 |
| BONUS |
varovanie: bonus k poviedke Vlk, tzv. abusive relationship
pár: Lydia/Deucalion, Danny/alfa dvojčatá
LYDIA
Rozkladala veštecké
kocky v malej kúpeľni. Už dlho nič nevidela, všade okolo nich sa
roztvárala len temnota. Neprichádzali
žiadne ďalšie odpovede. Zhrnula svoje obľúbené drevené figúrky, neznášala
veštenie z takých, ktoré čo i len náznakom pripomínali zvieracie
kosti, tieto vlastnoručne vyrobené ich kmeňovým šamanom, boli o niečo
príjemnejšie a lepšie voňali. Umiestnila ich späť do vrecúška, ale asi
najdlhšie držala v rukách figúrku vlka,
tá bola asi najvýraznejšia a prejavila sa v každom dnešnom hode,
všetko ostatné odniesla temnota. Keď ju aj vlk omrzel, zložila ho
k ostatným do svojej tašky. Potom sa ešte raz pozrela na svoju tvár
v zrkadle, skontrolovala ako vyzerá, upravila si šaty, opäť bez nejakého
hlbšieho významu, keďže on nemohol v žiadnom prípade vidieť ako vyzerá.
Prečo
by ju malo zaujímať, či to vidí alebo nie?
Chce len
vyzerať dobre.
Napomenula samu seba,
hneď ako jej myšlienky zablúdili k nemu. Je dobré, že je slepý
a starší od nej, rozhodne to tak bude jednoduchšie. Mala by sa tešiť, že
napokon netrval na spárení s ňou, keďže podľa neho je aj napriek duvlkovi, len obyčajným slabým človekom.
Bol pre ňu nebezpečný
ako muž aj ako vlk, ale niečo ju
k nemu priťahovalo. Nemala by niečo také pociťovať, nebola skutočná
vlčica, ľudia to nevnímali tak intenzívne a mala predsa aj lepšie vyhliadky
ako skončiť v područí nejakého
šialenca.
Nevedela, čo chystá,
ani prečo bol tak dlho mimo radar pôvodnej svorky. Navštevovali spolu rôzne
zaujímavé miesta, vždy ju zaviedol niekam, kde bolo pomerne rušno, nikdy nemala
čas sa nudiť, stále boli na cestách a nič jej nechýbalo, keďže nešetril
ani peniazmi, ani ničím čo potrebovala, stále čakala, že niečo urobí. Pozorne
ho sledovala, ale pôsobil takmer ako všetci ostatní nadšení cestovatelia.
Bol k nej slušný,
možno až príliš, ani sa jej nedotkol a dalo by sa povedať, že spolu istým
spôsobom dobre vychádzali, keďže doteraz neurobil nič, čo by jej mohlo hoci len
náznakom ublížiť. Boli to muky, lebo nevedela, čo všetko má pre ňu ešte pripravené. Niečo však
zlepšilo jeho náladu v posledných dňoch, ale nič viac sa jej zistiť
nepodarilo, jeho odpovede boli dokonale vyhýbavé a neustále ju zamestnával
inými činnosťami.
Srdce jej poskočilo,
keď niečo zavylo a udrelo do dverí. Zľakla sa tak veľmi až si musela na
chvíľu sadnúť. Neustávalo to, dvere by
aj tak mohli povoliť, tak ich otvorila a pripravila sa na všetky možné
dôsledky, dokonca aj na boj, no neočakávala že na sebe pocíti váhu ťažkého
vlčieho tela a sladkastý pach krvi. Nanešťastie nepatril jej, neuhryzol ju
ani na ňu nezaútočil, len ním bola pritlačená k zemi, a keď sa
pozrela do jeho očí, už nemala najmenších pochýb, kto sa to vrátil domov.
Žiadny iný slepý vlk
nemohol vyzerať tak hrozivo a nepochybne ani žiadny iný by len tak ľahko
v meste neprežil. Teraz, keď ho pozorovala dlhšie, vedela, že nie je ľahké
byť slepým predátorom, ďalšie zmysly mal intenzívnejšie a bojoval rovnako
dobre, ako ostatní vlci, ale to sa rozhodne nepodarilo všetkým, ktorí takto
dopadli. Dozvedela sa od jeho známych, že to bol takmer zázrak, že dokázal
takto fungovať, možno mal šťastie, že o zrak prišiel už ako plnohodnotný
alfa.
Tmavohnedú srsť na krku
mal zlepenú krvou, otriasla sa od odporu, ale napokon sa prekonala
a dotkla sa ho.
Nehojilo sa to tak
dobre, akoby očakávala. A musela to robiť veľmi opatrne, aby na ňu kvôli
bolesti náhodou nezaútočil/i, nevedela nakoľko je pri zmysloch. Nebol v poriadku, vrátil sa k nej
a doslova sa jej zveril do rúk aj so svojimi zraneniami, čo by pri plnom
vedomí určite urobil len veľmi nerád. Jeho vlk prebral kontrolu a hľadal len svoju
neoznačenú partnerku.
