8. kapitola 1/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

Dva týždne pred smrťou dvojčiat

Spolu s ostatnými previnilcami prešiel cez chlapčenské šatne, aby si mohol vonku zapáliť cigaretu. Zamierili za múrik, ktorý často slúžil na takéto veci, prípadne aj na iné, pokiaľ bola škola až príliš nudnou záležitosťou.

Spolužiak Toby ho objímal okolo pliec a veľavravne pokukoval po dievčatách z partie, ktoré šli s nimi. Pred pár dňami sa spolu vyspali, ale to neznamenalo, že ho zaujímali len muži. Podľa toho, čo sa od neho dozvedel, si rád užije aj so ženami a svoju orientáciu nijako nerieši.

Zašli spolu trochu ďalej až za zadnú časť múriku k opustenému pozemku, susediacemu so školou. To miesto bolo obrastené stromami a zanedbané, nikto sa nezaujímal o to, čo sa tam deje. Pôvodne s ním tam nechcel ísť, ale nemienil ostať v škole úplne bez priateľov a po ďalšom neúspešnom telefonáte, sa na Marka začínal hnevať. Možno by bolo lepšie, keby naňho úplne zabudol. Keby zabudol na všetko, čo s ním súvisí.

„Poďte s nami ukážem vám jedno pekné miesto,“ navrhol im Toby.

„Nie, teraz nemôžeme...“ vyhovárala sa tmavovlasá Becca. Ťahala svoju kamarátku ďalej k skupine dievčat.

„Ja pôjdem, keď mi dáš jednu cigaretu.“

Prihovoril sa k nim Aidan.

„Dobre, tu máš a poď už.“

„Nemali by sme ísť ďaleko. Čoskoro nám začne hodina...“ nesmelo sa ozvalo Misha.

„Nič sa neboj. Bude to len chvíľka. Všetko stihneme, ale ak sa bojíš, pokojne sa vráť do triedy.“

„Idem s vami.“

Toby ho odviedol ďalej od školy. Prešli za múrik až k diere v plote, cez ktorú sa dostali na ten opustený pozemok.

Toby ďalej objímal mláďa okolo pliec. A ťahal ho hlbšie do trávnatého porastu. Bola tam akási búdka. Vyzerala ako stará šopa na náradie. Keď svetlovlasý mladík otvoril dvere, všimli si, že tam niekto umiestnil starý matrac a nejakú deku. Bol tam aj nejaký malý stolík, na ktorý niekto umiestnil popolník. Sadli si na matrac. Fajčili a zhovárali sa o všeličom, až kým nedošlo na tému, ktorá úplne zmenila celé toto pokojné popoludnie.

„Trochu som to tu vylepšil. Čo poviete?“ pochválil sa Toby.

„Útulné, chcelo by to už len nejakú babu...“  navrhol Aidan.

 „Mala sem prísť Becca, stiahol by som jej tú sukňu a...“

„Na tú sa vykašli. Nedá ti, kým ťa neuvidí v takom aute, aké má ten jej slávny priateľ. Niekedy jej bolo dobre aj v obyčajnej dodávke...“ Aidan sa rozhovoril o tom, ako ju raz dokázal vylákať do dodávky, pôvodne patriacej jeho otcovi, ale občas si ju od neho požičiaval.

Misha sa do ich rozhovoru veľmi nestaral. Takmer ich nepočúval, až kým Tobyho ruka nezablúdila do jeho rozkroku.

„Čo to robíš?“

Toby si ho nevšímal. Neodtiahol ruku, aj keď mu to bolo nepríjemné a sústredil svoju pozornosť skôr na ich spoločníka.

„Dnes máš veľké šťastie, že s nami Becca nešla, asi by sa jej nepáčilo to, čo tu dnes vyskúšame...“

„Myslíš s ním?“ Aidan sa pobavene uškrnul.

„Je to poslušný chlapec. Pamätáš sa ako som ti rozprával o tom doučovaní. Nepovedal som ti meno, ale šlo oňho. Môžem ťa ubezpečiť, že sa bude veľmi snažiť, aby si bol spokojný.“

Misha na oboch zdesene hľadel. Oni sa o ňom rozprávali a priviedli ho sem, aby... Prečo o niečom takom vôbec uvažovali.

„Nie, toto nie. Ja radšej pôjdem späť do školy...“

Misha sa pokúšal dostať Tobyho ruku zo svojho tela. Ľutoval, že si s ním vôbec niečo začínal. Predstava toho, že bude až do konca školského roka sám, mu zrazu nepripadala až taká hrozivá.

