varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus
pár: Gareth/John a i. , Gareth/Matt (pravý Jack H. z jednej časti) obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina.
varovanie 2: otroctvo, násilie, bolesť, zneužívanie
18+
Hodnotenie
Hodnotenie
Radosť
z víťazstva však netrvala dlho. Pocítil ako sa mu z krku začala šíriť
prudká bolesť. Prešla jeho telom ako elektrický výboj a on stratil
vedomie, skôr než mal možnosť si vôbec uvedomiť, čo ho to zasiahlo.
Keď opäť nadobudol
vedomie, prebudil sa v omnoho menšej izbe, ktorá vyzerala takmer ako
nejaká komora, do ktorej sa niekto snažil násilne natlačiť nábytok.
Ležal na posteli,
ktorá bola dosť úzka a tvrdá, ale on vnímal len svoju nahotu
a blízkosť druhého muža, ktorý mu pevnejšie utiahol putá na rukách. Jeho
pán mal na sebe len nohavice. Pohľadom prešiel po vypracovanej hrudi, zastavil
sa aj prívesku v tvare zámku, mal ho zavesený na tenkej striebornej
retiazke. Bol to veľmi zvláštny šperk, no práve teraz ho skôr zaujímalo to, že
jeho pán sa tváril ako boh pomsty, nádherný, ale zároveň krutý.
„Prečo muž ako vy,
potrebuje otrokov? Mohli by ste mať milenca, možno aj viacerých a ešte
k tomu dobrovoľne,“ opýtal sa, nedalo mu to, aj keď vedel, že by ho nemal
provokovať. No to čo povedal, znelo skôr ako lichôtka.
Pánova tvár sa aspoň
čiastočne oslobodila od hnevu, a trochu sa vyjasnila.
„Pokúšal som sa, ale
zvyčajne sa zľakli toho, čo som od nich požadoval. Nepáčilo sa im, keď som sa
ich snažil kontrolovať, a raz som zašiel priďaleko... A muselo sa to
vyriešiť v rámci finančnej kompenzácie. Toto je moja jediná šanca, ako
získať to čo chcem a zvyčajne to aj funguje.“
„Možno by ste to mali
ešte skúsiť. Nestrácajte nádej, možno nájdete niekoho, kto vás prijme, aj bez
týchto obojkov a podobných záležitostí.“
„Mám teba.“
„Nemôžem vám dať čo
potrebujete...“
Bol atraktívny
a keby boli v inej situácii zrejme by mu jeho pozornosť lichotila,
ale takto nedokázal vnímať jeho krásu bez toho, aby zároveň nepociťoval strach z toho čo s ním tento muž
môže ešte urobiť. No napriek tomu pocítil isté zadosťučinenie, keď sa pohľadom
dotkol začerveneného miesta na mužovom líci. Bolo trochu opuchnuté
a zrejme ho to muselo aj dosť bolieť. Potešilo ho to, ale nedal to najavo,
len tam pokojne ležal. Pán ďalej pokračoval v rozhovore.
„Dáš mi všetko, čo od
teba budem požadovať.“
„A čo ak nie?“
Telo ho bolelo,
potreboval sa z toho všetkého spamätať, a najlepšie čo mohol urobiť
bolo neprovokovať nepriateľa, kým bol on sám zraniteľný, ale nemienil opäť stratiť sám seba, tak dlho
mu trvalo, kým pod tou vrstvou otroka opäť objavil svoje ja. Chcel sa držať tej
svojej pravej podstaty až do konca.
„Možno ti to nikto
nepovedal, ale čip má v sebe aj trestajúcu
sekvenciu...“ Matt mu ukázal svoj
prsteň. Predtým si ho nevšimol, ale teraz ho videl veľmi jasne.
Nápadne mu pripomínal
ten, ktorý nosil Whyatt, ale táto verzia nebola až taká ostrá, ale skôr hladká,
akoby to bol nejaký typ obrúčky. Stlačenie na tom správnom mieste však
rozšírilo bolesť do jeho tela.
