11. kapitola 1/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola prešla úplnou AP. (Preklepy, ak by náhodou ešte nejaké vyskočili, pokojne hláste do komentárov)

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

 Poznámka 3: Bol to naozaj veľmi zlý týždeň. Takmer mi bolo až do plaču, čo sa mne veľmi často nestáva, preto je táto kapitola taká, aká je. A ešte k tomu si niekoho máme vybrať na balakársku už ako školiteľa a to je dosť depresívne, teda nie tá bakalárka a školiteľ, ale to, že tento semester je taký šialený, hnusný a nabúchali nám hodiny tak, že nestíham mať ani voľný čas ani sa učiť a som len unavená. Dnešok sa nepočíta, lebo to sa už len zbieram po celom týždni :/ A ešte k tomu máme tú skvelú kombináciu tých dvoch desivých premetov, ktoré ma deprimujú ešte viac. Keďže také veci sme na strednej vôbec nerobili ani tie základy k tomu, skrátka nič a nemala som čas si sadnúť a porozmýšľať o tom, preložiť si to do normálneho jazyka, aby som to pochopila :/  a vedela použiť.  

Nejako sa necítim na to, že nejaká bakalárka vôbec bude potrebná, ale každopádne sa chystám ešte bojovať až dokonca, čo to si dobrať, i keď veľmi ružovo to práve teraz nevidím, ale rozhodne to neznamená, že sa vzdávam, to sú len také pocity. Pokiaľ môžete tak mi držte palce, budem to potrebovať, keďže bez voľného času mi tak trochu šibe :) Musím si to všetko nejako rozumne zatriediť.

Bolo prirodzené, že od neho niečo také požadoval. Niečo natoľko jednoduché, ale zároveň výnimočné.

Odpoveď svetlovlasého muža však nebola taká, ako očakával.

„Pokiaľ by nás nenachytal nič by sa nestalo, ale ja dnes nemôžem,“ zmierlivo pohladil mláďa po vlasoch, dnes medzi nimi bola opäť tá neprekonateľná hranica, obklopovala ho so všetkých strán a on vedel, že proti tomu nedokáže bojovať.

Niekedy to preňho nepredstavovalo žiadny problém, ale boli skrátka dni, keď nemal potrebu sa niekoho takto dotýkať bez ohľadu na to, ako mu na tej osobe záležalo. Pred príchodom mláďaťa na niečo také ani len nepomyslel. Už dávno vedel, že je iný, že tieto veci berie akosi inak než ostatní ľudia, ale nikdy predtým to priveľmi neriešil.

Vždy prichádzali aj takéto obdobia, dokonca aj keď bol na slobode, mával aj omnoho horšie stavy, než nechuť k takejto forme kontaktu. Každopádne, to bolo súčasťou jeho osobnosti a on sám s tým nedokázal nič urobiť. Objatie  nepatrilo do tejto kategórie, dokonca ani iné nevinné formy maznania.

Mláďa mu svojím výrazom tváre dalo jasne najavo, že sa ho toto odmietnutie dotklo.

„Urobil som niečo, čím som ti...“ pošeplo potichu.

„Nie, nie je to tvoja vina. Mávam také stavy, keď je lepšie sa tomu vyhnúť.“

Bolo preňho dosť nepríjemné o tom hovoriť. S nikým  nerozoberal tieto svoje pocity. Nepripadalo mu to dôležité rovnako ako to všetko s tým spojené. Dalo by sa povedať, že sa k tomu dostal hlavne preto, že mláďa potrebovalo aj takýto druh kontaktu, aj keď do istej miery to samozrejme považoval za príjemné spestrenie vzťahu.

Mláďa sa takmer nesmelo dotklo jeho ruky.

„To je v poriadku. Chápem to. Možno je to aj tým, čo som ti povedal. Tým, ako som sa zmenil. Hneváš sa na mňa, kvôli tomu, že som ťa neprišiel navštíviť skôr?“

Mark nechápavo pokrútil hlavou. Zdalo sa mu, že zle rozumel, že to, čo jeho priateľ práve povedal nedáva zmysel.

„Misha, my tu nie sme na návšteve. Obaja sme zatvorení na klinike, “ pripomenul mu opatrne.

Mláďa pokrútilo hlavou.

„Nedávno som od rodičov zistil, že si tu. Zhovárali sa o tebe. Hovorili zlé veci a ja som si opísal tú adresu a prišiel som ťa pozrieť, ale povedali mi, že nie je návštevný deň, že musím prísť až o tri týždne, lebo sa tu vraj niečo stalo a zakázali ďalšie návštevy... Nemohol som tak dlho čakať... Nemohol som...“

Mark si teraz už naozaj začínal robiť starosti. Mláďa rozhodne začínalo strácať pojem o realite.

