pár: Stiles (Jennifer Blake)/Derek
varovanie: zámena tiel, romantika, jednorázovka delená na 5 častí, smrť.
Obsah: Stiles zistí, že sa stal obeťou útoku démona.
poznámka: pokiaľ sa vám časť páčila prípadne aj nepáčila, (názory sú vždy rôzne) pokojne si vyskúšajte moje nové hviezdičkové hodnotenie, zatiaľ je to to najlepšie externé čo som našla, keďže na blogu nikdy nič poriadne nefunguje.
Najbližšie štyri dni si s Derekom vymieňali len správy. Neprišiel za ním, pozoroval ho len z diaľky. Nebol
z toho ktovieako nadšený, potreboval vidieť aspoň jeho, začínalo mu to
naozaj chýbať, keďže bol jedinou osobou, ku ktorej sa mohol priblížiť bez toho,
aby vzbudil nejaké podozrenie. Nepredpokladal, že problém stojaci medzi nimi
predstavuje len ten škrabanec na nohe, niečo také by už dávno malo byť
zabudnuté, Derekove správy však boli dosť vyhýbavé, dosť zvláštne, akoby sa
pokúšal niečo pred ním zatajiť a želal si, aby sa chvíľu držal ďalej od
neho, no nebol si istý, či to zvládne. Tá samota mu už začínala dosť liezť na
nervy.
Niekoľkokrát stretol svojho otca v meste, videl na ňom, že je
zúfalý, stačil jediný pohľad naňho a cítil sa hrozne, ako nejaký zradca,
ktorý sa len díva ako jeho otec trpí a nič s ním neurobí, no darach
mu veľmi rýchlo pripomenul, čo by ho čakalo, keby sa odvážil odhaliť ich
tajomstvo. Otec by mu zrejme aj tak
neveril, dokonca aj ostatní by zrejme pochybovali o jeho zdravom rozume,
keby za nimi prišiel s niečím takým, no to by D musel pustiť
z vodítka, nateraz súhlasil len s tým, že ho láskavo prepustí
k mrzutému vlkolakovi. Pre istotu mu aj písal, aby bol na jeho príchod
pripravený. Jej partner proti tomu nič nenamietal, celkom sa na to tešil, možno
sa konečne dozvie aj niečo nové nielen to, ako sa majú správne drviť isté byliny,
aby sa mu podarilo vytvoriť omnoho väčší magický kruh.
Na šiesty deň, keď už mal takmer všetko na nový rituál pripravené,
rozhodol sa prekvapiť ho svojou
návštevou. Oblečený stále v nohaviciach, ale iných, než tie, ktoré nosil
do školy, mierne namaľovaný a doslova nadšený tým, že mu konečne bude
venovať pozornosť niekto iný než kolegovia v práci, a bude môcť
odložiť opravu tých slohových prác, ktoré musel na darachovu výslovnú žiadosť zadať štvrtému ročníku, netrpezlivo
prešľapoval pred vchodom do domu mrzutého
vlka.
Keď sa vo dverách objavil Derek, dostal chuť ho vyobjímať, keďže to bol
po dlhom čase človek, s ktorým
aspoň nemusel predstierať, že jediné čo ho zaujíma sú polročné výsledky miestnych
detí.
No stačil len jediný pohľad naňho a dokázal akurát tak pozdraviť:
„Ahoj...“
Nervózne zamával, nevedel kde sa to v ňom práve teraz zobralo, také
to nervózne gesto.
Okamžite bol chytený za ruku a vtiahnutý dovnútra. Nesťažoval sa,
keď bol na chvíľu úplne stratený v objatí svojho požičaného priateľa. Nechápal prečo cíti radosť, prečo je zrazu
taký šťastný len kvôli tomu, že ho objal on. Opäť to pripisoval svojmu
momentálne dosť osamelému životu. Nenamietal ani proti pár bozkom, dokonca mu
ich aj oplatil v rovnakej miere ako ich dostával, ich aj vrátil. S ním
to bolo také... neskutočne jedinečné... Možno preto, že to bol prvý muž,
ktorého pobozkal, niežeby niečo také niekedy plánoval.
Derek bol tak trochu napätý, cítil to z jeho nervózneho postoja, aj
z toho, ako sa vlk prejavoval počas toho, ako bol
zatlačený ďalej do domu. Vyzeralo to akoby sa musel naozaj veľmi kontrolovať,
aby sa aspoň čiastočne nepremenil.
„Stalo sa niečo, je všetko v poriadku...“
Nechal sa ešte chvíľu objímať, doslova si vychutnával ľudsko-vlčí kontakt, keďže to bolo za posledné dni možno prvý raz, čo sa ho
niekto takto dotkol. A jeho telo malo isté túžby, ktoré akosi
nezodpovedali tak úplne jemu, aspoň si tým teda nebol tak celkom istý. Práve
teraz si totiž neželal nič iné len zapadnúť do Derekovej postele... Nebol si istý, či to chce darach alebo on sám
prípadne obaja, vedel len to, že svojho partnera už zrejme nepustí. A kedy
vôbec ho začal takto oslovovať... Nepoznajú sa, aspoň nie takto fyzicky, pamätá
si na to, aké dobré poštuchnutia Derek dáva, ako naňho vrčí a považuje ho
za bezmocného človeka, možno preto nemohol pochopiť, odkiaľ sa v ňom zobral
ten pocit, že k nemu patrí. A nebol sám, kto prejavoval netradičné
reakcie.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, keď
uvidel ako sa alfove oči opäť farbia dočervena, bez toho, aby ho niečím
vyprovokoval.
