Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť,
netradičné situácie, násilie, občas istá
forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola prešla úplnou AP. (Preklepy, ak by náhodou ešte nejaké vyskočili, pokojne hláste do komentárov)
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola prešla úplnou AP. (Preklepy, ak by náhodou ešte nejaké vyskočili, pokojne hláste do komentárov)
Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre
zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich
súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej
rodiny, ale...
Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som
sa.“
Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg
Poznámka 3: Bol to naozaj veľmi zlý týždeň. Takmer mi bolo až do plaču, čo sa mne veľmi často nestáva, preto je táto kapitola taká, aká je. A ešte k tomu si niekoho máme vybrať na balakársku už ako školiteľa a to je dosť depresívne, teda nie tá bakalárka a školiteľ, ale to, že tento semester je taký šialený, hnusný a nabúchali nám hodiny tak, že nestíham mať ani voľný čas ani sa učiť a som len unavená. Dnešok sa nepočíta, lebo to sa už len zbieram po celom týždni :/ A ešte k tomu máme tú skvelú kombináciu tých dvoch desivých premetov, ktoré ma deprimujú ešte viac. Keďže také veci sme na strednej vôbec nerobili ani tie základy k tomu, skrátka nič a nemala som čas si sadnúť a porozmýšľať o tom, preložiť si to do normálneho jazyka, aby som to pochopila :/ a vedela použiť.
Nejako sa necítim na to, že nejaká bakalárka vôbec bude potrebná, ale každopádne sa chystám ešte bojovať až dokonca, čo to si dobrať, i keď veľmi ružovo to práve teraz nevidím, ale rozhodne to neznamená, že sa vzdávam, to sú len také pocity. Pokiaľ môžete tak mi držte palce, budem to potrebovať, keďže bez voľného času mi tak trochu šibe :) Musím si to všetko nejako rozumne zatriediť.
Bolo prirodzené, že od neho niečo také
požadoval. Niečo natoľko jednoduché, ale zároveň výnimočné.
Odpoveď svetlovlasého muža však nebola taká,
ako očakával.
„Pokiaľ by nás nenachytal nič by sa nestalo,
ale ja dnes nemôžem,“ zmierlivo pohladil mláďa po vlasoch, dnes medzi nimi bola
opäť tá neprekonateľná hranica, obklopovala ho so všetkých strán a on
vedel, že proti tomu nedokáže bojovať.
Niekedy to preňho nepredstavovalo žiadny
problém, ale boli skrátka dni, keď nemal potrebu sa niekoho takto dotýkať bez
ohľadu na to, ako mu na tej osobe záležalo. Pred príchodom mláďaťa na niečo
také ani len nepomyslel. Už dávno vedel, že je iný, že tieto veci berie akosi
inak než ostatní ľudia, ale nikdy predtým to priveľmi neriešil.
Vždy prichádzali aj takéto obdobia, dokonca aj
keď bol na slobode, mával aj omnoho horšie stavy, než nechuť k takejto
forme kontaktu. Každopádne, to bolo súčasťou jeho osobnosti a on sám
s tým nedokázal nič urobiť. Objatie nepatrilo do tejto kategórie, dokonca ani iné
nevinné formy maznania.
Mláďa mu svojím výrazom tváre dalo jasne
najavo, že sa ho toto odmietnutie dotklo.
„Urobil som niečo, čím som ti...“ pošeplo
potichu.
„Nie, nie je to tvoja vina. Mávam také stavy,
keď je lepšie sa tomu vyhnúť.“
Bolo preňho dosť nepríjemné o tom
hovoriť. S nikým nerozoberal tieto
svoje pocity. Nepripadalo mu to dôležité rovnako ako to všetko s tým
spojené. Dalo by sa povedať, že sa k tomu dostal hlavne preto, že mláďa
potrebovalo aj takýto druh kontaktu, aj keď do istej miery to samozrejme
považoval za príjemné spestrenie vzťahu.
Mláďa sa takmer nesmelo dotklo jeho ruky.
„To je v poriadku. Chápem to. Možno je to
aj tým, čo som ti povedal. Tým, ako som sa zmenil. Hneváš sa na mňa, kvôli
tomu, že som ťa neprišiel navštíviť skôr?“
Mark nechápavo pokrútil hlavou. Zdalo sa mu,
že zle rozumel, že to, čo jeho priateľ práve povedal nedáva zmysel.
„Misha, my tu nie sme na návšteve. Obaja sme
zatvorení na klinike, “ pripomenul mu opatrne.
Mláďa pokrútilo hlavou.
„Nedávno som od rodičov zistil, že si tu.
