Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.
Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre
zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich
súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej
rodiny, ale...
Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som
sa.“
Počet kapitol: 10 + prológ a epilóg
Poznámka 2: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom
vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa
mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby
nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom
násilia, vrážd ani týrania zvierat.
Jered sedel na svojej posteli. Díval sa na
trasúceho sa mladíka, ktorý sedel pri stene. Rukami si zakrýval oči
a odmietal sa na svojho nového spoločníka čo len pozrieť. Jered mu to
vôbec nezazlieval. To, čo ráno videl, rozhodne otriaslo aj ním. Niečo také
vôbec neočakával. Už tak dlho bol na klinike úplný pokoj. Nikto sa do ničoho
nestaral, nikto o nich nejavil záujem. Dalo by sa povedať, že tak trochu
spohodlneli. Zvykli si na istú rutinu, len málokedy ju niečo narušilo. Zvyčajne
to tam nevyzeralo ako v nejakom akčnom filme. Nikto už niečo také
neočakával. O Jackovi nikdy dobrú mienku nemal, prekážalo mu to jeho
zbytočné rečnenie a vychvaľovanie sa tým, čo všetko tam vonku dosiahol.
Nič také extrémne sa však medzi nimi neodohralo. Vedel len, že občas
zastrašoval nováčikov a keď mu dali priveľa liekov, zvykol byť dosť
nepríjemný, ale nikdy predtým by si nepomyslel, že to bude práve on, kto sa
pokúsi miešať sa do ich vecí. Dozvedel
sa o o ňom akurát to, že sa mu páčia muži, ale to tu nikto priveľmi
neriešil. Každopádne Jered túto situáciu riešiť bude. A nepochybne
spôsobom, ktorý sa Jackovi nebude ani trochu páčiť. Najprv sa postaral
o to, aby Misha vypadol z tej izby. Nebolo to vôbec ťažké. Stačilo
prehodiť pár neškodných slov pred Jensenom, ten už vedel za kým má zájsť. Nikto nemal rád problémy na izbách.
A vďaka objaveniu tých nožov nebol Jack rozhodne vhodnou spoločnosťou pre
úplného nováčika. Predpokladal, že Mark bude omnoho lepšie spávať, ak Misha
ostane s nimi na izbe. Mohlo by to vyriešiť aspoň časť problémov týkajúcich
sa Jacka. To ostatné nebude až natoľko jednoduché, ale on sa už nenápadne
postará, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Markovi vďačil za veľa, vďaka
nemu našiel v sebe dostatočnú silu pokračovať ďalej bez zbytočných
výbuchov hnevu, nevedel si predstaviť svet, v ktorom by nebol ten pokojný
a vyrovnaný Mark, na ktorého bol zvyknutý. Práve preto teraz venoval
pozornosť tomu trasúcemu sa klbku, ktoré sa pred ním skrývalo. Mal na to
dostatok času kvôli zákazu vychádzania z izieb. Bol vydaný kvôli tej záležitosti
s nožmi. Po kompletnej prehliadke boli už všetci omnoho spokojnejší.
„Ničoho sa neboj. Pokojne si sadni na svoju
posteľ...Nikto ti tu neublíži. Toto je Markova izba... Volám sa Jered...“
natiahol k nemu ruku, tak ako to robili civilizovaní ľudia.
Mláďa opatrne zdvihlo hlavu. Chvíľu si ho
neisto premeriavalo, ale napokon ponúkanú ruku prijalo.
„Ja som
Misha...“ predstavil sa mu potichu.
Jered ho opatrne prepustil zo svojho zovretia.
A vrátil sa späť na svoju posteľ. Očakával, že mláďa sa osmelí
a pridá sa k nemu. Bolo rozhodne zaujímavé sledovať ako sa vnútorný
boj odzrkadľuje na jeho tvári.