„To bude dobré... ani
to veľmi nebolí, však?“ prihovorila sa mu.
Malé zaklínadlo by
mohlo urýchliť hojenie, už sa na to aj chystala, keď si uvedomila s kým má
tú česť. Nemala by mu pomáhať ani liečiť jeho rany pre všetkých by bolo
najlepšie, keby utrpel jednu smrteľnú a už sa z toho nedostal. Hneď ako si na to
pomyslela duch vlka venoval jemné štuchnutie jej ľudskej duši. Vrčanie
nespokojnosti prešlo jej hlavou až kým ju poriadne nerozbolela.
No nemohla mu ublížiť,
on ju už toľkokrát videl bezbrannú a nikdy nič neurobil. Nepochybne by
mala využiť každú príležitosť, ale čím dlhšie na vlka hľadela, tým viac bola
presvedčená o tom, že niečo také
urobiť nedokáže. Nie je taká ako on. Nezbavuje sa problémov takýmto spôsobom.
Zavrčal, srsť sa mu na
krku zježila, ale jeho hnev bol skôr smerovaný kamsi inam, akoby ešte stále
cítil nebezpečenstvo, ktoré ho zahnalo domov.
„Čo tam je?“ opýtala sa
ho.
Hovoriť s ním ju
upokojovalo, aj keď bolo zjavné, že jej neodpovie. Niečo uvidela, niečo čo sa
na nich dívalo cez pootvorené dvere, temnota v tej najhoršej forme, aká
len mohla byť, nedokázala sa ani hnúť, keď hľadela do tých krutých očí...
„Pyrrha...“
Tá vec to povedala
ženským hlasom, a tak rýchlo ako prišla sa aj stiahla. Vlk ešte nejaký čas
vrčal, ale napokon ostal ležať pri nej, čiastočne opretý tak, aby sa ho mohla
dotýkať, urobila to... Hladila ho, jemne liečila to poranenie, pochádzajúce od
nejakej temnej bytosti.
DANNY
Pripravoval sa na
slávnosť, ktorá mala celú svorku opäť spojiť, aspoň čiastočne, keďže vyjasnenie
si hierarchie bolo len prvým krokom ako všetko rozbehnúť. Každopádne po
oficiálnej časti, prijatí nového alfu a všetkých tých mrzutých
rituálov, mala začať tá pravá zábava, veľká party, hudba, pitie, dievčatá
a chlapci tancujúci a zabávajúci sa až do rána. A dobré jedlo
rozhodne veľa dobrého jedla, určené špeciálne na takéto sviatočné príležitosti...
Rovnako ako jeho obľúbené koláčiky, už dlhšiu dobu nemal možnosť ochutnať,
nemohol sa ich dočkať.
Skočil sa prezliecť
z tradičného oblečenia, ktoré mal ako partner dva dvojčiat do pohodlných nohavíc a čierneho trička.
Netrvalo to dlho
a miestna mládež už mala veci pod
kontrolou, z čoho vyplývalo hlavne to, že sa na slávnosť akosi dostalo
aj pivo, hlasná hudba a všetko, čo k tomu patrilo. Aj on si šiel
zobrať svoj pohár, aby sa trochu
uvoľnil. Potom hľadal jedného zo svojich partnerov. Podľa možnosti radšej
Ethana. Jeho brat sa mu síce ospravedlnil, ale znelo to tak trochu silene
a nemal z toho dobrý pocit.
Rozhodne cítil tú spolupatričnosť
všade na okolo. Svojich partnerov zatiaľ nenašiel, ale uvidel niekoho, kto stál
za to, aby sa pri ňom pristavil.
„Scott?“
„Ahoj, Danny...“
Vyzeral dobre,
vyspelejšie ako naposledy, keď ho videl a nebol mŕtvy. To samo o seba
bola rozhodne príjemná novinka.
Scott zmizol po jednom
výlete do lesa, stalo sa to pred pár rokmi, nikto nevedel, čo presne sa tam
odohralo, od tej doby bol nezvestný.
„Kde si bol? Všetci ťa
tak dlho hľadali... Čo tvoja matka už to vie?“
„Nie, nič nevie.
A nemuseli ste ma hľadať. Nič vážne sa mi nestalo...“
Ukázal mu svoje červené
oči.
„Rád som ťa videl,
Danny, ale už musím ísť...“
Člen
alfa svorky. Scott bol tiež s nimi.
Preblesklo
mu to mysľou. Jeho zmiznutie tiež obklopovala temnota, preto zrejme nič
nezistili ani po značnom úsilí.
Pocítil ako ho niekto
objal okolo pása a privinul si ho bližšie.
Partner ho našiel.
Od davu sa oddelil aj
Aiden, pristúpil k nim a pred všetkými ho pobozkal.
