pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla
odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz
za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)
hodnotenie
Venované Lilith, Sitara, Profesor, Mononoke.
„Nemám v úmysle vás
k tomu nútiť,“ odsekol chladne.
Predpokladal, že teraz, keď sa už Potter prebral, dokáže si spomenúť
aspoň na jedinú osobu, ktorá sa mu o deti postará, a zariadi všetko
tak, aby sa tým on nemusel zaťažovať. Ich rozhovor považoval za dostatočne
stimulujúci na to, aby sa v Potterovi prebudil hlas svedomia
a postaral sa o jedinú rodinu, ktorá mu ešte ostala.
Preto ho ani trochu neprekvapilo, že Lily tak rýchlo vyšla z izby
a pristúpila rovno k nemu.
„Otec chce s tebou ešte hovoriť... a potom aj s vami
dvoma...“
„My nepôjdeme... to mu môžeš odkázať...“ trval na svojom James. A zopakoval to aj sestre, aj napriek
tomu, že sa naňho mračila.
Jeho mladší brat stále mlčal, no bolo viac než očividné, že ani on sa tak
ľahko nenechá presvedčiť.
„Ale ty si ho vypočuješ, však?“ Lily uprela prosebné oči na Severusa.
Prikývol.
Ignorovať Pottera sa nikdy nevyplatilo, s tým už mal bohaté
skúsenosti.
Nechal Lily s chlapcami, bolo viac než zjavné, že sestra ich bude
presviedčať až kým ich nezlomí, poznal dosť dobre ten jej neústupný pohľad.
Prišiel čas, aby si svoje stanovisko obhájili aj pred ňou.
Vrátil sa do izby, späť k dôverne známej nemocničnej posteli.
„Potrebujete ešte niečo, Potter?“ opýtal sa spôsobom, ktorým dával jasne
najavo, že ide len o rečnícku otázku, a neznamená to, že ho hneď začne
obskakovať.
Zdalo sa mu, akoby pacient vyzeral tak trochu uvoľnenejšie a lepšie
než pred chvíľou. No bol to len jeho skromný odhad. Mal toho ešte pred sebou
viac než by bolo vhodné a tušil, že najbližšie dni preňho budú kritické.
„Odišli ste skôr než som vám stihol... poďakovať...“ dostal zo seba Potter.
Povedal to takým tónom, akoby každé jedno slovo bolo súčasťou nejakého
slávnostného prejavu.
Snape posmešne vykrivil kútiky úst.
„Skutočne?“
„Prestaňte, ja to myslím vážne, naozaj neviem, čo by som bez vás robil...
Postarali ste sa o deti aj o mňa... Nikdy vám to nedokážem splatiť...
Čo pre vás môžem urobiť? Stačí povedať a ja...“
„Aké dojemné... Skutočne neviem, kam na takéto sladké reči chodíte,
Potter, dávajte si pozor, niektorí by si mohli vaše poďakovania zle vysvetliť...“ neúprosne mu skočil do reči,
a pokúsil sa zastaviť príval ďalších nezmyslov.
Potter zamračene pokrútil hlavou. Ten pohyb mu takmer privodil mdloby, no
aj tak bolo mimoriadne príjemné vidieť, ako jeho snaha prináša ovocie. Opäť sa
to medzi nimi začínalo vracať do starých koľají.
„Tak som to nemyslel a vy to viete!“ rozkričal sa ako to mal vo
zvyku.
„Nemám o vás záujem ako o muža!“ vyhŕkol bez rozmyslu.
V niektorých prípadoch mohol detoxikačný elixír, hlavne táto jeho
upravená časť, spôsobovať stratu zábran a emocionálne uvoľnenie. Toto bol
zjavne tento prípad, čo len potvrdzovalo jeho teóriu, že Potter si toho ešte
užije viac než dosť.
Snape venoval mladému hrdinovi jeden zo svojich mimoriadne ľahostajných
pohľadov a díval sa naňho pohŕdavo, ako to už on mal vo zvyku.
Samozrejme, že to tak nemyslel.
Ani on sám nepomyslel na niečo také v súvislosti s ním.
Slávny Harry Potter by sa predsa nikdy dobrovoľne neponúkol niekomu ako
bol on, niežeby o niečo stál, ale už len to, že úplne zavrhuje túto
možnosť ho aj proti jeho vôli podráždilo na maximum.
