4. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

Poznámka 2: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom násilia, vrážd ani týrania zvierat.

Mark

Mal pocit, akoby sa k nemu steny kocky približovali. Nebál sa toho. Uvítal by čokoľvek, len nie ďalšiu noc v rukách tých osôb. Myslel si, že im to bude stačiť, že ho jednoducho nechajú na pokoji, ale veľmi sa mýlil. Ešte teraz cítil tie kopance, ktoré mu uštedrili v sprche. Urobili to, aj keď nekládol žiadny odpor. Niečo také by zamestnanci, hoci aj najatí na takúto špinavosť, zvyčajne neriskovali. Osobne s nimi nemal nikdy žiadny konflikt, čo ho len utvrdilo, že sa deje niečo, čo presahuje bežné problémy na klinike. Niečo, čo sa mu zaručene nebude vôbec páčiť.

Po dlhom čase bolo toto miesto preňho naozaj desivým väzením. Opäť ho pripútali. Bezmocnosť, ktorá ním lomcovala bola takmer neznesiteľná. Dali mu trochu jedla a vody, ale nie dostatočné množstvo. Cítil sa slabý, ponížený a túžil len po tom, aby sa mohol vrátiť späť do svojej postele.

Neodvažoval sa pátrať po tom, kto ho chcel tak veľmi ponížiť. Privodilo by mu to len ďalšie nepríjemnosti.

Jack mu pred svojím odchodom povedal, že večer naňho čaká špeciálne prekvapenie. Celý deň kvôli tomu nemal ani chvíľku pokoja. Nedokázal sa upokojiť. Nemohol prestať myslieť na to, čo naňho ešte čaká. Nikdy by to nepriznal, ale bál sa ďalšieho otvorenia kocky. Toho, čo príde, keď ho odtiaľ vyberú. Začínal tušiť, že ho len tak ľahko neprepustia. A podľa toho, čo si dovolili, možno toho urobia ešte omnoho viac. Pokiaľ však pôjde o útok zvonka, ľudia, ktorí mu isté veci dlžia by sa mali postarať o ten neporiadok. Tak by to malo byť, ale nikdy si nemohol byť istý, ako to bude fungovať v praxi.

Privrel oči, akoby chcel tú desivú myšlienku odohnať. Bude bojovať. Postaví sa proti každému, kto za ním príde. Či už oprávnene alebo nie, aj tak bude pripravený mu čeliť. Keď znovu otvoril oči, jeho myseľ bola opäť ponorená do ľadového chladu.

Niekto opäť otvoril dvere a Mark hľadel na nepriateľa, ktorý nad ním mal až príliš veľkú moc. Jack sa samoľúbo usmieval. Kráčal k nemu spôsobom, ako nejaký kráľ, pohŕdavo smerujúci k svojim najchudobnejším poddaným.

Sklonil sa k nemu. Vsunul ruku do jeho vlasov a pevne ich zovrel. Donútil ho zdvihnúť hlavu. Pery drzo obtrel o tie jeho.

„Nechaj ma...“ varoval ho. Bol na úplnej hranici svojho sebaovládania. A nebol si istý, či dlhšie vydrží akékoľvek narážky a neželané dotyky.

„Bolo to s tebou také zábavné. Je mi ľúto, že ťa musím opustiť...“ vyšiel z kocky a prenechal miesto svojim kumpánom.

Mark cítil, ako mu jeden z nich prehodil cez oči masku. Nasadil mu ju tak, aby absolútne nič nevidel. Nerobil ťažkosti. Ani nijako neprotestoval. Šetril si sily, na to, čo nepochybne príde tak či tak. Odviazali ho a odviedli preč. Tak ako predpokladal podľa ďalšieho počítania krokov a mierneho zápachu zatuchliny, doviedli ho do historickej časti. Posadili ho na stoličku a nechali ho tam. Nemal ani len zviazané ruky, rýchlo si nimi siahol na hlavu.

„Na tvojom mieste, by som to ešte nerobila...“  známy hlas ho na okamih takmer prikoval k stoličke. Nemohol sa ani len pohnúť. Tento hlas by spoznal medzi tisícimi. Volanie minulosti naňho doliehalo ako neznesiteľná pieseň, ktorá sa neustále opakuje, aj keď ju zúfalo túžite odohnať.

„Bude lepšie, ak si začneme hľadieť do očí. Aby si ma zas neobvinila, že sa ti pokúšam klamať.“

„Nezahrávaj sa so mnou. Ty nemáš právo sa na mňa dívať! Nemáš právo absolútne na nič.“

Napriek tomu sa naklonila nad neho a sama mu trhnutím odstránila masku.

Mark hľadel do hlavne zbrane, držal ju Kríž, díval sa do tváre jeho ľudom, ktorí sa ocitli na pôde kliniky. Spomenul si na časy, keď sa takéto scény pred ním odohrávali bežne.

Spomenul si aj na Lebku. Tmavovlasá žena oblečená v červených šatách, ešte stále  nebezpečná aj keď už omnoho staršia, ako si ju pamätal, no jednako stále svojím spôsobom krásna.