„Ostaneš pekne s nami a dovolíš nám všetko, čo budeme chcieť... Prečo nechceš? Užijeme si ako u teba doma.“

„Povedal som, aby si ma pustil!“

Podarilo sa mu ho od seba odsotiť. Chcel odtiaľ ujsť, ale Aidan ho pritisol k zemi a obe ruky mi vykrútil za chrbtom. Doslova ho dotiahol späť k matracu, ťahal ho po zemi, nedbajúc na to, že všade sa povaľovali pomerne ostré kamene a všelijaké úlomky.

„Pustite ma, lebo budeme mať problémy!“

„Naozaj? Budeš na nás žalovať. Počul si to Aidan, ten malý zradca na nás chce žalovať...“

Misha sebou prudko trhol, keď pocítil prvý úder. Bolesť ním prešla takmer bez varovania. Chytil sa za brucho. Také niečo nevedel pochopiť, nevedel sa proti tomu brániť. Vždy, keď mu čo len niekto naznačil niečo také šiel za Markom a on danú vec vybavil tak, že sa k nemu už nikto nepribližoval. On sám nemal rád bitky a násilie.

„Necháme ťa tu. Čo myslíš, ako dlho potrvá, kým ťa tu nájdu...“

Toby ho zdvihol a presunul späť na matrac.  Ešte raz doňho kopol, aby mu dokázal, že to myslí naozaj vážne. Misha si rukami zúfalo chránil hlavu. Bolelo to. Všetko ho tak veľmi bolelo....

„Tak čo budeš poslušný?“

Mláďa vyplašene prikývlo.

„Tak ho ochutnaj. Nech si to poriadne užije, lebo inak už ani toho svojho Marka nikdy neuvidíš...“

Aidan si stiahol nohavice a odhalil svoj penis.

Vzal ho do úst. Starostlivo si dával pozor na zuby, aby ho náhodou neuhryzol. Srdce mu splašene bilo, cítil sa hrozne.

„Predstavuj si toho tvojho Marka. Pokojne si predstavuj koho len chceš...“ výhražne mu šepkal Toby. Cítil ako mu začínal odopínať nohavice a vôbec sa mu to nepáčilo...

„Čo to tu robíte! Vypadnite z môjho pozemku!“

Nejaký muž na nich začal kričať. Pustili ho a utekali preč. On nevládal. Muž zavolal políciu. Celú noc strávil na stanici v cele.

V ten deň sa niečo v ňom zmenilo a niečo podstatné vyplávalo na povrch.

Klinika

Súčasnosť

Misha sa triasol a kričal. Zaliezol pod stôl a odmietal odtiaľ vyjsť. Zareagoval tak na príchod Stevena. Ten pacient naňho žmurkol a niečo mu povedal. Mark si nebol istý čo presne. Naozaj sa ukázalo, že Jack zomrel kvôli istému nedopatreniu v sprchách a toto bol zrejme spôsob ako im pripomenúť, že celá táto záležitosť ešte nie je úplne ukončená, ale nikto neočakával takú búrlivú reakciu.

Dokonca ani ošetrovatelia ho nevedeli dostať von bez toho, aby si neporanil hlavu. Celú miestnosť vyprázdnili.

„Nate, nechajte ma chvíľu s ním. Ja ho dostanem von. Upokojím ho...“

„Dobre, Mark. Ak ho dostanete von bez zranenia, nebudeme z toho vyvodzovať žiadne dôsledky, ale mal by ísť čo najskôr na poriadnu terapiu.“

„Odstúpte trochu,“ požiadal ich. Poslúchli len veľmi neochotne a len kvôli tomu, že šlo o nového a ešte poriadne neliečeného pacienta. Hocikoho iného by už dávno násilne vytiahli spod prevráteného stola.

Kľakol si k nemu. Odsunul stoličku tak aby mu neprekážala. Chvíľu sa díval na úplne vystrašené mláďa. Bolo takmer celé stiahnuté pod stolom, príliš ťažkým, bolo to nebezpečné, mohol by naňho aj spadnúť. Neodvážil sa ani len pohnúť. Len čakal, kým si uvedomí, že preňho nepredstavuje žiadne ohrozenie. Keď sa trochu upokojil a sústrediť plnú pozornosť naňho, dovolil si k nemu opatrne natiahnuť ruky.

„Nechoď ku mne...“ varoval ho roztrasený hlas.

„Budeme sa len rozprávať, dobre. Nebudem ťa k ničomu nútiť, len sa pozhovárame...“ prihováral sa mu upokojujúcim hlasom.

„Rozprávať?“

„Áno, nič viac než to. Nikto ti neublíži.“

„Povedala mi, že je to moja vina. Keď som jej povedal, čo mi chceli urobiť, povedala, že to ja som na vine...“ mumlal znepokojene.