Kričal.
Takmer sa to nedalo
zniesť. Bolo to omnoho horšie, ako všetky tresty, ktoré dosiaľ dostal.
a zanechávalo to za sebou pocit horší než čokoľvek, čo predtým zažil.
Pochopil, že takto ho zrejme potrestal, aj v izbe, musel to stlačiť, tam
na tej zemi, kým si on vychutnával pohľad na to, ako sa mu ho podarilo zložiť.
Telo mal citlivé na
dotyk, bolesť ho neopúšťala ani potom, ako muž svoj trest ukončil.
„Predpokladám, že táto
odpoveď ťa dostatočne uspokojila. Takéto tresty používam len veľmi nerád
a robím to len vtedy, ak sa otrok rozhodne napadnúť ma fyzicky. No toto je
tvoja prvá noc v dome a ja predpokladám, že to, čo sa naučíš dnes, si
budeš veľmi dobre pamätať a takýmto problémom sa vyhneme. Je ti to jasné?“
„Áno,“ hlesol
nespokojne.
„Áno, pane,“ opravil
ho.
„Áno, pane...“
zopakoval poslušne.
Spokojný Matt mu
zložil putá. Gareth chvíľu zvažoval, či by sa nemal o niečo pokúsiť, ale
bolesť, ktorú pocítil pri čo i len najmenšom pohybe ho presvedčila, že by
to nebolo najvhodnejšie.
„Je to tvoja prvá noc
v tomto dome, preto z tvojho správania nebudem vyvodzovať žiadne
ďalšie dôsledky. Budeme predstierať, že sa nič nestalo. Pošlem ti sem tvojho trénera, aby sa o teba postaral...“
Garethovi sa značne
uľavilo, keď jeho pán opustil miestnosť. No netrvalo dlho a do jeho novej
pomerne skromnej izby, prišiel pán B.
Mladý otrok sa otočil
na bok a schoval si hlavu pod vankúš. Posledné čo potreboval, bolo to, aby
mu ešte aj kázal o tom, ako sa má správať k svojmu pánovi.
„Choď preč!“
„Otoč sa ku mne, musím
ťa prezrieť,“ požiadal ho potichu.
Obával sa toho, že by
ho mohol otočiť násilím, tak to radšej urobil sám, čo by mu spôsobilo možno
ešte väčšiu bolesť, takže to urobil.
Pán B mu rýchlo
prezrel krk, skontroloval celé telo, mal so sebou aj nejaké veci, ktoré si
porozkladal po menšom stolíku.
Priložil mu niečo
studené ku krku, starostlivo to ponatieral a potom použil niečo iné
a pomerne mazľavé na celé jeho telo. Bolesť poľavila, mladíkove telo sa postupne uvoľňovalo pod
jeho upokojujúcimi dotykmi.
„Je to lepšie?“ opýtal
sa ho, keď už konečne skončil, ale Gareth si stále prial, aby sa ho mužove ruky
neprestali dotýkať. Nevedel prečo, hneval sa sám na seba, že na niečo také
vôbec pomyslel, ale v jeho predstavách, v tých, ktoré mal
o pánovi B skôr sa k nemu správal nežne a staral sa oňho.
Zrejme preto odpovedal
na jeho otázku, aj keď pôvodne chcel trucovať o niečo dlhšie.
„Áno, omnoho, ale...
čo to má všetko znamenať?“
John odložil všetky
veci nabok a sadol si k nemu.
„Neostalo mi nič. Žiadna rodina. Ty si jediný, komu na mne skutočne
záležalo a ani teba som nedokázal ochrániť... “
Celé telo sa mu po
tomto vyznaní chvelo, prial si, aby mohol byť tým, kto ho objíme, ale nebol
taký blázon, aby ešte raz niekomu z dvojičiek skočil na pekné rečičky.
„Stále tomu
nerozumiem...“
„Keď som sa vrátil
domov, čakalo tam na mňa prekvapenie...“
Johnova spomienka
Stál pred poloprázdnym domom, z ktorého boli postupne vynášané
posledné kufre. Jeho manželka tam už nebola.