Červenovlasý mladík napokon veľmi pomaly
a opatrne vyskúšal svoju posteľ. Chvíľu to vyzeralo akoby sa obával, že
naňho Jered skočí, ale on niečo také v žiadnom prípade nemienil urobiť
vystrašenému nováčikovi. Okrem toho takého finty si nechával len pre svojho
milenca. Chýbal mu. Nebol veľmi rád, že sa mu už skončila zmena, ale mal inú
prácu, na ktorú sa musel práve teraz sústrediť. Preto len pokojne sedel na
svojom mieste a čakal.
„Je to moja vina... Ja som... Oni mi povedali,
že nás nenechajú na pokoji...“
„Tu sa to občas stáva. Nesmieš si to tak brať.
Aj mne sa stalo niečo podobné. Nie s Jackom, ale s inými... Tak to tu
chodí...“ nebolo vôbec príjemné mu niečo také vysvetľovať.
Misha prikývol. Ľahol si na svoju posteľ
a obrátil sa na druhý bok. Jered sa už mal možnosť dívať len na jeho
chrbát, ale vôbec sa kvôli tomu naňho nehneval. Chápal, že je toho naňho akosi
priveľa. A nemá náladu na dlhé rozhovory, on sám to ticho viac než uvítal.
Potreboval si všetko dobre premyslieť. Zvážiť svoj ďalší krok a hlavne sa
pripraviť na to, čo príde, keď sa Mark vráti späť. Mal akési nepríjemné
tušenie, že ho nečaká len tradičný pobyt v miestnej kocke. Jack až príliš
žiaril nadšením, keď ho odvádzali, nikto sa rozhodne na kocku až tak veľmi
netešil. Dlho však o tom rozmýšľať nemohol, lebo do izby vošiel jeden
z ošetrovateľov.
„Nariadili nám osobné prehliadky. Ani mňa to
veľmi neteší, ale je to príkaz, ktorý musíme rešpektovať.“
Jered neochotne vyšiel z postele. Osobné
prehliadky vôbec nemal rád. Vedel, že to zahŕňa aj isté veci, ktorým by sa
veľmi rád vyhol.
„Pôjdem prvý.“
Každopádne bola to skvelá príležitosť na to,
pozrieť sa ako sa má Mark. Tá miestnosť sa nachádzala blízko kocky. No aj
napriek tomu by si niečo také rád odpustil. Obával sa, že mláďa k tomu
bude mať rovnaký postoj.
Ošetrovateľ prikývol a vyviedol ho
z izby.
Presunuli sa do malej miestnosti, ktorá sa
nachádzala neďaleko lekárskej ambulancie.
„No konečne, kde sa toľko flákaš?“ Jered videl
ako si bradatý ošetrovateľ nasadzuje rukavice. Dawsona vôbec nemal rád. Bol to
jeden z tých, ktorý túto procedúru radi predlžovali. Mal pomerne rád
mladých chlapcov. A bol jediný, kto dobrovoľne vykonával tieto typy
prehliadok. Mal na starosti aj kocku a stráženie pacientov, ktorý boli
v nej. Celkovo ho všetci považovali za väčšieho magora ako polovicu
pacientov.
„Mám ti
potom priviesť aj toho druhého?“
„Nie, ten mal prehliadku včera.
Nepredpokladám, že to bude potrebné. Okrem toho je to také vyplašené decko. Ten
určite nič nemá...“
„Ako myslíš, vrátim sa keď skončíš...“
Dawson prikývol a pohľadom ho vyprevadil
z miestnosti. Jered svojmu spolubývajúcemu začínal závidieť.
„Na čo čakáš, k stene a vyzliecť!“
oboril sa naňho.
Jered si zo seba stiahol nemocničný odev.
Dawson si natiahol rukavice. Prezrel absolútne
všetko. Dával si na čas a nezabúdal
sa ho neustále dotýkať.
