Pár: Doctor/Master
Varovanie: 15+ trojdielna jednorázovka
Obsah: Polícia zatkla Vládcu a Doktor zariadil, aby mu ho vydali do osobnej starostlivosti...
Doktor starostlivo podpísal všetky papiere. Trvalo dlho, kým ich presvedčil, že uňho bude Vládcovi najlepšie, ale ak by mu ho náhodou odmietli vydať, aj tak by si ho zobral so sebou. Tento mierový spôsob aspoň nezahŕňal žiadne ďalšie komplikácie. Okrem toho vyzeralo to tak, že sa ho veľmi radi zbavia. Darovali mu ho bez väčších ťažkostí.
Svojho nepriateľa dostal priviazaného v špeciálnom kresle. Vládca sa doširoka usmieval a očividne nemal ani poňatia o tom, čo sa s ním deje. Skúmavo sa zadíval na Doktora a dostal so seba, pár slov, ktoré by z neho pri plnom vedomí zrejme nikdy nedostal. „Ahoooj, láááska, ako sa máššš?“ zatiahol nadšene.
„Dobre. Mám sa veľmi dobre...“ ochotne mu odpovedal Doktor. Prevzal jeho kreslo a vlastnoručne ho odtiahol až do Tardis. Táto časť bola mimoriadne jednoduchá, ale tušil, že to najhoršie ešte len príde.
Keď sa za nimi definitívne zavreli dvere, cítil sa už omnoho uvoľnenejšie. Nebude viac sám. Nepríde o svojho spoločníka. Vládca ostane pri ňom, aj keď sa mu to zrejme najprv nebude páčiť, ale Doktor urobí všetko preto, aby zmenil názor. Na začiatok mu to rozhodne stačilo.
„Máš krásne oči, tie najkrajšie, úplne najkrajšie... A áno, si nádherný, a si, aj tak si nádherný,“ ďalej si pre seba mumlal Vládca.
Doktor opatrne pristúpil k nemu. Rukou sa dotkol jeho tváre a jemne skontroloval jeho myseľ. Opäť to ním otriaslo, aj keď tentoraz už bol na to pripravený. Lieky ho uviedli do mierne uvoľneného stavu, ale všetky poškodenia boli teraz ešte oveľa viac viditeľnejšie. Doktor jemne obišiel najhoršie oblasti a vyslal priaznivý impulz, ktorý jemne prešiel Vládcovými myšlienkami. Teraz, keď bol jeho nepriateľ úplne pokojný a mal dobrú náladu, Doktor sa mohol pokojne dostať hlbšie. Už dlho ho trápila odpoveď na istú otázku, ale Vládca mu nikdy nemienil poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Preto jemne masíroval jeho myšlienky a pomalými krokmi vchádzal do oblasti, ktorá sa týkala jeho. Vládca nespokojne mykol hlavou a prestal sa usmievať. Doktor ešte viac znížil svoj vplyv a len sa jemne preplával dôležitými myšlienkami. Chcel vedieť, či v ňom ostalo aspoň niečo, aspoň malý záblesk nádeje, ktorý by mu umožnil opäť sa s ním zblížiť. Vládcova myseľ bola úžasne šialená, ale zároveň aj nesmierne úchvatná. Doktor cítil, ako ho napĺňajú mimoriadne príjemné pocity. Celý ten úžasný obraz narušovali len ten zvuk, o ktorom Vládca stále hovoriť. Doktor ho k sebe nepúšťal a bol si jednoznačne istý tým, že musia ísť preč. Bez nich bude Vládcova myseľ oveľa stabilnejšia. Jeho nepriateľ s ním očividne nesúhlasil.
Vládca nespokojne zaťal päste a v jeho mysli sa ozvala mierna vlna odporu. Keď sa Doktor pokúšal dostať sa k veciam, ktoré sa týkali jeho, Vládcova myseľ začala zúrivo pracovať proti nemu. Musel sa vzdať toho príjemné pocitu prepojenia a opatrne sa vrátiť späť.
„Nádherný...“ ďalej mumlal Vládca a usmieval sa ešte výraznejšie.
