Senátor 8. kapitola 1/3

 pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.

18+spanking

Hodnotenie

 

Get free premium widgets for your blog and website.

Čerstvý ranný vzduch ho udieral do tváre. Dnes bolo všetko omnoho jasnejšie a krajšie. Kvety žiarili farbami a slnečné lúče dopadali na dom pod takým príjemným uhlom, že by si rád posedel v záhradnej časti určenej na odpočívanie. Niečo také mu však dnes nebolo súdené, jeho kroky smerovali k obávanému miestu, kde  si už aj predtým prežil časť svojho vlastného osobného pekla.

Senátor mal položenú ruku na jeho pleci a odvádzal ho ďalej od všetkých tých radostí spojených s domovom.

Jedna z jeho rúk držala bič a on sa pokúšal nehľadieť na ňu a nepripomínať si to, čomu sa aj tak nedokáže vyhnúť.

Ešte raz pozrel na všetky tie prísľuby pokoja a pohodlia, no potom bol už tlak príliš silný a on musel kráčať cestou, ktorú mu privodila neposlušnosť.

„Poďme, Misha...“

Senátorovo zovretie zosilnelo a on pocítil ako ním prešla zmes bolestivých pocitov.

Pozrel naňho takmer prosebne, jeho ružové pery sa mierne pootvorili. Starší muž však naňho nehľadel, dnes sa díval kamsi inam a aj keď na ňom nebolo vidieť žiadne nadšenie z tohto trestu, nezastal a nedovolil mu preniknúť cez jeho obranu. Dnes to nebol ten muž, ktorý mu vyznával lásku, ale bol to opäť len Riman, ktorý si svojho otroka kúpil na trhu a požadoval od neho, aby sa mu podrobil.

Priviedol ho na to miesto.

Miesto kde by radi vládli temní bohovia z jeho minulosti sa náhle vynorilo pred ním.

Tráva na tom mieste bola temnejšia a divokejšia. Ťažko sa mu ňou kráčalo, lepila sa mu na sandále. Obtierala sa o nich a on si prial, aby mohol zamieriť späť k bezpečnejším miestam, ale senátorove pevné ruky ho nemilosrdne viedli vpred a on sa úplne podvolil tomu tlaku. Mal pocit, akoby sa v ňom niečo lámalo, každým krokom akoby strácal samého seba, bol prázdny, prial si cítiť rovnakú bolesť a strach ako včera večer, ale dnešné ráno ho naplnilo prázdnotou, stal sa len tvárnou hmotou, ktorú mohol pán formovať podľa svojich predstáv. No zároveň sa v ňom ako horúčka vzoprel vzdor proti takémuto pošliapaniu jeho osobnosti.

Spomínal na tie hodiny, keď tu bol priviazaný a čakal na smrť. Mal pocit, akoby opäť čelil podobnej hrozbe.

Práve kvôli tým hodinám, ktoré prežil, statočne zdvihol hlavu a pozrel sa na tých, ktorí tam na nich už čakali.

Sledoval skupinku zhromaždenú na pravej strane. Bola tam mladá pani, tá hrdá Rimanka, ktorá milovala ženy a jej otrokyňa Nys.

Ifigénia pôsobila spokojne, tak trochu zvedavo, podobne ako diváci na gladiátorských hrách. Čelila nebezpečenstvu zo vzdialenosti, ktorá jej nemohla ublížiť a bola pripravená sa dívať. Nys mu venovala pohľad plný pochopenia a aj keď nikdy neprekročila múr ticha, ktorý ho oddeľoval od ostatných ľudí, vedel, že vie ako sa cíti, a to ako stískala ruky za chrbtom, hovorilo o tom, že si ešte pamätá na to ako ona sama okúsila podobný trest.

Vedľa nej stála Ideya, pery sa jej chveli, po lícach sa jej kotúľali slzy, dych mala rýchly a nepokojný, videl ako sa jej hruď prudko vzdúva a klesá, tenká látka jej šiat sa napínala. Pán mu ráno povedal, že keby ho včera večer neposlúchol, bola by potrestaná aj ona, len preto, že ju má rád a vidieť ju trpieť by mu ublížilo.

„Nabudúce neobíde tak ľahko, za to, že tu nebude stáť s tebou vďačíš len mojej zhovievavosti,“ pošepol mu senátor.

Naznačil mu, že rozumie a úslužne sklonil hlavu.

Senátor z neho stiahol oblečenie, cítil ako skĺzlo po jeho tele, bol bosý, lebo sandále by si mohol zničiť a v žiadnom prípade by o ne nechcel prísť.

Pán mu ponechal len akúsi bedrovú rúšku, jeho intímne partie ostali neodhalené.  

Marcus upevnil jeho ruky tak, aby boli zdvihnuté a celé jeho telo sa bolestne naplo. Bol obrátený tak, aby nemohol hľadieť divákom do očí.

Na tele pocítil chlad, dotyk senátorových rúk bol drsný, takmer provokatívne prešiel po jeho nahej pokožke.

 Niečo hovoril, ale on ho nepočúval. Mal pocit, akoby niekto vypol zvuk. Slová plynuli kamsi do diaľky a ich význam sa strácal. Počul len ten nepríjemný zvuk, keď bič prvý raz dopadol na zem blízko neho. Inštinktívne sa strhol.

Druhý úder dopadol na jeho chrbát. Plesknutie prinieslo so sebou prvý náznak bolesti.  Nasledovali ďalšie, nemilosrdné a tvrdé.

Postupne rozbíjali zvyšok jeho vzdoru na márne kúsky. Cítil ako mu po chrbte niečo steká, ako sa jeho telo napína v snahe pred tými údermi uniknúť a opäť povoľuje pod tlakom nesmiernej bolesti.

Ďalšie nemé výkriky a jeden skutočný, nepatriaci jemu, ale dievčaťu, ktoré zaňho bojovalo.

„Trest je ukončený, odneste ho dovnútra... Nech sa oňho postará liečiteľka...“ senátor od neho konečne odstúpil, no bol príliš rozrušený na to, aby upadol do bezvedomia, cítil svoj chrbát tak, ako nikdy predtým každú jeho časť a oči sa mu plnili zúfalými slzami.

Senátor zachovával odstup, ale keď ho odväzovali a dvíhali v jeho pohľade sa mihlo niečo, čo by od Rimana neočakával, krátka chvíľa akejsi zvláštnej spriaznenosti, no veľmi rýchlo bola opäť nahradená chladom.

Letha zalamovala rukami, keď ho odniesli do jej izbičky.

„Drahý, chlapče...“

Nemusela absolvovať to povinné divadlo, pán jej zrejme prikázal, aby pripravila všetko potrebné. Začala ho ošetrovať, jej dotyky ho pálili, ale nehýbal sa. Nechával ju, aby mu pomohla, len občas zastonal, keď sa dotkla nejakého bolestivého miesta.

„Už je dobre, si v bezpečí, dieťa...“ melódia jej hlasu naňho pôsobila upokojujúco.

Ani nevedel kedy presne zavrel oči, a poddal sa požiadavke svojho tela, ktoré bolo pripravené sa oddeliť od bolesti.  

Zdalo sa mu, že je v bezpečí, doma pri svojej matke a nič zlé mu viac nehrozí, takmer ju videl pred sebou, jej úsmev, jej dlhé vlasy a hlas, ktorý uspával jeho sestru.