//“
pripomenul mu chladne.
„/Dohodnime sa. Dám ti všetko, čo budeš chcieť. Neviem,
o čo presne ti ide, ale nech je to čokoľvek urobím to, len odvolaj tie veci,//“
pokúšal sa vyjednávať Harry.
Nevedel, čo bude od neho požadovať, ale hocičo by
mu bolo milšie ako hľadieť na taký masaker.
Krv stekala po chodníkoch. Roztrhané telá dopadali
na zem a zúfalí čarodejníci ledva stačili brániť svoje vlastné pozície.
„Nie, Harry. Neodvolám ich. Musíš to vidieť, aby
si pochopil, že so mnou sa nikto z vás zahrávať nebude. Teraz tu sedíš,
len preto, lebo si nevedel, že sa máš ku mne vrátiť. To je jediný dôvod, prečo
nezdieľaš ich osud.“
Ich rozhovor ukončil silný odpor prichádzajúci
z rádu. Na mŕtve postavy zaútočila iná temná silá. Vyvierala hlboko spod
zeme a postupne ich zatláčala do úzadia.
Voldemort vstal a vzal chlapca so sebou.
Obrátil sa k nekromantovi, ktorý viedol útok.
„Dokonči to, Stylus. Snape sa možno o niečo
pokúša, ale nedaj mu šancu sa z toho vyvliecť. Rád by som sa ešte držal,
ale neodkladné povinnosti ma nútia, odprevadiť tuto mladého Harryho do jeho
izby. Vrátim sa, hneď ako bude toto dieťa naspäť tam, kam patrí...“
Nekromant súhlasne prikývol. Bolo mu jedno, či
Temný pán zostane počas celého útoku. Jediným motívom jeho konania bola aj tak
osobná pomsta a chcel si to vychutnať až do poslednej chvíle.
Temný pán sa premiestnil spolu s Harrym
a pár smrťožrútmi. Ostatní ostali na bojisku.
Voldemort odniesol chlapca na poschodie.
Uložil ho do postele a posadil sa
k nemu.
„/Mal by si si oddýchnuť, Harry. Rád by som tu
s tebou sedel, ale ako vidíš, mám na práci ešte pár dôležitých vecí,//“
zložil mu okuliare a položil ich na stôl.
„Nepatrím sem,“ tvrdohlavo mu odporoval Harry.
Pocítil v sebe ten silný impulz, ukryť sa do
svojej mocnejšej podoby. Skôr než tomu stihol zabrániť, zmenil sa na hada.
Myseľ sa mu uvoľnila z pút. Mohol opäť
rozumne uvažovať, aj keď momentálne len v rámci svojich možností.
Vztýčil sa a bolestne zasyčal. Zelené oči si ho výhražne premeriavali. Bol
pripravený zaútočiť.
Voldemortova ruka mu pevne zovrela hlavu. Zdvihol
ho a položil si ho na kolená, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Takmer som zabudol, nedošlo mi, že teraz už nemáš
v sebe to, čo predtým, ale stále hovoríš mojou rečou, čím to asi bude? Čím
to asi bude, že si mi teraz omnoho bližší?//“
Druhou rukou prechádzal po jemných šupinách.
Nádherný, zdravý had sa mu nervózne obtáčal okolo ruky. Chcel ho uhryznúť, ale
Voldemort mu to nedovolil. Vedel ako s ním má narábať tak, aby sa mu
nevymkol z rúk.
Uložil ho späť na vankúše.
„/Dobre, Harry. Teraz sa vráť do svojej pôvodnej
podoby a už sa nebudeš premieňať, kým ti to nedovolím...//“ nekompromisne
mu prikázal Voldemort.
Harry cítil ako sa mu telo opäť mení na ľudské.
Zdesene zaboril hlavu do vankúša.
„Vieš, Harry hady ma poslúchajú na slovo. Vždy to
tak bolo, teda pokiaľ nemajú žiadneho iného pána, ale som rád, že si mi túto
podobu ukázal... Vďaka nej spolu budeme vychádzať ešte omnoho lepšie...Teraz si
oddýchni. Keď sa vrátim, pre istotu si ťa označím ako svojho hada, aby bola
naša spolupráca omnoho jednoduchšia,“ opatrne vstal a nechal nahnevaného
chlapca v jeho izbe. Upozornil domácich škriatkov, aby mladého pána nespúšťali
z očí a nedovolili mu nikam odísť.
Výborne sa mu hodilo, že získal práve túto
schopnosť. Nič lepšie sa už ani nemohlo stať. Harry ho bude musieť poslúchnuť.
***
Sirius ustarostene prechádzal po chodbe vedúcej
k Harryho izbe. Počul Temného pána prichádzať, ale v rámci zachovania
svojho zdravia, sa mu radšej vyhol. Od
Harryho únosu ho len Luciusova dobrá vôľa delila od istej smrti.
Škriatkovia mu povedali, že Pán vrátil aj
s chlapcom, ale on sa chcel presvedčiť na vlastného oči.
Musel si dávať veľký pozor.
Voldemort ho nemohol ani vidieť a podozrieval
ho, že donáša druhej strane. Našťastie sa toto podozrenie nepotvrdilo, ale aj
tak si užil dosť mučenia a lámania kostí.