„Nie, nič... Všimol som si, že vlk na teba reaguje akosi inak než
predtým...“
„Je agresívny, však?“
„Áno, ale skôr preto, lebo ťa konečne prijal a prial by si, aby si
sa s ním bližšie zoznámila.“
„Čo presne to znamená?“
„Predtým sa vôbec neozýval, keď sme boli spolu, teraz by najradšej
prebral kontrolu.“
„Snáď ma nechce zjesť...“
„Obávam sa, že má s tebou iné plány...“
Nepúšťal ho z objatia, a Stiles nebol ochotný sa nikam len tak
posunúť. Chcel byť čo najbližšie pri ňom. Možno to bola tá energia z toho stromu,
ktorú získal, možno práve tá v ňom vyvolávala takú intenzívnu túžbu... Stretol
sa s Issacovým pohľadom, menší vlkolak sa naňho mračil a vyzeralo to,
akoby práve prehltol niečo mimoriadne kyslé, aspoň tak sa práve teraz tváril.
„Dobrý deň, pani profesorka...“
„Ahoj, Issac.“
„Čo tu robíte?“
„Nemáš nič na práci...“ zavrčal
naňho Derek.
„Žiadny strach, už odchádzam...“
zmierlivo zamumlal Issac, zrejme sa so svojím alfa vlkom nechcel dostať
do otvoreného konfliktu, preto radšej šiel tráviť svoj čas niekam inam.
„Ehm... nejaké nové správy o Stilesovi?“ opýtal sa už zo zvyku,
bolo zvláštne svoje meno vysloviť tak, akoby šlo o niekoho iného, ale od
včera nemal žiadne čerstvé informácie a ani nič nestíhal zisťovať, keďže
Derekove správy len veľmi stručne a D mu dal prácu, konkrétne pozrieť si
nejaké veci nielen na to, aby zvládol vyučovanie, ale aj na rituál, preto sa
akosi nestíhal tak úplne venovať svojmu podivuhodnému prípadu.
„Nenašli ho ani živého ani mŕtveho... Polícia tvrdí, že ho uniesol
sériový vrah... Taká je oficiálna verzia... No doteraz sa im ho nepodarilo
vypátrať... Aj my sme v koncoch, nevieme, kde by sme ho ešte mali
hľadať... Stále netušíme, kde má Darach svoje miesto... Asi tak pred dvoma
hodinami sme objavili ďalšie telo...“
Stiles mal pocit, akoby mu niekto vrazil päsťou do brucha. On vedel
veľmi dobre, kde asi tak sídli, aj keď si nevedel spomenúť na presnú polohu
a nemal z toho žiadny osoh, keďže musel aj naďalej mlčať.
„Ďalšie telo...“
„Zdá sa, že Darach pokračuje v dokončení svojich plánom...“
Pokúšal sa zhlboka dýchať, aby neprepadol panike. Niečo také nebolo
možné. D predsa nemal svoje telo,
vtom bol Stiles a on určite nikoho nezabil. Nemohol, teda... aspoň si na
niečo také nespomínal.
„Ste si istý, že šlo o štýl toho druida?“
„Nie sú o tom žiadne pochybnosti.“
Neodvážil sa na nič spýtať toho druhého vnútorného hlasu. Netúžil
vedieť, čo sa vlastne dialo, keďže boli tu situácie, keď bol akosi bezbranný, no
pamätal si všetko, čo robil... A nikdy sa neprebudil na nijakom zvláštnom
mieste, okrem tých, na ktoré ho pri plnom vedomí vodila... Nepredpokladal, že
by niečo také dokázal spáchať a potom by si na to vôbec nepamätal, ale
nechcel pokúšať osud, nie teraz, keď Derek sleduje všetky jeho reakcie
a mohol by si to celé zle vysvetliť... Mohol by si myslieť, že skutočne...
„Jenny, si v poriadku?“
„Neviem, ja... len ma to prekvapilo... to je všetko... netušila som, že
opäť začal... myslela som si, že možno sa už nevráti... ja ani neviem...“
Nechal sa odviesť do priateľovej izby.
Sadol si na posteľ a chvíľu naňho znepokojene hľadel. Niečo také
neočakával, ako mohla zabíjať a pritom byť...
Nič nenaruší moje plány,
Stilinski. Nezabúdaj na to.
Hlas D mu pripomenul s kým má dočinenia. Stratil sa späť v jeho
myšlienkach. Tak rýchlo ako sa objavil.
