10. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Kapitola prešla úplnou AP. (Preklepy, ak by náhodou ešte nejaké vyskočili, pokojne hláste do komentárov)

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

 aktualizačný deň pre túto poviedku: sobota

Klinika

Súčasnosť

Mláďa sedelo schúlené na zemi. Objímalo svoje kolená a nervózne sa kolísalo.  Napriek utíchnutiu všetkých podozrivých zvukov nedokázalo nájsť pokoj.

Až keď do izby vošiel doktor a priviedol mu návštevu, okamžite zabudlo na akékoľvek obavy. Už si ani len nespomenulo na strach z nočných tieňov. Bezstarostne objalo svetlovlasého muža. Tak pevne ako to len dokázalo. Opäť bolo v bezpečí a žiadne tieňové obrazy naňho nedokázali dosiahnuť. Bolo šťastné.

„Mark, ostaneš so mnou? Prosím, poviem všetko, na čo si pamätám, nenechávaj ma tu samého...“ bál sa, že sa tie dvere opäť zatvoria.

Tak trochu to počas toho sedenia nezvládol. Nedokázal im povedať nič viac než to, čo mu ponúkla zmätená myseľ. Bolo toho príliš veľa, čo vtedy prežíval, ešte nemal dostatok síl, aby dokázal prijať pravdu. Trápil sa, chcel sa potrestať za to, že už nie je dosť dobrý pre jedinú osobu, ktorú miloval takým spôsobom, aký od neho nikto už ani len nevyžadoval.

Pripustil, že ich zabil. Nebolo ťažké vysloviť tie slová, lebo to všetci okolo neho opakovali, ale spomenúť si na podrobnosti nepatrilo práve k najpríjemnejším činnostiam. Bol prítomný počas toho, keď spomínali celý ten prípad a rekonštruovali jednotlivé udalosti, ale nedokázal si  to dať do vzájomných súvislostí.

Nemohol to počúvať, jeho myseľ vždy unikla niekam inam, keď došlo k takémuto rozhovoru. Najčastejšie si vždy začal potichu pospevovať nejakú príjemnú melódiu, aby nemusel počúvať tie osoby, ktoré o tom ani zďaleka nevedeli úplne všetko. Oficiálne sa nikdy k celej veci ani len poriadne nevyjadril, ale spolu s Markom bol ochotný dostať sa aj na tie prázdne miesta, pokiaľ to bolo naozaj potrebné. Svojmu partnerovi úplne dôveroval a aj teraz sa ním nechával viesť.

„Poď, sadneme si radšej na posteľ...“

Mark pomohol mláďaťu dostať sa ďalej od stien a priblížiť sa k posteli. Pohľadom pritom žiadal o dovolenie od doktora a čakal, až kým mu ho milosrdne udelil.

Mark by sa s mláďaťom rád aj ďalej maznal, ale obával sa predčasného ukončenia tvrdo vybojovanej návštevy. Doktor ráno nemal práve najlepšiu náladu.  Príčinou bol zrejme odtlačok na jeho krku. Červený a natoľko výrazný, že si to doktor niečím natrel, ale rukou si nedopatrením pošúchal krk a Mark si to všimol. Pokojne by to mohla byť aj nejaká alergia, ale svetlovlasý pacient o tom naozaj veľmi pochyboval. Jednoznačne sa dali rozoznať stopy po zovretí prstov. S niečím takým mal isté skúsenosti.

Doktor bol na také veci obzvlášť citlivý. Rozhodne sa to nestávalo príliš často, lebo k pacientom sa správal s istou dávkou rešpektu. Zvyčajne vedel odhadnúť, ako k ním pristupovať, aby k podobným záležitostiam nedochádzalo. Dôkazom toho, že došlo k niečomu veľmi nepríjemnému, bolo aj jeho doterajšie správanie.

Dosť nešetrne prerušil jeho rozhovor s Jensenom. Poriadne sa naňho vykričal kvôli nepovolenému vstupu do izby a doslova ho vyhodil z oddelenia, až do tej doby, kým nebude mať ďalšiu zmenu. Našťastie mu stihol povedať všetko, čo potreboval vedieť, inak by to vôbec nedopadlo dobre. Posledné čo teraz potrebovali je to, aby Jered opäť stratil nervy, ani on nebol úplne odolný voči takýmto tlakom.

Mark ho požiadal o rozhovor s mláďaťom,  nepovažoval za vhodné, aby ostalo tak dlho samo, pustil sa ešte aj doňho, ale Mark zachoval pokoj a rozumne mu vysvetlil, z akého dôvodu potrebuje vidieť mláďa. Dával si pozor na každé jedno slovo a vyhýbal sa drzým poznámkam. Napokon po dlhej slovnej výmene  a pár ostrých slovách sa mu podarilo zjednať aspoň krátku návštevu.

To rozhodne znamenalo, že dnes nie je dobré zahrávať sa s Travisom.

Doktor mu vyčítal aj to, aký  je ich vzťah.  Tvrdil, že naviazanosť mláďaťa naňho hraničí takmer až s chorobnou posadnutosťou. Z čoho Mark usúdil, že si už zrejme stihol prečítať zdravotnú kartu, ktorú poslali spolu so snaživým mláďaťom. A bol zrejme jediný koho táto dokumentácia zaujímala.

Rodina mláďaťa sa rozhodla od neho úplne dištancovať. Doktor mu to tiež spomenul a aj to, že ich jeho zdravotný stav vytrvalo ignorujú.

