11. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola prešla AP.
Opravenú verziu som dodala v sobotu.
Čo sa týka ďalšej aktualizácie tak to sa ešte uvidí, ako to vyjde. Budem vás priebežne informovať, ale opäť môže nastať posun. Každopádne vidím, že sme sa akosi dostali k finálnym kapitolám, pomaly, ale neviem, či to finále, ešte nastane. :D Uvidím, ako mi tie dve kapitoly vyjdú, či sa bude dať uzavrieť, či nie. Pokiaľ nie, tak predĺžim ešte max. o 2. Uvidím teda, ako na tom budem po 12. kapitole a kam sa dej dostane.  Prípadne, keď sa úplne všetko neuzavrie tak budú bonusy, aby sa to dopovedalo.

Čo sa týka páru M2, tak by som chcela vyskúšať napr. armádny slash, také niečo som ešte nemala, čiže s týmto párom aj tak nekončím. Len sa presunú do inej poviedky.

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

Nové vety, ktoré som teraz pridala som vyznačila červenou, aby čitatelia, kt. už kapitolu prečítali, nemuseli hľadať zmeny v texte a pokiaľ by ich zaujímalo, čo som doplnila, tak si to jednoducho môžu takto dočítať.

Jered kľačal na kolenách. Obe ruky mal pritisnuté k telu a na zemi neskončil len vďaka tomu, že sa celou svojou váhou opieral o posteľ. Do tejto neprirodzenej polohy ho dostal strach, ktorý sa prehryzol celým jeho telom, ako nejaká nepríjemná nákaza. Bol sám veľmi dlho, dlhšie než by bolo vhodné. Jeho partner niekam zmizol.

Sľúbil mu, že ho tam nenechá samého, ale svoj sľub nedodržal. Nevedel, čo sa stalo. Doktor mu nechcel nič povedať, len stroho odvrkol, že môže byť, rád, že ho dosiaľ nepreradili na iné oddelenie. Necítil sa dobre. Nikomu nechýbal, nikto za ním neprišiel, bol tam len zavretý, akoby mal trest v kocke.

Práve preto pokračoval v škriabaní svojej pravej ruky, až kým nezačala slabo krvácať. To ho zastavilo. Potreboval nejakým spôsobom uvoľniť vnútorné napätie. Zúril sám na seba, že sa nedokázal ovládnuť.

Začal pobiehať po izbe, vrážať do stien. Nekričal, lebo sa obával trestu, ale celé jeho telo sa zmietalo v akomsi zvláštnom nepokoji. Prepadali ho rôzne druhy predstáv, niektoré príjemnejšie, niektoré natoľko odporné, až mal chuť trieskať si hlavu o stenu, ale usúdil, že to by vyvolalo neželanú pozornosť, preto radšej pokračoval v bezhlavom pobiehaní po izbe.

„Jen možno už nikdy nepríde... možno nepríde...“ mumlal si sám pre seba. Neustále tie isté slová dookola.

Napokon sa schúlil do klbka a ostal nehybne ležať s hlavou pritisnutou k dlážke.  Celý svet bol zrazu hore nohami. Každá nová myšlienka spôsobovala len zbytočné nepohodlie. Obrazy ženy, ktorá držala za ruku jeho partnera sa bolestivo vrývali do jeho predstáv.  Možno sú spolu šťastní tam niekde vo svete, do ktorého už viac nemal prístup.

Bolo mu horúco, telo ho bolelo a mal veľké problémy s tým sa vôbec niekam dostať. Prišlo to tak náhle, až sa toho zľakol.

Osobu, ktorá vošla do jeho izby takmer nevnímal. Natoľko bol pohltený tým, čo sa mu stalo. Tým ako veľmi zle sa cítil.

Doktor mu chcel pomôcť vstať, ale on odmietol. Nenachádzal v sebe dostatočnú silu, aby dokázal vzdorovať svojim pocitom.

Na chvíľu si myslel, že ho tam nechá, ale on sa napokon vrátil len posilou. Bol to akýsi neznámy, mladý muž.

Jered sa naňho chvíľu skúmavo díval, a kým keby neprehovoril, vôbec by mu nedošlo s kým má dočinenia.

„Tak poďme. Nemôžeš tu len tak ležať...“ ten hlas bol rozhodne nezameniteľný a prekvapujúco patril Dawsonovi bez brady.

Jered bol natoľko prekvapený touto zmenou, až zabudol na akúkoľvek obranu a nechal sa odviesť k posteli. Každopádne bolo zaujímavé, aj to, že sa tí dvaja normálne rozprávali. Niečo také nebolo vôbec zaužívanou praxou. Dawson zvyčajne doktorovi posielal odkazy po iných kolegoch a nikdy s ním priamo nekomunikoval. Na klinike sa povrávalo, že medzi nimi niečo je, ale nikto presne nevedel povedať, o čo ide. Preto bolo preňho rozhodne zaujímavé to sledovať.

„Čo s ním je?“

Dawson sa obrátil k doktorovi.

„Nie som si istý. Je ešte Prorok v práci?“

 „Nie, ten už išiel domov, ale privediem ti sem jeho kolegu. On sa  o to už postará.“

„Nech si pohne. A nech si vezme aj veci na testy. Možno je to niečo nákazlivé a ja to potrebujem vedieť, skôr než nášho priateľa prepustím späť na izbu.“

 „Tak to mu radšej zavolaj sám. Mňa by hneď poslal dočerta.“

Doktor poslušne prikývol a zamieril do svojej ordinácie. Jeredovi sa zdalo, že je akýmsi zvláštnym spôsobom šťastný a želal si, aby aj on na tom mohol byť podobne.