Sadla si na stôl oproti nemu a tvárila sa samoľúbo ako vždy.  Lebka. Tak ju začali volať, keď si počas istej príležitosti oholila celú hlavu. Rozhodne jej to aj vtedy veľmi pristalo. Vedľa nej stál Kríž. Ďalšia nezabudnuteľná postava z jeho minulosti. Nebolo na ňom nič nezvyčajné, nič výnimočné. Na prvý pohľad absolútne bežný občan, zapletený do nezákonných vecí.

„Naozaj pôsobivé. Dostala si ma. Čo viac k tomu môžem dodať...“

„Chcem, aby si mi povedal, kde sú tie telá...  Musíš mi to povedať...“

Mark chvíľu hľadel na tie zbrane. Naozaj pôsobivé. Asi by sa mal začať báť, ale táto časť minulosti nebola napokon až taká zlá, ako tie ostatné.

„Nezabil som tvojho syna ani tých ostatných. Ponúkli mi tú zákazku, ale nezobral som ju,“ opakoval jej to už viac ráz, ale nikdy mu neverila. Pokúsila sa ho zabiť, prešli si aj menšou aférou týkajúcou sa mučenia, ale on stále tvrdohlavo mlčal. O tejto veci hovoriť nesmel. Bola to jedna z tých záležitostí, ktoré majú ostať navždy neobjasnené.

„Neverím ti.“

„Tvoj syn žije. Ukáže sa ti, keď to sám uzná za vhodné... Nemám ti viac, čo povedať...“

Obával sa, že niečo také sa nikdy nestane. Tie osoby sa už pod svojimi pravými menami zrejme nikdy neobjavia, ale nebolo vhodné takto dráždiť nahnevanú matku.

„Vieš, kde je?“

Pokrútil hlavou.

„Tebe to možno povedia. Mňa o tom informovať odmietajú...“

„Kto o tom ešte vie?“

„Neviem, možno oni...“

Svetlá zhasli.

***

„Nepôjdeš tam. Odtiaľto ťa nepustím. Nemalo by to žiaden význam...“ Jered tvrdohlavo odplašil od dverí až príliš nepokojné mláďa. Neboli zamknuté, ale objaviť sa tam, nebolo vôbec vhodné. Dôkladne to zvážil. Usúdil, že prítomnosť mláďaťa by Marka až priveľmi rozptyľovala. Pokiaľ naozaj šlo o tých dvoch, nebolo vhodné sa do toho vôbec miešať.

No nebolo ľahké udržať mláďa. A nemohol si byť istý, či sa mu nejakým spôsobom nevyšmykne, preto sa pred neho automaticky postavil, keď sa dvere na ich izbe začali otvárať. Rozhodne nebol ochotný dovoliť, aby ho niekam odviedli. Značne sa mu uľavilo, keď sa do izby napokon vrátil Mark. Priviedol ho tam ošetrovateľ z nočnej zmeny, samozrejme nie ten, ktorý akosi patril do Jackovej partie. Na nič sa nepýtal len za nimi zamkol dvere.

„Mark!“

Misha vyštartoval spoza Jereda, hneď ako uvidel svojho priateľa. Mláďa priam žiarilo šťastím. A Jered bol takisto nad mieru spokojný, že to celé napokon dopadlo v ich prospech.

Mark pevne objal svoje mláďa. Bolo príjemné cítiť ho vo svojom náručí. Držať ho tak blízko seba. Hladiť ho po chrbte a cítiť ako ním prechádzajú hrejivé vlny šťastia. Jered ho potľapkal po pleci.

„Som rád, že si späť.“

„Tiež ťa rád vidím.“

Svetlovlasý muž unavene prikývol. Bolo preňho ťažké slovami vyjadriť akú mal z toho radosť. Už dávno nebol po návrate do izby taký spokojný. Červenovlasý mladík sa k nemu stále nadšene tisol. Bol okolo neho spokojne ovinutý a nemienil ho len tak ľahko pustiť. Mark ho ďalej spokojne hladil. 

„Si v poriadku? Nezranili ťa?“

„Je mi dobre. Zajtra vám poviem, čo sa stalo. Už je príliš neskoro,“ upokojoval ho.

Jered sa už presunul k svojej posteli. Usmieval sa. Už dlho ho nevidel sa takto bezstarostne usmievať, ale bolo na ňom trochu vidieť, že mu chýba Jensen.

Mark vliezol do svojej postele spolu s mláďaťom, pretože nemal žiadnu nádej na to, že ho len tak ľahko bude môcť pustiť.

Misha mu pomohol prikryť sa. Napravil mu vankúše a uvelebil sa  vedľa neho. Pripomínalo mu to tie časy, keď to tak občas urobili doma.

Po dlhom čase ho nič neťažilo. Cítil v sebe nezvyčajnú voľnosť tak, ako po každej vydarenej akcii.

Poznámka: Pôvodne to malo byť akčnejšie, ale dnes som bola u zubárky,  a tam to bol dosť veľký horor, keďže mi ťahali zub, čo fakt no a ešte ma to trochu "bolí" takže som mala náladu skôr na pokojnejšiu kapitolku. Napokon mi to vyšlo čiže, fakt očakávajte to budovanie vzťahov. Ďalšia kapitola bude zrejme opäť delená ako M2 polovica, J2 polovica.