Klinika 12. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola prešla AP.

 Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

Mladý ošetrovateľ práve držal v rukách hrnček a úspešne sa pokúšal predstierať, že pije ten upokojujúci čaj, ktorý mu urobil doktor Travis. Tie hodiny čakania boli takmer nekonečné. Každá minúta bola čoraz horšia. Bol ochotný robiť čokoľvek, len aby zamestnal svoje ruky. Rozhodne preňho nebolo ľahké zotrvať na mieste a pohľadom posúvať ručičku na svojich hodinkách. Prudko nadskočil, keď ten telefón zazvonil a takmer doktora pritisol k stene, len aby mohol byť dostatočne blízko na to, aby si vypočul, čo mu hovorili. Napriek tomu rozumel len veľmi málo, lebo doktor sa od neho okamžite odsunul a naznačil mu, aby si okamžite sadol na svoje miesto. Jensen  to napokon urobil.

„Áno, rozumiem. A aký je jeho stav teraz?“

Doktor chvíľu počúval odpoveď z druhej strany. Pričom podľa kamenného výrazu jeho tváre, sa nedalo nič rozoznať.

„Dobre, pokiaľ budete mať niečo nové, ozvite sa mi. Nie, nie, opäť na toto číslo.“

Jensen nespokojne poklepával nohou, ale viac sa ho neodvážil nijakým spôsobom vyrušiť. Bolo mu jasné, že aj doktorova trpezlivosť má svoje hranice. Mohol by ho ľahko odtiaľ dostať bez akejkoľvek odpovede.

Trvalo takmer celú večnosť, kým sa doktor obrátil k nemu. Pohľadom takmer hypnotizoval jeho pery, ktoré mohli povedať len to, že bude v poriadku. Nič iné si ani len nedokázal predstaviť. Doktorovo mlčanie ho neskutočne dráždilo. Ledva sa ovládal, aby naňho opäť nevyletel.

„Už je po operácii. Jeho stav je stabilizovaný, ale zatiaľ sa neprebral. Ešte nevedia, ako to s ním vyzerá.“

Ďalšie doktorove slová, čisto medicínskeho charakteru, ktorými mu bližšie popísal diagnózu už takmer ani nevnímal. Počul ako jeho ústa niečo hovoria. Niečo čo znelo ako: „Prosím, potrebujem ho vidieť... Musím ho vidieť...“

Doktor pokrútil hlavou.

„Nemal by som niečo také robiť. Nie ste jeho príbuzný. Vzniknú z toho len zbytočné...“

„Nikto to predsa nemusí vedieť. Máte v nemocnici známych. Povedzte im čokoľvek budete chcieť, len ma tam dostaňte.“

Doktor nad tým chvíľu uvažoval. Nevyzeralo to veľmi nádejne, ale napokon pristúpil bližšie k nemu.

„Ja som bol vaším dlžníkom, teraz chcem na oplátku od vás niečo ja. Viete, že sa vyšetruje tá záležitosť s nožmi. Istým ľuďom kvôli tým veciam, ktoré sa odohrali nedávno hrozí prepustenie. Chcem od vás svedectvo, ktoré vylúči istého človeka z podozrenia. Aj dnes večer sa niečo stane, niečo o čom nesmiem hovoriť, ale vy urobíte len to, čo vám ja poviem. Inak sa môžete rozlúčiť s akýmikoľvek návštevami súkromného druhu. Nielen s tou v nemocnici.“

„O tejto veci naozaj nič neviem.“

Nepáčil sa mu doktorov tón, ani to, ako s ním hovoril. Pripadalo mu to, akoby nad ním chcel získať úplnú kontrolu.

„Nepotrebujem, aby ste presne zopakovali to, čo vám neskôr nadiktujem.“

„Čoho sa bude týkať?“

„Uvidíte. Čoskoro vám to bude jasné, a už je to zrejme tu.“

Jensen ešte nevedel, k čomu sa upísal, ale aj tak mal pocit, že to nebude nič dobré. Nič také, čo by sa mu mohlo páčiť. Napriek tomu to, čo práve teraz cítil, potlačilo akékoľvek obavy.

„Dobre, poviem, čo budete chcieť, len ma tam nejako dostaňte a prestaňte sa mi vyhrážať, lebo to ani s vami nedopadne dobre.“

„Na vašom mieste, by som nepodceňoval hnev vášho otca. Už vám viac nebude tolerovať žiadne výstrelky. Tak radšej dávajte pozor na to, čo vám poviem. Pôjdete zadným vchodom, choďte cez historickú časť  do nemocnice... Kartu si neodškrtávajte. Budete zaznačený, že ste tu dnes boli zastupovať kolegu na pár hodín. Nič viac vedieť nepotrebujete...“

„Nepustia ma.“

„To sa dá zariadiť, tak ako ste povedali.“

Doktor sa presunul k svojmu telefónu. Chvíľu s niekým dosť živo diskutoval, ale keď skončil, tak Jensenovi napísal na papierik nejaké číslo.

