Zlomený

Fandom: Sherlock bbc

Pár: Sherlock/John

Varovanie: 18+, traumatizovaný_Sherlock/mrzutý_John + prekvapenie na konci kapitoly.

Poznámka autorky FF: čakajú ma ešte 2 skúšky, ale keďže sa mi podarilo urobiť jednu fakt brutálnu, rozhodla som sa niečo pridať. 

„John!“

Waka waka

„John! Potrebujem, aby si mi podal mobil!“

You’re a good soldier

Choosing your battles

„JOHN!“

Sherlockov hlas ma prinútil vyjsť z kuchyne. Chcel som si len zobrať niečo na jedenie.  Od rána som počúval stále to isté. Tentoraz som však nemal možnosť tomu nejakým spôsobom uniknúť.  Môj nespokojný Sherlock mal naozaj dôvod takto vykrikovať. A nanešťastie nebol tu nikto iný, kto by sa staral o uspokojovanie jeho potrieb. Pani Hudsonová od toho dala ruky preč, hneď ako to začalo prekračovať únosnú mieru. Aj keď urobila aspoň jednu záslužnú činnosti, zmenila to otravné zvonenie plné vzdychov. Vzal som jeho mobil zo stola a pozrel som sa najprv na zúfalého, mimoriadne mrzutého Sherlocka, ktorý  nespokojne mával dvoma zlomenými a zasadrovanými rukami. Šlo mu to len veľmi ťažko a očividne pritom cítil aj poriadnu bolesť. Pamiatka na náš posledný prípad mu očividne nepridala ani na nálade. Kvôli istému incidentu mal zakázané čokoľvek robiť so svojimi rukami.

„Nerob to. A radšej si poriadne sadni. Nebol by som rád, keby si...“ skôr než dokončil svoje upozornenie bolo už samozrejme neskoro.  Vrhol som letmý pohľad na displej.

„Volá D?“

„Dobre. Nechaj to tak,“ sklamane vyhlásil Sherlock. Posunul sa ešte o trochu ďalej. Chcel si len nájsť vhodnejšiu polohu. D patril istej partii detí, ktorým Sherlock občas platil, keď potreboval získať informácie z ulice. D mu zrejme volal kvôli úhrade za poslednú službu.

„Ahoj, D. Hneď ti dám Sherlocka...“ zdvihol som nie príliš ochotne. Ten chlapec bol dosť drzý a neustále ponúkal svoje služby, dokonca aj mne.

„Sadni si poriadne...“ napomenul som vrtiaceho sa Sherlocka.

„Nie, D. To nebolo tebe...“

Ozval sa nepríjemný zvuk padajúceho tela.

John prepol mobil na hlasitý odposluch, sklonil som sa k nahnevanému detektívovi a pomohol mu sadnúť si späť na gauč.

„Si v poriadku?“

„Nič mi nie je. Už to nemôžem zniesť. John, prosím. Urob niečo. Nevydržím len tak sedieť...“

„Rád by som, ale tvoje ruky ešte ani zďaleka nie sú v poriadku. Prešiel ešte len jeden deň. Viem, že je to pre teba ťažké, ale...“

„Prepáčte, páni, ale ja mám ešte dosť veľa práce. Mohli by ste sa mi venovať?“

„Čo chceš?“ mrzuto sa ho spýtal Sherlock.

„Mám pre teba isté informácie, ale potrebujem ešte tú platbu za min...“

„Príď k nám. Takéto veci najradšej vybavujem osobne.“

„Mám klienta. Zastavím sa až večer. Tak sa zatiaľ bavte. A prajem skoré uzdravenie.“

Odložil som mobil na stôl. Nechtiac som sa pritom viac naklonil k svojmu priateľovi. A on urobil niečo, čo som od neho vôbec nečakal.

Ľahol si tak, aby mohol položiť hlavu na moje kolená. Chcel som mu pripomenúť, že nie je mojou povinnosťou slúžiť ako jeho vankúš, ale nemohol som. Niečo v jeho pohľade mi opäť zabránilo protestovať, ale využil som aj omnoho zmierlivejšiu možnosť.

„Ak si chceš ľahnúť, tak ja môžem ísť do kresla.“

„Prečo?“

Zarazene som naňho hľadel. Snáď mu muselo dochádzať, že jeho hlava sa dostala na dosť nebezpečné územie.

„Myslel som, že potrebuješ viac priestoru.“

„Nie, ostaň.“

„Dobre, ako myslíš, ale...“

„Mlč!“

„Sherlock, čo...“

Trochu sa nadvihol. Dokonca s chabou pomocou svojich poranených rúk. Chcel som mu povedať, aby ich v žiadnom prípade nezaťažoval. Naozaj som to mal v úmysle, ale bol som úplne odzbrojený dotykom jeho pier.  Najprv skončil tesne vedľa tých mojich, ale potom rýchlo napravil svoju chybu. Nestihol som urobiť absolútne nič, okrem toho, že som ho zachytil, lebo som si všimol, že sa kvôli nestabilite spôsobenej jeho rukami trochu roztriasol. Nevedel som, čo to má znamenať ani kam to celé bude smerovať. Bola mi jasná len jediná vec, nechcel som, aby to pokračovalo. Nemohol som. Myseľ mi zaplnili spomienky na Moriartyho zábavné hry...

