Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky
v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je
len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne
miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.
Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre
zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich
súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej
rodiny, ale...
Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som
sa.“
Počet kapitol: 10 + prológ a epilóg
Nabudúce očakávajte zas niečo z vecí Vulkánskych.
Hodnotenie
Hodnotenie
Nedokázal od neho odtrhnúť zrak. Sledoval, ako
ho ošetrovatelia pomaly pustili. Odstúpili od neho, aby sa mohol poobzerať po
miestnosti, aklimatizovať sa v novom prostredí, v ktorom zrejme
strávi nekonečne dlhý čas. Cez vrstvu chladu prenikol prvý záblesk pocitov.
Niečo také si už dávno nepripúšťal. Naposledy niečo cítil, áno, bolo to vtedy,
keď sa musel rozlúčiť s ním. Vtedy sa mu zdalo, že niečo ako záchvev
pocitov naozaj zaregistroval. Pozoroval ho. Neopúšťal svoje miesto, čakal, kým
príde k nemu z vlastnej vôle. Nechcel ho nútiť. Zatiaľ mu stačilo to,
že sa naňho díva. To jediné bolo nateraz oporným bodom v jeho rozkolísanom
svete.
Misha by mal mať na sebe džínsy a tričko.
Mal by mať na košeli ten smiešny oranžový papierik pre návštevníkov. Tak si ho
vždy predstavoval, keď jeho myšlienky zablúdili zakázaným smerom. Niekoľkokrát
uvažoval o tom, že mu napíše, vtedy, keď mu ešte skúšali upravovať
dávkovanie liekov a cítil sa kvôli tomu naozaj veľmi zle. Niekoľkokrát to
chcel urobiť, ale vždy si to napokon rozmyslel. Zatiahnuť chlapca, ktorý ešte
len teraz začína poriadne žiť, do jeho sveta mu pripadalo sebecké. Mal by si
hľadať priateľov vo svojom veku. Mal by sa zabávať s rovesníkmi a nie
chodiť na takéto miesta. Nechápal, kde sa stala chyba. Prečo nemá taký život.
Prečo nie je tam vonku? On taký nie je. Nikdy nebol. Pamätal si ako zareagoval
na to, keď zistil, že pes zmizol.
Bolo mu smutno, dlho ho hľadal. Mark
nemal odvahu povedať mu, čo urobil.
Už dávno pochopil, že tieto veci nebudú mať nikdy spoločné. Obával sa, že sa ho
začne báť, preto sa kvôli nemu pokúšal predstierať, že je s ním všetko
v poriadku.
Mláďa pomaly zamierilo k nemu. Pomalým
a neistým krokom. Natiahlo ruky, akoby sa ho chcelo zachytiť, ale Mark
ustúpil.
„Mark?“
„Ahoj, Misha.“
„Nebol som si istý, či si to naozaj ty. Prečo
si mi nedovolil...“ jeho hlas znel veľmi unavene. Opäť sa po ňom natiahol, ale
Mark smutne pokrútil hlavou.
„Dotyky tu nie sú povolené. Poď si radšej
sadnúť. Pozhovárame sa.“
Mladík prikývol a poslušne ho nasledoval.
Mark sa ubezpečil, že sa nikto z ostatných nepriblížil do nebezpečnej
vzdialenosti. Nováčikovia mohli byť rozhodne ľahkým terčom. Natoľko sa tu už vyznal, aby vedel, kedy je
vhodné sa radšej držať v úzadí ako zbytočne provokovať.
Červenovlasý mladík sa spokojne uvelebil na
stoličke. Posadil ho tak, aby Jeredovi neprekážal vo výhľade. Jeho
spolubývajúci nepatril práve k najpríjemnejším pacientom. On sám
s ním mal pár konfliktov, kým sa chlapec naučil ho rešpektovať. Jered mal
však momentálne iné starosti. Pohľadom hypnotizoval nového ošetrovateľa. Istého
Jensena. Mark musel uznať, že je to veľmi príťažlivý mladý muž, ale
nevzbudzoval v ňom pozornosť o nič viac ako Jered, ktorého skôr
vnímal ako svojho neposlušného syna. Mark ho nechal nech si pokojne vrhá tie
svoje zvodné pohľady na koho chce. On svoju plnú pozornosť venoval nováčikovi.
Misha sa naňho pokúsil usmiať, ale akosi mu to nevyšlo. Skončilo to akýmsi
neistým úškľabkom. Nie tým prirodzeným úsmevom, na ktorý bol uňho zvyknutý.
„Čo sa stalo? Prečo ťa poslali sem?“ opýtal sa
s miernou dávkou prísnosti.
„Toby a Kirsten, pamätáš si na nich?“
Markovi tie mená najprv nič nehovorili, ale
napokon si dokázal vybaviť akési deti, ktoré mu raz ukazoval na fotke. Po
odchode od otca už udržiaval kontakt len s ním. Od neho sa dozvedel, že ich rodičia sa rozišli. Obaja si našli
nových partnerov. Misha mu raz poslal rodinnú fotku, na ktorej boli aj jeho
malí súrodenci. Vyzerali na nej naozaj šťastne a spokojne ako jedna veľká
rodina.
„Áno, viem o koho ide...“ pripustil
neochotne.
Misha sa naklonil bližšie k nemu, ale nie
natoľko, aby sa ho dotkol.