„Choďte pred nemocnicu. Prezvoňte toto číslo a môj známy príde po vás. Hlavne nerobte zbytočný rozruch. Tak už choďte. Nebude čakať celú noc.“

Jensenovi to pripadalo podozrivé, ale mal plnú hlavu Jereda a toho čo sa mu stalo, preto to akosi hodil za hlavu.

Klinika

Pred istým časom...

„Mark mi povedal, že raz odtiaľto jednoducho odíde, že dokáže bez stopy zmiznúť, ak to bude chcieť. Veril by si tomu?“

Jered rozprával svojmu partnerovi túto historku, aby ho dokázal trochu rozptýliť pred blížiacou sa skúškou. Jensen ešte nemal kompletne dokončené vzdelanie, ostávala mu už len táto posledná časť, aby mohol byť prijatý nastálo.

A rozhodne dával veľmi najavo, akú má veľkú trému a ako sa obáva, že to celé pôjde dočerta, ako jeho predchádzajúce pokusy o dokončenie štúdia.

„Tak to by som rozhodne chcel vidieť.“

„Možno jedného dňa uvidíš.“

Jered pobozkal svojho partnera. Privinul si ho bližšie k sebe a pokúsil sa ho rozptýliť dostatočne na to, aby zabudol na všetky svoje starosti.

Nemocnica súčasnosť

Stál pri posteli. Držal ho za ruku a dúfal, že čoskoro otvorí oči. Bol trochu bledý, ale inak vyzeral pomerne dobre. Podľa lekárov všetko prebehlo bez komplikácií, už čakali len na to, kedy sa preberie.

Jensen chcel, aby to prišlo čo najskôr. Obával sa, každej minúty navyše, ktorá mohla znamenať nejakú neprimeranú reakciu.

Testy ukázali, že lieky, ktoré mu podali bez predpisu spôsobili vážne komplikácie a vyvolali isté poškodenia, vďaka ktorým bola nevyhnutná operácia. To všetko mu vysvetlil lekár, ktorého poznal Travis. Povedal, že bližšie podrobnosti mu poskytnúť nemôže, ale vzhľadom na to, že rodina neprejavila ani ten najmenší záujem a akýkoľvek kontakt, podarilo sa mu povedať mu veci, ktoré sa týkali aspoň jeho práce.

„Bude to v poriadku, Jer... Dostaneš sa z toho... Vieš predsa, že ťa ľúbim... Ja zvyčajne naozaj tieto veci neriešim, ale radšej sa teraz veľmi rýchlo preber, radšej to urob... “

Zhováral sa s ním. Po celý čas vykladal len samé nezmysly, ale istým spôsobom ho to upokojovalo, preto vtom pokračoval.

Zdalo sa mu, že prešli dlhé hodiny, aj keď to bolo možno len pár minút. Nebol si istý, všetko bolo hrozne zmätené. Akosi sa necítil práve najlepšie.

Neprestal, kým nezaregistroval takmer nepatrný pohyb. Jered napokon pomaly otvoril oči a dezorientovane sa poobzeral okolo seba. Partnerovu ruku zovrel pevnejšie, akoby sa obával, že mu niekam ujde.

„Kde to som?“

Jensen si nespomínal na to, čo presne povedal. Pôsobilo to len ako akási nesúvislá zmes rôznych slov. Jediné, čo vedel s istotou bolo, že svojho partnera opatrne objal, tak aby mu náhodou neublížil. To ostatné sa akosi zlievalo dokopy.

„Sadni si ku mne. Si úplne roztrasený... Budem v poriadku, Jen. Hlavne si sadni? Nedáš si vodu?“

„Nie, mohol by som ti ublížiť....Ja nič nepotrebujem, len maj oči otvorené a všetko bude...“

Chcel si prisunúť stoličku, ale to by musel pustiť partnerovu ruku, a to sa mu práve teraz nechcelo.

Pocit šťastia ho takmer úplne ochromil.

Niekto mu napokon prisunul aj tú stoličku. Nebol si istý, kto lebo sa ani len nenamáhal otočiť. Všetku svoju pozornosť sústredil na Jereda. Chcel vedieť, ako sa cíti... Či ho náhodou niečo nebolí...  Či náhodou...

Niekto mu položil ruku na plece. Začul hlas, ktorý ho vyviedol z tej príjemnej reality. Všetko bolo také živé. Také príjemné, až sa od toho bál odpútať. Bál sa nadýchnuť, len aby nemusel čeliť tomu, čo videl pred sebou.