„Pobozkaj ho. Ale nie tak, takto sa to nerobí, si úplné drevo...“

Bolesť prešla Sherlockovým telom. Po toľkých hodinách to bolo už takmer neznesiteľné. A ja som mal už opuchnuté pery, lebo sa mu to vôbec nedarilo urobiť podľa predstáv toho maniaka. Jeho bozky neboli príjemné, vzhľadom na jeho stav a absolútnu nechuť mi to bolo vrcholne nepríjemné. Dalo sa to očakávať aj vďaka páleniu, spôsobenému menším natrhnutím, ktoré s radosťou spôsobil pomocou jednej zo svojich zábavných pomôcok. Pričom celá tá záležitosť neskončila len pri bozkávaní. Nútil nás robiť všetky tie veci a bolo len otázkou času, kedy sa to objaví na nejakej pochybnej stránke. Nehovoril som o tom, radšej som na to ani len nemyslel, dusil som to v sebe a radšej som sa venoval starostlivosti o svojho priateľa.

Odtiahol som ho od seba, tak aby som mu nespôsobil žiadne zranenia a chvíľu som naňho len zarazene hľadel.

„Sherlock, čo to robíš?“

„Mal pravdu. To, čo povedal. Dáva to zmysel...“

Tentoraz som vôbec nebol zvedavý na úvahy takéhoto typu. Moriarty toho povedal tak veľa, že by sa o tom dala napísať kniha. Počas tých dlhých týždňov nášho väznenia som mal možnosť si vypočuť všetky múdrosti z jeho repertoáru. Začínal som si želať, aby D. prišiel čo najskôr a rozptýlil môjho drahého priateľa.

„Nemyslím si, že...“

„Odprevadíš ma do izby. Nie som si istý, či dokážem vstať...“ náhla zmena témy ma upokojila a zahnala démonov moriarstovských.

Mlčky som mu pomohol dostať sa z gauča. Doviedol som ho až k posteli. Sadol si na ňu a ja som bol konečne spokojný. Prišiel k rozumu. Nič sa mu nestalo, a to všetko, čo ho teraz zrejme trápi sa už nejako utrasie.

„Zamkni dvere...“ požiadal ma opäť tým chladným spôsobom, ako vždy, ale táto požiadavka bola dosť netradičná sama o sebe.

„To asi nepôjde. Myslím, že by som už mal ísť...“ chcel som vyjsť z miestnosti, kým sa to ešte dá. Nemal som v úmysle naňho kričať ani mu niečo vyčítať, ale obával som sa, že ak neprestane opakovať slová svojho nepriateľa, nebudem mať inú možnosť.

„Nemôžeš ma tu nechať.“

Chcel som vyjsť z izby, ale bál som sa mu obrátiť chrbtom. Návšteva u M. uňho vyvolala sériu nepriaznivých reakcií. Pričom jednou z nich bol aj úder do hlavy, ktorý som dostal, keď som sa raz pokúšal odísť z izby bez jeho dovolenia. Nebolo to nič vážne a dúfal som, že sa to už nebude opakovať, ale vzhľadom na to, ako sa správal som si nemohol byť istý.

„Cítim bolesť.“

„Áno, ja viem tie ruky... A neskôr ťa čaká ešte rehabilitácia, ale to bude dobré. Ak si dáš pozor, tvoja jemná motorika tým veľmi neutrpí...“

„Nie, ty mi nerozumieš. Cítim bolesť, lebo si sa ma už dlho nedotkol. Keď sa ma nedotýkaš, cítim bolesť...“

„Sherlock, nemal si byť taký odmietavý voči tým liekom, možno... Sme doma, nikto ti tu nebude spôsobovať bolesť...“ pokúšal som sa mu vysvetliť, že nateraz nám nič také nehrozí. Teda, okrem spomínaného zverejnenia istých videí...

„Nepotrebujem lieky. Potrebujem teba. Mal pravdu. Potrebujem, aby si...“

Opäť to bolo tu. Ďalší výbuch emócií. Netuším, ako to M. urobil, ale podarilo sa mu takmer dokonale nahlodať obranu slávneho detektíva.

Zhlboka som sa nadýchol, potom som napočítal do desať. Až potom som sa odvážil prehovoriť.

„Sherlock, Moriarty tu nie je. Nemusíš plniť jeho priania. Sme doma v Baker street 221b. Spamätaj sa už konečne. Možno si naozaj mal poslúchnuť tú terapeutku a...“

Zachvel sa. Schúlil sa do klbka a triasol sa. Naozaj to vyzeralo ako by prežíval veľmi veľkú bolesť. Nemohol som ho takto nechať. To by jednoducho nešlo.

