13. kapitola 2/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka2: Kapitola neprešla AP. Je to prvá verzia.

 Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov. Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Jered neisto prestupoval z nohy na nohu. Mal isté skúsenosti s približovaním sa k nebezpečným ľuďom, ale nikdy by si nebol pomyslel, že niečo také bude musieť aplikovať aj na svojho partnera. Rozhodne si však dával dobrý pozor, aby ho Jen dobre videl, nepristupoval k nemu od chrbta a pokúšal sa nerobiť žiadne prudké pohyby, ktoré by v ňom mohli vyvolať obranné reakcie. Pri akomkoľvek náznaku agresivity bol pripravený sa stiahnuť. Po jeho návrate z nemocnice sa niekoľkokrát pokúšal nadviazať kontakt aspoň slovne, ale ani raz nebol úspešný. Jensen na akékoľvek slová reagoval podráždene, až agresívne. Vzhľadom na jeho zdravotné problémy ho k nemu vôbec nepustili a ani teraz sa nevedeli zhodnúť na tom, či je to naozaj až taký dobrý nápad. Nechcel toto prvé stretnutie po dlhom čase pokaziť tým, že skončí s rozbitou hlavou. To by sa k nemu už zrejme len tak ľahko nedostal.

Preto radšej postupoval pomaly a veľmi obozretne a dával si pozor aj na všetko, čo mu doktor niekoľkokrát zdôrazňoval. Dovolil si prehovoriť, až keď nezachytil žiadne varovné znamenia.

„Jen, prišiel som za tebou. Viem, že je to ťažké. Zrejme si ani nespomínaš kto som a všetko sa ti poplietlo. Tak sa ti opäť predstavím. Som Jered. Jeden z tých tunajších cvokov z kliniky. Už si ani nie som istý ako dlho som tu, ale presne si pamätám na deň, keď si prišiel do služby ty. Pamätám si aký si bol vtedy nervózny, ale ja tiež. Bol som zvedavý, či si rovnaký ako oni, či budeš pre mňa niečo znamenať. Ja viem, že to znie desne, nemám rád dlhé predslovy a nie som ani nijako špeciálne dobrý rečník, napriek tomu by som sa s tebou takto chcel rozprávať častejšie. Aj keď by sa mi páčilo, keby si niečo povedal aj ty. Povedz mi, čokoľvek len budeš chcieť, Jen. Som tu. Už len kvôli tomu, aby si sa tu úplne neuzatváral. Skús to. Skús mi niečo povedať. Ja si tu len sadnem a budem čakať. Máme čas.“

Opatrne si sadol a oprel sa o stenu.

Jensen sa naňho díval. Už to bol istý pokrok. Upieral oči priamo naňho nie niekam do prázdna.

Nebolo to nič výnimočné. Aj on sám bol občas v takom stave, ale nateraz prežíval svoje lepšie obdobie. Zrejme mu pomáhalo to, že bol s Markom a ostatnými. Seth patril do inej kategórie, ale vzhľadom na okolnosti sa znášali pomerne dobre. Tomu prečo to tak je, nerozumel a už sa o to ani len nesnažil.

Dôležité preňho bolo, aby nejakým spôsobom zareagoval. Dostal sa aspoň čiastočne zo zajatia svojej mysle.

„Jen, ja...“

 „Je mŕtvy...“

„Nie, Jen, nie som v poriadku...“

„Mŕtvy doktor...“

„Ja viem, ale...“

„Je mŕtvy... mŕtvy doktor...“

„Jen, počkaj to...“

Počul ako iný doktor otvára dvere do Jensenovej dočasnej izby. Toto sa vôbec nevyvíjalo podľa plánu. Jensen sa naňho síce díval a nezúril, ale aj tak ho nevidel. Aj tak si ho ani len nevšimol. Opakoval to, čo zvykol hovoriť počas posledných dní. Nič iné len automatické opakovanie.

Bolo mu jasné, že ho rýchlo odvedú preč. Pokus nevyšiel a prišiel čas to nateraz uzavrieť. Jered sa rozhodol zariskovať.

Pristúpil k nemu a obe ruky mu položil na plecia. Bývalý ošetrovateľ sa nebránil. Bolo príjemné sa ho po dlhom čase dotýkať. Začínal pomaly získavať istotu. Považoval to za ďalší krok na ceste k jeho zotaveniu. Jensen nebol taký ako oni. Myslel si, že má ešte nádej sa z toho všetkého spamätať. Preto sa pokúsil ešte raz upriamiť pozornosť na to, kvôli čomu k tejto veci došlo. Vedel, že tým môže celú vec skomplikovať, ale rozhodne bol dosť veľký šialenec na to, aby sa o to napriek tomu pokúsil.

„Vieš, kto som? Mohol by si povedať moje meno?“

Bolo mu jedno, či ho tentoraz spozná či nie. Potreboval len nejakú uvedomelú reakciu, nech by mala byť akákoľvek.

Potom bol pripravený ustúpiť späť do svojho sveta a trpezlivo čakať, tak ako mu to radili odborníci v tejto oblasti.

Jensen sa naňho po dlhom váhaní pozrel. Mierne naklonil hlavu a chvíľu si ho len obzeral. Jered pocítil ako ním prešla náhla vlna šťastia. Partnerove oči sa dívali naňho. Sledovali ho a zdalo sa, že o niečom uvažuje.

„Ty sa voláš Jered,“ vyslovil to trochu neisto,  s miernym náznakom otázky, akoby to ani jemu ešte poriadne nedochádzalo. Mladší pacient mal čo robiť, aby nezačal nadšene poskakovať. Toto bolo rozhodne lepšie ako po toľkom snažení očakával.

Opatrne od neho odstúpil. Chcel mu dať dostatok priestoru, aby si to celé mohol usporiadať v hlave.

„Bol si na operácii a ja som sa veľmi bál. Chcel som byť s tebou, ale... nedovolili mi to... a potom... Sakra, Jer, čo sa to tam stalo? Úplne som prišiel o rozum. Som totálny blázon...“

Jered sa napriek jeho slovám spokojne usmial. To, že niečo také vôbec pripustil, znamenalo, že je na tom omnoho lepšie.

„Ako dlho som tu? Ako dlho a čo tu robíme? A prečo...“

Jensen mal preňho takmer neskutočné množstvo otázok. Rozprávali sa niekoľko hodín. Bozkávali sa objímali a všetko bolo takmer také ako predtým, nebyť tej jednej záležitosti,  s ktorou sa jeho partner bude musieť vyrovnať, ale on bol pripravený mu pomôcť a stáť pri ňom za každých okolností. 

koniec (ešte bol pridaný aj epilóg)