bonus k poviedke Vlk
Lydia/Decaulion
(v knihe bude doplnené do bonusu 17)
LYDIA
Sledovala ako vyhodili lano na tej
najvyšší konár. Slučka sa okolo neho pevne zovrela, keď ju tie vlčie ruky
zatiahli. Strom nevyzeral dobre, nepáčil sa jej, ale nemohla odtiaľ len tak
odísť, vysmiali by sa jej, keby teraz cúvla. Bola to ich obľúbená hra, tá pri
ktorej dokazovali svoju obratnosť. Prijala výzvu. Chcela sa jej zúčastniť, aby
prinútila tých, čo ju neuznávajú, prijať ju aj keď nebola vlkom. No práve teraz
ten strom ochromoval všetky jej pocity, bral si jej odvahu, jej strach. Pod ním
sa cítila taká prázdna. Nemala tam ísť, priateľ- vlk na ňu čakal na ich zvyčajnom
mieste, aby sa mohli spolu hrať. Určite tam opäť prišiel a teraz je
smutný, lebo ho nechala samého.
„Lez!“ postrčili ju k tomu
stromu. Zakolísala sa, bolo takmer bolestivé dotknúť sa ho. Ani zďaleka také
lákavé ako dotyk jej obľúbeného vlka.
Cítila temnotu, ktorá ho
obklopovala, ale toto bolo omnoho silnejšie, vyťahovalo to z nej všetko
čím bola, cítila sa bezmocná. Bola úplne zmätená tým, čo od nej požadovali. No
napokon vystúpila vyššie, pretiahla si lano cez hlavu, dolná slučka tvorila
akúsi prirodzenú hojdačku a bolo by to naozaj veľmi zábavné
a príjemné, keby od nej nechceli, aby sa hojdala práve na tomto strome. No
už sa dostala príliš ďaleko a nemohla cúvnuť. Odrazila sa a na chvíľu
letela vzduchom, ako na skutočnej hojdačke. Nepríjemné pocity ustúpili do
pozadia. Bola vysoko nad nimi a dívala sa ako si medzi sebou obdivne
šepkajú. Toto zvláštne miesto nad ňou strácalo moc, šamani ho nemali radi, deti
mali zakázané tam chodiť, omnoho väčší strach však mala z toho, že nebude
prijatá.
Odpočítala minúty, ktoré ešte mali
uplynúť. Už bola takmer na konci. Mala sa dostať späť a opatrne zliezť na
dol. Opäť osláviť svoje víťazstvo. A byť jednou z tých, čo nebudú
musieť znášať žiadne ďalšie útoky. A vtedy, keď sa už takmer s úsmevom
vracala do nepriateľskej náruče stromu, sa lano pretrhlo. Ostatné deti sa
rozutekali preč, báli sa trestu za rozdrvenie jej tela. Nikto sa nesnažil ju
zachytiť, aj keď sa o to mohli pokúsiť.
Padala čoraz rýchlejšie, rukami si
chránila hlavu. Posledné čo vnímala pred tým pádom bol strach, nie z toho,
že tu zomrie, ale z toho, že ju tu nájdu ležať úplne porazenú
a bezmocnú. Nevedela, čo presne sa stalo potom, bolo to, akoby náhle
všetko stmavlo a ona už nič nevnímala, nič necítila. Jej pád sa spomalil, cítila
ako sa jej telo napája na prírodnú silu, na niečo čo mohli ovládať len šamani.
Dopadla mimo kameňov, do mäkšej
časti plnej machu a lístia, ale aj tak to nepredstaviteľne bolelo.
A potom to uvidela. Svojho
vlka. Prekonal tú vzdialenosť, ktorá ich delila a po prvý raz sa zmenil na
človeka.
„Mala si šťastie, maličká. Tvoje
schopnosti ťa zachránili... Je dobré, že sa vieš, o seba postarať... Tak
poď. Odvediem ťa domov...“ zdvihol ju na ruky a ona sa cítila čiastočne
v bezpečí a čiastočne ohrozená, ta, ako vždy, keď bola s ním.
