9. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie,  občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Kapitola prešla AP. (Pokiaľ aj tak objavíte preklep, pokojne to napíšte do kometárov a ja to  opravím. Ťažký je život bez beta-readera)

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

***

„Dobré ráno, Jensen. Poďte so mnou.“

Takto ho už hneď z rána prebudil doktor. Musel vyliezť z postele, rýchlo sa obliecť a nasledovať ho do ambulancie. To všetko sa mu našťastie podarilo bez toho, aby zobudil aj svojho partnera. Nechcel ho tým zbytočne znepokojovať.

Doktorova ordinácia bola rovnaká ako vždy, keď do nej vstúpil. Pomerne útulne zariadená miestnosť, dokonca s gaučom, obrazmi na stenách a kvetmi, ktoré boli vždy čerstvé. Rozhodne to bolo veľmi príjemné pracovné prostredie a skôr to tam vyzeralo ako v súkromnej ordinácii. Väčšinu z toho si doktor zariadil sám. Prispel aj niečo zo svojho vrecka na to, aby pôvodne veľmi pochmúrne pôsobiaca miestnosť zmenila na modernú ordináciu. Jensen rozhodne oceňoval takýto prístup a doktora si veľmi vážil aj ako človeka a odborníka. Dúfal, že ich spolupráca bude aj naďalej úspešne pokračovať. Každopádne z jeho tváre nikdy nedokázal nič vyčítať, preto mu neostávalo nič iné len opýtať sa ho na dôvod toľkého náhlenia.

„Stalo sa v noci niečo?“

„Nie nič nezvyčajné. Zavolal som vás sem, lebo pán riaditeľ si želá, aby ste sa okamžite zastavili v jeho kancelárii...“

„Prečo je v práci tak skoro? Povedali ste mu, že som tu prespal?“ natoľko ho to rozrušilo, že začal klásť až príliš veľa otázok.

„Práve prišiel a hneď mi zavolal do ordinácie. Nepovedal som mu nič konkrétne len to, že ste sa u mňa zastavili. Spomínal mi, že vás nezastihol doma a mobil vraj nikdy neberiete. Predpokladal, že ste prišli sem.“

„Nemuseli ste mu to povedať!“

Rozhodne nebolo dobré, aby riaditeľ niečo také vedel. Aj keď bol jeho otcom, nemusel sa dozvedieť o tom, že opäť porušil pravidlá oddelenia.

„Nie je dobré veci odkladať, Jensen. A podľa toho, čo mi povedal ide o veľmi vážnu vec. O tom kde ste strávili noc som sa nezmienil. Povedal som mu, že ste mi prisľúbili pomoc s istou vecou týkajúcou sa zariadenia knižnice pre pacientov.“

„Ďakujem vám, že ste mu to nepovedali. Mrzí ma, že som na vás tak vybehol, prepáčte...“

„Hlavne sa upravte, upokojte a až potom za ním choďte. Odnesiete mu aj žiadosť o objednávku kníh. Nech ju čo najskôr skontroluje.“

Doktor mu podal zelený obal. Jensen si ho okamžite zobral. Rozhodne sa mienil aj tak zapojiť do tohto projektu. Jered mu spomínal, že mu čítanie chýba. Rád by mu tým urobil radosť. Čo sa týkalo toho rýchleho predvolania na koberček k šéfovi, tak z toho vôbec nemal dobrý pocit.

To, že si ho tak skoro predvolal, vôbec nepatrilo k  otcovým obľúbeným činnostiam. Pokiaľ mu potreboval odkázať niečo týkajúce sa práce, zvyčajne to robil cez prostredníka. Nechcel priveľmi upozorňovať na ich príbuzenský vzťah. Preto len s ťažkým srdcom opustil doktorovu ordináciu. Poslúchol doktorove rady. Umyl si tvár, skontroloval si svoje oblečenie a celkovo sa upravil. Až potom, keď si bol istý, že vyzerá ako seriózny zamestnanec, ktorý nemá absolútne žiadny dôvod prepadať panike, zamieril k nemu.

Cesta k otcovej kancelárii bola pomerne bezproblémová, počas takých skorých ranných hodín nemal možnosť v úradníckej časti nikoho stretnúť. Otcova sekretárka nedávno odišla na materskú dovolenku a ešte si za ňu aj tak nenašiel náhradu, preto ani len nehrozilo, že by tam niekoho tak skoro zastihol.

Otcova kancelária nebola ani zďaleka taká útulná ako doktorova ordinácia. Pôsobila dosť stroho, takmer väzensky, aj keď čo sa týkalo zariadenia rozhodne mu nič nechýbalo, ale z toho miesta nevyžarovali práve tie najlepšie vibrácie.

Keď vošiel dovnútra, srdce mu napriek tomu, že sa ešte pred chvíľou cítil pomerne sebaisto, začalo opäť búchať o niečo silnejšie.

„Dobré ráno, pán riaditeľ...“

Pozdravil svojho otca. John bol ako vždy oblečený v jednom zo svojich klasických čiernych oblekov.

