5. kapitola 1/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 10 + prológ a epilóg 

Poznámka 3: Väčšine študentov a žiakov tento týždeň končia prázdniny, tak vám teda držím palce, veľa prajem veľa úspechov v škole. Mne ešte nekončia, idem nakuknúť do školy na zápis a potom ešte chvíľu no do začiatku zimného_drsného_semestra. Nebojte sa tiež si to užijem na spomínanej morfológii, ku ktorej mi pribudne aj syntax. A musím sa aj doučiť filozofiu, ale to až neskôr. Každopádne pokiaľ máte už prácu tak to tiež nie je ľahké a tiež držím palce. 

A musím sa priznať, že som začala opäť sledovať yaoi, a čítať takú super mangu volá sa TYRAN, kt. sa zamiloval. :D Odporúčam.

Poznámka 2: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom násilia, vrážd ani týrania zvierat. 

Mláďa pokojne spalo vedľa neho. Privinuté k nemu v polohe, ktorá bola preňho príjemná.  Jednou rukou ho ešte stále objímal. Bol istým spôsobom roztomilý a on si nedokázal predstaviť, že by takýmto spôsobom zdieľal posteľ s niekým iným. Rozhodne nie takýmto mierumilovným spôsobom. Spomínal na to, ako mu včera vletelo do náručia, na to ako veľmi bol šťastný, že niektoré veci sa nezmenili. Boli spolu prepletení, spokojní v objatí, v ktorom im nezabránila, ani pomerne nepohodlná posteľ. Spomínal na to, ako si kvôli taký príležitostiam doma kúpil iný model, ale aj tak zvyčajne skončili natlačení na jednej polovici. Vždy, keď bol s ním cítil sa ako človek. Zdalo sa mu, že to všetko čo mu pripadalo malicherné a zbytočné potrebuje viac než ktokoľvek iný. Lebka to kedysi nazvala neutíchajúcim hladom po láske, ktorý tak celkom neopúšťa ani tie najzúfalejšie bytosti. Vtedy tomu nerozumel, nepovažoval to za dôležité, hneval sa, že ho nemôžu prijať takého akým je. Hneval sa, že sa nedokáže začleniť medzi ostatných a žiť si svoj pokojný život bez nutkania, ktoré ostatných očividne netrápilo, bez toho, aby nemusel myslieť na ďalšie obete, na ďalší spôsob ako sa dostať k zabíjaniu. Vtedy nič necítil, nič k nim a absolútne nič ani k osobám, ktoré sa mu občas priplietli do cesty. S nikým nemal súcit, nezožieralo ho svedomie, nech urobil čokoľvek. Nič také nepocítil, kým sa k nemu on opäť nevrátil. Vždy, keď bol s ním vydával zo seba to najlepšie čoho bol schopný. Tiene nechával za sebou, ukryté niekde v diaľke. Niečo podobné sa s ním dialo aj teraz. To, čo predtým len ťažko nazýval nejakým citovým životom sa zmenilo na búrku emócií, v ktorej sa vôbec nevyznal. Za tie roky už o sebe vedel pár vecí, vedel kedy si klame, kedy len popiera nevyhnutnosť istých vecí, o tejto svojej stránke však nevedel nič. Niektoré veci však preňho stále boli záhadou. Dúfal, že pre dobro mláďaťa sa mu podarí dôkladne spoznať aj túto časť svojej osobnosti.

Keď sa mláďa celkom nevinne, pri hľadaní lepšej polohy pokrčilo nohu a nebadane sa oňho obtrelo, pocítil mierne napätie, podobné vzrušeniu. Niečo také v súvislosti s ním nikdy neriešil. Neuvedomil si ani to, že tlmene zastonal, keď mladík nevedomky ešte viac pritlačil. Po tej záležitosti s Jackom by mu to malo byť nepríjemné. Nikdy nemal rád takéto dotyky, či už dobrovoľné alebo nie. Počas krátkeho pobytu vo väzení, keď sa rozhodovalo o tom, či si odpyká trest tam, alebo skončí klinike sa niekoľkokrát pobil, už len kvôli tomu, že sa ho niekto opovážil príliš silno poklepať po pleci. To, k čomu došlo s Jackom predstavovalo výnimočnú situáciu a nebyť mláďaťa ten muž by už bol istotne mŕtvy.

Markovi zakázali, aby sa ho čo len dotkol. S tým musel súhlasiť, pokiaľ sa nechcel dostať do problémov s ľuďmi, ktorí boli ešte omnoho nebezpečnejší.

Pohol sa. Možno až príliš prudko, akoby chcel odstrániť hrozbu. Mláďa sa prebudilo, keď pocítilo jeho dotyk na stehne.

Dívali sa na seba.

 „Dobré ránko,“ zamumlal Misha, ale trochu odsunul svoju nohu tak, aby ho netlačila, ale nie natoľko, aby musel odtiahnuť ruku.

Mark len prikývol. Nedokázal so seba dostať ani slovo. Myslel len na svoje mláďa. Na to, aké to bude, keď sa ho opäť rozhodne objať.

„Už musíme vstávať?“

„Nie, ešte je skoro...“ pošepol mu, keď si všimol, že Jered ešte spí. Nechcel ho zobudiť. Zaslúžil si trochu oddychu po tom všetkom, čím prešiel.

Bol zvyknutý budiť sa tesne pred ranným príchodom ošetrovateľov. Dostatočne skoro na to, aby stihol všetko, čo zvyčajne potreboval urobiť, ale nateraz ho netrápili žiadne zakázané veci.  Nemal na izbe nič také, čo by mohlo spôsobiť trest. Teda, okrem istého mladíka, ktorý bol preňho mimoriadne silným pokušením. Dokonca aj v oblasti, ktorú nikdy predtým neuznával.