„Zabil som ich,“ pošepol mu. Rukami sa oprel
o stôl. Hlava mu začínala padať. Zachvátila ho tradičná ospalosť po
liekoch. Bolo jasné, že už z neho veľa nedostane, ale potreboval ešte
dostať pár odpovedí.
„Prečo si to urobil?“
Misha pokrčil plecami.
„Som predsa blázon.“
Mark si nebol istý, čo by mu mal k tomu
povedať. Hovoril o tom ľahostajne, tak akoby to vôbec neľutoval, ale mohli
byť za tým tie lieky. A možno to bol naozaj pravý on. Tým si nemohol byť
nikdy úplne istý. Museli ho predsa vyšetriť, posúdiť jeho stav, a to
všetko. Inak by zrejme práve teraz vstupoval do väzenskej cely, aj keď ani
teraz by sa nedalo povedať, žeby sa dostal na lepšie miesto.
„Netušíš, do akej kaše si sa to dostal...“
stále akosi nemohol uveriť, že sa niečo také dialo priamo pred ním.
„Tebe je to aj tak jedno a poviem ti
novinku, mne tiež.“
„Nie je mi to jedno. Bojím sa o teba.
Toto nie je detský tábor.“
„Mám osemnásť. Už nie som dieťa, to len ty ho
vo mne stále vidíš...“
Nebol to jeho Misha.
Za tie tri roky sa predsa nemohol až tak veľmi
zmeniť. Niečo však rozhodne nebolo v poriadku. Jeho úvahy prerušil zvuk
zvončeka. Pacienti začali postupne vstávať. Mark, Misha a Jered museli
postupovať spolu s ostatnými.
„Kam ideme?“
„Na izby. Prišiel si tesne pred večierkou.“
To mláďa trochu zneistilo, ale nie natoľko,
aby sa zbavili toho svojho ľahostajného výrazu. Mark z toho rozhodne dobrý
pocit nemal. V spoločenskej kontakt dovolený nebol, ale na izbe, keď sa
zhasnú svetlá, bolo v podstate personálu jedno, čo robia. A čo bolo
horšie, nemal možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť to ku komu ho dajú. Možnosti
neboli práve najlákavejšie. Nebolo veľmi z čoho vyberať.
Ošetrovateľ Mishu zaviedol do chodby C,
otvoril tretie dvere sprava...
Jered
a Mark boli odvedení späť na svoju izbu, ktorá bola na chodbe B. Nebolo dovolené rozprávať, až kým
ošetrovateľ nevykoná krátku večernú prehliadku. Neostávalo mu nič iné, len
čakať na príchod ďalšieho dňa.
Pred
deviatimi rokmi
„Prečo musíš odísť?“ červenovlasý chlapec ho
pevne držal za ruku. Nechcel ho pustiť. Autobus už stál na nástupišti, ale on
sa ho stále držal. Na lícach sa mu leskli slzy...
„Mama na mňa čaká. Sľúbil som, že prídem ešte
dnes. Ona to potom s otcom vybaví...“
„Zober ma so sebou!“ naliehal ďalej. Tisol sa
k nemu, nehľadiac na to, že na nich všetci akosi čudne zazerali.
„To nepôjde.“
Misha sa naňho díval takým pohľadom, ktorému
nemohol odolať.
„Dobre, tak jej zavoláme a spýtame sa, či
môžeš ísť. Ak áno, tak ťa vezmem,“ navrhol mu Mark. Bolo to dosť odvážne
vzhľadom na to, že im ani len nepovedal ani o svojom odchode.
Červenovlasý chlapček víťazoslávne vytiahol
svoj mobil.
Mark to urobil. Nedúfal, že povie áno. Skôr
chcel, aby pre toho nezbedníka prišla. Nemal by sa sám túlať po uliciach, aj
keď to nebolo vôbec ďaleko od ich domu. Nepovedal mu to len preto, lebo
nechcel, aby si myslel, že ho môže zastaviť len tým, že začne plakať. Na niečo
také by si nemal zvykať, ale rozhodne ho tam nemienil nechať. Prekvapilo ho,
keď mu Angela do telefónu povedala, že vzhľadom na to, že sú prázdniny ho môže
vziať so sebou, pokiaľ jej nadiktuje adresu a ubezpečí ju o tom, že
na stanicu po nich príde zodpovedná a dospelá osoba. Doma sa zrejme muselo
niečo stať. Nepýtala sa ani prečo, odišiel bez dovolenia. Len ho žiadala, aby
dal na brata pozor. Urobil všetko, čo
chcela bez akýchkoľvek otázok.
Na hlase jej bolo počuť, že plakala. Zrejme ju opäť udrel. Matka tiež odišla kvôli
tomu. Nikdy sa na ňu kvôli tomu nehneval. Bolo ťažké ju tak vidieť. Ubezpečila
ho o tom, že hneď ako si nájde vhodné bývanie a prácu ostane u nej.
Takto sa správal len k nej, Marka si skoro nevšímal. Preto bol rozhodnutý
to ešte nejaký čas vydržať. Nepredpokladal, že bude robiť problémy kvôli jeho
odchodu.
„Môžeme ísť. Ona to dovolila. Tak poď...“
Misha si utrel slzy a spolu šli
k autobusu. Kúpil pre nich lístky.
Našli si miesto niekde uprostred, ale bolo voľné iba jedno sedadlo,
preto si ho Mark posadil na kolená.