„Dobre, Potter, ak je to všetko čo ste mi chceli povedať...“ pohľadom
zablúdil k dverám. Nechcel, aby si všimol, ako ten jeho výkrik plný
opovrhnutia zapôsobil, aj napriek tomu, že zjavne šlo o jeden
z nepríjemných vedľajších účinkov elixíru.
„Nie, ešte som ani zďaleka, nikam neutekajte, radšej si prosím
sadnite...“ pokynul mu so značnými ťažkosťami.
Severus neochotne zaujal svoje
predchádzajúce miesto.
Vrhal ostražité pohľady na svojho spoločníka a pery sa mu stiahli do
prísnej linky.
Potter prudko dýchal, zjavne sa mu kvôli rozčúleniu trochu pohoršilo, ale
nestalo sa nič, čo by ohrozilo jeho život.
„Pokračujte,“ pokynul mu netrpezlivo.
Ignoroval nutkanie povedať mu niečo ostré a opustiť izbu, lebo
vedel, že takto by sa nikam nedostali, potrebovali sa dohodnúť na istých
veciach. A keďže Potterovi akosi nedochádzalo, čo bude teraz nasledovať,
mienil ho tak trochu postrčiť, aby si uvedomil čo sa od neho očakáva. Niektoré
veci nemohli počkať dovtedy, kým sa Potter ráči trochu spamätať.
„Ako dlho som tu?“ opýtal sa ho, keď sa mu konečne podarilo chytiť dych.
„Približne dva dni.“
„Kedy ma odtiaľto pustia?“
Potter kládol jasné a stručné otázky, ako na výsluchu aurorov,
zrejme sa tým chcel dostať späť do svojej zvyčajnej formy.
„To by ste sa mali spýtať,
liečiteľa, ale ja osobne to vzhľadom na to akú liečbu vám stanovili, si dovolím odhadnúť, že sa tu zdržíte
minimálne dva týždne.“
„Až tak dlho...“ obočie mu šokovane vyletelo nahor.
„Podstupujete detoxikačnú liečbu elixírmi, kvôli možným kontraindikáciám,
musíte byť sledovaný dvadsaťštyri hodín denne. Zdá sa, že niektoré z nich
sa už začali prejavovať... “
Potter rýchlo prikyvoval, v snahe zakryť ten fakt, že polovica tých
slov sa zjavne len veľmi pomaly dostávala do tej jeho možno až príliš horlivej
hlavy.
„Čo bude s deťmi? Niekto sa o nich predsa musí postarať...“
„Stačí, ak mi poviete meno osoby,
ktorej dôverujete a ja to zariadim...“ ponúkol sa Snape, keďže bolo
zjavné, že pacient sa k jadru veci, dostáva až príliš pomaly, za čo
nepochybne mohla buď jeho stupidita, alebo účinky detoxu, Severus by pokojne
stavil aj 10 galeónov na to, že prvá možnosť by mohla byť relatívne pravdivá.
„Dôverujem len vám.“
„Čo ste to povedali?“ opýtal sa tým najhrozivejším tónom, akého bol
schopný.
Potter ani okom nemihol, díval sa naňho, akoby si ten pohľad vyslovene
užíval.
„Rozumeli ste dobre, dôverujem len vám
a bol by som rád, keby ste sa o deti postarali...“ zopakoval, akoby
to bolo úplne normálne zverovať svoje deti Severusovi Snapovi.
„Počúvajte, Potter, myslím, že niektoré veci ste zle pochopili...“
Nevedel, kde presne by mal začať, ten muž sa k nemu spával zvláštne,
odvtedy ako videl jeho spomienky, nešlo len o detoxikáciu, už predtým
postrehol isté náznaky, ktoré ho stavali
do ťažkej pozície. Stalo sa to hlavne kvôli tým spomienkam.
Odovzdal mu ich, lebo už nebol čas, a myslel si, že zomrie. Vtedy mu
bolo úprimne jedno, že sa tým Potterov názor naňho môže radikálne zmeniť,
predpokladal, že s následkami sa už on sám nebude musieť vyrovnávať, dal
mu toho viac než pôvodne zamýšľal. Niektoré spomienky mohli vyznieť priam
romanticky hlavne tie v súvislosti na Lily... Nemal na výber vzhľadom na to, ako
presvedčivo hral svoju úlohu až do konca.
A Potter si to samozrejme opäť vysvetlil po svojom. Videl v ňom
niekoho, kým v žiadnom prípade nemohol byť.
Nebol hrdinom.
Nemal odvahu, neurobil nič, len zbieral informácie a čakal.
Kým ostatní zomierali, on len ďalej pokračoval v tej nebezpečnej hre
na dve strany.
