páry: HP/SS, NL/LV
varovanie: rodinné, dramatické, romantické 12+
Poznámka: Máme tu poslednú kapitolu poviedky obnovenej v rámci prázdninového projektu dokončovanie poviedok. Upozorňujem, že poviedka ešte neprešla antipreklepovým programom. (Jej kompletnú opravu sa chystám začať po oficiálnom dokončení)
„To by som na tvojom mieste nerobil. Nezabúdaj, že mágia v tých
veciach je silnejšia ako prútiková,“ napomenul ho Severus. Nechcel, aby ho
teraz zasiahla vlna zúrivej mágie. Obával sa, že by to zanechalo stopy aj na
ňom. Rastliny sa zomkli do ešte pevnejšieho vzoru. Neboli to ani zďaleka ruže,
aspoň nie také na aké boli bežní ľudia zvyknutí. Boli pripravené zaútočiť na
každého, kto by sa chcel násilne dostať dovnútra. A hneď im to aj
dokázali. Eliasa odhodila silná vlna mágie. Zviezol sa po stene a skončil
na zemi v bezvedomí. Severus videl ako tá lesklá vrstva pohltila jeho
prútik. A akási tenká čiara sa tiahla od jeho tela až k nim.
„Gareth, zober všetkých preč a nech sem nikto nechodí.
Ja sa o to postarám,“ požiadal tmavovlasého mladíka.
„Sľúb mi, že si dáš pozor. Naozaj to vyzerá ako nebezpečná
kliatba.“
„Neurobím nič neuvážené, ale ty už choď!“ nahnevane sykol
Severus. Nepotreboval, aby mu tu niekto prekážal. Musel sa obrniť voči všetkému
a nemusieť sa báť o to, aby niekto z jeho rodiny prišiel k úrazu.
Mal pocit, že ak všetkých nechá odísť rastliny ho vpustia dovnútra. Našepkávali
mu to a on vedel, že neklamú. Ostávalo mu už zistiť len to, či mu aj
dovolia prežiť, ale hlavné bolo dostať sa k Harrymu a zabrániť tomu,
aby s nimi uzavrel dohodu.
„Veľa šťastia. Keby si potreboval pomoc, daj mi vedieť.
Pokúsim sa niečo urobiť...“
Mladý čarodejník pomocou svojho prútika zdvihol Eliasa a navigoval
ho von z nebezpečných chodieb. Brian šiel za ním, držal sa jeho ruky a mierne
sa chvel. Zrejme práve táto vec deťom veľmi neprospievala.
Severus prikývol. Nechal ich odísť, čo najďalej Potom sa oprel o stenu
a vyčistil si myseľ. Všetky emócie v sebe uzavrel. Mágiu potlačil, čo
najhlbšie. Tak ako vtedy, keď bol ešte veľmi mladý a mrzelo ho, že otec ho
nenávidí kvôli tým čudným veciam, ktoré sa s ním diali. Vtedy to chcel
potlačiť. Myslel si, že ak sa mu to podarí otec ich bude mať rád. Bolo to už
dávno, čo niečo také robil. Predstavoval si seba samého uzavretého v detskej
izbe. Vtedy tiež stál pritisnutý k stene a popieral všetko, čím bol.
Neskôr sa kvôli tomu nenávidel, ale teraz mu to prišlo vhod. Možno ho rastliny
pustia, ak nebudú z neho cítiť mágiu. Trvalo to len chvíľu, alebo celé
veky? Nebol si tým vôbec istý, jediné čo vedel bolo, že tú silu v sebe
opäť našiel. Odstúpil čo najďalej od dverí a zobral do rúk prútik. Pokúsil
sa vysloviť zaklínadlo. Nič sa nestalo. Toto blokovanie by nemalo trvať dlho.
Mágia čoskoro zaujme späť svoje miesto, nepáčilo sa mu to. Bol bezbranný, ale
podľa toho prekliateho proroctva nemal inú možnosť tam vstúpiť. Hovorilo sa v ňom
aj o osobe, ktorá sa z lásky vzdá mágie. Nikde nebolo napísané, že sa
musí mágie vzdať navždy. Túto vec akosi prehliadli, ale teraz mu to už bolo
omnoho jasnejšie. Začínal chápať, prečo vlastne chcel, aby všetci odišli.
Nedokázal by to, keby boli pri ňom. Keby sa opäť necítil sám. Spomenul si na
tieň, ktorí videl spolu s Dorianom. Nepochybne to musel byť on. Schoval prútik a rýchlo
zamieril späť. Dvere pod jeho dotykom povolili. Mohol vojsť dovnútra. Rastliny
sa z dverí stiahli, akoby ich nejaká neviditeľná sila prinútila ustúpiť.
„Harry, si v poriadku?“
Mladík, ktorý ležal na posteli otvoril oči a venoval mu
mimoriadne unavený pohľad.
„Severus, ako si sem
vošiel?“
„To teraz nie je podstatné. Nemáme veľa času. Viem, že
prišli za tebou. Čo si im sľúbil?“
Mladík pokrútil hlavou a chvíľu naňho len nemo hľadel.
Severus začínal strácať trpezlivosť. Mágia neúprosne klopala na dvere a bolo
viac než isté, že ho to vyhodí.
„Tie magické rastliny? Videl som ako ti ponúkli dohodu.