„Teraz budeš pokojne stáť. Nech ťa ani
nenapadne brániť sa...“
Jered zaťal zuby a pokúšal sa stáť rovno
a nerobil problémy. Posledné čo potreboval bolo, rozhádzať si to
s ním. Mohol by sa veľmi ľahko dostať do kocky. Ráno tomu tiež ledva
unikol, keďže bol takisto istým spôsobom súčasťou tej bitky. Práve, keď sa mu
Dawson pokúšal skontrolovať zadok, niekto zaklopal.
„Čo je? Čo teraz otravujete. Mám prácu!“
„Poslali ma do kocky pre Jacka. Dostal som
rozkaz ho pustiť.“
„Tak si ho ber a neotravuj tu!“
„Nie je tam, kde by mal byť. Tak si pohni
a ukáž mi, kam si ho to zavrel!“
„Hneď som tam. Nemusíš toľko kričať.“
Dawson odstúpil od Jereda. Vrhol nervózny
pohľad na zväzok kľúčov, nosil ho vždy pri sebe, bolo to súčasťou jeho práce.
„Dobre, tak sa obleč a vypadni...“
Jered sa rýchlo obliekol. Takéto šťastie už
naozaj dávno nemal. Vyhol sa prehliadke
a dokonca bude môcť ešte chvíľu zotrvať na chodbe. Keď ho Dawson pustil
von predstieral, že čaká na svoj doprovod, ale hneď ako Dawson a jeho
spoločník zamierili ku kockám, potichu sa vydal za nimi. Mal ešte pár minút,
kým ošetrovateľ usúdi, že sa s ním Dawson už dostatočne natrápil. Chcel
ich plne využiť na to, aby zistil, čo sa to pri tých kockách deje. Kráčal za
nimi skratkou cez neobývanú časť a dával si pozor, aby udržiaval
dostatočný odstup. Tam vzadu to nebolo zamknuté, Dawson vždy nechával všetko
pootvárané, keďže prístup do tejto časti bol obmedzený len v sprievode
ošetrovateľa a zvyčajne sem nikto nechodil dobrovoľne.
Jaredovi sa naskytol naozaj zaujímavý výhľad.
Dawson držal svojho kolegu pod krkom a netváril sa vôbec spokojne.
„Ty si zo mňa strieľaš! Ten muž tam ostane
ešte poriadne dlho. Nemôžem ho len tak pustiť na tvoje želanie!“
„A čo som mal urobiť? Mal som mu snáď povedať,
že sme ich tam zavreli spolu. Vieš, že už uplynul časový limit. Musíme ich
skontrolovať!“
Jered šiel stále za nimi, až kým ich nevidel
vojsť do ďalšej časti pavilónu. Tak sa už dostať nemohol, aspoň nie tadiaľ, ale
poznal aj inú cestu. Prešiel opačnou stranou smerom k starému
nepoužívanému krídlu. Tam mal pomerne dobrý výhľad na oboch mužov. Sledoval ako
odomkli jednu z kociek. Z jej vnútra pomaly vyšiel Jack. Ostal stáť
vonku, kým oni niečo zrejme robili vo vnútri. Videl ako z kocky vyviedli
Marka. Zaviedli ho do sprchy, určenej skôr pre zamestnancov. Jack tam ostal
sám. Jered videl ako sa spokojne uškŕňa, ale bol presvedčený o tom, že
dlho sa smiať nebude. Teraz už vedel, kto s ním vtom ide, a tušil aj
ako si s tými ľuďmi poradí. Nanešťastie nemohol nič urobiť práve teraz.
Musel sa vrátiť späť na svoje miesto, aby nevzbudil podozrenie.
Poznámka: Táto kapitola je taká ešte skôr prechodná. Dalo by sa povedať, že skôr to bude J2, Misha. Marka aktívne očakávajte až v tej ďalšej kapitole. V časti 2/2 to teda bude skôr pár J2 + spomienkové sekvencie.
