Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto. Kei cíti prítomnosť sestrinho ducha, niekedy sa mu zdá, akoby spolu
zdieľali jedno telo. Verí tomu, že pokiaľ sa mu nepodarí zistiť pravdu, sestrin
duch si nikdy neodpočinie.
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Nikdy predtým nestál pred
takou voľbou. Nikdy ešte o ničom tak veľmi nepochyboval, ale bol
presvedčený o tom, že chce slobodu aj za cenu takéhoto rizika. Pokiaľ to
znamenalo odpútanie sa od tých ľudí, bola to rozhodne tá najlepšia možnosť. Jedna
vec mu však spôsobovala starosti. Čo ak to všetko je len nejaký trik, čo ak
Shin ostal s ním len kvôli tomu, aby ho prinútili urobiť niečo, čo by inak
nebol schopný dopustiť. Až do poslednej sekundy váhal. Nemohol si byť už istý
ani tým, čo vedel o svojej vlastnej rodine. Ai mu to mohla povedať, po
celý ten čas, keď bola s ním sa nezmienila o tejto čudnej
spoločnosti. Nikto jej nedržal zbraň pri hlave ani ju nijako neohrozoval, ale
dokonca ani, keď ostali spolu osamote o ničom takom sa nezmienila.
Rozhodne to vyzeralo veľmi podozrivo. A tie jej znaky, jeden z nich
bol násilný, ale ten druhý bol vytvorený dobrovoľne. To znamenalo istú formu
spolupráce. Nebol si istý, naozaj netušil, čo by preňho bolo najlepšie, jediné
čo mu ostávalo bolo spoľahnúť sa na osobu, ktorá tomuto svetu dobre rozumela.
„Budeme pokračovať. Tiež som pripravený...“
„Dobre. Hneď začneme...“
Kei počul ako Shin trhá látku
zo svojich šiat na menšie kúsky. Ten zvuk bol istým spôsobom desivý. Pokúšal si
spomenúť si, kedy naposledy sa tak veľmi bál, ale nenachádzal nič čo by sa tomu
vyrovnalo, okrem toho pocitu, keď mu oznámili, že Ai už nikdy neuvidí.
„Teraz ti to dám na krk.
Nemusíš sa ničoho obávať, je to len tenká látka...“
Shin mu ju opatrne
umiestnil na krk a dával si pozor, aby držala na svojom mieste. Bolo to
dosť ťažké kvôli tomu, že sa musel spoliehať výhradne len na hmat.
„Dáme si to, až keď ti
poviem. Dovtedy si môžeme užívať bozkávanie, a to ostatné. Nemusíme sa
nijako obmedzovať...“
Kei len niečo nervózne
zamumlal, ale napokon sa predsa len trochu spamätal a pomohol Shinovi
zaviazať jeho kus látky. Zatiaľ si to nechali tesne pod bradou, aby neskôr
nebol problém si to vopchať do úst. Netešil sa na to. Obával sa toho viac než
samotného sexu, ale nechcel svojmu partnerovi zbytočne pridávať starosti.
„Najlepšie bude, keď si
ľahneš. Tak to bude asi najjednoduchšie...“
Kei poslúchol. Nebolo to
veľmi pohodlné, ale dlážka na tomto mieste nebola až taká tvrdá, preto sa to
dalo zniesť.
Opäť znervóznel, keď
vedľa seba pocítil telo iného chlapca.
„Neboj sa. Neublížim
ti...“
Shin ho najprv len jemne
pobozkal. S tým už mal isté skúsenosti, ale rozhodne niečo také ešte
nerobil s mužom. Aj, keď si spomínal na jedného, ktorého chcel určite
pobozkať, tá osoba však oňho neprejavila záujem a on sám sa neodvážil
urobiť prvý krok. Po počiatočnej neistote, pocítil ako sa mu po tele rozlialo
príjemné teplo, vnútorná energia zareagovala, pohla sa v jeho tele a on
to vnímal veľmi intenzívne. Niečo také sa mu nikdy predtým s nijakou osobou
nestalo. Inštinktívne ho objal okolo krku a privinul si ho bližšie
k sebe. Rozhodne to malo v sebe isté kúzlo, cítiť pri sebe telo
niekoho iného, pozornosť inej osoby...
Shin sa ho dotýkal
spôsobom, ktorý ho úplne zbavoval zábran, chcel ho cítiť všade, dovolil, mu
úplne všetko, nechal sa viesť plynutím energie, ktorá ich k sebe neúprosne
priťahovala, pri každom dotyku celé jeho telo zareagovalo s mimoriadnou citlivosťou.
Oplácal mu bozky, najprv
nesmelo, neskôr on sám pootvoril pery, aby mohol vstúpiť hlbšie dovnútra. Ich
telá sa spolu nedočkavo preplietli. Celé jeho telo potrebovalo spojenie, chcel
jeho energiu, vedel to, tak akoby to bolo úplne samozrejmé. Netušil, kde sa to
zobralo práve v ňom, v osobe, ktorá nenávidela sama seba pre to, aká
sa narodila.
