Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.
Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre
zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich
súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej
rodiny, ale...
Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som
sa.“
Počet kapitol: 10 + prológ a epilóg
Poznámka 2: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom
vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa
mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby
nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom
násilia, vrážd ani týrania zvierat.
Pred tromi týždňami
Ležali vedľa seba v nepoužívanej časti
kliniky. Bolo časťou historickej budovy, ktorá tam predtým stála. Hovorilo sa
aj o tom, že predtým sa tam nachádzal detský domov. Nikdy to tam
nepôsobilo práve najpríjemnejším dojmom a podľa miestnych legiend by v tých
priestoroch malo aj strašiť. Jediné, čo tam však strašilo boli osoby, ktoré si to miesto zvolili na tajné schôdzky.
Počas viacerých rokov to bolo miesto určené na špeciálne príležitosti. Tu
neplatili bežné pravidlá, nikto sa nikdy na nič nepýtal, nikto nič nežiadal.
Jediná podmienka bola dobrovoľnosť. Nikto sem nesmel byť zatiahnutý násilím, či
už šlo o zamestnancov, alebo o pacientov. Tajné schôdzky boli
prehliadané a tolerované, pokiaľ nikto neprekročil rozumnú mieru.
Dodržiavanie poriadku bolo stále vyžadované. A všetko podliehalo prísnemu
utajeniu hlavne pred vedením, ktoré by k niečomu takému zrejme nemalo taký
pozitívny prístup.
Jered mal obzvlášť rád jednu z menších
izieb, v ktorej občas trávil čas so svojou novou láskou. Jensen sa mu páčil už od prvej chvíle. Bol to taký ten typ,
za ktorým sa každý musí hneď obzrieť. Chcel ho dostať. Chcel, aby mu patril.
Najprv to bola len jedna z tých hier. Rád ich hrával počas svojho života aj
vonku. Najprv si síce myslel, že je trochu namyslený a príliš zameraný na
svoj vzhľad a chcel ho trochu potrápiť. Až neskôr, keď sa bližšie
spoznali, pochopil, že to ako vyzerá, nie je ani zďaleka také zaujímavé ako
jeho pôsobenie v slobodnom ľudskom svete. Po dlhom čase našiel osobu, na
ktorej mu skutočne záleží. Mal v sebe aj niečo čo ho radilo do kategórie
miestnych dravcov, Jered zachytil isté zmienky o tom, ako sa jeho život
tam vonku mierne skomplikoval.
Klasifikovali to ako nehodu, ale Jered bol
presvedčený o tom, že to bol prejav jeho príslušnosti k nebezpečnému typu
ľudí. Zachytil aj zmienky o prípade
akéhosi dievčaťa. Kvôli nemu údajne dopadlo veľmi zle. Povrávalo sa aj
o tom, že bol členom nejakej bandy, došlo k pár bitkám
a násilnostiam. Každopádne, kým ešte mali aký – taký prístup
k informáciám dozvedel sa, že je synom súčasného riaditeľa kliniky. Pričom
len vďaka jeho intervencii získal toto miesto. Dostal to ako poslednú šancu,
preto by bolo od neho naozaj veľmi necitlivé, keby mu aj on nedal šancu na to,
aby si aspoň čiastočne zachoval niečo zo svojich predošlých zvykov. Rád ho
uviedol do svojho sveta a vysvetlil mu všetko, čo potreboval na takomto mieste
poznať a okrem toho ich vzájomná spolupráca bola prospešná pre obe
strany. To však už nebolo dôležité. Bol to jeho milenec. Nie hračka do zbierky. Nedúfal, že potom, čo urobil, bude
mať možnosť nájsť si niekoho, kto mu bude rozumieť. Bolo to ako zázrak. Niečo
čo si nesmierne ceinil.
Jered sa nechal objímať. Bolo to príjemné len
tam tak ležať a na nič nemyslieť.
„Ešte
ma pobozkaj,“ požiadal ho.
Jensen mu veľmi rád vyhovel.
V jeho pevnom objatí bolo všetko také
jednoduché. Nechcel nič viac než ďalší nežný dotyk.
Klinika
Súčasnosť
Keď sa Jered vrátil do izby, mláďa v nej
už nebolo. Požiadal ošetrovateľa, ktorý ho priviedol do izby, aby zistil, kam
ho odviedli. Ten mu len oznámil, že zistí, čo sa s ním stalo a dá mu
vedieť. Niekedy bolo naozaj dobré tváriť sa ako bezmocné a zúfalé dieťa.
Niektorí na takéto správanie naozaj dokázali naletieť.
Jered dúfal, že sa nedostal do problémov. On
sám práve teraz súrne potreboval prehodnotiť, čo urobí s ťažko získanými
informáciami. Pokiaľ sa čoskoro nevrátia, zburcuje hoci aj celú Kliniku.
Vynechať tých problémových jedincov nebude problém. Tí ostatní s tým budú
musieť niečo urobiť. Našťastie tie najhoršie predpovede sa nenaplnili.
Ošetrovateľ so sebou priviedol mierne vyplašené mláďa. Jered slušne poďakoval
a obrátil sa k svojmu spolubývajúcemu. Mladík nevyzeral vôbec dobre. Jered
mu radšej pomohol dostať sa späť na posteľ.
„Čo sa stalo? Kde si bol?“
„Prišli po mňa. Doktor si ma zavolal.“
„Aha.“
„Kládol mi otázky. Nútil ma hovoriť o
súrodencoch... Nerád o nich rozprávam... A tie ostatné veci...“
„Jasné. Doktor je v celku slušný chlapík.
