Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
„Potom to už bolo lepšie?“
„Áno, mal pravdu. Rýchlo som si
zvykol...“ neochotne pripustil Gareth. Rozhodne preňho nebolo príjemné priznať,
že napriek všetkému, bol určitým spôsobom spokojný, že sa dostal do jeho
starostlivosti, aj keď práve v tomto okamihu bol ešte stále tak trochu
urazený.
Lucy sa natiahla po jednom
z nových kvietkov.
„Naozaj nechceš ísť za ním...
Pozri, tento sa nám naozaj podaril...“
Rezolútne pokrútil hlavou. Nebude
ho prosiť, aby s ním mal sex a nebude sa ospravedlňovať ani za to, že
to chcel. Nič z toho jej samozrejme povedať nemohol. Rozhodne
v žiadnom prípade niečo také nepovie, ani keby ho mali mučiť.
„Tak dobre...“ nedbanlivo
pokrčila plecami a pokračovala v dorábaní ďalších kvietkov.
Projekt mali hotový, až tesne
pred obedom. Počasie vonku sa dovtedy poriadne zhoršilo. Pôvodne mala prísť
Lucy domov už v nedeľu večer, ale napokon zavolali do domova, že ešte
ostane na noc, rovno ju odvezú do školy a vráti sa až po vyučovaní. Lucy
si pre istotu zobrala aj knihy na pondelok, bola pripravená na všetko.
Našťastie to zdvihla jedna z chápavejších vychovávateliek a na nič sa
priveľmi nevypytovala.
„Rozmýšľala som aj o tom
tvojom plese. Možno viem, koho by si mal pozvať. Nezaručujem ti, že bude
súhlasiť, ale rozhodne je veľmi milá a tak... Ale pozvať ju musíš ty...“
„O koho ide?“
„Určite ju poznáš aj ty... Delia
N... dcéra jedného mecenáša, čo podporuje náš detský domov...“
Musel uznať, že to bola rozhodne
dobrá voľba. Zbežne ju poznal, bola celkom milá, také to dobré dievča, ktoré
nemalo s nikým vážnejšie konflikty, občas si v škole pozdravili.
A niekedy spolu robili aj projekty. Nevedel, prečo mu už dávno nenapadlo,
že by ju mohol pozvať. Rozhodne si to vedel predstaviť.
„Dobrý nápad. Pokiaľ ju ešte
niekto nepozval tak to urobím,“ rozhodne tušil, že bude musieť poriadne
pozbierať odvahu. Aj keď to malo byť iba priateľské pozvanie, nebolo ľahké len
tak niekoho zastaviť a požiadať.
Ešte chvíľu debatovali o všetkom
možnom. Až kým napokon nezišli do jedálne na obed. Gareth mal trochu obavy, ale
napokon boli dosť neopodstatnené, keďže pán B na nich za stolom nečakal. Opäť
tam našiel len doktora Simona.
Pozdravili sa dosť chladne, a potom
už len sústredil svoju pozornosť na jedlo.
„John ma požiadal, aby som ti
odovzdal odkaz. Musel odísť kvôli nejakým nečak...“
„To je v poriadku. Nemusíte
mi nič vysvetľovať.“
Doktor Simon sa naňho zamračil.
„Je to dôležité. Zdôrazňoval, aby
som ti nezabudol povedať, že...“
„Nezaujíma ma to,“ skočil mu do
reči.
Doktor Simon si ho nahnevane
premeral, ale viac sa mu nesnažil nič vysvetľovať. Lucy ho čoskoro zatiahla do rozhovoru. Nechal
ich, nech preberajú čo len budú chcieť.
Po zvyšok dňa akosi nemal náladu.
Dosť skoro sa vrátil do svojej izby. Neskôr sa šiel aj trochu prejsť napriek
zlému počasiu.
Keď sa vrátil, Lucy mu priniesla
do izby koláč. Pozreli si nejaký film, boli aj na nete a celkovo čas
ubiehal akosi prirýchlo. Zvyšok dňa ubehol v relatívnej pohode, keďže sa
jej napokon podarilo preraziť tú bariéru, ktorú si okolo seba začínal stavať.
Večer sa už opäť usmieval a vtipkoval. Šiel do postele príjemne naladený.
Lucy ho napokon presvedčila, aby si pozreli Avatar. On po celý čas rozmýšľal o tom,
aké by to bolo, keby sa Jake radšej zamiloval do nejakého mužského príslušníka
kmeňa...
A zrejme sa o tom nemal
zmieňovať, lebo Lucy neskôr otvorila hru sims a nahrala mu tam príslušné
postavy, aby si mohol vyskúšať, akoby to vyzeralo...
Rozhodne sa s tým chvíľu
hrali, až kým neboli úplne spokojní. Horšie bolo, že Lucy objavila ďalšie
postavy a veľmi rýchlo vytvorila celé mesto. Plné relatívne škandalóznych
párov. Vedel, že Lucy má rada túto hru, rada vytvárala aj postavičky a šlo
jej to dosť dobre, keďže na počítačoch v domove im ju niekto nainštaloval
a odvtedy to bola jej obľúbená zábava.