Ostala tam už len jeho dcéra, ale ani tá nevyzerala byť nadšená tým, že
sa práve teraz rozhodol vrátiť k nim.
„Čo to má znamenať, Eryn?“
Nedívala sa naňho, absolútne ho nerešpektovala, predpokladal, že niečo také
by si k jeho bratovi nikdy nedovolila.
„Sťahujeme sa. Joel nám vybavil vhodné bývanie ďaleko odtiaľto. Bude to tak
lepšie, pre nás všetkých... Ak dovolíš...“ obrátila sa k dverám
a chystala sa ich zamknúť. Schmatol
ju za ruku, a prudko obrátil späť k sebe.
„Nemôžete len tak odísť! Nie bez môjho súhlasu!“
„Tvoj súhlas mama vôbec nepotrebuje a ani nikto z nás. Joel jej
povedal o tvojej minulosti, už dávno, ostávala s tebou len preto,
lebo jej to prikázal, lebo tvrdil, že ťa ešte potrebuje, ale to sa už
skončilo.“
Vytrhla sa z jeho zovretia a zamkla dom, kľúče vložila do rúk
mužovi, ktorý dohliadal na sťahovanie.
„Nerozumiem.“
„Prepáč otec, ale tak to skrátka je. Mal by si sa s tým zmieriť, ani
ty už tu nemáš žiadny život. Joel za teba podal výpoveď v práci,
a podpísal aj rozvodové papiere. Aj peniaze z tvojich účtov sú preč,
ak máš dosť rozumu tak, sa odtiaľto vzdiaľ, skôr než upútaš Joelovu pozornosť.
Už ťa viac nepotrebuje, plánuje ťa opäť predať...“ na chvíľu to vyzeralo tak,
akoby jej ho bolo ľúto, ale to bolo horšie, než tá počiatočná ľahostajnosť.
„Eryn ja...“ chcel jej to vysvetliť, povedať, jej ako to všetko
v skutočnosti bolo, ale ona zdvihla kufor a pokračovala späť k autu.
No na poslednom úseku sa ešte raz otočila, pustila kufor a vrátila sa
k nemu.
„Chce zrušiť aj tvoju legitimáciu slobodného, už ťa viac nebude chrániť,
vráti ťa do databázy, dobre vieš, čo sa potom s tebou stane.“
Bolo mu jasné, čo ho čaká, ak ostane nechránený a prevalí sa jeho
minulosť v istých dosť nebezpečných kruhoch. Stále tomu nemohol uveriť,
jeho brat sa proti nemu postavil, úplne ho odrovnal, po dcérinom odchode si to
všetko overil, mala pravdu, zrušil celú jeho identitu, zbavil ho všetkých
záväzkov a už viac nemal nič.
Súčasnosť
„Čo je to databáza
a legitimácia slobodného?“
„Databáza je niečo ako ponukový list
s menami a tvárami otrokov, niečo ako reklamačná kniha pre majiteľov.
Nachádzajú sa tam otroci, ktorí prešli výcvikom, ale ich páni s ním neboli
spokojní, a rozhodli sa ich vyhodiť a požadovať za nim vrátenie peňazí. Takíto otroci sa zvyčajne stávajú terčom násilia,
nikto ich nechráni a nikto im ani len nepomôže... Ak sa raz dostaneš do
tej databázy, tvoj život sa stane neznesiteľným... Maniaci rôzneho druhu ju
považujú za svoj lovecký lístok, a môžu s neho vyberať bez
obmedzenia... Legitimácia slobodného mi umožnila dostať sa z tejto
databázy a získať privilégia pána, ale teraz hrozilo, že sa moje meno
vráti do tej databázy... a budem opäť v ohrození života...“
„Ako sa mu to mohlo
podariť? Ako je možné, že ty si bol otrok, veď ste predsa...“
„Keď ma Joel našiel,
bol som...“
„Áno v dobrej
rodine, ako mi to povedal...“ netrpezlivo dokončil Gareth. Takéto veci mu jeho
druhý strýko porozprával s veľkým nadšením.