Cítila isté prepojenie medzi nimi, niečo také nevysvetliteľné silné, čo
nevzniklo len tak, ale postupne sa to formovalo, odkedy spolu trávili čas
v lese. Na mieste, kam sa chodievala hrávať bol vždy aj vlk a ona ho
považovala za svojho najlepšieho priateľa. Vďaka nemu sa prestala báť iných
vlkov a naučila sa ako s nimi komunikovať. Bol dôležitý, patrila mu a on
patril jej, aspoň tak to cítila. Nepoznala jeho meno, ani jeho ľudskú podobu,
rozumeli si aj bez toho, ale teraz, keď mala možnosť si ho obzrieť, vedela s kým
má tú česť.
„Tak ty si... Deucalion...“ bolo to
ťažké meno, ale dosť často v ich svorke skloňované. Aj jej rodičia
o ňom stále hovorili. O tom, že teraz vychováva alfa dvojčatá, ale nikto
mimo dôležité rodiny o tom nesmie vedieť.
„Je to moje meno,“ pripustil
spokojne.
„Môžem im to povedať?“
„Čo také, drahá?“
„O prírode... o tom čo mi
dala... cítila som, ako mi dala...niečo zo seba...“
„Nie, drahá, teraz o tom
nebudeme hovoriť...“
„Ako sa majú Aiden a Ethan? Sú
stále takí pekní?“
Deucalion sa zamračil.
„Budú silní. Len to je dôležité.“
„Aj my budeme silní?“
„Silnejší než si dokážeš vôbec
predstaviť.“
Ďalej sa ho už na nič nepýtala.
Bolo to prvý raz čo sa zhovárali bez toho, aby bol vlkom. Nechcela ho niečím
nahnevať, tak ako mamu, keď kládla zbytočne veľa otázok.
§§§
„Deucalion, daj mi to dieťa!“
počula, ako naňho jej matka zdesene kričala. To dieťa? Prečo je ona to dieťa?
A kam by mala ísť? Je tam, kde chce byť. Spojenie s prírodou je
rovnako silné ako to s ním. Lydia počula ako sa hovorilo o tom, že
Deucalion tu na ich území oslepol, že naňho poštvali lovcov. Spomenuli pritom
slovo, ktorému nerozumela, niečo čo znelo ako pomsta.
„Mama, neboj sa...“ chcela jej
povedať, že je so svojím vlkom, ale to by neznelo dobre, zrejme by to ani len
nepochopila.
„Ničoho sa neobávajte pani
Martinová. Neprišiel som vám ublížiť. Našiel som vašu dcéru v lese, spadla
a trochu sa doudierala, ale bude v poriadku...“ ochotne sa zapojil do
rozhovoru vodca alfa svorky.
Natiahla k nemu ruky
a chcela si svoju dcéru vziať, ale on odmietol. Odsunul sa o pár
krokov ďalej.
„Prosím, neubližuj jej, ona nič
neurobila...“
„Mama on mi neublíži... Ja myslím,
že budeme... ako to vy vravíte... hovoríte to tak... ako... partneri...
neskôr... určite...“ nebola si istá presným významom toho slova.
Jej mama sa zatvárila zhrozene,
akoby ju niekto udrel. Lydia to nechápala, nechcela predsa povedať nič
zlé, ešte to tak necítila, nie fyzicky,
ale vedela, že bude....
„Je to ešte dieťa, nesmie tak
hovoriť. Aj keby to tak bolo, viete, že vy sem už nepatríte a...“ prešla k vykaniu,
ale nepoužila dostatočne zdvorilý tón hlasu.
Nahnevala ho. Lydia to cítila.
Vedela, že ju chce zložiť na zem a napadnúť jej matku. Urobil by to.
Lydiin otec našťastie pribehol
k nim a tváril sa pritom, akoby mu práve teraz hrozili smrteľné
zranenia.
„Náš alfa vás očakáva
v hlavnom dome tak ako vždy... Nemali by ste ho nechať dlho čakať...
Deucalion, žiadam vás, aby ste moju dcéru do našich sporov nezaťahovali... Je
ešte príliš malá na takéto veci a je človek...“
„Súhlasím s vami, pán Martin.
Vskutku by ju niečo také nemalo ovplyvňovať. Neverím na také veci, už raz sa mi
to vypomstilo. Preto vám pomôžem... Vezmem jej spomienku na mňa, ako na aj na
to, čo o mne povedala. Bude si môcť slobodne vybrať bez toho, aby ju
ovplyvňovali takéto nezmysly.“
„Máte pravdu. Ďakujem vám za...“
To
bolo všetko, čo temnota odhalila.
