pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla
odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz
za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)
hodnotenie
venované Majuar, Lilith, Weras, Sitara, Nade a Mononoke.
Tmavovlasý muž s dlhšími
čiernymi vlasmi stál pri jednom z tmavých popraskaných okien, sledoval ako
do nich dažďové kvapky nemilosrdne narážajú, opäť cítil mierne pulzovanie jazvy
na svojom krku, neodbytne reagujúce na toto intenzívne zhoršenie počasia.
„Ginny...“
Potterovo spočiatku nezrozumiteľné mumlanie sa za
poslednú hodinu sformovalo do tohto mena.
Po detoxikačnom elixíre, sa jeho telo správalo podľa očakávania,
a mohol byť len rád, že nie je pri vedomí a nemusí prežívať všetky
tie nepríjemné pocity, tak ako mnohí iní pacienti.
Jeho nedobrovoľný spoločník si od
neho udržiaval odstup, a pokúšal sa ignorovať výkriky, niekedy slabšie
inokedy silnejšie, spojené s miernymi magickými otrasmi, ktoré občas
rozochveli nízky stolík, umiestnený neďaleko postele.
„Zabil so ťa... si mŕtva...
nechcem... si mŕtva...“
Tieto slová upútali pozornosť
Severusa Snapa. Pripomenulo mu to veci, na ktoré sa ani on sám neodvažoval
spomínať.
Potterove slová ho podnietili aj k tomu, aby si
spomenul na ten deň, keď naposledy videl Potterovu manželku.
Pred rokom
Počas tej noci ho
prebudil strašný krik, prichádzajúci z domu Potterovcov.
Počul ženský krik,
ozývali sa zvuky rozbíjajúcich sa predmetov a jej manžel sa takisto nenechal
zahanbiť.
Pokúšal sa to
ignorovať, ale to by musel vziať svoj prútik a použiť zaklínadlo, aby tie
hlasy opäť zmĺkli, no vôbec sa mu nechcelo vstať z postele, po príprave
objednaných elixírov, ktorých zložitosť sa ani len nedala opísať, nemal chuť sa
ani len pohnúť.
„Ty nikdy nič
nechápeš! Nevieš, aké to je!“ kričal
Potter.
Opäť niečo ťažké padlo
na dlážku, bolo počuť plač, potom hlasy náhle zmĺkli.
Severus to ticho
nepovažoval za dobré znamenie, prinútilo ho to vstať, pozrel sa z okna a uvidel,
ako pani Potterová napokon vyšla z ich domu.
Odmiestnila sa ako to
mala vo zvyku.
Predpokladal, že opäť
šla za rodičmi.
Už niekoľkokrát sa tam
presťahovala, niekedy aj s deťmi.
No tentoraz si ich so
sebou nevzala.
Videl ako z domu vyšiel
Potter.
Chvíľu postál na slabo
osvetlenom dvore.
No nešiel za ňou,
vrátil sa späť do domu.
Skončilo sa to.
Nikto netušil, že už
navždy.
Súčasnosť
„Ginny... nie...“
Pristúpil k posteli, naplnil
vodou menší lavórik. Ponoril obklad do studenej vody, trochu ho
vyžmýkal.
Neochotne ním otrel mladíkovo
čelo.
„Mlčte, Potter...“ pošepol mu.
„Zabil...“ zopakoval, ešte
niekoľkokrát, no napokon, sa jeho myseľ opäť posunula niekam inam,
a prestal to opakovať, ľudský dotyk ho upokojil, bez ohľadu na to, kto mu
to poskytol.
Dvere zavŕzgali a Severus začul
nejaké hlasy prichádzajúce zvonka.
Bývalý profesor elixírov sa
okamžite zbavil obkladu a presunul sa späť k oknu. Obrátil sa
smerom k dverám, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.
Dovnútra vstúpil liečiteľ odetý
do citrónovozeleného habitu, na ktorom bol emblém: skrížený prútik a kosť.
Bol to Augustus Pye,
v súčasnosti jeden z popredných liečiteľov, a zároveň veľký priekopník
neštandardných metód hlavne muklovskej medicíny.
Poznal ho ešte z Rokfortu
a už dlhší čas s ním spolupracoval, vďaka tomu, že aj nemocnica si od neho objednávala
isté typy elixírov, s ktorými mala bežná časť populácie značné problémy.
„Preteká vám sem voda,“ povedal,
keď svoj pohľad uprel na miesto neďaleko, ktorého stál. Pri jeho nohách sa
začínala tvoriť kaluž.
„To si nevšímajte, opravili to už
mnohokrát, ale vždy, keď zaprší, opäť sa to objaví...“
„Je to len nedbalosť, ktorú nazývate
náhodou...“ odsekol nahnevane.
