20. 10. 2012

Klinika špeciál


Klinika - špeciál



Pár: Travis/Dawson
varovanie: krátke, patrí k poviedke Klinika.


„Prosím, neopúšťaj ma.“
Položil ruku na mužovo plece. Už len ten jemný dotyk stačil na to, aby cítil ako veľmi sa chveje. Nič viac si však nemohol dovoliť, lebo sa bál odmietnutia. Bál sa zrúcať tú stenu, ktorá ich od seba tak dlho oddeľovala, ale práve dnes sa v nej objavili trhliny, ktoré mu umožnili prekonať počiatočné obavy.
„Prosím, ostaň.“
Nebol si istý, čo by mu mal povedať. Nepoznal slová útechy, vedel skôr zraňovať, preto radšej mlčal.
Ponúkol doktorovi svoje objatie. Nevedel, či to prijme práve od neho. Od osoby všetkými opovrhovanej a nenávidenej. Od toho, kto vždy pokúša osud a robí si čo chce bez ohľadu na následky.
Doktor sa oňho oprel. Celou svojou váhou ho napokon stiahol až k zemi. Sedeli tam v pevnom objatí, ktoré ani jeden z nich nedokázal prerušiť. Cítiť doktorovo telo po takej dlhej dobe bolo veľmi príjemné. Stále bol istým spôsobom taký, ako si ho pamätal, ale už omnoho vyzretejší než predtým, ale tie jeho oči nikdy úplne nestratili istú dávku nevinnosti. Stále to bol jedinou osobou, ktorá ho prijala, ktorú si k sebe pripustil natoľko, až ho to samého vydesilo. Nikto nebol ako on, nikto sa ani len nepribližoval k tomu, čo spolu zdieľali. Neexistovali slová, ktorými by to mohol podrobne popísať. Bolo to niečo, čo sa stáva len raz za život a nie všetci majú to šťastie nájsť vo svojom živote takú osobu.
„Dawson, môžem ťa... môžem...“
„Čokoľvek chceš, len sa už upokoj. Nikto ti neublíži. Nedovolím, aby ti niekto ublížil...“ opakoval mu tie slová, až kým im sám nezačal veriť.
„Oholil by si si tú bradu? Rád by som videl, ako vyzeráš bez nej. Už je to dávno, ale rád by som...“ vyslovil želanie, ktoré hlavný ošetrovateľ neočakával.
„Tak dobre, zajtra ma uvidíš bez nej. Rád ti to splním, ak ide len o to, ale teraz si už vezmi tú tabletku. Musíš sa aspoň trochu vyspať.“
Z jeho úst to znelo trochu drsne, inak už rozprávať ani len nedokázal, ale mal oňho veľkú starosť. Želal si, aby sa nezaplietal do vecí, ktoré nedokáže zvládnuť. Milého doktora na niektoré veci nemohla pripraviť ani škola a dokonca ani dlhé roky skúseností nestačili na to, aby sa úplne zbavil svojich svojho najhlbšieho strachu. A on ešte potreboval niečo zariadiť, rozhodne to bola vec, ktorá nezniesla žiadny ďalší odklad.
Doktor napokon pod váhou jeho prísneho pohľadu súhlasil a vzal si liek na spanie. Dawson ho uložil na rozkladací gauč a starostlivo pozakrýval.