„Možno to bola dobrá
rodina, ale ja som pre nich nebol dieťaťom. Bol som otrok.“
„Ale veď oni ťa predsa
adoptovali.“
„Tak to vyzeralo, ale
oni to za adopciu nikdy nepovažovali.“
JOHNOVA SPOMIENKA
Po návrate so školy sa musel upraviť a nasadiť si
obojok, tak ako to od neho jeho pán požadoval.
Nemal dovolené stretávať sa s nikým iným mimo
domu. S ľuďmi sa zvyčajne nezhováral, považovali ho za uzavretého
a namysleného chlapca, ktorý sa dostal do zámožnej rodiny, nemali ani
poňatia, čo to v jeho prípade znamenalo.
Sedemnásťročný mladík vrhol znechutený pohľad na
posteľ, na ktorej naňho čakal jeho pán.
„Kde si toľko, John?“
„Už idem...“
Zložil tašku do kúta a zamieril k nemu.
Nepáčil sa mu, nepriťahoval ho, nebol preňho otcom ale ani mužom, s ktorým
by dobrovoľne trávil svoj čas, no nemal možnosť uniku, vychovávali ho ta. Nemal
vlastnú osobnosť, nikdy nič neznamenal, učili ho len poslúchať... Trestali ho
za to, keď prejavil čo len náznak akéhokoľvek vzdoru. Nevedel, kým je, nemal
právo na nič. A jediné čo by ho malo zaujímať bolo
pánovo blaho a potešenie.
Muž ho nešetrne stiahol k sebe na posteľ.
Netrpezlivo mu zovrel vlasy a pritisol ho
k svojmu penisu.
„Áno tak to je dobré, len pokračuj...“
Súčasnosť
„Bol som otrokom toho
muža a tej ženy... Robil som všetko, čo odo mňa chceli... Joel mi pomohol
dostať sa odtiaľ a ja som... plnil všetky jeho príkazy, robil som to, čo
mi povedal, lebo mi sľúbil, že ma ochráni a už nikdy viac nedovolí, aby mi
niekto urobil také veci... Prešiel istý čas a on, a ja sme boli
nerozluční, robil som preňho všetko, čo potreboval, on sa vyhováral na mňa ja
na neho, vždy nám to vychádzalo nikto nebol vinný, nikomu nikdy nič
nedokázali... Vlastnil môj život, pomaly postupne ma vytláčal, a ja som
nemal silu mu čeliť, chcel rodinu, tak som mu ju vytvoril, chcel ťa sledovať,
tak sme ťa sledovali. Nevieš si predstaviť, ako veľmi ma potešilo, že si ma
chcel práve ty pozorovať, dúfal som, že ma aj oslovíš... ale ty si to nikdy
neurobil, tak som sa o to pokúsil tam pri tých tvojich ružiach. A potom
nás uvidel zhovárať sa tam. Pochopil, že ma zaujímaš... Tak urobil tie veci,
aby ma opäť dostal na úplné dno... Nedokázal som sa mu postaviť, vyhrážal sa,
že ťa pošle preč a ja ťa už nikdy neuvidím, že sa ťa zbaví, ak sa postavíš
medzi nás. Nevedel som, čo mám robiť. Celý život som počúval tých ľudí
a potom Joela, nedovolili mi myslieť, príliš neskoro som pochopil, že som
opäť vstúpil do toho istého otroctva...“
„Nikdy si ani len
nenaznačil...“
„Držali ťa tam, mali
ťa vo svojich rukách a celý čas čakali, či náhodou neurobím chybu. Joel
dúfal, že ma bude môcť opäť predať, tvrdil, že možno pre mňa bude najlepšie, ak
sa vrátim k starému spôsobu života, že na nič iné aj tak nie som dobrý...
