7. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg 

Poznámka 2: Dnes dvojitá aktuálka, lebo zajtra idem na skok do školy takže zajtra nič nebude.

Jered chvíľu dezorientovane prechádzal pohľadom po neznámej izbe. Nebol zvyknutý na takmer úplnú samotu, ale ničoho sa neobával vďaka prítomnosti svojho partnera, ktorého mohol cítiť vedľa seba.

Po výdatnom spánku bol plný energie,  uvažoval o tom, čo by mohlo najväčšmi potešiť jeho partnera. Nechcel, aby sa trápil kvôli tej záležitosti, ktorej ani on sám poriadne nerozumel. Chvíľu ho len potichu obdivoval. Málokedy mal možnosť ostať s ním niekde bez akéhokoľvek dozoru, ak nepočítal ukradnuté minúty v historickej časti. Obával sa, že sa už nikdy nebude cítiť tak dobre ako predtým, a keď sa oči jeho milenca otvoria, nájde v nich ten istý hnev a bolesť, ktorý aj jemu samému spôsoboval muky.

Predtým mu nezáležalo na tom, či bude niekomu verný alebo nie. Niečo také nepovažoval za dôležité. Vzal si to, čo chcel a keď ho to prestalo baviť, našiel si niekoho iného. Na svoje prvé lásky si už takmer nespomínal, boli to len nejakí chlapci, vybavovali sa mu len veľmi matne. Neskôr začal uprednostňovať starších a skúsenejších. Pamätal si na dvoch mužov. Zvykol spávať pred vzťahom s mužom, ktorého zabil. Jedného z nich mal svojím spôsobom vlastne rád, ale ani zďaleka sa to nevyrovnalo tomu, čo ho spájalo s Jensenom. Nikdy neveril na tie sladké reči o láske a podobných veciach, ešte ani v dobe, keď chodil aj s dievčatami. Nezameriaval sa len na mužov. Istý čas si dokonca myslel, že ho zajímajú len tí, ktorých z nejakého dôvodu nemôže mať. Čo sa týkalo žien, spomínal si obzvlášť na jednu. Raz mu vyznala lásku a on jej na to povedal, že okrem nej má aj iných milencov. Spomínal si ako sa vtedy tvárila, ako naňho kričala a dokonca ho aj udrela. Vtedy to preňho neznamenalo nič. Pomyslel si, že môže byť šťastná, že sa zbavila niekoho takého ako je on. A čím skôr sa to stalo, tým lepšie pre ňu. Teraz sa desil toho, že by aj Jensen mohol odísť tými dverami a už nikdy sa nevrátiť, tak ako jej to vtedy urobil on. Tá myšlienka ho mučila. Zarezávala sa hlboko a on si uvedomil, že už nikdy nechce opustiť túto izbu, ak by malo dôjsť k niečomu takému. Nevedel prečo Jensen. Prečo nie to dievča, ktoré ho vtedy milovalo. Vedel len, že jemu by nebol schopný poskytnúť takú arogantnú odpoveď akú poskytol jej.

Práve preto sa mu vôbec nepáčilo, keď sa od neho už prebudený Jensen mierne odsunul a chystal sa vstať.

Najradšej by bol keby ostal v jeho posteli a spolu by na všetko zabudli.

„Kam ideš?“ opýtal sa zdesene.

„Za doktorom. Chcem si len overiť nejaké veci. A zobrať pre nás večeru.“

„Dobre, ale nebuď dlho..“

„Pokúsim sa.“

„A Seth je v poriadku? Neublížil som mu...“

To meno mu niečo pripomínalo. Nebolo mu jasné, ako na to mohol zabudnúť. Kedysi to meno používal veľmi rád.

„Chcem sa ho spýtať aj na to. Naozaj to nebude dlho trvať,“ upokojujúcim hlasom zopakoval Jensen.

Jered prikývol, začal sa venovať  kývaniu sa na posteli.

Pred piatimi rokmi...

Zo spánku ho prebudil zúfalý plač. Matka stála nad kolískou jeho malého brata a niečo si pre seba potichu mumlala.

Keď pristúpil k nej, uvedomil si, že dieťa je akési iné než zvyčajne. Neusmievalo sa naňho. Nepokúšalo sa mu zovrieť prst. Len tam ticho ležalo a nehýbalo sa.

Seth mal prehodený celý spánkový režim, veľa plakal, mal problémy a mama mala tak veľa starostí. Otec od nej odišiel, ostala sama s dvomi deťmi, bez stáleho príjmu a veľmi rýchlo upadla aj do depresie, aj keď to pred všetkými starostlivo zakrývala.

