7. kapitola 1/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg 

Poznámka 2: Výnimočne prikladám celú kapitolu. Nebudem to tak robiť stále, lebo to veľmi dlho trvá, ale tentoraz som sa chcela pohnúť rýchlejšie ďalej. Takže teraz sa už oficiálne blížime k polovici poviedky, ale keďže je tu dvojitá dávka, tak najbližšie bude niečo iné.

Nabudúce snáď očakávajte: Masky života (Delené), Posledný semester (Star trek ff)

Poznámka 3: Nestotožňujem sa s názormi postáv, nie som zástancom vrážd a podobných vecí, ale táto poviedka bude skrátka taká, ale už sa mi raz stalo, že mi niekto raz dával divné otázky, takže len pre to, aby nevznikali nejaké zbytočné mrzutosti, zdôrazňujem, že nie som zástancom násilia, vrážd ani týrania zvierat. 

Mláďa naňho hľadelo tým svojím oddaným pohľadom. A sedelo mu na kolenách, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Po prvom bozku nasledovali ďalšie, niektoré nežnejšie, niektoré viac vášnivejšie... Páčilo sa mu cítiť ho blízko seba. Užíval si dotyky.

Nemal rád tie romantické nezmysly, nikdy by si nepomyslel, že mu jediný dotyk môže tak popliesť hlavu. Pustil ho, až keď začul otváranie dverí. Mláďa takmer spadlo, keď sa v tej rýchlosti presúvalo na svoju posteľ.

Seth naďalej spal, akoby sa vôbec nič nestalo.

Nate si ich chvíľu podozrievavo obzeral.

„Opravili sme televízor v spoločenskej miestnosti. Návštevy nemáš povolené, ale môžeš ísť pozerať spolu s týmto spáčom.“

„Môžem aj ja?“ opýtalo sa mláďa.

„Až potom. Ty máš návštevu.“

Mláďa na chvíľu znervóznelo, ale keď si spomenulo na Markove odporúčania,  nepokúšalo sa proti tomu nič namietať.

Nate zamieril k Sethovi a dosť nešetrne ho prebudil.

„Povedal som, že pôjdete obaja. Teraz nie je čas na spanie.“

Seth len niečo potichu zamumlal, ale nebolo to dostatočne zrozumiteľné.  Každopádne rozhodol sa aspoň vstať z postele, čo bolo od neho pomerne rozumné. Nate ich odprevadil až k spoločenskej miestnosti.

Návštevná bola umiestnená o niečo hlbšie k hlavnému vchodu. Preto ich predal svojmu kolegovi, ktorý im už otvoril dvere do spoločenskej a ďalej pokračoval len s mláďaťom,  neisto prešľapujúcim vedľa neho.

Pacienti sedeli za svojimi obvyklými stolmi, rozmiestnení tak, aby dobre videli na televízor.

Od spadnutia prvého televízora,  zapríčineného jedným z dlhoročných pacientov prešlo pol roka, kým dostali nový. Preto boli všetci viac než nadšení tým, že budú môcť konečne niečo sledovať. Táto túžba sa vzťahovala skôr na tých, ktorí boli viac pri zmysloch. Usadil sa za svojím zvyčajným stolom na plastovú stoličku a otočil sa tak, aby videl na film. Niečím si musel zamestnať myseľ. Stále sa obával, že ak mláďa niekam odvedú samé, niečo sa mu stane. Vedel, že tí ľudia by už nemali nič urobiť, ale v ich svete na nich mohli čakať rôzne prekvapenia. A aj keď Lebka a Kríž boli momentálne na mieste, kde na nich nemali žiadny dosah, nemohol sa zbaviť nervozity.

Seth si vybral miesto pri jeho stole. Po celý čas zíval a rukou sa opieral o lakeť, ale čoskoro začal naozaj venovať pozornosť filmu. Nezakazoval mu to. Ani tým nebol priveľmi nadšený. Každopádne ten chlapec zatiaľ nespôsoboval žiadne problémy. Nemal ani len najmenší dôvod odmietať jeho spoločnosť kvôli tej záležitosti s Jeredom. O tejto veci sa s ním ešte mienil porozprávať, ale rozhodne bolo lepšie udržiavať s tým chlapcom dobré vzťahy, aby mu ani len nenapadlo sa na nich sťažovať. Nechcel, aby sa v jeho izbe niečo menilo. Takto mu to plne vyhovovalo.

Približne po šesťdesiatich minútach sa k nemu pridalo aj mierne pobledlé mláďa. Mark cítil ako mu červenovlasý mladík pod stolom mierne stisol ruku a prisunul sa bližšie.  Museli si dávať pozor, aby si to nikto nevšimol, ale nateraz všetci pozerali nejakú prihlúplu reality show a nikto nevenoval pozornosť dvom osobám, ktorých spojené prsty sa mierne preplietli.

Bolo mierne znepokojujúce držať jeho chvejúcu sa ruku.

„Stalo sa niečo?“

Mláďa pokrútilo hlavou.