Od ich posledného stretnutia viditeľne schudol, preto mu oblek opäť nesedel tak, akoby mal. V jeho prípade to nebol príznak žiadnej choroby. Vždy mal tak trochu rýchlejší metabolizmus.

Nikdy nepribral ani kilo na viac, skôr to vyzeralo tak, akoby ešte viac pochudol.

Napriek tomu, ako na prvý pohľad pôsobil, to bol veľmi silný a autoritatívny muž. Nemal problém postarať sa aj o omnoho silnejších konkurentov.

Riaditeľ odzdravil a chvíľu si ho premeriaval. Ticho medzi nimi sa predlžovalo, až kým mu nepokynul, aby si sadol na stoličku oproti nemu. Urobil to preňho typickým takmer kráľovským gestom. Už ako malý si otca predstavoval ako vládcu nejakej imaginárnej krajiny, akosi sa od toho nedokázal poriadne odpútať.

Jensen si spomenul na obal, ktorý pevne zvieral v rukách. To mu dodalo odvahu a podarilo sa mu prehovoriť.

„Objednávky kníh na schválenie. Doktor ti ich posiela.“

„Pozriem si ich. Odnesiete mu ich hneď po našom rozhovore.“

Riaditeľ si ich zbežne prezrel. Až potom zrejme mala prísť tá zlá správa. Nevedel, či sa mu tým snažil celú situáciu sťažovať, prípadne to  je len istý druh provokácie, ale na niečo také si už aj tak dávno zvykol, preto dokázal veľmi trpezlivo čakať, kým sa neodlepí od svojich nových papierov. Riaditeľ všetko skontroloval a vyškrtol to, čo nepovažoval za vhodné. Zrejme všetky knihy, ktoré doktor vybral tak úplne neprešli kontrolou.

„Nech to prepíše podľa mojich pokynov. To ostatné môžete objednať. Police aj tie súborné zbierky.“

Jensen prikývol a prevzal od neho upravenú objednávku.

„Teraz prejdime k dôležitejším veciam. Prišla za mnou istá osoba. Žiadala ma, aby som vás preložil na iné oddelenie kvôli príchodu nového pacienta Setha... Predpokladám, že vás už kontaktovala.“

„Áno, napísala mi správu, ale nespomínala, že sa za vami zastaví. Vyhoveli ste jej žiadosti?“

Pokúšal sa, aby to neznelo tak zúfalo, ale niečo také rozhodne patrilo k tým najhorším správam dňa.

„Zatiaľ nie je mojou povinnosťou to urobiť, Jensen.  Musí najprv podať písomnú žiadosť, tá musí byť následne prehodnocovaná. Na všetko musia byť konkrétne dôvody a dokumentácia, ktorá by to potvrdzovala. Nič z toho nemá. Každopádne vyhrážala sa, že obráti na médiá. Tvrdí, že ste nebezpečný pre jej brata. A ja k tomu musím zaujať stanovisko, poznám ju dobre, viem, že moje slová ju nezastavia, ale to nie je ani zďaleka všetko, čo ti chcem povedať.“

„Môže byť ešte niečo horšie?“

Dobre vedel, čo všetko môže nastať. Zničí mu život. Opäť to urobí. Po toľkých rokoch to vytiahne a začne predstierať obetavú a ustarostenú sestru. Pričom jediné, čo potrebuje je, aby bola opäť vo všetkých spravodajských novinkách. Na ničom inom jej nezáleží. Naozaj si nevedel predstaviť, čo by ho mohlo ešte viac položiť, ale podľa toho, ako naňho otec hľadel, mu bolo jasné, že najväčšia bomba ešte len príde.

„Dostala sa ku mne nahrávka, s istým obsahom, ktorý by v žiadnom prípade nemal byť súčasťou tejto inštitúcie. Sexuálny styk s pacientom, nech už je to akokoľvek žiadaný mladý muž, patrí medzi vážne porušenia pracovnej disciplíny a takisto aj morálneho kódexu zamestnanca nášho oddelenia, ktorý si mal možnosť preštudovať každý zamestnanec.“

Neznelo to vôbec nahnevane. Otec ho nepochybne poznal dosť dobre na to, aby vedel, že krikom nič nezmôže.

Jensen vedel o tej údajnej nahrávke. Niekde medzi rečou sa o tom Jered a Mark zmienili. Povedali mu to, ale on to nikdy nepovažoval za skutočnú hrozbu. Neveril tomu, že pacient mohol mať k niečomu takému prístup.

Okrem toho  dokonca aj oni dvaja sa o tejto veci vyjadrovali veľmi neurčito a nemohli potvrdiť pravosť niečoho takého. Po Jackovej smrti to pochopiteľne považovali za uzavretú záležitosť. Neočakával takýto krutý úder zo strany osôb, ktoré ani len nepoznal.

„Chcete mi k tomu ešte niečo povedať?“

Otcove slová prerušili nepokojný prúd ďalších myšlienok.

Jensen pozrel otcovi priamo do očí.

„Chodíme spolu. Máme vzťah. To, čo ste videli, je len časťou nášho vzťahu.“

Poznámka: poviedku som nastavila na pridanie automaticky. Preto ešte nebude vytvorený link v rubrike real person slash-supernatural.