Vtedy ešte nevedel, čo presne to znamená, ale neskôr si o tom toho zistil omnoho viac.

Matka stále plakala. Nepohla sa zo svojho miesta a on ju odtiaľ nemohol dostať.

„Mama, mali by sme zavolať pomoc... Seth, nedýcha.“

Nepotreboval na to žiadne mimoriadne vzdelanie, bolo to úplne jednoznačné.

 „Chcela som len, aby prestal plakať. Len trochu som ním potriasla a on prestal...“

Neuvedomoval si, čo presne povedala. Nedokázal to ani pomenovať. Vedel len, že jeho malý braček už nikdy neotvorí tie svoje veľké oči a nebude sa naňho usmievať.

„Povedz im, že som to urobil ja... Chcel som ho len utíšiť.“

Už aj tak mal v papieroch uvedené, že nie je v poriadku.

„Je to moja vina. Ja musím zavolať...“

„Je neskoro. Je mŕtvy. Jedného dňa ti aj ja niekoho zoberiem. Niekoho, kto ťa bude milovať...“

„Choď do svojej izby Jered!“

Spomínal si na to ako sa zosypala na zem vedľa postieľky. On musel zobrať telefón a zavolať na príslušné miesta. Matka strávila dlhé mesiace v nemocnici. Nebola obvinená, podarilo sa im tomu zabrániť vzhľadom na jej zlý stav a otcovu neprítomnosť. Ona si na to už potom nespomínala. Netušila čo jej vtedy povedal. On nikdy nezabudol.

„Jer, doktor ťa chce o niečo požiadať,“ opatrne začal Jensen.

„O čo ide?“

„Seth je uňho na vyšetrení a  súhlasil, že si želá, aby ste sa stretli na spoločnom sedení...“

„Budeš tam so mnou?“

„Nemôžem. Doktor chce, aby to prebehlo len medzi vami. Zatiaľ si vybavím nejaké dôležité veci. Stretneme sa tu hneď po sedení.“

Jered sa k nemu naklonil a pobozkal ho na pery.

„Samozrejme, že súhlasím. Už dávno som nevidel svojho malého bračeka.“

„Jer, o čom to hovoríš?“

„Setha mi poslali, aby som ho mohol opäť mať pri sebe. Nie je to skvelé?“

Jensen opatrne prikývol a prepustil svojho partnera z objatia. Odviedol ho k dverám doktorovej ordinácie.

Zvyčajne neboli sedenia tak neskoro, ale doktor v podstate mohol urobiť aj takúto individuálnu terapiu, keď si na to našiel dobrý dôvod a na vymýšľanie takýchto vecí bol doktor doslova expert.

Keď sa Jered o niečo neskôr vrátil späť do izby, spokojne sa usmieval a vyzeral úplne ako vymenený.

„Môj braček mi povedal, že sa už na mňa nehnevá. Dokonca dovolí, aby som sa mohol vrátiť do našej izby. Nebude proti tomu nič namietať.“

„To znie dobre. Už som sa naozaj obával, že ťa budem musieť preradiť. Je to zvláštny chlapec. Niečo také by som od neho nečakal. Naozaj si presvedčený o tom, že je to tvoj brat?“

Jered prikývol.

„Dlho sme sa nevideli, ale určite je to on,“ vyhlásil zasnene.

„Idem ešte na chvíľu za doktorom.  Zatiaľ sa najedz. Hneď som pri tebe.“

Jered sa zatiaľ pustil do jedla. Večera bola rozhodne lepšia ako obed a on bol už naozaj hladný.

Pred piatimi rokmi...

„Všetko je to tvoja vina!“

„Kde si bol, keď som ťa potrebovala! Nezaslúžiš si ani toho druhého... Čo si o sebe myslíš, ty sviniar...“

Jered nepočúval hádku svojich rodičov. Prišli za matkou na návštevu do nemocnice a hneď sa do seba pustili. Bola to už u nich akási bežná prax.

Prechádzal sa od okna a opäť ku oknu. Predstavoval si, akoby asi Seth vyzeral, keby ďalej rástol. Keby ho mohol držať na rukách a rozprávať sa s ním. Možno by bol ako on a možno nie. Od neho by sa snáď naučil, aké je to správať sa normálne.

Poznámka: Kedysi som v jednom filme počula o syndróme traseného dieťaťa, tak som sa rozhodla to použiť.