„Nič výnimočné. Pozhováral som sa len s tvojou matkou. Zapísala sa na návštevu ku mne, lebo ty si nemohol prísť. Mal si pravdu, mám ti odkázať, že si to s tebou ešte potom vybaví... Za mnou osobne nikto neprišiel. Dostal som len list, ale rozhodli sa, že mi ho nedajú. To môžu?“

To znelo presne ako jeho matka, verzia 2.0. Rozhodne opäť silná bojovníčka, ktorá si dokázala vždy so všetkým napokon poradiť. Bol rád, že sa to doteraz nezmenilo. Táto jej pravá osobnosť mu imponovala viac ako utláčaná osoba, ktorá sa obávala na ľudí čo len pozrieť.

„Nie sú veľmi radi, keď sem chodí pošta. Na izbe zvyčajne niečo také nie je dovolené. Možno ti neskôr dovolia si ho prečítať v doktorovej ordinácii, pokiaľ bude v ňom niečo problematické. Zvyčajne nie sú radi, keď nás niekto rozruší.“

Mláďa mu venovalo jeden zo svojich vážnych pohľadov.

„Možno je lepšie, že mi ho nechcú dať. Všetci, ktorí ostali tam vonku ma nenávidia.“

„Mojej mame neprekážaš.“

„To nie. Povedala mi, že bude chodiť aj za mnou. Dokonca ma ani nenútila, aby som o tej veci hovoril.“

Mláďa priam žiarilo spokojnosťou.

Mark chápal, prečo mu matka nič nepovedala. Zrejme tomu ešte nemohla uveriť, že by takýto milý chlapec dokázal niečo také urobiť. Istý čas, keď bola situácia u nich doma neznesiteľná, býval u nich a keď Misha odišiel na strednú vybral si školu, ktorá bola v meste, kde žil Mark. Istým spôsobom si naňho všetci pekne zvykli. Vtedy už jeho matka mala iného partnera a nemala takéto problémy, ale on aj tak chcel byť blízko svojho priateľa z detstva. A keďže šlo o pomerne dobrú školu nič nenamietala. Boli spolu v kontakte, až do istého času, keď vyšli najavo dlho skrývané veci a Mark sa dostal na kliniku. Vtedy sa jeho matka na čas uzavrela a so všetkými prerušila svoje kontakty.

Pred rokom...

„Kto je Mark?“

Červenovlasý mladík chvíľu fascinovane hľadel na svojho spolužiaka. Mali sa spolu učiť. Naozaj mali počítať úlohy z matematiky. Mal ho doučovať kvôli zajtrajšej písomke, ale veci dopadli tak trochu inakšie. Všetko si naplánoval úplne inak, ale prešli už dva roky od kedy o Markovi absolútne nič nepočul. Nikto mu nechcel nič povedať a jeho matka zmenila adresu. Keď sa na ňu pýtal susedov, akosi čudne naňho zazerali, ale nič mu nevedeli povedať.

„Čože?“

„Pred chvíľou, keď sme to robili, nazval si ma tým menom.“

Mláďa rozpačito naklonilo hlavu.

„Naozaj?“

Zrejme to bolo preto, že si to počas celého ich kontaktu akosi predstavoval. Jeho starší spolužiak mal podobné vlasy ako on, podobnú postavu, aj keď Mark sa už zrejme za ten čas, čo sa nevideli musel trochu zmeniť. Bolo rozhodne príjemné o tom aspoň fantazírovať.

„Mne je to jedno. Pokojne mysli na koho chceš... Len som bol zvedavý.“

„Bude lepšie, ak už pôjdeš. Necítim sa dobre...“

Odsunul sa od neho a schúlil sa do klbka. Možno to nemal robiť. Možno má ešte šancu, ale na chvíľu to vyzeralo tak, akoby naozaj bol schopný zabudnúť.

„Dobre, ako chceš. Tak sa uvidíme zajtra v škole. A neber si to tak. Ja sa vôbec nehnevám... Bolo to fajn.“

Opatrne vstal z postele a začal sa obliekať.

Misha už viac nechcel ísť do školy. Nevedel si predstaviť, že sa naňho ešte niekedy pozrie. Rozochvene siahol po svojom mobilnom telefóne. Chcel mu opäť zavolať. Nebolo predsa možné, aby si zmenil číslo. Nič mu predsa neurobil alebo áno?

Čo také urobil, že ho už nechce?

Prečo nemôže byť s ním?

Klinika

súčasnosť

Mláďa pustilo jeho ruku, keď im ponúkli ďalšie možnosti ako využiť čas. Mohli ešte ostať v spoločenskej a robiť niektoré dovolené aktivity.

Misha si vzal jeden z papierov a začal si naňho niečo čarbať. Mal iba jemnú farbičku, ktorá nebola vôbec ostrá a nedala sa ani nijakým spôsobom použiť namiesto zbrane. Bolo mu povedané, že ak zneužije toto privilégium, už nikdy nič také nedostane.

 Poznámka: Nabudúce očakávajte J2 časť.