Pred svojimi ľuďmi sa tváril, že ma uznáva, chcel, aby všetci verili, že vzťah
medzi nami je taký ako na začiatku... Ani nášmu staršiemu bratovi, tvojmu
otcovi nepovedal pravdu, on si myslí, že sme spoločníci tak ako všetci
ostatní...“
Gareth naňho dlho len
mlčky hľadel. Pokúšal sa to celé spracovať, pochopiť a správne vyhodnotiť.
„Sám si ma trénoval,
ako ti teraz mám veriť?“
„Ak by som to neurobil
ja, celý tvoj tréning by viedol on. Nebol by si schopný urobiť to, čo sa ti
podarilo dnes. Jeho otroci poslúchajú na slovo. Uvidíš Issaca a na vlastné
oči sa presvedčíš o tom, ako vyzerá jeho výchova v praxi.“
Mladík neisto pokrútil
hlavou. Mal ešte mnoho otázok, na ktoré potreboval dostať uspokojivé odpovede.
Predpokladal, že má pred sebou ešte poriadne dlhú a stále rovnako pekelnú
noc.
§§§
Niekde v Japonsku
„Nie,“ zamumlal Sho nespokojne, keď mu niekto vyzliekol
košeľu. Pocítil ostrý pach akejsi dezinfekcie a následne niečo studené
preniklo pod jeho kožu. Strhol sa, ale nejaké ruky ho pevne držali, kým to
nebolo úplne dokončené. Ozdoba sa ostala na bradavku bez toho, aby mal možnosť
tomu zabrániť.
Okrem nej pribudla na
jeho krk aj akási retiazka so zámkom. Musel uznať, že je to pekná práca a pomerne zaujímavý šperk, vďaka
svojej práci na prípade poznal aj jeho
význam. Boli určené pre milované osoby, ako známka ochrany a zároveň
varovanie pred tými, ktorý by sa chcel dotknúť ich milovaných. U otroka niečo také nikdy nevidel, ale dávali milencom, partnerom a prípadne aj manželom.
U ľudí, s ktorými mal dočinenia to bola veľká vzácnosť. Dalo by sa
povedať, že to bolo podobné ako prsteň venovaný z lásky. Aj keď vo veľmi
výnimočných prípadoch ho využívali aj ľudia, ktorí žili so svojimi partnermi
pre peniaze a postavenie, ale neprechovávali k nim žiadne citové
puto. Len sa prispôsobovali všetkému čo sa od nich očakávalo, kvôli dobrému
postaveniu, finančnému zabezpečeniu a pohodlnému životu. No to bolo len
malé percento, ktoré však nosilo trochu inú zámku, než tá, ktorá bola
pripravená preňho.
Táto rozhodne spĺňala
kategóriu darček pre milovaného, aj keď mu to nesedelo, keďže nepatril do tejto
kategórie.
Po vyprchaní Joelovej malej smrti sa cítil slabý,
nedokázal sa vôbec pohnúť len bezvládne ležal na posteli, do ktorej bol po
tomto malom zákroku uložený. Nevedel
koľko času odvtedy prešlo, to čo s ním urobili ho však netrápilo, jediné,
čo mu robilo starosti, bolo to, že
nevedel čo urobili s Ianom.
Nikto o ňom
nechcel hovoriť. No personál sa vždy zatváril akosi zvláštne, keď im ho
spomenul.
§§§
Muži priviazali Iana
k akejsi drevenej konštrukcii. Nohy mal roztiahnuté a bol obrátený
tak, aby mohol čo najlepšie poslúžiť novému pánovi. V jeho očiach bol
strach, videl ako mu po lícach stekajú slzy, ako sa chveje od strachu.
„Prosím, už nie... už viac nie...“
Dovnútra vstúpil
polonahý muž s koženou maskou na tvári. Zažal svetlo, ktoré bolo také
jasné, až ho cítil na rozboľavenej
pokožke.
„Nechajte
ma na pokoji, urobím čokoľvek!“ zúfalo sa pokúšal vstať, ale stále sa mu to
nedarilo.