„Myslel som, pán profesor, že vás
bude skôr trápiť, stav nášho
pacienta...“ nedal sa len tak ľahko zastrašiť Pye.
Chvíľu sa tváril dosť odmietavo,
no napokon opäť pristúpil bližšie
k jednoduchej jednolôžkovej posteli, s bielym povlečením. Bolo mierne
prepotené, no nechystal sa na to upozorňovať.
Necítil sa v tejto izbe
dobre, vlastne ani nevedel, prečo si dal tú námahu a čakal na výsledky.
Prečo vôbec nespal a namiesto toho, aby sa staral o seba, strávil
najbližších 48 hodín na nohách, a pripravil mu upravený detoxikačný
elixír, keďže sa ukázalo, že na bežnú verziu je Potter alergický natoľko, že by
mu to mohlo spôsobiť ďalší kolaps.
Utešoval sa tým, že nemá na
výber, že je istým spôsobom nútený s Potterom vychádzať a potrebuje,
aby ostal nažive, keďže nehrozilo, že by si ho po prípade vpustil do svojho
domu niekto iný. To považoval za vhodnú motiváciu. Rozhodol sa jednoducho žiť
ďalej, so všetkým, čo k tomu patrí a toto rozhodnutie znamenalo
vpustiť si toho muža aspoň čiastočne do života.
Ďalším nepochybne podstatným
dôvodom, prečo sa s ním toľko namáhal, boli deti, ktoré opäť čakali pred
izbou.
Malí Potterovci.
Nemohol ich tam len tak nechať.
Zatiaľ im ešte nebolo umožnené ho vidieť,
pustili len jeho, aj to len kvôli tomu, lebo pre nemocnicu pracoval, a bol
takpovediac na čiastočný úväzok, ako výrobca elixírov.
V neposlednom rade tu bol aj
Dumbledorov portrét, ktorý mu s radosťou pripomenul, to čo mu kedysi
sľúbil a nebolo to nanešťastie nijako časovo obmedzené, v slabej
chvíli skutočne z nemo bol vymámený sľub, že ho bude chrániť so všetkých
síl, aj za cenu istých komplikácií, ktoré by sa mohli skončiť jeho smrťou.
Stalo sa to preňho istým spôsobom poslaním.
No nebolo to niečo, s čím by
sa chcel chváliť pred ľuďmi, ktorí tomu absolútne nerozumeli. Preto mal na
liečiteľove slová pripravenú svoju odmeranú odpoveď.
„To, čo sa s ním stane, by malo zaujímať
hlavne jeho rodinu, pán Pye...“ prinútil sa opäť pozrieť na Harryho Pottera.
„V niektorých prípadoch je to až
príliš zložité, a toto je nanešťastie jeden z nich...“ smutne
poznamenal liečiteľ.
„Kto by to bol povedal, že Potter
skončí práve takto...“ neodpustil si tento komentár, lebo pri pohľade na to
zúbožené stvorenie, sa tomu nedokázal ubrániť.
Pamätal si aký rozruch spôsobilo
jeho prijatie medzi autorov, svadba s mladou Weasleyovou, o ich
manželstve sa písalo viac než o objave novej verzie antivlkolačieho elixíru.
Nikto by nepredpokladal, že ostane sám a, že sa jeho ostro sledovaná kariéra
skončí smrťou manželky, následnou degradáciou, spojenou s preradením na
kancelársku prácu, ktorá Pottera zaujímala asi tak, ako Severusa strihy
ženských šiat.
A teraz bol tu, celkom na
pokraji svojich síl.
Bledý, slabý, s telom
unaveným a oslabeným, so zlomeninami, ktoré utŕžil, zrejme od akýchsi
krčmových výtržníkov.
Nevedel, ako vypovedali, keď ich
odviedli na výsluch, o túto záležitosť sa radšej nezaujímal, keďže Potterovi
kolegovia sa tvárili, akoby veľmi radi predviedli na výsluch aj jeho, preto sa
konfrontáciám s nimi vyhýbal.
„On sa z toho dostane... ak
mu pomôžete, mohol by...“
„Ja zaňho nie som zodpovedný!“
odsekol chladne, aj napriek tomu, že to cítil inak.
Bolo mu jasné, že to už len tak
nenechá, nemôže viac zavrieť dvere a predstierať, že sa nič nestalo, bolo
nutné to začať riešiť, skôr či neskôr.
Pye naňho hľadel a oboch
zrejme trápila tá istá otázka, čo s ním bude ďalej a kto sa oňho
teraz postará.
Aj keď práve táto téma bola tak
trochu delikátna.