Boli to len zlomky, slabé záchvevy toho, čo v ňom podľa neho bolo
najlepšie. A nemal veľmi čas to všetko oddeliť od emócii a prečistiť
od zbytočného nánosu sentimentality a svojej momentálnej slabosti.
„Chápem to veľmi dobre, pán profesor... Viem, že vy by ste ...“
„Skončite s tými nezmyslami Potter a povedzte mi to priamo! Chcete,
aby som na tie deti dohliadol, lebo sa obávate, že ak požiadate niekoho zo
svojej rodiny, možno vám ich už nevrátia?“ už nekričal, ale jeho hlas bol stále
plný útočnosti. Podráždený tým, ako naňho hľadel, takmer strácal zábrany aj on
sám. Napriek všetkému predpokladal, že ak by na tom trval, po deti by prišli
a postarali sa o nich. Všetko to bolo len vecou dohody.
V čarodejníckych rodinách bola starostlivosť o potomkov výlučne
v rukách rodičov, neexistovali žiadne inštitúcie na ochranu detí, neboli
odoberaná rodičom, ktoré sa o nich nestarali, lebo takéto veci sa
v ich svete nikdy neriešili. A nebolo pre nich prirodzené deti
odoberať, tak ako to robili muklovia. Pokiaľ sa o niekoho nepostarala rodina,
nemal veľmi na výber a musel sa obrátiť na muklovské inštitúcie, tak ako
to svojho času urobila aj matka Temného pána. Tak to fungovalo
a ministerstvo nevytvorilo žiadne zákony, ktoré by tieto vzťahy
upravovali.
„Nebojím sa toho, možno by bolo lepšie, keby si ich vzali k sebe, ja
sa o nich sám nedokážem postarať... Väčšinou s nimi bola doma,
Ginny... Ale chcem nám dať ešte jednu šancu... skúsiť to, aspoň na čas... ale ja
potrebujem pomoc, sám to nezvládnem... ale oni mi nepomôžu, začnú ma len obviňovať
a nikoho cudzieho doma nechcem...“
„A ja som snáď vaša rodina?“ nebol pripravený sa len tak ľahko vzdať a uľahčovať mu to.
„Áno, ste.“
Tie dve slová ho šokovali natoľko, že chvíľu nevedel, čo by mal na to
povedať. Nebol zvyknutý na takéto vyznania.
„Za rodinu nepovažujem, ľudí, ktorí mnou pohŕdajú, Potter.“
„To bolo predtým, ale ja som už dávno predsa...“ na chvíľu sa zarazil.
„Aha, tak vy narážate na to, čo som povedal, keď ste naznačili, že...“
„Ja som nikdy nič nenaznačoval!“ zaburácal Snape a stolička sa pod
ním začínala triasť od spontánnej mágie.
Potter sklopil zrak a zatváril sa previnilo ako nejaký školáčik,
ktorý potiahol spolužiaka za golier.
„Prepáčte, nemal som v úmysle vás uraziť, len... doteraz som
netušil, že o mňa máte záujem takýmto spôsobom, len som sa bránil pre
prípad, že by ste sa mi vysmiali...“
„Nemám o vás záujem, Potter,“ sykol chladne a pokúšal
a potlačiť tieto prejavy mágie, ktoré neboli dôstojné pre dospelú osobu.
„Tak dobre, dobre, nateraz túto záležitosť nechajme otvorenú, neskôr sa o tom pozhovárame, keď budete
pokojnejší, dobre?“
„Len vo vašich snoch, Potter!“ chladne uzavrel túto tému Snape.
Chvíľu medzi nimi vládlo napäté ticho a už to začínalo vyzerať, že
sa na ničom nedohodnú, ale Potter napokon prehovoril:
„Nikdy by som nesúhlasil, aby ste boli krstným otcom, Albusa Severusa,
keby som vám nedôveroval a nepovažoval vás za člena svojej rodiny.“
Len na toho mladého muža hľadel a pokúšal sa to vytesniť zo svojej
mysle. Nikdy to neviedlo k ničomu dobrému, ľudia to povedali, a potom
to neľútostne vzali preč, vždy keď sa im to hodilo, Potter ho potreboval, ale
len kvôli tomu, s ním strácal čas, ale bola pravda, že sa skutočne
chtiac-či nechtiac stal krstným otcom toho chlapca.
