Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť,
netradičné situácie, násilie, občas istá
forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Poviedka neprešla úplnou AP.
Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre
zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich
súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej
rodiny, ale...
Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som
sa.“
Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg
***
Mláďa vyliezlo spod stola až po dlhom
prehováraní. Poputovalo rovno do Markovho náručia a pevne sa ho držalo. Nebolo
také ťažké ho zdvihnúť a odniesť z miestnosti. Rozprávalo nesúvisle
a bolo veľmi vystrašené. Mark mal taký pocit, že občas ani nevie, že
hovorí s ním.
Ošetrovatelia šli s nimi, ale nijako sa
ho nedotýkali, aby mláďa opäť nespanikárilo. Doktor našťastie ešte neodišiel.
A zvyčajne sa zvykol zdržať dlhšie, preto ho len odniesol rovno
k nemu do ordinácie.
3 hodiny
pred smrťou dvojčiat
Toby za ním celé dva týždne chodil. Najprv ho
odmietal počúvať, nemienil sa s ním
vôbec baviť.
Až do toho osudného okamihu, keď niekto
zazvonil pri ich domových dverách. Čakal, že to bude poslíček s pizzou, ktorú
nedávno objednal. Nechcel, aby musel zvoniť príliš dlho, lebo by mohol zobudiť
deti. Ledva ich nahnal do postele, vôbec ho nechceli poslúchať a on nemal
náladu naťahovať sa s nejakými deckami. Matka a otčim odišli mimo
mesto, za trest musel strážiť deti a nesmel nikam ísť kvôli tomu, že bol
zatknutý. Nenechali si nič vysvetliť. Bola to jednoducho len jeho vina.
O tom, čo mu chlapci sa neodvážil hovoriť. Policajti mu povedali len
mužovu verziu o tom, ako ich prichytil pri uspokojovaní na svojom pozemku.
To úplne stačilo na to, aby už nič viac nechceli počuť. Práve preto mal teraz
problémy dokonca aj s rodičmi. A to stráženie bola posledná šanca na
to, aby sa vzťahy medzi nimi ako tak urovnali. Matka mu sľúbila, že to nepovie
otčimovi, pokiaľ bude dostatočne rozumný a nebude to sám zbytočne
vyťahovať. Vymysleli si preňho úplne inú historku len o fajčení cigariet
a vlámaní na cudzí pozemok. Pretože chcela, aby sa tá záležitosť čo
najskôr uzavrela. Misha bol neskôr aj rád, že sa o tom nezmienila, ale
stále ho veľmi mrzelo, že mu neverí, že nechcel s tými chlapcami nič mať.
Bol natoľko pohrúžený do svojich myšlienok, že
len automaticky otvoril dvere, očakávajúc poslíčka. Namiesto neho však pred
dverami stál Toby.
„Ahoj, môžem ďalej?“
„Nie.“
„Mňa to naozaj mrzí. Naozaj ti nechcem
ublížiť, ale chýbaš mi vieš. Si môj najlepší priateľ a ja...“
„Takto sa priatelia k sebe nesprávajú.“
„Ja viem. Naštval som sa. Trochu som žiarlil
kvôli tomu, že si spomenul meno iného... Vieš no, chcel som ťa trochu
vytrestať, ale nevyšlo to tak ako som predpokladal. Už som ti snáď stokrát
povedal, že takto som to nechcel...“
Netušil, čo sa stane. Nevedel, že stojí na
rozmedzí medzi dvoma vecami, ktoré navždy zmenia celý jeho doterajší život.
„Čo chceš?“
„Len som sa chcel spýtať, či nepôjdeš von?“
„Nemôžem. Musím ostať doma so súrodencami.
Sľúbil som, že ich postrážim.“
„Tak to je škoda. Mám pre teba niečo, čo by ťa
mohlo veľmi zaujímať, ale nemôžem ti to ukázať len tak na ulici. Môžem aspoň na
chvíľu...“
„Dobre, ale ak sa o niečo pokúsiš
dopadneš veľmi zle...“
Nevedel, prečo súhlasil. Netušil, prečo sa
v tom okamihu takto rozhodol. Vedel len, že v tej chvíli mu to bolo
akosi úplne jedno.
Niekedy si myslel, že ak sa mu naozaj stane
niečo vážne, tak to Marka prinúti, aby sa vrátil. V poslednom čase bol tou
myšlienkou čoraz posadnutejší.