„Pán A...  Už tu dlhšie nemôžete ostať...“

Stále ho držal za ruku. Bola studená. Rovnaká, ako keď vošiel do izby a oznámili mu to. Nemohol sa pohnúť.

Vedel, že nemôže, ale nedokázal to prijať. Tá ilúzia, ktorú si okolo seba vytvoril bola rozhodne príjemnejšia.

„Pán A, je mi to veľmi ľúto, ale naozaj nemôžete ostať...“

Jensen sa obrátil k vysokému mužovi, ktorý mal službu.

„Povedali ste, že je stabilizovaný...“ hlesol bolestne.

„Áno, to so povedal, ale situácia sa zmenila. Je mi to naozaj veľmi ľúto... Budeme vyšetrovať príčiny... urobili sme všetko...“ opakoval neustále, akoby to mohlo niečo zmeniť.

„Nie je vám to ľúto. Vôbec vám to....“

Udrel doktora. Videl ako sa zviezol na zem. To nebolo možné. Nebola to pravda. Nič z toho nemohla byť pravda. Zovrel mu krk... Nevedel, čo sa dialo ďalej. Všetko bolo také rozmazané, také neisté. Počul len chrčanie, ktoré napokon veľmi rýchlo ustalo...

Pustil to telo. Nechal ho na zemi a vrátil sa späť k... Nie. Nevedel k čomu sa vracia. Všetko bolo zmätené. Akoby niekto všade rozotrel tú nepríťažlivú červenú farbu.

O pár mesiacov neskôr...

„Nemal by byť tu. Nie je to preňho dobré. Akoby nestačilo, to, čo sa stalo v tú noc. Akoby toho nebolo dosť...“

Dawson pristúpil bližšie k samostatnej izbe, v ktorej bol bývalý ošetrovateľ. Videl, ako sa Jensen usmieva. Ako sa  s niekým zhovára a naťahuje ruky, akoby sa pokúšal niekoho objať, ale vždy siahol len do prázdna. Vždy spadol na zem.

„Mám ho poslať do inej... Nie, to by všetko ešte viac zhoršilo. Nevedel som, že sa tak zosype.“

Doktor pokrútil hlavou.

„Mohol si to tušiť. Vieš, aký je naňho naviazaný. Nemal si ho tam posielať.“

„Tebe sa to ľahko hovorí. Naozaj som si nemyslel, že ho to tak zoberie. Veď ten  Jered je v poriadku. Nič sa mu nestalo. Čoskoro sa vráti sem. Nechápem, prečo po tom doktorovi tak vyštartoval. Všetko bolo predsa...“

„Očividne nebolo, keď si z nejakého dôvodu myslel, že jeho priateľ je mŕtvy. Videl si predsa ten záznam. Úplne mu preskočilo. Zabil doktora a teraz ho tu máme ako jedného z pacientov. Toho svojho miláčika dokonca ani nespoznávala. Stále sa zhovára s nejakým imaginárnym a ty sa naňho pozeráš. Už by si mohol začať pracovať na tom, aby si ho dostal späť. Možno sa ešte spamätá, keď mu opäť ukážete Jereda.“

„Jeho otec si to neželá.“

„A dozvie sa to snáď? Teraz ho tu nikde nevidím, tak na čo čakáš...“

„Tak dobre, pokúsime sa o to ešte raz, ale maj po ruke upokojujúce lieky, ak by náhodou...“

„Samozrejme, len sa už toľko neboj. Ak je tá ich láska taká veľká tak to snáď zvládnu, ale aj my im musíme pomôcť.“

Travis prikývol. Rozhodne dúfal, že láska má naozaj takú moc, aká sa jej pripisuje. Všetko ostatné zlyhalo.

Poznámka autorky : Vysvetlím teraz ten text písaný kurzívou. Myslím tým nie ten spomienkový, ale ten druhý. Jensen sa nám skrátka tak trochu nervovo zrútil. A  akosi stratil pojem o realite,teda všetko sa akosi nazbieralo a celý ten stres spojený s tým, čo sa stalo sa musel nejako prejaviť. Jered  nie je mŕtvy, to ako ho videl mŕtveho sa mu len zdalo) Síce som sa chvíľu pohrávala s myšlienkou, že by som mohla, ale keďže sa nechystám niečo také urobiť ani M2 tak J2 by mi bolo ešte viac ľúto. Dokonca ani čo sa týka toho doktora v nemocnici...ale to by som už veľa prezrádzala, čiže na to si ešte trošku počkáte. Čaká nás teda ešte 13. kapitola a epilóg. Túto poviedku chcem rozhodne dokončiť ešte pred skúškovým a všetkými tými vecami, čiže to bude snáď čoskoro.