Zhovárali sa o tebe. Hovorili zlé veci a ja som si opísal tú adresu
a prišiel som ťa pozrieť, ale povedali mi, že nie je návštevný deň, že
musím prísť až o tri týždne, lebo sa tu vraj niečo stalo a zakázali
ďalšie návštevy... Nemohol som tak dlho čakať... Nemohol som...“
Mark si teraz už naozaj začínal robiť
starosti. Mláďa rozhodne začínalo strácať pojem o realite.
„Bol som sám. Nikto si ma nevšímal. Nikto ma
nepočúval. A ty si bol preč... Bol
si preč a ja som si myslel, že ma už nechceš. Ostatní ma nevideli. Nikto
ma nevidel. Nevybrali si ma ani do toho hlúpeho projektu. Nemal som ani
s kým dokončiť úlohu. Každý si niekoho vybral a mňa nikto. Nikto sa
nespýtal ako sa mám, či ešte beriem lieky, či som vôbec niečo zjedol... Postráž
deti, postaraj sa o toto, postaraj sa o tamto... Nevedel som, čo mám
robiť... Nevedel som, čo...“ začal sa trochu chvieť.
Mark si nebol istý, čo by mal robiť. Dovoliť,
aby mu vpichli ďalšie lieky alebo ho len objať a dúfať, že to nejakým
spôsobom zvládne?
Nateraz sa rozhodol ho len držať a čakať,
ako sa to celá situácia vyvinie. Nebol v bezprostrednom ohrození. Ani sa
nesnažil si ublížiť, len pôsobil veľmi smutne a zraniteľne.
Mark ho pomaly objal a chvíľu sa mu
prihováral upokojujúcim hlasom.
„Mám ťa rád, Misha. Chcem, aby si vedel, že
mňa vždy zaujímalo ako sa máš a všetko, čo sa ťa týka, aj keď som nebol
s tebou, pýtal som sa na teba, nie vždy mi chceli odpovedať, ale vždy mi veľmi záležalo na tom, čo s tebou
bude a aj teraz mi na tom veľmi záleží...“
Mláďa sa postupne pod vplyvom jeho dotyku
upokojovalo. Prestalo sa natoľko chvieť. A napokon bolo schopné sa naňho
opäť pozrieť bez toho, aby sa naďalej strácalo v spleti svojich predstáv.
„Prepáč mi. Nemal som tak vybuchnúť. Ja
neviem, čo to...“
„To je v poriadku. Hlavne sa kvôli tomu
netráp.“
Mláďa sa spokojne uvelebilo v jeho
náručí. A ospravedlňujúco sa naňho usmialo.
„Natáral som nejaké hlúposti. Aj mne sa to
občas stávajú také zvláštnosti. Niekedy nad sebou stratím kontrolu. Už ani
neviem, čo som ti povedal. Dúfam, že nič hrozné. Nehnevám sa, že ma nechceš
pobozkať, len som sa zľakol, ja ani neviem...“
„Nepovedal si nič zlé. Len to, čo som
potreboval vedieť.“
Mláďa naňho chvíľu vyplašene hľadelo, ale keď
nič viac nedodal, opäť sa uvoľnilo a začalo mu rozprávať o niečom
úplne inom.
Predchádzajúca
noc...
Niekto potichu vošiel do jeho izby. Dvere sa
najprv len nesmelo odchýlili, ale keď postava zbežne prebehla pohľadom po
mláďati trasúcom sa na posteli, odvážila sa vojsť dovnútra. Mláďa zvedavo
nadvihlo hlavu a vymanilo sa spod prikrývok.
„To si len ty?“
„Koho iného si čakal?“
„Chceš to teraz? Neprídu sem?“
„Doktor spí v zadnej miestností.
A tí dvaja takisto nebudú robiť problémy. Pokiaľ nebudeš kričať všetko
bude v poriadku. Nezabúdaj, že sme sa na tom dohodli.“
Mláďa si prevlieklo cez hlavu svoje oblečenie.
„Žiadne bozky na ústa,“ pripomenulo mu
chladne.
Mladý muž pokrútil hlavou.
„Buď všetko, alebo začnem rozprávať. Ty si
vyber.“
Pohľadom sa dotkol bledého tela, ktoré bolo
plné čerstvých škrabancov a starších modrín, ale napriek tomu veľmi
pôvabné. Rozhodne zaujímavé natoľko, aby bol ochotný kvôli nemu zradiť aj
svojho spolubývajúceho. Jack začínal byť až príliš posadnutý tým, že musí mať
úplnú kontrolu na všetkými. A rozhodne by preňho nikdy nezískal to, čo
dostane ako bonus za jeho náhlu smrť. Priblížil sa k svojej obeti celkom
zbavený akýchkoľvek obáv.
Steven s rozkošou prenikol do tých
zdanlivo neprístupných úst. Jeho jazyk sa vtisol dovnútra, získavajúc si čoraz
väčšiu pozornosť druhého pacienta. Skúsene ovládal svoju obeť, až kým sa mu
úplne nepodrobila. Bolo to naozaj veľmi ľahké takto sa pohrávať s týmto naivným mladíkom. Počas rýchleho
bozkávania ho dotlačil k posteli. Odtrhol sa od neho.