„Budú tvoji rodičia preč dlho?“
„Tak skoro sa nevrátia.“
„Zaujímalo by ma či by si nechcel niečo
vyskúšať. Je to taká výnimočná vec. Budeš sa potom cítiť úžasne.“
Ukázal mu nejaký sáčok s akýmisi
bylinkami.
„Čo to je?“
„Úžasná
vec. Rozhodne by si to mal vyskúšať. Uvoľníš sa a zabudneš úplne na
všetko... Dokonca to ani nie je návykové...“
„Ja neviem, asi by som nemal...“
„Pokiaľ máš naozaj dobrú predstavivosť, môžeš
zažiť čokoľvek, čo len budeš chcieť. Možno by si mohol byť aspoň na chvíľu
s ním. Nebolo by to skutočné, ale rozhodne by sa tak cítil...“
Začínal mať zlý pocit. Všetko v ňom bilo
na poplach. Mal by ho vyhodiť. Mal by ho poslať preč, ale potreboval to. Bol si
istý, že potrebuje aspoň niečo, kúsok nejakej nádeje, ktorá by ho opäť
postavila na nohy. Nikto mu nechcel nič povedať. Všetci Markovi známi mlčali.
Bál sa, že sa mu stalo niečo vážne, že kvôli tomu odmietajú povedať pravdu.
Potreboval aspoň niečo a počas tej jedinej noci chcel podľahnúť pokušeniu.
„Dobre, tak to vyskúšame, ale potom hneď
vypadneš.“
„Platí. Kde tu máte kuchyňu?“
„Tam vzadu. Idem sa zatiaľ pozrieť na deti.
Potom pôjdeme do mojej izby.“
Prázdne
miesto
Na druhý deň ráno
Zobudil sa s hlavou umiestnenou
v niečom, čo bolo príšerne mokré. Dokonca časť toho aj prehltol
a musel to hneď vypľuť. Malo to nepríjemne sladkastú príchuť krvi. Okolo
neho sa rozprestierala červená kaluž. Na chvíľu si myslel, že je to jeho krv,
že sa niekde zranil, ale hneď ako uvidel prvé telo, pochopil, že to tak nie je.
V pravej ruke niečo držal, niečo natoľko
ostré, až sa skoro porezal, keď ňou chcel pohnúť...
Prázdne
miesto
Klinika
Súčasnosť
„To je všetko na čo si spomínate?“
„Áno, všetko ostatné je úplne zahmlené.“
Mark s obavami hľadel na poblednuté mláďa.
Sedelo na stoličke a opäť ho pevne držalo za ruku. Začalo o tom
hovoriť. O tej noci, keď k tomu došlo. Nevedel, prečo to prišlo práve
teraz. Možno kvôli tomu všetkému čo sa stalo. Všetok ten stres a napätie
sa zrazu uvoľnilo a mláďa zrazu potrebovalo so seba dostať všetko,
o čom doteraz odmietalo hovoriť. Každopádne odmietalo čokoľvek povedať bez
jeho prítomnosti, preto tam musel ostať a vypočuť si celý ten príbeh.
Doktor to odsúhlasil, keď videl, že inak sa zrejme nikam nepohnú.
„Prečo vás to práve teraz tak veľmi rozrušilo?
Ste ďaleko od toho miesta a nič vám to ho nepripomína.“
„Niečo mi ho pripomína. Istá osoba, ktorú som
videl dnes v spoločenskej mi to pripomenula.“
„Akým spôsobom?“
„Ja neviem. Jednoducho sa na mňa pozrel jeden
z pacientov a zrazu sa mi to všetko vrátilo.“
„Obávam sa, že nie celkom všetko. Povedali ste
mi o svojich dvoch spolužiakoch. Toby a Aidan... Tak sa volali?“
„Áno,“ mláďa horlivo prikývlo.
„Podľa toho, čo sme o vás zistili, podľa
celej kompletnej dokumentácie jediný Toby, ktorého ste poznali bol váš brat.
Nemali ste žiadneho spolužiaka menom Toby, dokonca ani Aidana.“
„To nie je možné. Chodili so mnou do školy.
Viem, že chodili...“
„Dobre, tak ako vyzerali a kde bývali?
Popíšte mi všetko, čo o nich viete...“
Mláďa mlčalo.
