pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
venované Ell, Tsuky a sanasami.
Sadol si na kraj senátorovej
postele. Bezmocne klopil oči k zemi a dúfal, že ešte neprišiel jeho
čas. Nebol pripravený na to poslúžiť mu, tak akoby si to senátor predstavoval. Obával
sa bolesti a poníženia z toho, že od neho žiada niečo, čo by mal
žiadať len od ženy. Akákoľvek iná
možnosť bola preňho utrpením.
Prudko sa strhol, keď si všimol
ako senátor k nemu posunul akúsi misku. Obával sa toho, čo by v nej
mohlo byť, a keď uvidel ovocie uľavilo sa mu tak, že mal pocit, akoby
nikdy nevidel nič krajšie než lákavé strapce hrozna.
„Máš hrozno rád?“ opýtal sa ho
Marcus.
Pokrčil plecami.
Nikdy predtým ho neochutnal,
preto to nevedel posúdiť.
Quintus také veci otrokom nikdy
nedával, a doma niečo také nepestovali. No poznal aspoň názov, zapamätal
si ho pri istej príležitosti, keď sa mu dostalo tej možnosti zájsť so svojím
pánom na trh.
Pán si ho pritiahol k sebe,
oprel sa o jeho hruď a nechal sa objať.
„Uvidíš, že ti bude chutiť...“
Siahol svojou rukou na strapce
a odtrhol jeden z bobúľ.
Pán prešiel prstom po jeho
perách.
„Otvor ústa, poklad...“ oslovil
ho slovom, ktoré nepoznal, nespokojne sa pomrvil, ale napokon veľmi pomaly
a neochotne pootvoril pery.
Váhavo prial pochúťku z pánových
rúk.
Hrozno bolo sladké a nechutilo
zle, ale senátorova prítomnosť ho znervózňovala natoľko, že si to nemohol
poriadne vychutnať.
Nasledoval ďalší kúsok.
Pán mu ho opäť mimoriadne jemne
vsunul do úst.
Postupne zjedol jeden z menších
strapcov.
„Tak vidíš, bolo to dobré, však?“
Pozrel naňho neistý tým, ako
reagovať na takúto formu starostlivosti.
„Teraz nakŕmiš ty mňa...“
Marcus ho povzbudivo pohladil po
líci.
Misha opatrne vložil do ruky
misku a snažil sa vybrať čo najlepší kúsok.
„Je výborné, však...“ pochvaľoval
si senátor, keď nasmeroval prvý kúsok do jeho úst.
„Také sladké, ale ty si omnoho
sladší...“
Potom nasledovalo ešte pár
ďalších kŕmení, ktoré zvládol, no po ruke mu začínala stekať šťava, z bobuliek,
ktoré počas toho stískania nechtiac rozdrvil.
Pocítil pánov jazyk na svojom
prste. Jemne ho oblizol a sal spôsobom, ktorý mu vohnal krv do tváre.
Pán prepustil jeho ruku, pritisol
si ju k telu, možno prudšie než by bolo potrebné.
Senátor odsunul misku.
Oprel sa o vankúše a ľahol
si, čím chlapca stiahol so sebou.
„Si môj zlatý chlapec, nemusíš sa
ničoho báť...“
Opäť pocítil jeho pery na
svojich.
Senátor nežne sal jeho spodnú peru,
jemne ju okusoval a žiadal ho vstup do jeho úst.
Váhavo pootvoril pery
a vpustil jeho jazyk dovnútra.
Senátorove bozky ho znepokojovali.
Nevedel, čo by mal robiť ani ako
reagovať.
Značne sa mu uľavilo, keď sa od
neho napokon odtrhol.
Opatrne ho prepustil zo svojho
objatia.
„Mrzí ma, že s tebou nemôžem
stráviť viac času, ale dnes máme v dome veľkú oslavu. Budem sa na nej musieť zúčastniť. Čo sa týka teba,
otrokyňa ti prinesie večeru, ale musím ťa dôrazne varovať pred tým, aby si si
začínal s inou ženou či s mužom. Tvoje telo patrí výhradne mne.
Rozumel si mi?“ jeho hlas znel zrazu prísne a vľúdnosť sa z neho vytratila.
Dal mu znamenie, že porozumel.
„Uvidíme sa neskôr...“
Pán ho ešte raz pohladil po
vlasoch a potom ho nechal samého.