„Čo by som ti ešte mala vytvoriť.
Pokojne si zaželaj čo chceš?“
„Tebe to naozaj ide veľmi dobre.
Čo tak skúsiť niečo ťažšie... Urob mňa, pána B a aspoň túto izbu...“
vedel, že má rada takéto výzvy a rozhodne jej mienil dopriať poriadnu
úlohu.
„Okej. Daj mi asi tak dve hodiny
a budeš mať všetko. Dovtedy sa nejako zabav. Chcem, aby to bolo
prekvapenie...“
„Dobre. Pôjdem zatiaľ do
knižnice?“
„Vy tu máte aj knižnicu?“
„Áno, jasné... vrátim tam nejaké
knihy, ktoré som si minule odtiaľ požičal...“
Vzal si ich z police a vyšiel
zo svojej izby. Rozhodne bol zvedavý na to, či sa jej to naozaj podarí.
On sám nemal taký talent, preto
ho tá hra ani tak veľmi nebavila, keďže aj tak vždy chcel postavy, ktoré neboli
vytvorené a sám to nedokázal.
Prešiel na prízemie až k veľkému
schodisku. A zamieril po ňom rovno do tej najväčšej miestnosti v dome.
Otvoril dvere zažal svetlo a ocitol
sa uprostred pomerne veľkej knižnej zbierky. Niečo také musela rodina pána B
zbierať celé roky, boli tam aj prvé vydania z niektorých diel. Všetko od
klasiky, až po modernú literatúru. Polica najbližšie pri dverách, tam zvyčajne
dávali nové knihy, ktoré boli objednané.
Bolo tam veľa tajných dverí. Pán
B sa raz zmienil o tom, že tam má istú skrytú miestnosť, ale nepovedal,
kde presne, inak by to podľa jeho slov prestalo byť tajomstvo.
Gareth našiel príslušnú sekciu,
vyštveral sa po rebríku a všetky knihy uložil, na ich miesto. Celé dve
hodiny samozrejme nemienil tráviť tu, ale možno sa mu to aj podarí. Raz tu
strávil dokonca aj tri v márnej snahe, nájsť tú miestnosť.
Tentoraz sa vybral úplne opačným
smerom ako predtým, k sekcii, kde boli prevažne historické romány.
Práve, keď sa chystal prejsť k zadnej
polici, pocítil ako ho niekto pevne chytil. Na ústach mal zrazu ruku a niekto
ho držal. Jedna z políc sa odsunula a on pocítil, ako ho niekto
vtiahol do akejsi izby. Rozhodne práve prišiel na to, kde nájde tú tajnú komnatu,
ale nevedel, či je to práve teraz to, čo by naozaj chcel.
Pokúšal sa vymaniť zo zovretia, začínal mierne
panikáriť, až kým si ho tá osoba neobrátila k sebe.
Čelil skúmavému pohľadu svojho
poručníka. A srdce mu tĺklo v hrudi tak silno, akoby mu chcelo
vyskočiť z hrude.
„Pokojne, Gareth. Nemáš sa čoho
báť.“
„Ja sa nebojím,“ odsekol zlostne.
To ty by si sa mal báť.
Pomyslel si.
Bol v náručí svojho
poručníka.
„Prečo si za mnou neprišiel, keď
som ťa o to požiadal?“
„Nemal som čas a vôbec čo tu
robíš? Povedali mi, že si šiel niečo vybaviť...“
„Áno, ale už som sa vrátil.
Odvtedy prešlo dosť času...“
„Zapamätaj si, že kvôli mne si
vždy musíš nájsť čas. Nebudem ti to viac už opakovať. Vždy keď ťa zavolám
prídeš...“
„Nie, ja...“ pokúšal sa vykrútiť
z jeho zovretia, ale výsledkom bolo len to, že ho pán B posadil k sebe
na posteľ.
„Včera sme nemohli byť spolu.
Všimol som si istú vec, ktorá sa nachádzala v mojej izbe. Vec, ktorá by
tam byť nemala...“
„Nechápem.“
„Sledovacie zariadenie. Všimol
som si to práve včas. Musel som ťa poslať preč. Nebola iná možnosť. “
„Prečo by také niečo malo byť v tvojej
izbe?“
„Mám nepriateľov, ktorí hľadajú
spôsob ako zistiť isté veci. Našťastie sa mi podarilo tento problém veľmi
rýchlo vyriešiť. Každopádne táto miestnosť je čistá... Môžeme pokračovať tam,
kde sme prestali...“
Tak to bola tá vec, o ktorej
chcel Simon hovoriť. Rozhodne sám sebe sľúbil, že ho odteraz nebude prerušovať,
ušetril by si tým dosť nepríjemností.