Dorian mi to ukázal. Ponúkli ti , že
prestanú slúžiť Temnému pánovi, pokiaľ prijmeš moc ponúkanú od nich. Čo si im
na to povedal?“
„Súhlasil som.“
Severus naňho pár sekúnd šokovane hľadel.
„Povedali ti, čo to s tebou urobí?“
„Áno. Uvedomujem si to a veľmi ma to mrzí, ale
nemôžeme mu dovoliť, aby nad všetkým získal kontrolu. Nezistí to. Nebude
vedieť, že som to urobil ja. Je to naša jediná šanca na zastavenie...“
Harry ešte niečo hovoril, ale Severus cítil ako celá ťarcha
tej sily vyhodila von.
Neveril tomu, keď to prvý raz uvidel. Neveril tomu ani
teraz.
Chcel ho varovať, chcel mu povedať, že tie bytosti z povrchu
najhlbšej mágie netúžia mať pána. Pohltia ho. Vezmú si všetko a porazia temnotu,
áno splnia to, čo sľúbili, ale všetko bude pokračovať ako doposiaľ. Potrebujú
telo, ktoré im vo všetkom vyhovie, Temný pán ich príliš obmedzuje, odtrhli sa
od pôvodnej sily. Vysajú z neho všetko, čím bol. Videl to. Ten pohľad by
neprial nikomu. Temný pán ich svojím zásahom zmenil. Už to nie sú už len
mágiou. Stali sa niečím, čo ešte nedokážu pomenovať.
Bolestný krik, ktorý zaznel z druhej strany dverí bol
dôkazom toho, čo sa chystajú urobiť. A Dorian im už nič viac neukázal.
Dokonca to nebolo ani v tomto poradí. Všetko bolo poprehadzované, šialene
rýchle. A on nevedel, čo má robiť. Nevedel ako to šialenstvo zastaviť.
A potom si spomenul ako mu raz Dumbledore povedal
niečo také, čo vtedy znelo dosť sladko a obohrane.
„Žiadne zaklínadlo nemôže vyvolať skutočnú lásku. Je
silnejšia ako mágia.“
Uvoľnil všetky svoje pocity. Oslobodil ich. Priložil ruky k dverám
a všetko, čo to preňho znamenalo. Nesústredil sa na spomienky. Dovolil
tomu pocitu vystúpiť na povrch. Nepripadalo mu to vôbec pohodlné ani príjemné,
dlho to považoval za slabosť, ale práve teraz potreboval v sebe nájsť
niečo z toho o čom riaditeľ zvykol tak pekne hovoriť. Nebola dôležitá
len láska k partnerovi. Začínal celkom od začiatku. Oni boli podstatou on
ju musel nájsť tiež. Prechádzal všetkými spomienkami, ktoré mal. Spomínal na
to, ako ho mama objala a povedala mu, že je naňho hrdá. Spomínal na to ako
mu rozprávala príbehy, keď otec nebol doma. Ako ho chránila, keď kvôli niečomu
opäť zúril. Ako bola schopná brániť ho aj pred mužom, ktorého miloval. Ako mu
potajomky povedala, že to čím sa stal nie je prekliatie, ale dar. Skôr než úplne rezignovala, skôr než prestala
bojovať. Boli to iba krátke okamihy, ale mali silu s akou ani len on
nepočítal.
Mysľou mu prebehla aj spomienka na dievča s ryšavými vlasmi.
Na kamarátku, s ktorou prežil toľko výnimočných okamihov. Malá Lily tu
bola preňho, len krátko len do istého času, ale city, ktoré vtedy prežíval. To
všetko, čo si ani len nechcel priznať plnou silou zasiahlo. Harry prestal
kričať.
Severus upriamil svoje spomienky naňho, ich každodenné
hádky v triede. Neľútostný pohľad tých očí, ktoré mu až príliš pripomínali
minulosť. Boli tu ako dôkaz, ako všetko čomu odmietal veriť. Lily sa už naňho
nemohla dívať a tieto oči ho nenávideli. Chránil ho. Musel to robiť
nenápadne, nemal možnosť sa s ním zblížiť... Chcel ho ochraňovať bez toho,
aby o tom vedel. Mal ho rád svojím spôsobom, nie inak ako ochranca, ktorý
získa istý vzťah k osobe, ktorú musí strážiť. Tak to bolo, až kým nemal
možnosť s ním stráviť. Celý svet sa
opäť zbláznil, keď ho mal v rukách. Keď Harry zistil, že je jeho
spojencom. Keď sa začali stretávať a všetko sa opäť rozbehlo šialeným
tempom. Nemal možnosť o tom hovoriť ani len rozmýšľať. Bránil sa proti
všetkému, čo by mohlo vyvolať bolesť. Proti akejkoľvek zmienke o citoch. Nikdy
neboli preňho, ale vždy si ho nakoniec našli. Dokonca aj v podobe chlapca,
ktorý s ním zdanlivo nemal takmer nič spoločné. Pripustenie niečoho takého
mu opäť otvorilo tie dvere. Harry vyšiel von, takmer utekal a on ho objal.
Držal ho, až kým sa všetky tie sily nestiahli z ich izby. Dúfal, že ho
pritom nikto neuvidí a mienil osobu, ktorá by to označila za romantické
okamžite prekliať.