„Čo sa dnes bude diať? Pustia nás odtiaľto alebo...“

„Mal by byť návštevný deň...“

Po záležitosti s nožmi boli tieto veci ohrozené, ale takéto horúce chvíľky tu zažívali až príliš často a pokiaľ nikto nebol vážne zranený, zrejme nezainteresovaným povolia túto formu kontaktu s vonkajším svetom.

Marka sa to dnes určite netýkalo. Po treste ho aj tak do návštevnej miestnosti nepustia. Bol presvedčený, že tým poriadne rozčúlia jeho matku. Ona jediná ho navštevovala pravidelne a na rozdiel od otca akosi nezabudla na jeho existenciu. Cestovala za ním až z dosť veľkej diaľky a bolo mu jasné, že si od nej pri najbližšej príležitosti vypočuje pár nie veľmi lichotivých poznámok. Po otcovom hrubom správaní akosi zanevrela na mužov, naposledy mu s ťažkým srdcom povedala, že žije s nejakou ženou a občas si aj vypomáhajú. Mark sa rozhodol to nekomentovať. Mama mu hovorila takmer o všetkom, niekedy aj o takých detailoch, ktoré sa nepočúvali práve najlepšie, ale nikdy sa ju nesnažil zastaviť. Okrem mláďaťa to bola jediná blízka osoba a istým spôsobom ju rešpektoval a občas aj obdivoval za to, že napokon prelomila kruh obete a agresora a rozhodla sa svoj život zobrať do vlastných rúk.

Mláďa mierne zbledlo a pevnejšie sa ho chytilo. Zložilo hlavu na jeho hruď a zahrabalo sa pod prikrývku najviac ako to šlo.

„Ak za mnou príde niekto, koho nechcem vidieť, môžem odmietnuť?“

„Záleží na tom, kto to bude. Pokiaľ úradná osoba, prípadne niekto z vyšetrovateľov tak vtom prípade musíš ísť. Ak príde rodina, prípadne priatelia len na dištančnú návštevu tak ťa odvedú do takej miestnosti, kde budú aj ostatní pacienti. Sadneš si na stoličku, pred takú oddeľovaciu stenu. A budete sa zhovárať cez zabudovaný monitor. Najprv sa tam pozrieš o koho ide, ak nebudeš chcieť hovoriť, necháš sa odviesť naspäť. Každopádne ísť tam musíš, nikto ti nebude oznamovať kto prišiel a pokiaľ by si odmietal ísť, neskôr by ti mohli za trest úplne zablokovať návštevy.“

„Uvidia ma odchádzať?“

„Nie, pokiaľ sa rozhodneš nehovoriť s danou osobou, monitor na druhej strane ostane vypnutý. Robia to tak pre istotu, keby niekto začal vystrájať a správať sa násilnícky, aby to rodina nemusela sledovať.“

„To znie dobre.“

„Tiež si myslím.“

„A pokiaľ budú chcieť to druhé... Už mi to vysvetľovali, ale bol som mimo.“

„Kontaktné návštevy sú povolené len pre blízkych príbuzných a maximálne jedna za tri mesiace. Dostávajú ich len tí, ktorí vykazujú náznaky lepšieho správania. Ty na niečo také ešte nemáš nárok. Si tu príliš krátko.“

Tvár mláďaťa sa vyjasnila. Chápal, prečo mu to robí také starosti. Ani on najprv nechcel, aby za ním niekto chodil. Svet tam vonku bol preňho uzavretý, nechcel nikoho trápiť, nútiť ich, aby pochopili niečo k čomu sa nikdy ani len nepriblížia. Každopádne neodvážil sa ho zaťažovať so záležitosťou týkajúcou sa osobnej prehliadky hneď po kontaktnej návšteve. Rozhodne by im to pokazilo príjemne sa rozvíjajúce ráno.

Na chodbe nastal nejaký pohyb. Mark odtiahol ruku a mláďa ako na povel odskočilo do svojej postele.

Ich dvere sa neotvorili, niekto zamieril do tých vedľajších. Ozvalo sa šomranie, krik a pár nadávok, sprevádzané akýmsi zvukom podobným úderu. Rozhodne nie všetci ošetrovatelia mali takú zmierlivú povahu ako Jensen. Pokiaľ niekto naštval tých starších, dlhé roky pracujúcich a zvyčajne aj vynervovaných ošetrovateľov, koledoval si o riadny problém.

Mark zamieril k dverám. Za ktorými sa už schyľovalo k riadnej hádke.

„Nechci ma nasrať, Seth! Pohni tým zadkom. Nebudeme na teba čakať celé dni...“

„Nepôjdem tam. Chcem inú izbu.“

„Tak chlapček si ešte bude vyberať! Čo si myslíš, že si v hoteli?“

Ozvalo sa hlasné plesknutie.

Mark odstúpil od dverí a vrátil sa k posteli. Nate mal zase službu. Nemal síce nič spoločné s tým malým spiknutím z predchádzajúcej noci, ale patril skôr k tým poctivcom, ktorých sa neoplatilo v žiadnom prípade naštvať.

Nate odomkol ich dvere. A prudko nimi trhol. Jered sa na posteli prudko mykol a takmer z nej spadol.

„Ďalší nováčik pôjde k vám.“

Postrčil k nim chudého mladíka na jednu z voľných postelí. Tento zrejme práve prešiel Dawsonovou zadkovou starostlivosťou, keďže sa mu chodilo dosť ťažko a radšej si rovno ľahol a zaboril špinavo-blonďatú hlavu do vankúša.

Ani toho muža sa mu nepodarilo zbaviť funkcie. Isté osoby sa s ním však pozhovárali a dali mu jasne najavo, akoby sa mal správať, jeho praktiky ich varovanie však nezahŕňalo.