„Bol som sám. Nikto si ma nevšímal. Nikto ma nepočúval. A ty si bol preč...  Bol si preč a ja som si myslel, že ma už nechceš. Ostatní ma nevideli. Nikto ma nevidel. Nevybrali si ma ani do toho hlúpeho projektu. Nemal som ani s kým dokončiť úlohu. Každý si niekoho vybral a mňa nikto. Nikto sa nespýtal ako sa mám, či ešte beriem lieky, či som vôbec niečo zjedol... Postráž deti, postaraj sa o toto, postaraj sa o tamto... Nevedel som, čo mám robiť... Nevedel som, čo...“ začal sa trochu chvieť.

Mark si nebol istý, čo by mal robiť. Dovoliť, aby mu vpichli ďalšie lieky alebo ho len objať a dúfať, že to nejakým spôsobom zvládne?

Nateraz sa rozhodol ho len držať a čakať, ako sa to celá situácia vyvinie. Nebol v bezprostrednom ohrození. Ani sa nesnažil si ublížiť, len pôsobil veľmi smutne a zraniteľne.

Mark ho pomaly objal a chvíľu sa mu prihováral upokojujúcim hlasom.

„Mám ťa rád, Misha. Chcem, aby si vedel, že mňa vždy zaujímalo ako sa máš a všetko, čo sa ťa týka, aj keď som nebol s tebou, pýtal som sa na teba, nie vždy mi chceli odpovedať, ale  vždy mi veľmi záležalo na tom, čo s tebou bude a aj teraz mi na tom veľmi záleží...“

Mláďa sa postupne pod vplyvom jeho dotyku upokojovalo. Prestalo sa natoľko chvieť. A napokon bolo schopné sa naňho opäť pozrieť bez toho, aby sa naďalej strácalo v spleti svojich predstáv.

„Prepáč mi. Nemal som tak vybuchnúť. Ja neviem, čo to...“

„To je v poriadku. Hlavne sa kvôli tomu netráp.“

Mláďa sa spokojne uvelebilo v jeho náručí. A ospravedlňujúco sa naňho usmialo.

„Natáral som nejaké hlúposti. Aj mne sa to občas stávajú také zvláštnosti. Niekedy nad sebou stratím kontrolu. Už ani neviem, čo som ti povedal. Dúfam, že nič hrozné. Nehnevám sa, že ma nechceš pobozkať, len som sa zľakol, ja ani neviem...“

„Nepovedal si nič zlé. Len to, čo som potreboval vedieť.“

Mláďa naňho chvíľu vyplašene hľadelo, ale keď nič viac nedodal, opäť sa uvoľnilo a začalo mu rozprávať o niečom úplne inom.

Predchádzajúca noc...

Niekto potichu vošiel do jeho izby. Dvere sa najprv len nesmelo odchýlili, ale keď postava zbežne prebehla pohľadom po mláďati trasúcom sa na posteli, odvážila sa vojsť dovnútra. Mláďa zvedavo nadvihlo hlavu a vymanilo sa spod prikrývok.

„To si len ty?“

„Koho iného si čakal?“

„Chceš to teraz? Neprídu sem?“

„Doktor spí v zadnej miestností. A tí dvaja takisto nebudú robiť problémy. Pokiaľ nebudeš kričať všetko bude v poriadku. Nezabúdaj, že sme sa na tom dohodli.“

Mláďa si prevlieklo cez hlavu svoje oblečenie.

„Žiadne bozky na ústa,“ pripomenulo mu chladne.

Mladý muž pokrútil hlavou.

„Buď všetko, alebo začnem rozprávať. Ty si vyber.“

Pohľadom sa dotkol bledého tela, ktoré bolo plné čerstvých škrabancov a starších modrín, ale napriek tomu veľmi pôvabné. Rozhodne zaujímavé natoľko, aby bol ochotný kvôli nemu zradiť aj svojho spolubývajúceho. Jack začínal byť až príliš posadnutý tým, že musí mať úplnú kontrolu na všetkými. A rozhodne by preňho nikdy nezískal to, čo dostane ako bonus za jeho náhlu smrť. Priblížil sa k svojej obeti celkom zbavený akýchkoľvek obáv.

Steven s rozkošou prenikol do tých zdanlivo neprístupných úst. Jeho jazyk sa vtisol dovnútra, získavajúc si čoraz väčšiu pozornosť druhého pacienta. Skúsene ovládal svoju obeť, až kým sa mu úplne nepodrobila. Bolo to naozaj veľmi ľahké takto sa pohrávať  s týmto naivným mladíkom. Počas rýchleho bozkávania ho dotlačil k posteli. Odtrhol sa od neho.