Bude to dobré...“ nevedel, čo by na to mal povedať. Všetkých takto z času
načas spovedali. Bolo len otázkou času, kedy sa pustia aj doňho, terapia bola
nevyhnutnou súčasťou pobytu.
Misha pokrútil hlavou. Zjavne to nebolo ani
zďaleka všetko.
„Pýtal sa ma aj... či som tu už mal
s niekým sex...“
Jered si ho skúmavo premeral. Toto bola tiež
dosť štandardná otázka a väčšina osôb pokojne klamala bez toho, aby musela
takto blednúť pri každom raze, keď
o tom musí hovoriť. Boli aj takí, čo si občas vymýšľali, preto to
nie vždy považovali za úplne smerodajné. On osobne odpoveď na túto otázku
radšej nechcel poznať. Nie v súvislosti s mláďaťom. Nepredpokladal,
že začal tak skoro, ale podľa toho ako zbledol, zrejme niečo nebolo
v úplnom poriadku.
„Pripomenulo mi to, čo som urobil... Nemal
som. K ničomu to nebolo dobré a Mark sa bude hnevať... Nebude ma
chcieť, keď zistí, že som...“
„Počkať, ty si TU už s niekým mal sex?“
Misha opatrne prikývol. Očividne nebol takým
zarytým nepriateľom sexu ako Mark. A zrejme aj mláďa má svoje potreby, ale
niekomu by sa to nemuselo páčiť.
„Čo si povedal doktorovi?“
„Poprel som to.“
Jered si vydýchol. Ešte to by im tak chýbalo,
aby sa k tomu priznával. Oficiálne o tom predsa nikto nemôže hovoriť.
Bol by z toho riadny problém.
„Dobre si urobil. Nemusíš sa tým viac
zaoberať,“ v žiadnom prípade nechcel vyzvedať. Začínal chápať, prečo mu
tak veľmi prekážajú všetky tie rozhovory a zdôverovanie sa. Bolo to naozaj
veľmi únavné a dozvedel sa aj veci, ktoré vôbec vedieť nechcel. Kostlivec
však už vyšiel zo skrine a dotlačiť ho
späť už nebolo možné. Určite nie v tomto živote, ale uvítal by
trochu viac ticha a menej rozruchu, ale mláďa sa však očividne ešte
poriadne nevyrozprávalo. Pretože so seba dostalo pár ďalších neurčitých viet.
Na ktoré reagoval len dlho osvedčeným spôsobom.
„Do týchto vecí sa nebudem starať. Nebudem ti
ani kázať, čo máš robiť.“
Chcel sa ísť venovať svojim veciam, ale mláďa
pokračovalo:
„Nie som si istý, ako sa volá. Bol s nami na izbe spolu
s Jackom.“
„Aj Jack sa zapojil?“ táto informácia bola
dostatočne dôležitá.
„Nie, len nás pozoroval.“
„Dobre, to je všetko, čo potrebujem vedieť.“
Dúfal, že tým sa celá vec uzavrie. Bolo ti
síce poučné a zaujímavé. Zistiť, že mláďa nie je tak celkom nevinné. To
samo o sebe nebol problém, ale niečo mu na tom nesedelo.
„Chce, aby sme sa zajtra stretli
v nejakej historickej časti... Poslal mi odkaz.“
„To sa dalo čakať.“
„Pôjdem tam.“
Jered začínal uvažovať, že mu počas tej
krátkej chvíle mláďa niekto vymenil za osobu úplne iného druhu. Takisto to
mohol byť aj ďalší ťah do hry, ktorú tentoraz dosť majstrovsky zvládal ich
protivník.
„To by som ti neradil.“
„Prečo? Páčilo sa mi to.“
Jered začínal jeho slovám venovať väčšiu
pozornosť. Nebol natoľko obmedzený, aby
mu nedošlo kam to celé smeruje.
„Dobre, ako chceš...“
Naoko sa od neho odvrátil. Čakal, kam to celé
bude smerovať. Tie slová totiž akosi nesedeli k mláďaťu.
„Ty mi na to nič nepovieš...“
Jered mu vyhrnul nemocničné oblečenie. Pevne
ho pritlačil k posteli. Dúfal, že naňho nebude musieť siahať.
„Takže ti nevadí, keď si s tebou len tak
užijem. Nikto to predsa nemusí vedieť...“ naklonil sa nad neho. Ich pery boli
od seba vzdialené len pár centimetrov. Obával sa, že bude musieť zájsť aj
ďalej, aby zistil pravdu a niečo také naozaj robiť nechcel. Pravá podoba
mláďaťa sa vrátila, keď ich od seba už takmer nič nedelilo.
„Nie, prestaň! Nie...“ zanariekal Misha.
Pokúšal sa ho zo seba dostať tak rýchlo, ako to len bolo možné.
„Tak prečo ma znervózňuješ takýmito rečami?
Okamžite mi povedz, čo to má znamenať. Snáď si Jack nemyslí, že niečo také
prehliadnem...“
Odstúpil od neho. Nechcel riskovať hlasnejší
krik. Rozhodne nepotreboval ďalšie nepríjemnosti.
„Nemôžem.“
Poznámka: Nuž, nevyšlo to úplne podľa predchádzajúcej poznámky, ale snáď aspoň čiastočne.
