Mlčanie

Pár: Sherlock/John

Obsah: Sherlock a John sa spamätávajú  z ďalšieho stretnutia s M...  Cena za toto dobrodružstvo je tentoraz veľmi vysoká...

Varovanie: dráma, vážne zranenia, nie je to taká poviedka aké zvyčajne píšem, tak pozor !!! Nevhodné pre citlivé povahy, nezvratné následky zranení, nie len typické hurt/c, smutné (takto na mňa vplýva skúškové obdobie)

Posledné tohto mesačná aktualizácia.

Kovová obruč paniky obalila jeho srdce. Bodavá bolesť neúprosne prenikala do hlavy. Spomínal si kam presne ho tá tyč udrela. Mohol by mať poškodený mozog. Už teraz mohla do jeho hlavy bezstarostne natekať dovnútra. A tá ruka, ktorá ním triasla, tá ruka bolestivo zvierala jeho rameno a takmer sa to nedalo vydržať. Pach pôdy a niečoho nepríjemne sladkého ním prenikal. Niečo mu kvapkalo na tvár, niečo čo zrejme patrilo k osobe, ktorá ním tak triasla.

Nezaujímalo ho to, lebo už nemal ruku.. Pamätal si na tú bolesť, keď mu ten šialenec na príkaz Moriartyho... Spomienka prenikla hlboko, vpálila sa do mozgu. A on to počul, opäť počul svoj krik. Pravá ruka až po lakeť. Nemohol otvoriť oči. Nemohol si to pripustiť, že už nikdy tou rukou nikoho neošetrí, nikdy ňou nebude písať... Pevne privrel viečka. Nezáležalo mu na tom, čo sa bude diať. Ani na tej bolesti. Nemohol si pripustiť len jednu jedinú vec, tou rukou už nebude môcť viac strieľať, keď bude Sherlock v nebezpečenstve... Nikdy viac... Neodvratnosť tých slov ho bolela. Zadierala sa doňho tak hlboko, že si želal, aby ho jednoducho nechali umrieť. Ten šialený muž mu zastavil krvácanie. Obviazal mu to, čo z tej ruky ostalo. Nechcel, bránil sa, ale nikto ho nepočúval. Potom ho udreli po hlave. Všetko zhaslo, všetko stíchlo bolesť pominula, ale teraz sa vrátila. Teraz bola silnejšia a spôsoboval ju niekto. Pootvoril pery. Potreboval sa poriadne nadýchnuť, potlačiť tú hroznú paniku. Na perách pocítil chuť cudzej krvi. Príliš veľa. Príliš trpkej sladkosti. Okamžite otvoril oči. Ruka, ktorá ho držala ním stále neprestávala lomcovať. A on videl nad sebou Sherlocka. Krvácal. Tenký pramienok mu stekal po brade a šíril sa ďalej. Pár kvapiek opäť dopadlo na jeho pery. Videl zúfalstvo v mladíkových očiach, videl v nich strach, smútok, bolesť. A on rýchlo našiel v sebe doktora. Nie pre seba, nie preto, aby on prežil, ale preto, aby tá krv prestala tiecť. Musel to zastaviť. Musel byť lekárom.. Kdesi hlboko v sebe našiel svoj hlas, našiel istotu. Predstavil si, že je opäť na vojne. Sú v zákope a zasiahli ich. Nie je zranený. Nebolí ho hlava a to, neznesiteľné hučanie je len pravidelná paľba. Musí byť opäť lekárom. Musí pracovať za každých podmienok. Nie je to nič iné len ďalší deň v práci.

„Sherlock, opatrne otvor ústa... Všetko je v poriadku. Som tu  s tebou a postarám sa o teba...“ požiadal svojho priateľa.  Mladý detektív ho poslúchol. Chvel sa. John si všimol, ako sa jeho telo otriasalo a považoval to za veľmi zlé znamenie. Jeho priateľ sa nezvykol báť, aj keď táto situácia bola dosť nezvyklá.