„Skvelá obrana,“ pochválil ho Doktor.
Vládca samozrejme opäť reagoval len mierne zasneným úsmevom. A miernym prikývnutím, ale len natoľko ako mu to dovoľoval obojok.
Doktor zamieril ku konzole a pokúšal sa sústrediť na riadenie. Tentoraz nechcel, aby sebou loď veľmi hádzala. Kreslo malo síce ochranné mechanizmy, ale nemienil riskovať, že dôjde k nejakému zraneniu.
Našiel miesto, kde by ich nemal nikto rušiť. Celkom pokojné a dostatočne tiché na to, aby mali aspoň raz dostatok času.
Pre istotu vyšiel von a preskúmal všetko, čo by im mohlo spôsobiť problémy. Takisto musel aj veľa vecí zariadiť. Chcel, aby bolo všetko pripravené, keď vstúpia na miesto, ktoré pre nich vybral.
Keď sa vrátil, Vládca naňho už nepriateľsky zazeral, posadený v kresle, ako nejaký štýlový darček. Doktorovi sa toto prirovnanie mimoriadne páčilo. Už len stačilo rozbaliť ho.
Doktor mu pristúpil k Vládcovi a začal s povoľovaním pút. Remence sa mu na niektorých miestach zaryli do kože a zanechali červené stopy. Ešte ho nemohol úplne oslobodiť. Nie, kým bude aj naďalej taký tvrdohlavý.
Naklonil sa bližšie k nemu a opatrne rozopol aspoň obojok, ktorý mal okolo krku. Ten podľa jeho názoru nebol nutný. Nie teraz, keď sa všetko vyvíjalo takým priaznivým smerom.
„Páči sa ti to, Doktor? Užívaš si to?“ pošepkal mu Vládca. Jeho pery sa obtreli o Doktorovo ucho.
„Ako sa cítiš?“ opýtal sa Doktor, zámerne ignorujúc jeho otázku.
„Bolí ma hlava...“
„To prejde. Vezmem ťa na miesto, kde ťa vyliečia...“ chcel, aby to pochopil, aby s tým konečne súhlasil. Nebolo možné to viac odkladať. Nie teraz, keď už viac neexistoval dôvod na to, aby počúval volanie starých Pánov času.
„Nie, Doktor. Ty ma nikam nevezmeš. Nepôjdem s tebou. Chcem len Tardis, ty si nič. Si nikto... Počúvaj... počúvaj, ako ti bije srdce a ja viem, ako veľmi by si chcel to, čo už nikdy nedostaneš...“ nespokojne sa pomrvil v kresle.
„Nemáš na výber...“
„Ty mi nebudeš rozkazovať.“
„Nebuď ako malý. Pamätám si, že Koschei bol omnoho rozumnejší...“ napomenul ho Doktor. Zámerne ignoroval jeho slová. Už neexistovala cesta späť, nech by povedal čokoľvek, nedokáže mu zabrániť vtom, čo definitívne musí urobiť práve teraz. Premárnil už príliš veľa času.
„S ním mám tak málo spoločného. Kedy už konečne pochopíš, že ja ťa už nepotrebujem...“ bez váhania mu to vrátil.
„Chápem to. A aj keď sú tvoje slová veľmi zaujímavé a zároveň kruté, musím ti povedať, že ma to vôbec netrápi. Mám ťa pri sebe. Pokojne ma môžeš urážať, ale nič na tom nezmeníš. Odchádzame tak, ako som povedal...“ neoblomne vyhlásil Doktor.
„Oľutuješ to. Nevieš si predstaviť, čo s tebou urobím?“ vyhrážal sa. Doktor mu venoval jeden zo svojich mimoriadne spokojných pohľadov a nastavil kreslo tak, aby sa opäť mohlo z jeho pomocou pohybovať. Na chvíľu sa vrátil ku konzole a presunul ich o kúsok ďalej. Vládca stále niečo hovoril. Bránil sa, ale Doktor ho vôbec neposlúchal. Nesmel sa nechať ovplyvniť. Nie v deň, keď sa môže všetko navždy zmeniť.