Pred niekoľkými mesiacmi

 (Jered)

„Nemôžeme to urobiť, Jer...“

Pokúšal sa od seba odtlačiť telo, ktoré sa k nemu spokojne tislo. Jered cítil ako ho partnerove ruky odsúvajú, ale vôbec si z toho nerobil ťažkú hlavu.

„Prečo? Je nám spolu dobre...  A môžeš ma volať, aj Jay, ak chceš...“  pošepol mu spokojne.

„Radšej Jer, poznal som niekoho, koho som volal Jay a nerád by som sa k tomu vracal.“

Jered pobozkal citlivé miesto na jeho krku, aby mu dal jasne najavo, že mu môže poskytnúť omnoho väčšie potešenie než akákoľvek spomienka.

Nebolo ťažké dostať sa k nemu, k tomu čo naozaj potreboval. A stačilo len jedno nevinné pohladenie a on cítil, ako na to jeho telo zareagovalo. Bol spokojný, že sa mu ho podarilo potešiť a chcel viac, viac kontaktu, viac dotykov, viac Jensenovej pozornosti. Nebolo nutné sa tomu brániť, ani jeden z nich predsa si nemusel robiť starosti kvôli krátkemu spríjemneniu tunajšieho pobytu. Jered bol presvedčený o tom, že si pozornosť svojho partnera udrží za každú cenu. A nemienil si robiť starosti s nejakými hlúpymi pravidlami.

„Nie, to nepôjde. Naozaj nie. Mám povinnosti. Mám...“

Klinika

Súčasnosť

„Kde je Jered?“

Jensen túto otázku, nie práve najmiernejším tónom, položil doktorovi. Práve sa vrátil z otcovej kancelárie. Podarilo sa mu Karen presvedčiť, aby mu dala pokoj. Stálo ho to veľa úsilia a musel súhlasiť s istou pomocou pre ňu, ale napokon sa dohodli.  Záležitosť  s Markovými známymi takisto po vykonaní toho, čo mu poradil nebola až taká horúca. Jeho otec ho ešte chvíľu podusil a mali spolu dosť dlhý rozhovor, ale napokon sa dohodli na tom, že  túto vec nebudú zbytočne rozmazávať. Niežeby ho to vôbec nestálo žiadne úsilie. Rozhodne dostal aj pár disciplinárnych postihov a otec mu toho aj dosť strhol z platu. Pričom mu pripomenul, že nemá voľný pohyb po klinike a pokiaľ nechce mať problémy, mal by sa tam zdržiavať len, ak má službu.

Jensen musel vytiahnuť všetky tromfy, aby ho presvedčil, že bude lepšie na celú vec zabudnúť. Pričom samozrejme musel sľúbiť, že obmedzí isté aktivity a bude si dávať väčší pozor. Bol si vedomý toho, že otec mu už viac nepomôže. Dal mu jasne najavo, že pokiaľ celá vec nejakým spôsobom vyjde najavo v tejto sfére bez váhania skončí. Preto celú vec rozhodne nebral na ľahkú váhu. A trvalo mu dlhšie, kým sa mu podarilo legálne sa dostať do práce.

Chcel sa vrátiť k svojmu partnerovi, ale po návrate do izby ho tam nenašiel. Najprv si myslel, že je na oddelení, ale kolega mu povedal, že ak chce o ňom niečo vedieť, mal by sa spýtať doktora. Preto sa vybral rovno za kompetentnou osobou.

„Museli ho previesť do nemocnice. Tu nie sme vybavení až na také veci. Bolo to vážnejšie ako sme si mysleli. Práve ho zrejme operujú.  Čakám na telefonát od jeho ošetrujúceho lekára...“

Jensen mal pocit, akoby mu niečo bolestivo zovrelo žalúdok. Okamžite zabudol na akúkoľvek opatrnosť. Chcel byť so svojím partnerom.

„Kam ste ho dali previesť? Ja musím ísť...“

„Nie, nikam nepôjdeš. Nesmieš dať najavo, čo k nemu cítiš. Je mi jasné, že by si to tam nezvládol. Sadni si a čakaj spolu so mnou!“

„Vy to nechápete. Ja ho nemôžem nechať dlhšie samého!“

„Takto mu naozaj nepomôžeš. Sľubujem ti, že sa všetko dozvieš, čo najrýchlejšie ako to pôjde, ale ty musíš byť aspoň trochu rozumný. Nechceš predsa, aby všetci zistili ako to s vami je. A pokiaľ chceš, aby sme naďalej spolu dobre vychádzali, tak si teraz sadneš na tamtú stoličku a počkáš.“

Jensen bojoval so sebou, aby danú stoličku nehodil o stenu. Chápal, že sa môže prezradiť, že všetko môže ísť dočerta rovnako rýchlo ako sa to vybavilo, ale veľmi sa o svojho partnera bál. Nevedel, čo mu je, ani prečo sa to všetko stalo a bál toho najhoršieho. No napokon predsa len sadol na tú nešťastnú stoličku. Pohľadom hypnotizoval doktorov telefón a snažil sa naňho opäť nevyletieť. Bolo jasné, že doktor má istú predstavu o tom, čo by bolo v takejto situácii najvhodnejšie a nemieni počúvať žiadne citové výlevy.  

Napriek tomu tu bola jedna otázka, ktorú mu musel položiť.

„Je v ohrození života?“

„Nemal by byť. Predpokladám, že bude v poriadku.“

Jensen dúfal, že je naozaj pravda. Nebol by ochotný prijať inú alternatívu.