Nebolo ťažké si predstaviť, ako sa jeho matka utešuje tým, že v podstate vyrástol pod vplyvom iného psychicky narušeného  jedinca.  

Neprekvapilo by ho, keby to bolo tak. Jedným z dôvodov prečo sa zdráhal dať mu vedieť, kde sa nachádza, bola návšteva matky mláďaťa. Dala mu jasne najavo, že si neželá, aby jej syna viac kontaktoval. Navštívila ho pár dní po uzavretí prípadu. Nebolo to nikdy medializované a on sám sa akosi vyhol tomu všeobecnému rozruchu, ale ona mala isté kontakty, ktoré ju nasmerovali správnym smerom. Niekedy si myslel, že to bol len sen, že sa mu to len zdalo, kvôli liečbe, ktorá mu ešte vtedy poriadne nesedela, ale skôr sa prikláňal k tomu, že ho naozaj navštívila.

Samozrejme, nebolo to jediný dôvod, kvôli ktorému ho nechcel kontaktovať, len jeden z mnohých čiastkových faktorov. Nechcel, aby mu matka, ktorá mala kvôli jeho otcovi úplne zničené nervy, strpčovala život. Bolo mu jasné, že akékoľvek návštevy by jeho vzťahy zhoršili. Nateraz zrejme akékoľvek protesty utíchli z pochopiteľného dôvodu, aj keď doktor len tak medzi rečou spomenul aj to, že bola k nemu na návštevu zapísaná opäť Mishova matka, čo ho úplne utvrdilo vtom, že si tú prvú návštevu nevymyslel. Rozhodne si bol istý tým, že sa ho neprišla spýtať na to, ako ide život v centre. A bol rád, že mal v ten deň návštevy zakázané. Pretože nevedel, čo by jej vlastne mal povedať.

A možno práve kvôli spomínaným záležitostiam mu prílišná pozornosť červenovlasého mladíka vôbec neprekážala. Každopádne pozornosť podobného charakteru nedostával hneď od začiatku.

Spomínal si na to, ako sa prvý raz stretli. Na to malé dieťa, ktoré naňho hľadelo nedôverčivo  a odmietalo sa mu predstaviť svojím menom. Neprijalo prvú ponuku na hru, úplne samé sedelo vo svojej novej izbe. Nečudoval sa tomu, s matkou sa skoro stále sťahovali, nemal stálych kamarátov a veľmi často sa musel prispôsobovať novým podmienkam. Trvalo veľmi dlho, kým mu začal dôverovať, kým sa spolu aspoň trochu zblížili, ale po prekonaní počiatočných obáv sa medzi nimi vytvoril veľmi pekný vzťah, ale ani zďaleka to nebolo také jednoduché ako sa zdalo.

Samozrejme, aj on potreboval svoje mláďa. Tri roky bez neho boli aj preňho veľmi ťažké. Práve preto tento problém nepovažoval až za taký akútny. Pokiaľ sa bude mláďaťu venovať, nemalo by  im to spôsobovať žiadne problémy. A priama izolácia od neho by mohla spôsobiť neželanú pozornosť ostatných predátorov.  Okrem toho si nevedel predstaviť lepší spôsob ako tráviť na klinike čas, než starať sa o mláďa.

Dokonca aj teraz, keď sa naňho usmievalo, cítil v sebe istú spokojnosť, to, čo v ňom kedysi rozpútalo búrku už len nečinne sledovalo okolie, dravosť kedysi tak požadovaná a vítaná sa už viac nepredierala na povrch. Nebolo nutné vraždiť, pokiaľ bolo mláďa v poriadku. Tá záležitosť s Jackom ho značne oslabila. Nevedel k nej ešte zaujať stanovisko. Nebolo  zatiaľ nutné to urobiť a zbytočne prebúdzať starých démonov.

Mláďa sa už začínalo netrpezlivo vrtieť, preto prerušil svoje komplikované úvahy a opäť sa pokúšal čo najslušnejšie prihovoriť doktorovi.

 „Pán doktor, mohli by ste nás chvíľu nechať o samote? Prosím,“ dodal, keď si všimol, že sa už-už nadychuje zrejme k negatívnej odpovedi.

Mláďa si bezstarostne položilo hlavu na jeho kolená.

Očividne zmierené s tým, že nech sa bude diať čokoľvek, o spoločnosť svojho Marka nepríde tak ľahko.

Doktor len pokrútil hlavou. Najprv to vyzeralo tak, že dnes nemajú žiadnu šancu, ale mláďa naňho začalo hľadieť tým pohľadom, ktorý dokázal dostať aj jeho.

Zrejme mu to pripadalo istým spôsobom roztomilé, preto napokon povolil.

„Nemal by som, ale pokiaľ mi sľúbite, že sa budete len zhovárať, doprajeme vám zatiaľ tridsať minút. Nič viac vám ponúknuť nemôžem. Potom sa už musíte vrátiť na izbu. Misha ešte túto noc ostane v izolácii.“

„Ani si nevšimnete, že sme tu.“

Okamžite mu prisľúbil Mark. Tridsať minút naozaj nebolo až tak veľa, ale bolo to lepšie ako nič.

Doktor len napäto prikývol a napokon ich s veľkým sebazaprením opustil.

 „Hnevá sa?“ opýtalo sa mláďa.

„Nie, s nami to nesúvisí. Má zrejme iné starosti.“

„Tak  potom by mu zrejme nevadilo, ak si dáme menší bozk?“