Áno, bola pravda, že Potter trval na tom, aby skutočne pristúpili
k tomuto aktu tak ak to zvyčajne robia čarodejníci, no Severus to skôr považoval za výlučne formálnu
záležitosť. Okrem toho tu boli isté skutočnosti, ku ktorým by sa nerád vrátil,
ale bolo viac než zjavné, že Potter stojí o to, aby mu to práve teraz
pripomenul. No nebol to práve tromf, s ktorým by sa mohol chváliť, keďže
doteraz na tom vôbec nezáležalo, a v slušnej spoločnosti ani nebolo
vhodné to spomenúť, preto sa radšej vyhol tomu, aby mu spomenul manželku pre
prípad, žeby to v ňom vyvolalo neželanú reakciu.
„Nikdy som tomu neprikladal hlbší význam,“ povedal napokon.
„Na tom nezáleží... Poznám vás už
dlho a viem, že moju dôveru by ste nezneužili... Ak sa mi rozhodnete
pomôcť, sľubujem, že sa budem snažiť z toho dostať...“ jeho hlas znel
zmierlivo a pokojne.
Severus dlho mlčal, zvažoval všetky pre a proti, prehodnocoval
Potterov návrh, a tak trochu ho dusil svojím tichom, aby si nemyslel, že
stačí pár pekných rečí a smutné oči na to, aby dostal všetko, čo chce.
„Tak dobre, pán Potter. Postarám sa o vaše deti, kým budete v nemocnici,
ale chcem, aby ste si uvedomili, že je to len dočasné riešenie a neznamená
to, že po vašom vyliečení budete kedykoľvek len tak bez rozmyslu odchádzať
a spoliehať sa na to, že na nich budem dávať pozor. Osobne si po vás
prídem, ak budete aj naďalej budete pokúšať osud.“
„Súhlasím s vašimi
podmienkami, pán profesor. Podal by som vám ruku, ale zrejme to nepôjde...“
„To nie je potrebné, no pamätajte si, že vás beriem za slovo, a ak
ma sklamete, budete to trpko ľutovať!“
Očakával, že takéto tvrdenie takmer výhražné, by malo Pottera dostatočne
odstrašiť, ale ten muž sa tváril, akoby mu niekto práve ponúkol niečo sladké na
čo mal už dlho veľkú chuť. Dokonca sa zdalo, že si užíva ich búrlivú diskusiu. Možno by stálo za tú námahu, zistiť ako bude
na Pottera pôsobiť druhá dávka elixíru.
Upokojil sa dostatočne na to, aby dokázal opäť normálne fungovať.
„Takže je to napokon pravda, že sa vám páčia aj muži?“ prehodil Potter
len tak bezstarostne, akoby sa ho pýtal kedy už konečne prestane pršať. Povedal
to len tak, zrejme ho to práve napadlo a strata zábran mu úspešne pomohla
vysloviť to.
Pristúpil k nemu, a naklonil sa tak, že sa ich tváre takmer
dotýkali.
„Ak ešte raz niečo podobné vypustíte z úst, nebudú vám na
rekonvalescenciu stačiť ani tie dva týždne...“
Potter namiesto odpovede nadvihol hlavu, cítil ako sa jeho svaly napli,
ako na tento pohyb vynaložil všetko svoje úsilie.
Severus pocítil ako sa mužove pery dotkli tých jeho.
Bol to len krátky dotyk, okamžite sa odtiahol čo najďalej a svoje
prísne čierne oči upieral na muža, ktorý sa dopustil niečoho takého.
Nemal slov, nedokázal hovoriť, len sa naňho díval.
„Vy ste sa pohádali?“ začuli ustarostený hlas, ktorý ich oboch prinútil
pozrieť sa smerom k dverám.
Stála tam Lily spolu s bratmi.
Obaja sa mračili, ale nechali sa dotiahnuť dovnútra, sestra ich držala za
ruky a nedovolila im cúvnuť.
Obrátil sa k nim.
„Nie, zlatko, len sme sa s profesorom Snapom rozprávali trochu
hlasnejšie, tak ako to máme vo zvyku už od školských časov...“
Potter očividne našiel svojho hlas, vysokému tmavovlasému mužovi sa to
však nepodarilo.
Lily pozrela na Severusa, pustila bratov a postavila sa k nemu.
Vynaložil všetko úsilie na to jediné prikývnutie.
„Poďte sem, chlapci. Viem, že sa na mňa hneváte, ale musíme sa
porozprávať...“
Po krátkom zaváhaní pristúpili aj oni k posteli, tvorili spolu kruh,
ktorý po dlhom čase mohol byť kompletný, len jedno miesto ostalo prázdne.