Pár: M2,
stevard/pilot
Varovanie:
romantika, homofóbia, 15+, vzťah muž/muž
Definitívny počet kapitol: 15. (delené na 2 časti)
Obsah: Misha (30)
pracuje ako stevard v jednej z veľkých leteckých spoločností...
Poznámka autorky: ešte
nikdy som neletela lietadlom, vedomosti mám
len z internetu a zo série dokumentov Letecké katastrofy. Z toho vyplýva
aj správanie členov posádky, ktoré no môže obsahovať isté nepresnosti,
vzhľadom na to, že sa v danej problematike až tak nevyznám.
Poznámka 2: Khan bol rozhodne veľmi inšpirujúci a keďže som chorá a trčím doma tak som sa zrazu dostala aj k tomuto. Benedict ako záporný hrdina sa rozhodne osvedčil. :D
Keďže situácia je taká aká je, tak mi nevadí si občas písať, aj tak to bude až do posledného dňa takže, už nič nestratím, či píšem či nie. Vyjde to narovnako.
Ďalší bozk
rozhodne pomohol k spokojnosti aj súčasnému chlapcovi. Bolo príjemné mať
partnera pri sebe a môcť ho bezstarostne bozkávať, na chvíľu zabudnúť na
to, že ich pred vytúženými prázdninami čaká ešte pomerne náročný let.
Chýbalo mu
jeho objatie, bol šťastný, že sú obaja v poriadku, že je opäť v jeho náručí
a dúfal, že rozvrh k nim bude v najbližších mesiacoch o niečo
priaznivejší. To mu však nikto nemohol zaručiť, preto si radšej vychutnával
prítomnosť.
Napätie sa
však vrátilo, hneď ako začul že sa niekto priblížil k ich malému úkrytu.
Niekto im veľmi zdvorilo zabúchal na dvere. Bol to jasný signál, že ich krátka
prestávka sa skončila.
Misha sa
trochu otriasol. Pokúšal sa dostať späť do pracovného módu, ale opäť bol až
príliš napätý. Bol to prvý let, počas ktorého bola celá rodina na palube, prvý
dlhší let a nemal z toho dobrý pocit, už len z princípu. Opäť sa
to všetko vrátilo. Opäť mal obavy a nedokázal to potlačiť. Nevedel, prečo
ho to práve teraz pochytilo ani čo to spôsobilo. Nechcel, aby to niekto vedel a už
obzvlášť nie jeho partner, že nič nezvláda, že sa opäť všetko rúca a všetky
tie príjemné predstavy sú len lži. Nezvládne to sám, nie ak bude stále tak
ďaleko... Jeho nálady sa opäť striedali a on to nedokázal kontrolovať. Mark
sa od neho jemne odtiahol. Zaznelo ďalšie zaklopanie.
Misha cítil
ako sa jeho telo opäť otriaslo. Hanbil sa. Nevedel, kde sa to teraz zobralo.
Prečo práve on a prečo práve teraz? Miluje túto prácu. Chce to robiť.
Nechce pokaziť svojej rodine prázdniny, ale...
„To nič.
Pokojne si sadni...“
„Ale
lietadlo.“
„Bezo mňa
neodletíme.“
Poslúchol ho.
Sadol si. Dal si hlavu do dlaní a pokúšal sa trochu upokojiť.
Počul ako
Mark tam vonku hovorí s letuškou. Bola to Sandra, spoznal to podľa hlasu.
„Ešte nám dajte
pár minút...“
Počul aj
svojho syna. Nechcel, aby ho takto videl. Nie teraz, keď bol zrazu v takomto
podľa neho úbohom stave.
„Ocko je v poriadku?
Bolo mu bez teba veľmi smutno...“
„Mne bolo bez
vás tiež veľmi smutno... Musíme sa ešte chvíľku spolu pozhovárať.“
„Rozveselíš
ho a potom spolu poletíme...“
„Presne tak.“
Bol rád, že
ich syna zbytočne neznepokojoval. Chcel, aby všetko bolo v poriadku, ak
nie kvôli sebe, tak rozhodne kvôli nemu. On sám si nebol až tak veľmi istý, že
odtiaľ dokáže vyjsť.
Potom sa Mark
vrátil k nemu.
„Prepáč...“ pošepol
takmer nehlučne, zahanbene pritom sklonil hlavu.
On si však k nemu
len tak sadol. Nič nehovoril. Dával mu priestor povedať všetko, čo len bude
chcieť, ale ani to od neho nevyžadoval.
„Mali by sme
ísť...“ chcel sa na niečo rýchlo vyhovoriť, ale kapitán mu to rozhodne nemienil
uľahčovať.
„Máme dosť
času. Toľko času, koľko budeš potrebovať.“
Trvalo mu
chvíľu kým sa mu podarilo povedať mu to, čo chcel. To, čo jeho telo od neho
zrejme aj takýmto spôsobom vyžadovalo.
Chvíľu si
stanovali novú pracovnú hranicu. Dohodli sa
na tom, že takto ďaleko to už zájsť nenechajú. Rozhodne budú potrebovať
nový plán ako to všetko zvládnuť. Ešte zatiaľ nevedeli ako presne to urobia,
ale rozhodli sa, že na tom budú pracovať. Napriek tomu sa cítil už omnoho
lepšie, keď z neho tá ťarcha spadla.
Keď vyšli z tej
miestnosti, cítil sa už omnoho lepšie. Vedel, čo potrebuje a takisto si
mohol byť istý, že jeho partner ho vtom nenechá samého. To ticho medzi nimi
počas posledných týždňov bolo len výsledkom nedorozumenia, ktoré si vysvetlili.
Niekedy bolo naozaj ťažké ustrážiť úplne všetko, z hocijakej maličkosti sa
mohol stať svetový problém, pokiaľ si to ľudia naozaj začali myslieť.
Sandra už
usadila ich syna. Cole sa tváril trochu nespokojne, preto Mark šiel dopredu,
prehovoriť s ním ešte pár slov.
NA DRUHÝ DEŇ...
Cole už od
rána pobehoval po ich apartmáne. Zvykol stávať dosť skoro a neváhal vypudiť
z postele aj rodičov.
Tentoraz sa
mu to podarilo len z jedným z nich.
Mark po
službe spal tak tvrdo, že by ho zrejme nezobudila ani zásahová jednotka. Radšej
ho nechal spať o niečo dlhšie.
Let bol
celkom príjemný, napokon to aj pomerne rýchlo zbehlo. Ľudia sa takisto právali
nadmieru dobre, jednej panej prišlo trochu zle, keďže to bol jej prvý let, ale
dalo sa to zvládnuť.
V kokpite
bola situácia o niečo napätejšia. Museli riešiť nejaký menší technický
problém. Nič čo by spôsobilo veľké starosti, ale zároveň ich to zamestnávalo
dostatočne na to, aby mali plné ruky práce. Dokonca si nenašli čas ani na to,
aby sa o nich postarali tak ako zvyčajne. Nateraz ho však plne zamestnával jeho syn.
„Ocko,
pôjdeme k moru...“
„Isteže áno, ale ešte je príliš skoro najprv
nás čakajú raňajky...“
„A musím sa
kvôli tomu obliecť?“
„Obávam sa,
že je to nevyhnutné.“
Cole ho
chytil za ruku a ťahal ho späť do izby.
„Poďme,
najprv za ockom. Dám mu pusu a on sa zobudí...“