„On ťa takto nebozkáva však? Nedokáže na Jacka
zabudnúť napriek tomu, čo mu urobil, bol omnoho lepší než taká troska akou si
ty. Môžeš si byť istý, že ťa už viac ani len nebude chcieť pobozkať, po
Jackovej smrti, mu ešte bude za ním smutno. Veď uvidíš, skús ho zajtra
požiadať, aby ťa pobozkal...“
Oprel ho o posteľ, tak aby k nemu
získal čo najlepší prístup. Nebral naňho príliš veľký ohľad. Misha pocítil ako
ním po krátkej príprave, prešiel slabý záchvev bolesti. Steven sa posunul
hlbšie. Bolestne sykol, keď mu zovrel boky, aby ho dostal čo najbližšie
k sebe. Mladík na jeho chrbte zanechal stopy po nechtoch.
„Nerobí s tebou ani len toto. Nie,
pretože ty sa mu hnusíš. Je to škoda. Veľká škoda...“
Mláďa privrelo oči, keď bolo úplne vtiahnuté
do rytmu pohybov, ktoré ho nútili odpútať sa od svojho tela.
Má pravdu. Mark ho nechce. Nikdy ho takto
nechcel. Tento muž ho chce, ale on...
Telo sa automaticky podvoľovalo, nekričal,
nebránil sa, len poslušne plnil svoju úlohu až do úplného konca.
„Tak vidíš. Bolo to celkom dobré, ale nabudúce
nesmieš byť až taký pasívny. Snáď si nemyslíš, že všetko budem robiť len ja...
Každopádne pre začiatok to...“ Steven si začínal obliekať košeľu a pár
veľmi nevyberanými slovami ohodnotil jeho strojenú pasivitu.
Neočakával, že mu niekto priloží ruku na krk a jedno
prudké trhnutie zbaví jeho tvár akéhokoľvek náznaku spokojnosti.
A mláďa doňho kopne, niekoľkokrát
a neprestáva, až kým ho hlavný ošetrovateľ neodtiahne od zakrvaveného
tela.
„Nemysli
si, nerobím to kvôli tebe.“
Mláďa naňho chvíľu nehybne civelo. Dlho mu
trvalo, kým mu došlo koho má pred sebou. Bol to bradatý muž, ktorého poznal
z osobnej prehliadky. Známy aj ako Dawson. Rozhodne netušil, že má takéto schopnosti.
„Tak prečo potom...“
„Táto
špina dnes napadla doktora. Takmer ho zabil počas večernej kontroly. Niečo také
nebudem tolerovať. Keď som zistil, že sa odvážil prísť až sem, dal mi tým jasne
najavo, že žiadne napomenutia a tresty nebudú stačiť. “
Mláďa naňho hľadelo s čoraz väčšími
obavami. Bol považovaný za poriadneho úchyláka, ale zrejme to nebola jeho
jediná prednosť.
„Prečo vám tak záleží na tom, čo urobil
doktorovi?“
Dawson sa uškrnul.
„To nie je tvoja starosť, mladý. Je to len
medzi mnou a ním. To, koho si pustíš do zadku, ma nezaujíma.“
„Nie je to tak. My sme ne...“
„Že nie? A ako to potom je, chlapče? Snáď
nejaký nový druh nočného cvičenia?“
„To je moja vec.“
„Nie, pokiaľ robíš niečo také, keď má službu
doktor. Ak mu narobíš problémy, už sa nebudeme rozprávať v takom
priateľskom duchu ako dnes.“
„ Čo so mnou teraz chcete urobiť!“
„Vrátiš sa do postele. Ľahneš si tam
a budeš predstierať, že sa absolútne nič nestalo. O túto moju malú
záležitosť sa postarám sám. Neopováž sa niekomu povedať o tom, čo sa tu
stalo. Ak otvoríš ústa, skončíš horšie než si vieš vôbec predstaviť...“
Mláďa netušilo, že práve tento na prvý pohľad
slizký muž, môže niečo také urobiť kvôli inému človeku. Netušil, že doktor
a hlavný ošetrovateľ z kocky majú taký blízky vzťah.
Nateraz sa však musel uspokojiť s tým, že
zalezie do svojej postele a bude len ticho čakať.
Jack bol preč.
Steven bol preč.
Už im nič nestálo v ceste.
Aj o neho sa chcel neskôr skôr či neskôr postarať.
Keď sa týmto plánom začal zaoberať, nemal ani
len poňatia o tom, že takúto slobodu dosiahne až tak skoro.
Predpokladal, že tým vyslal dosť jasný signál
na to, aby ich všetci začali rešpektovať.