„On ťa takto nebozkáva však? Nedokáže na Jacka zabudnúť napriek tomu, čo mu urobil, bol omnoho lepší než taká troska akou si ty. Môžeš si byť istý, že ťa už viac ani len nebude chcieť pobozkať, po Jackovej smrti, mu ešte bude za ním smutno. Veď uvidíš, skús ho zajtra požiadať, aby ťa pobozkal...“

Oprel ho o posteľ, tak aby k nemu získal čo najlepší prístup. Nebral naňho príliš veľký ohľad. Misha pocítil ako ním po krátkej príprave, prešiel slabý záchvev bolesti. Steven sa posunul hlbšie. Bolestne sykol, keď mu zovrel boky, aby ho dostal čo najbližšie k sebe. Mladík na jeho chrbte zanechal stopy po nechtoch.

„Nerobí s tebou ani len toto. Nie, pretože ty sa mu hnusíš. Je to škoda. Veľká škoda...“

Mláďa privrelo oči, keď bolo úplne vtiahnuté do rytmu pohybov, ktoré ho nútili odpútať sa od svojho tela.

Má pravdu. Mark ho nechce. Nikdy ho takto nechcel. Tento muž ho chce, ale on...

Telo sa automaticky podvoľovalo, nekričal, nebránil sa, len poslušne plnil svoju úlohu až do úplného konca.

„Tak vidíš. Bolo to celkom dobré, ale nabudúce nesmieš byť až taký pasívny. Snáď si nemyslíš, že všetko budem robiť len ja... Každopádne pre začiatok to...“ Steven si začínal obliekať košeľu a pár veľmi nevyberanými slovami ohodnotil jeho strojenú pasivitu.

Neočakával, že mu niekto priloží ruku na krk a jedno prudké trhnutie zbaví jeho tvár akéhokoľvek náznaku spokojnosti.

A mláďa doňho kopne, niekoľkokrát a neprestáva, až kým ho hlavný ošetrovateľ neodtiahne od zakrvaveného tela.

 „Nemysli si, nerobím to kvôli tebe.“

Mláďa naňho chvíľu nehybne civelo. Dlho mu trvalo, kým mu došlo koho má pred sebou. Bol to bradatý muž, ktorého poznal z osobnej prehliadky. Známy aj ako Dawson. Rozhodne netušil, že  má takéto schopnosti.

„Tak prečo potom...“

 „Táto špina dnes napadla doktora. Takmer ho zabil počas večernej kontroly. Niečo také nebudem tolerovať. Keď som zistil, že sa odvážil prísť až sem, dal mi tým jasne najavo, že žiadne napomenutia a tresty nebudú stačiť. “

Mláďa naňho hľadelo s čoraz väčšími obavami. Bol považovaný za poriadneho úchyláka, ale zrejme to nebola jeho jediná prednosť.

„Prečo vám tak záleží na tom, čo urobil doktorovi?“

Dawson sa uškrnul.

„To nie je tvoja starosť, mladý. Je to len medzi mnou a ním. To, koho si pustíš do zadku, ma nezaujíma.“

„Nie je to tak. My sme ne...“

„Že nie? A ako to potom je, chlapče? Snáď nejaký nový druh nočného cvičenia?“

„To je moja vec.“

„Nie, pokiaľ robíš niečo také, keď má službu doktor. Ak mu narobíš problémy, už sa nebudeme rozprávať v takom priateľskom duchu ako dnes.“

„ Čo so mnou teraz chcete urobiť!“

„Vrátiš sa do postele. Ľahneš si tam a budeš predstierať, že sa absolútne nič nestalo. O túto moju malú záležitosť sa postarám sám. Neopováž sa niekomu povedať o tom, čo sa tu stalo. Ak otvoríš ústa, skončíš horšie než si vieš vôbec predstaviť...“

Mláďa netušilo, že práve tento na prvý pohľad slizký muž, môže niečo také urobiť kvôli inému človeku. Netušil, že doktor a hlavný ošetrovateľ z kocky majú taký blízky vzťah.

Nateraz sa však musel uspokojiť s tým, že zalezie do svojej postele a bude len ticho čakať.

Jack bol preč.

Steven bol preč.

Už im nič nestálo v ceste.

Aj o neho sa chcel neskôr  skôr či neskôr postarať.

Keď sa týmto plánom začal zaoberať, nemal ani len poňatia o tom, že takúto slobodu dosiahne až tak skoro.

Predpokladal, že tým vyslal dosť jasný signál na to, aby ich všetci začali rešpektovať.