John cítil ako ho bolesť takmer pripravila o posledné zvyšky síl. Jeho priateľ mal vyrezaný jazyk. Bola to čistá práca. Veľmi dôsledná, takmer chirurgicky presná. A krvácala. A on začal rýchlo pracovať. Starý trik z vojny, nepotreboval takmer nič. Ponoril sa do práce lekára. Ľavá ruka pracovala rýchlo a precízne. Moriarty mu všetko nezobral. Nie to, čo si so sebou v poslednom čase bral už len zo zvyku. Akosi podvedome tušil, že sa niečo môže stať, ale nie v takomto rozsahu. Keď skončil z ústami. Prezrel všetko ostatné. Sherlock pokojne čakal. Nebránil sa, ani keď sa dotkol bolestivých miest. Len sebou mierne trhol. Ostatné zranenia nevyzerali až tak vážne. Len typické náznaky mierne surovejšej bitky. Nebol v ohrození života. John cítil ako ho lekárska osobnosť opúšťa. Armádne tiene sa vytrácali a on si začínal uvedomovať, že sedí v nejakej jame spolu so svojím priateľom.  Obloha tmavne. Blíži sa večer a on nemá ruku... Cíti ju. Ešte stále ho bolí, ale nemá ju... Odohnal tú myšlienku. Teraz nie. Ešte nie. Musí ho dostať do bezpečia. Do nemocnice. Dovtedy sa nemôže zložiť.

 „Musíme sa dostať von. Potrebuješ ísť do nemocnice. Poď pokúsime sa o to...“ pokúsil sa vstať, ale nepodarilo sa mu to. Nosom sa zaryl späť do blata. Sherlock mu pomohol sadnúť si. Objal ho okolo pása a pomohol Johnovi postaviť sa na nohy. Bolo to zvláštne tam len tak stáť. Natoľko zvláštne, že ovinul ruku okolo jeho tela a pritisol si ho pevnejšie. Sherlock ho tiež naplno objal. Niečo také ešte spolu nikdy nerobili. Nikdy neboli tak blízko. Opierali sa jeden o druhého a len dýchali. Len sa držali. Neúprosne závislý na tom jedinečnom dotyku. Potom začali pomaly cúvať k menej strmej časti jamy. Sherlock sa dostal nahor. Bolo to bolestivé a veľmi nepríjemné, ale podarilo sa im to. Vytiahol aj Johna. Hlava sa mu zatočila a takmer omdlel, ale bol vonku. Necítil hlinu. Zo všadiaľ na nich zazerali vyblednuté staré náhrobky. Chytil sa jeho ruky a kráčal s ním k bráne. Nikto tam nebol.  Bola zamknutá. Očakával to. John rýchlo  obrátil pozornosť k nápisu a pokúšal sa zapamätať si to. Nebol to ťažký názov, ale únava mu hádzala pod nohy prekážky. Sherlock ho začal ťahať k domčeku patriacemu správcovi cintorína. Na chvíľu ho pustil a nechal ho odpočívať na malej lavičke pri jednom z hrobov. Videl ako sa snaží dostať do domčeka, ale nemohol sa na to dlho dívať. Hlava sa mu zakrútila a ledva sa na tej hlúpej lavičke udržal. Na  tvár mu dopadli dažďové kvapky. Možno pršalo už dlhšie, len on to necítil. Blesk lenivo prešiel po oblohe a tma ich začala obostierať omnoho rýchlejšie. Nevedel či tam sedel dlho alebo krátko, cítil len to, ako jeho oblečenie premoká a ruka ho začínala páliť. Sherlock pristúpil k nemu a pomohol mu dostať do domčeka.

Vo vnútri bola len jedna malá miestnosť. Tmavá a pomerne nenápadná. Už dlho nepoužívaná. Zrejme sa o toto miesto už poriadne dlho nikto nestaral. Nič viac jeho unavená myseľ nestihla zachytiť.

Sherlock ho vyzliekol z mokrých šiat a zložil ho na akési provizórne lôžko vytvorené z diek. Dážď už padal tak silno, až vrážal svojou silou aj dnu.

Zavrel dvere a zaistil ich stoličkou. Len tak pre istotu, lebo zamknúť ich opäť nemohol. Sherlock sa tiež zbavil mokrého oblečenia a zabalil sa do diek. Boli na sebe natlačení, cítil jeho telo a dokonca aj čiastočne ležal na ňom, ale to mu to neprekážalo. Obaja boli unavení a vonku začínala búrka. Ďaleko by nedošli, ale ani tam to nebolo bezpečné. Nič iné však nemali k dispozícii. Hlavu mal opretú o jeho nahú hruď a cítil ako sa Sherlockove ruky pátravo rozbehli po jeho tele. Hladil ho. Láskal ho... Bolo to príjemne ľudské, príjemne opojné. Zašiel ďaleko. Až na samí okraj toho, čo by zvyčajne dokázal zniesť, ale on ho nezastavil. Nemohol. Bol preňho jedinou cestou. Jediným vyslobodením. Tak len ticho ležal pri jedinej osobe, ktorá ho držala pri živote.

Nemohol si dopriať spánok, nevedel či by sa ešte dokázal prebudiť tak len ticho ležal a pritískal sa čo najbližšie k jedinej osobe, vďaka ktorej dokázal zniesť príchod ďalšieho rána.