„Už ste hovorili s jeho
rodinou a priateľmi?“
Nechal túto záležitosť na
nemocnici vzhľadom na to, že s tou rodinou nemal dobré vzťahy,
a odvtedy ako pripravil o ucho Georga Weasleyho, nepredpokladal, že
by jeho intervencia v Potterov prospech priniesla požadovaný výsledok.
„Kontaktovali sme ich, ale nikto sa neozval...
Zdá sa, že má len vás...“
„Ani Ronald Weasley a jeho
žena?“
Liečiteľ na chvíľu rozpačito
zablúdil pohľadom do svojich papierov.
„Pani Weasleyovú sme nezastihli,
no jej manžel sa vyjadril jasne, že nechce mať nič spoločné s touto
záležitosťou...“
Severus tušil, čo to preňho
znamená a nepáčilo sa mu to.
„Budeme sa musieť zariadiť podľa
toho. Jeho stav môžete pokojne konzultovať so mnou,“ dostal zo seba po dlhšom
tichu, počas ktorého bojoval sám so sebou, aby nepovedal liečiteľovi, že
nemieni zastupovať jeho rodinu a príbuzných. Chcel to povedať,
v istej chvíli, to už mal na jazyku, ale nedokázal to.
Mladší muž len prikývol.
„Pozrieme sa teda na to, ako sa
dnes má pán Potter...“
Urobil nové vyšetrenie
a skontroloval, ako sa pacientovi darí po aplikácii liečby, ktorú mu
predpísal po dohode s ďalšími odborníkmi. Urobil základnú diagnostiku a všetko
zrekapituloval.
„Pacient je stabilizovaný,
zlomeniny a podliatiny sa hoja podľa očakávania, zatiaľ bez komplikácií... Na
základe výsledkov testov, sa dá povedať, že magické jadro je v norme,
nedošlo k jeho vychýleniu ani iným abnormalitám, kliatby naňho uvrhnuté
boli bezo zvyšku odstránené z jeho systému... jeho teplota je mierne
zvýšená, ale stále ešte v norme...
Na základe posledných testov si dovolím tvrdiť, detoxikácia prebieha
v poriadku, telo na ňu zareaguje priaznivo... okrem kontraindikácií s týmto
procesom spojeným, sa nevyskytli žiadne iné odchýlky od bežných reakcií
pacienta s touto diagnózou. Pána Pottera sme však vzhľadom na jeho
zranenia, ponechali v magickom spánku, kvôli tomu, aby sme sa vyhli
búrlivým prejavom detoxikácie, ktoré by mohli ohroziť zaceľovanie jeho zlomenín... Prognózy sú dobré, no viac budeme vedieť, až
keď sa ukončí posledná fáza detoxikácie a pacient sa preberie... To je
zatiaľ všetko, neskôr vás budem informovať...“
zatvoril spis a zavesil ho späť na pacientovu posteľ.
„Nejaké otázky?“
Snape mierne nadvihol obočie.
„Skutočne si myslíte, že som tomu
neporozumel?“
Pye sa rozpačito usmial.
„Ani nie, ale vždy som vám chcel
položiť tú otázku...“ narážal tým na svoje školské časy a na to, aké ticho
nastalo, keď Snape náhodou v triede použil variácie tejto otázky, prípadne
úplne rovnaké znenie.
„Buďte si istý tým, že ja mám pre
vás otázky, ktoré vám vôbec po chuti nebudú,“ oplatil mu to chladne.
„Musím ísť pozrieť ďalších
pacientov, budem vás ďalej informovať...“ rýchlo vycúval mladší muž, a tak
trochu rozpačito odložil mužov chorobopis a čo najrýchlejšie vyletel
z miestnosti. Nepochybne práve teraz prekonal svoje vlastné očakávania
a potreboval sa z toho tak trochu spamätať.
Severus mu doprial možnosť
vycúvať, no neskôr mu to mienil oplatiť a poriadne ho trápiť dosť odbornou
diskusiou, v ktorej ako dúfal, bude snáď práve liečiteľ ťahať za kratší
koniec, a ak by aj nie, postará sa o to, aby sa poriadne zapotil a viac
sa medzi nimi nesnažil uvoľniť atmosféru takýmto spôsobom.
Sadol si na stoličku, ktorá bola
dosiaľ odsunutá a chvíľu tam len ticho sedel a pokúšal sa nemyslieť
na to, že by veľmi rád videl svoju posteľ a všetko, čo s ňou
súvisí. Jeho myseľ sa chvíľu kolísala
niekde na hranici medzi snom a skutočnosťou.
Ani si presne neuvedomil, kedy sa
tie zelené oči opäť otvorili a pozreli sa naňho.
„Pán profesor...“ jeho hlas bol slabý, ledva ho bolo počuť vďaka
búrke, ktorá ešte stále naberala na sile.