Shinova ruka poláskala
jeho penis, utlmil bolestné zastonanie, keď siahla nižšie a dotkla sa... Po
tme bolo ťažké posúdiť čoho vlastne, dôležité bolo len to, aké príjemné pocity
to v ňom vyvolalo. Zdalo sa mu, akoby Shin zvládal byť úplne všade a zároveň
nikde konkrétne. Bolestne privrel oči, keď ho v sebe pocítil celého. Stále
tomu nemohol uveriť, že on niečo také niekedy zažije... Nedočkavo ho do seba
pohltil. Nebolelo to, nie tak, ako to čo malo prísť potom, tým si bol istý.
Energia ich objala, boli takmer ako v tranze, nedokázali prestať, nemohli
robiť nič viac, než len prežívať ďalšiu rozkoš. Kei si uvedomil, že sa začína
pohybovať spolu s ním, že on využil ten otvor, ktorý všetci považovali za
chybu. Za niečo, čo by nemalo existovať. Pocítil ako sa Shin chystá odtiahnuť,
zrejme mala prísť tá druhá fáza plánu, ale on ho nechcel pustiť, nie kým...
Nevedel, kým čo, ale nechcel...
„Prosím, musíme to...“
pošepol mu jeho milenec.
„Nechcem ťa pustiť. Nie
teraz...“ hlesol nespokojne.
„To nemusíš, ale nesmú
nás počuť...“ Shin sa ledva ovládal, aby sa ďalej nepohyboval, všetko ho
k tomu nútilo a energia túžila po spojení. Spomenul si, čo musí
urobiť a len s istou dávkou
nespokojnosti urobil to, na čom sa dohodli.
Kei si nasadil ten kus
látky a pomohol aj svojmu partnerovi, ktorý mal dosť práce s niečím
úplne iným. Energia sa spojila. Postupne sa okolo seba ovíjala
a s každým ďalším pohybom to silnelo.
Bol spokojný, milovaný
a chránený v objatí svojho partnera, ale bolesť, ktorá sprevádzala
úplne spojenie energií ho zachvátila príliš rýchlo. Pevne stisol zuby
a pokúšal sa nekričať, ale bolo takmer nadľudské úsilie. Cítil ako sa
znaky na jeho tele rozbíjajú a spájajú do väčšieho celku. Shin na tom bol
ešte omnoho horšie. Počas každého ďalšieho pohybu sa zachvel a Kei cítil,
že sa s ním deje niečo omnoho bolestivejšie. Preto ho držal ešte pevnejšie
a pokúšal sa zabrániť tomu, aby z neho nejakým nedopatrením
nevykĺzol. Ešte to nemohli prerušiť, ešte sa to len začalo...
Rozkoš sa miešala
z bolesťou, stávala sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Cítil ako mu po tvári
stekajú slzy, bolo to nepredstaviteľné sladké mučenie. Znak prerastal do celého
tela, šíril sa ním ako nejaká divoká rastlina, neprestával, sťahoval sa okolo
všetkého a on nemohol zabrániť
ďalším bolestným stonom. A to všetko rovnakou mierou vstupovalo aj
do Shina, spájalo ich neoddeliteľným putom. Rozkoš nadobudla tú najvyššiu
hladinu a bolesť ju okamžite zmietla do takej hĺbky až to bolo takmer
neznesiteľné. Obaja prežili uspokojenie sprevádzané bolesťou, zmazávajúcou
všetko, vypaľujúcou im do kože znamenie spojenia. Objímali sa, nedokázali
urobiť nič iné len pevne sa objímať... Boli súčasťou jedného tela, jednej
bytosti, ktorá milovala a túžila, ktorá sa nemohla za žiadnu cenu oddeliť.
A spoločne prežívala všetko od spaľujúcej rozkoše až po neznesiteľnú
bolesť.
Pustili sa, až keď bolo
po všetkom. Chvíľu obaja ležali na zemi vedľa seba. Držali sa za ruky, aby
spolu neprerušili kontakt, ale inak neboli schopní ničoho iného.
„Si v poriadku?“ opýtal
sa Kei , keď sa mu podarilo úspešne použiť svoj hlas.
„Dá sa to zvládnuť. Poď
musíme už ísť. Polož ruku na stenu a chvíľu
počkaj...“
Kei si najprv nebol istý,
či dobre rozumel. Nechápal ako by ich uväznenie mohlo ovplyvniť to, že niečo
také urobí, ale nemal chuť na žiadne ďalšie otázky, tak to len jednoducho
urobil.
V kobke sa zažalo
svetlo. Nebolo natoľko ostré, aby mu to spôsobilo problémy, ale dostatočne
silné na to, aby uvidel rebrík, ktorý sa začal pomaly presúvať až k nim. Kei
sa neodvážil spýtať ako to funguje, aspoň nie teraz. Chcel byť čo najskôr
vonku.
„Choď prvý. Ja sa budem
držať za tebou...Tak to bude lepšie... Nestrácaj čas....“
Kei nemal veľmi rád
výšky, ale nič iné mu nezostávalo, tak sa radšej díval dopredu a postupne
vystupoval na tie najvyššie priečky. Mal takú radosť z toho, že sa to
podarilo, a cítil sa silný, nabitý adrenalínom. Usúdil, že to zrejme
súvisí s tým, že on je pánom. Shin liezol za ním, o niečo pomalšie a omnoho
dlhšie ako on, ale rozhodne mu to šlo dobre vzhľadom na to, čo práve museli
prežiť.