Vrátil som sa k posteli, ľahol som si a privinul som si ho k sebe. Nechal sa objať a postupne sa v mojom náručí upokojoval. Natiahol som naňho prikrývku. Chcel som len na chvíľu zavrieť oči. Minulá noc v nemocnici bola ako zlý sen. Zobral som tú bočnú robotu, len preto, aby mal Sherlock čas sa trochu spamätať. Výnimočne sa neotriasol a nešiel ďalej tak rýchlo ako zvyčajne. Možno práve preto som sa aspoň ja musel udržiavať pod kontrolou, ale ani to mi nezabránilo vtom, že som jednoducho zaspal.

Prebudilo ma niečo mimoriadne jemné na istých citlivých miestach. Z hrdla sa mi vydral slastný ston, vzrušenie... talentovaný jazyk na... A spôsob akým ma... Nemohol som ani uvažovať o tom, kde presne... Nemohol som o ničom rozmýšľať. Poslúchol som signály svojho tela, neotváral som oči len som si užíval tú chvíľu. Slastná spokojnosť sa mi rozlievala do celého tela... A potom to prišlo. Zvonenie zvončeka pri dverách... Krik Pani Hudsonovej, všetky tie zvuky prehlušilo to, čo som v tej chvíli cítil, ale ako každé kúzlo, aj toto muselo byť prerušené.

„Chlapci, poďte okamžite dolu!“

Chlapci? Aký chlapci? Neblahé tušenie mi prešlo mysľou. Otvoril som oči. Sherlock sa opäť nemotorne podopieral rukami a keď zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa došlo mi, že...

„SHERLOCK?!“

„Potrebuješ viac, však?

„Chlapci, kde ste?“ pani Hudsonová nás ďalej volala, ale ja som nemohol spustiť zrak zo svojho priateľa.

On mal v ústach môj penis. Nie teraz, ale predtým to on ma... Díval som sa naňho v nemom úžase.

„Páni, počkajte. Mali by ste aspoň...“ hlas Pani Hudsonovej bol zrazu až príliš blízko.

 „Nezamkol som...“

„Ja viem, kázal som ti to urobiť...“

Bolo neskoro. Dvere sa otvorili a stál tam náš dobrý priateľ Lestrade s nejakými ďalšími troma policajtmi a nechýbala ani pani Hudsonová. Ja som bol samozrejme nahý. Neviem, ako ale Sherlockovi sa podarilo zbaviť ma oblečenia. Pričom sa nejakým zázrakom vyzliekol aj on sám. Obaja sme ležali na posteli. Oni hľadeli na nás, my na nich. Bolo to nekonečné a ja som sa ani nemohol zakryť.

„Myslím si, že bude lepšie, keď počkáme vonku,“ rýchlo zhodnotil situáciu Lestrade. Pohotovo vyviedol svojich kolegov von.

*** Prekvapenie na konci kapitoly, je menší citát, teda môj najobľúbenejší moment z kníh o Sherlockovi Holmesovi. Pričom sa zdôrazňujem, že si ho len požičiavam samozrejme. A takisto sa dá považovať aj za spoiler :D 

‎"Ve vteřině vytrhl ze záňadří pistoli a vypálil dvě rány. Ucítil jsem náhle žhavou bolest, jako by mi někdo přitiskl na stehno rozpálené železo. Holmesova pistole zapraštěla na mužově hlavě. Měl jsem dojem,že se svalil jak dlouhý, tak široký na podlahu a že se mu z obličeje řine krev, zatímco ho Holmes prohledává, nemá-li u sebe další zbraň. Pak mne obemkly přítelovy pružné paže a pomohly mi do křesla.
„Neublížil vám, Watsone? Řekněte proboha, že vám neublížil!“
Stálo to za zranění – bylo by to stálo za četná zranění – že jsem poznal, jak hluboké a vřelé city se tají za tou chladnou maskou. Jasné, neúhybné oči se na okamžik zamžily, pevné rty se chvěly. Poprvé a jedinkrát jsem viděl, že Holmes má nejen skvělý mozek, ale i horoucí srdce. Celá ta léta, kdy jsem mu pokorně a jednoznačné sloužil, pro mne vyvrcholila v tomto okamžiku.
„To nic není, Holmesi. Pouhé škrábnutí.“ Rozřízl mi kalhoty kapesním nožem. „Máte pravdu,“ zvolal s úlevným povzdechem. „Je to pouze povrchní zranění.“ Jeho obličej ztvrdl jako křemen, když pohlédl na našeho zajatce, který se ještě celý omámený zvedal. „Měl jste štěstí, přisámbůh! Kdybyste byl Watsona zabil, nevyšel byste z této místnosti živ." (Arthur C. D. Príbehy Sherlocka Holmesa.)