„Dobrý večer, Potter...“
Severus sledoval, ako sa márne
pokúšal sadnúť si, zjavne sa mu to vôbec nedarilo.
„Len pomaly... zatiaľ sa
nepokúšajte robiť prudké pohyby...“ upozornil ho chladne.
„Moje okuliare, kde sú?“
„Nemali ste ich pri sebe, zrejme
ste ich niekde stratili, budete si musieť zadovážiť nové...“
„Áno, to urobím...“ vyhlásil bez záujmu.
Opäť sa pokúsil posadiť.
„Urobte mi láskavosť, Potter a ostaňte
ležať...“ štekol po ňom.
Vzhľadom na to, akú kombináciu
liečby dostal, bolo priam nevyhnuté, aby mal počas takýchto snažení
závrat.
„Dobre, dobre...“ jeho hlas
začínal znieť nahnevane, nie tak ľahostajne ako v posledných dňoch, bola
to rozhodne príjemná zmena.
„Čo sa stalo?“
„To by ste mi mali skôr povedať
vy,“ nekompromisne vyrazil do
protiútoku, nemal vôbec v úmysle, Pottera šetriť, práve naopak. Potreboval
poriadne prebudenie a on bol viac než ochotný mu poskytnúť takúto formu
starostlivosti.
„Nespomínam si...“ dodal podráždene.
„Na čo posledné si spomínate?“
Očakával protest, prípadne aspoň
nejaký náznak hnevu, tak príznačného pre frustrovaného Pottera, no nedočkal sa
ničoho iného než úprimnej odpovede.
„Prišiel som do Deravého kotlíka
a sedel som tam, so zvyčajnou partiou... Potom je už všetko akési
zahmlené...“ rukou sa dotkol svojej hlavy, muselo ho to riadne bolieť,
premýšľanie po takejto noci nebolo práve najjednoduchšou činnosťou, aj keď
Potter zvyčajne premýšľal niečím iným než hlavou, inak by z neho nebol
magnet na problémy.
„Nepamätáte si ani to, ako ste sa
objavili pred svojím domom?“
Potter pokrútil hlavou.
„Nie, obávam sa, že nie ... Boli
tam aj oni... Nikomu neublížili, však? Moje deti, oni sú v poriadku však?“
„Postaral som sa o nich, ako
som najlepšie vedel. Deťom sa nič nestalo, môžem vás ubezpečiť o tom, že
sú v poriadku, vzhľadom na to, čo všetko sa mohlo stať vzhľadom na vašu
indispozíciu....“ nemienil ho hýčkať falošnými predstavami. Porozprával mu o tom,
v akom stave prišiel a nevynechal ani to, že deti ho videli, lebo
neposlúchli Severusa a opustili chránený dom.
„Mrzí ma to, skutočne som to
takto nechcel...“ zamumlal neisto.
„Mne sa nemusíte ospravedlňovať Potter...“
Severus vstal zo stoličky, a prišiel
smerom k dverám a otvoril ich.
Do jeho zorného poľa sa okamžite
dostala Lily, opäť k nemu pristúpila ako prvá.
„Môžeme vidieť ocka? Už môžeme?
Bude v poriadku?“ opýtala sa ho.
„Myslím, že krátka návšteva by mu
nemala ublížiť... Podľa všetkého bude v poriadku, Lily... Nemusíš sa
báť...“
Usmiala sa naňho.
„Vedela som, že ty ho
zachrániš... Poď bližšie...“ požiadala ho, naklonil sa k nej, nevedel čo
by mal čakať, no ona ho napokon objala a pobozkala na líce.
Bolo to zvláštne, už veľmi dlhý
čas nikto nič podobné neurobil, nespomínal si kedy presne dovolil, aby sa ho
niekto dotkol.
„Pomohli mu aj liečitelia, to oni
sa oňho postarali...“ objasnil stručne a čo najskôr ju pustil, nechcel sa
vydať cestou, ktorá by ho mohla priviesť k zbytočnej bolesti, pretože bolo
až príliš jednoduché klesnúť na dno.
Sledoval ako sa Lily ponáhľa k otcovi,
ako k nemu uteká aj napriek tomu, že ich už istý čas zanedbával.
Bola nevinná, ešte nerozumela
tomu čo sa stalo, chcela len späť svojho otca.
„A čo vy dvaja...“
Obrátil sa k chlapcom.
Obaja ostali tvrdohlavo sedieť na
svojich miestach.
Albus Severus si prezeral akýsi
časopis, a len veľmi nesmelo vykúkal spoza neho a James, ten sa veľmi
rýchlo a jednoznačne vyjadril aj zaňho.
„Sme radi, že je v poriadku,
ale my za ním nepôjdeme...“