pár: MorMor
varovanie: bez varovania, mierne psychopatické
poznámka: poviedka neprešla AP.
Poznámka autorkyff: Hrozná vec sa stala! Až ma bolí srdce
z toho. Realita ma takpovediac plesla do tváre, ako veľká vlna z tej
minulej poviedky a ešte som sa z toho nespamätala. Ešte, existuje
písanie, ktoré funguje aj veľmi terapeuticky hlavne na mňa. Neplánovala som
pridávať, ale tá vlna bola natoľko veľká, že to potrebujem niekam dostať
a na seminárke som sa už realizovala dosť. :/ Aj keď teraz práve to beriem
tak, že niektoré veci sú také aké sú a na to, že také sú je nejaký dôvod
a keď raz niekde nastane chyba, tak sa to zákonite musí prejaviť
a vrátiť späť a keďže teraz sa mi to vrátilo, už môžem len ľutovať,
a ešte nejako zabojovať, ale to je tak asi všetko, čo sa dá robiť.
Pohladil ho po vlasoch. Jemne po nich
prešiel prstami. Neponáhľal sa. Dotýkal sa ho ako toho najväčšieho pokladu,
ktorým nepochybne aj bol. Prešiel po mokrom líci, ktoré nieslo stopy
partnerových sĺz. Niekto kvôli nemu plakal, niekto kvôli nemu trpel tak, až to
bolo takmer neznesiteľné, ale on naňho dokázal len fascinovane hľadieť. Povedal
mu o svojom pláne, takmer o všetkých bodoch. Pôvodne sa o tom nechcel
vôbec zmieňovať, ale akosi to vyplynulo z celej tej dôvernej situácie.
„Musí to tak byť, Sebastian...“
Pokračoval v jemnom hladení
svojho milenca. Chcel, aby pokračovali v rozrobenej činnosti z minulej
noci. Už len myšlienka toho, čo asi práve prežíva Sherlock ho inšpirovala k tomu,
aby sa venoval partnerovi omnoho intenzívnejšie.
„Nie, to len ty to tak chceš...“
hlesol nahnevane.
Nahý klesol k jeho nohám.
Nešťastný, utrápený. Jim ignoroval nepríjemné bodnutie, ktoré prešlo jeho
telom. A spojilo sa s bolesťou, ktorú spôsobil on. Vedel to, vedel,
že by to nemal robiť, ale nemohol si pomôcť.
„To, čo chcem ja, je pre teba
zákonom. Povedal si, že kvôli mne urobíš čokoľvek.“
„Nechaj Holmesa. Nech si rieši tie
svoje prípady. Teba, aj tak nechytí. Nedovolíš mu to. Prečo musíš za každú cenu
riskovať život? Čo ak nevyhráš? Čo ak vyhrá on?“
Jim klesol na kolená k nemu,
objali sa. Vedený impulzom, ktorému ani on sám nerozumel. Partnerova blízkosť
bola dôležitá, nezaujímali ho žiadne dôvody, potreboval ho len cítiť pri sebe,
možno už naposledy.
„Nejaký čas sa nebudeme vídať.
Ostaneš tu a budeš čakať na ďalšie príkazy. Potrebujem voľné pole pôsobnosti, aby som to
všetko mohol zvládnuť tak, ako som si to naplánoval. Podľa tvojej reakcie
usudzujem, že bude lepšie ak ostaneš doma. Mám pre teba len jedinú odpoveď. Poznáš ma, Sebastian. Vieš, čoho som
schopný, ale ty sa nevzdávaj. Nevzdávaj sa, až kým nedostaneš posledný odkaz.“
Potom sa vymanil z jeho zovretia
a začal sa obliekať. Každý pohyb bol preňho nesmierne ťažký. Napokon sa
však predsa len obliekol a podarilo sa mu dostať sa z ich bytu.
Netušil, že to bude také...že
čiastočne bude túžiť potom, aby sa mohol otočiť a utešiť svojho priateľa,
ktorý stále neprestával plakať. Kde sa to zobralo v celom tom šialenstve?
Tú otázku si kládol niekoľkokrát, ale nikdy nenachádzal odpoveď. Vedel, že ho
môže zastaviť, ale neurobí to. Vedel, že sa ho nebude pokúšať zadržať násilím.
Stále bol aj jeho zamestnávateľom a jeho príkazy museli byť rešpektované. Miloval
toho muža, s istou dávkou šialenstva a nepochybne aj posadnutosti,
ale aj to bola istá forma lásky. Jediná, akej bol vôbec schopný. A vedel,
že bude stáť pri ňom, aj keby to znamenalo, že ho nemôže zachrániť. Aj keby to
znamenalo, že bude riskovať všetko, vrátane ich vzťahu. Mobil mu zavibroval vo vrecku.
Prečítal si najnovšiu správu. Bola od Johna, presne taká akú očakával. Podarilo
sa mu presvedčiť ho, aby si začal so Sherlockom. Nemohol sa dočkať toho, aké to bude, keď
príde pád.
