Otcovská láska 27. kapitola

 

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: po korektúre

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

                                                                                  Pre Lilith. 

„Predpokladám, že nie je nutné pokračovať v tejto spomienke,“  vyhlásil profesor elixírov starostlivo kontrolovaným hlasom.

Práve mali možnosť sledovať Félixovo utrpenie. Nebolo to nič príjemné a nerád by to zbytočne predlžoval. Istá časť z nej však bola nutná na identifikáciu dôležitej osoby, preto bolo nevyhnutné, aby to všetko videli a mohli si vytvoriť celkový obraz. Útočník si počas istého momentu, až priveľmi vychutnával svoj triumf a jeho tvár ostala na krátky okamih odhalená, Severus však dokázal spomienku spomaliť a vyabstrahovať to, čo práve teraz potrebovali.

Obraz útočníka sa vznášal nad nimi, všetkých tá tvár priam prebodávala pohľadom. Bol to mladý muž, pomerne priemerný, čo sa týkalo fyzického vzhľadu, taký ten nevýrazný typ. Skôr taká nenápadná osoba, ktorá by sa dala veľmi ľahko prehliadnuť. Ani zďaleka nepripomínala tú impozantnosť, ktorá bola súčasťou Temného pána. Nech už to bolo akokoľvek, Severus uznával, že na ňom niečo bolo a tento chlapec to v sebe nemal, čo však neznamenalo, že nedokáže byť nebezpečný svojím vlastným spôsobom.

„Som si istý, že to bude stačiť,“ vážne vyhlásil Shacklebolt.

„Podľa toho, čo ste nám ukázali, profesor Snape, ste odhalili útočníka, ktorý zaútočil na Félixa, pomocou jeho spomienok, je to tak?“

„Áno, presne tak, ako ste povedali, Shacklebolt,“ potvrdil mu to Severus.

Ozval sa nespokojný šum, pár ľudí naňho hľadelo tak trochu posmešne, no nikto sa neodvážil priamo spochybňovať dôležitosť tohto stretnutia.

„Môžete mi vysvetliť, čo má podľa vašich zistení táto vskutku nemilá záležitosť spoločné s Čarodejníkom s temným znamením?“ pokračoval riaditeľ oddelenia aurorov.  

„Len trpezlivosť, čoskoro všetko pochopíte...“ vyhlásil chladne.

„Nechajte profesora Snapa, aby to dokončil, bude lepšie, ak si prípadne otázky ponecháte až na koniec,“ podporil ho Harry.

Jeho slová však vyvolali, ďalšiu vlnu nevôle a bolo nutné nejaký čas počkať, kým mohli vôbec pokračovať, pretože v tomto prípade možno až príliš záviselo na niektorých detailoch, ktoré im doteraz spoľahlivo unikali.

Nebolo možné tento príbeh uzavrieť bez toho, aby sa tieto čiastkové udalosti nepoprepájali, tak aby boli pochopené a prijaté všetkými.

Bolo ťažké podať to všetkým tak, aby to dávalo zmysel, on sám nad tým dlhšie uvažoval, kým si to celé vôbec dokázal usporiadať.

A keďže niektorí členovia ich spoločenstva sa mu to rozhodli sťažovať, nebola to vôbec príjemná úloha.

Bola to takpovediac rôznorodá skupina a nejaký čas trvalo, kým jednotliví členovia vôbec boli ochotní akceptovať prítomnosť tých druhých pri stole. Pričom sa pristúpilo aj k nie práve najpríjemnejším praktikám, k vylučovaniu zo schôdze a nutnosti čakať v obývačke na vývoj ďalších udalostí, keďže niektorí jedinci nedokázali upokojiť svoje rozbúrené vášne, no ani spoločnosť, ktorá ostala vo vnútri na tom nebola najlepšie.

Stačil len jeden chybný krok a všetko sa mohlo razom rozpadnúť. Severus preto pociťoval o to väčší tlak, keďže nemal v úmysle premárniť príležitosť zbaviť sa Čarodejníka s temným znamením. Nie kvôli sebe, ale kvôli Harrymu a jeho rodine. Len kvôli nim bol ochotný vynakladať všetko diplomatické umenie, ktoré mal naporúdzi na to, aby udržal túto skupinu pokope až do úplného konca.

Práve preto útočil na tie najslabšie články, aby ich udržal pod kontrolou.

 „A nielen vy...“ Severus vrhol veľavýznamný pohľad na Rona Weasleyho. Mladý pán Weasley odmietol súkromné stretnutie, preto mu nič nemohli vysvetliť dopredu a Severus sa nijako nenamáhal s jeho presviedčaním. Jeho manželku nemienili postaviť do takej pozície, preto ju ani len nepozývali, možno by to celú situáciu uľahčilo, no bez toho, aby im to vysvetlil a názorne ukázal, by to bolo aj tak len tvrdenie proti tvrdeniu.

Ostatní členovia rodiny kategoricky odmietali zhovárať sa s ním súkromne, čo im nezazlieval, no predpokladal, že takto verejne, to pre nich bude omnoho horšie. A aj teraz na verejnosti sa zväčša vyhýbali priamemu kontaktu.

„Čo si tým asi tak ja mám spoločné, doteraz nechápem, prečo vlastne...“ odsekol chladne mladý muž, no nedostal sa k svojim zvyčajným námietkam, keďže pri stole zaznel aj Lupinov hlas.

„Čoskoro sa to dozvieš, len musíš byť trpezlivý...“ dostalo sa mu napomenutia aj od jeho druhého bývalého profesora.

Ron si ho len znepokojene premeral a napokon len pomaly prikývol. Zrejme sa obával dostať sa s ním do konfliktu, keď mal pri sebe svojho milenca.

Novinkou bolo, že v rovnakej nemilosti bol aj Harry, od ktorého si držali ešte väčší odstup, ako od Severusa a Lupina. 

Teraz tu boli všetci, okrem Molly, ktorá strážila svoje vnúčatá a čakali na jeho vyjadrenie týkajúce sa tejto záležitosti.

Majster elixírov sedel na pravej strane po boku Harryho za zväčšeným stolom, v kuchyni na Grimauldovom námestí číslo 12, obklopený členmi rádu, ktorí prežili poslednú vojnu s Temným pánom a vybranými zástupcami z radov aurorov. Bolo zvláštne sa tam opäť vrátiť, do toho temného domu patriaceho Blackovcom.

Nikdy by nepredpokladal, že práve on bude tým, kto bude zvolávať schôdzu na takéto miesto a bude ju viac-menej viesť, keďže to bol práve on, kto mienil poskytnúť vyšetrovateľom dôležité informácie, pretože aurorov potrebovali, keďže nemienili nič ponechať na náhodu a bezhlavo sa vrhnúť do nebezpečenstva.

A toto oficiálne stretnutie sa od tých bežných s rádom líšila ešte tým, že po Lupinovom boku, na ich strane, ktorá by sa teraz mohla označiť ako temná, keby tam nesedel aj Harry, pomerne v tichosti zotrvával mladý Bartemius Crouch.

Bola to jedna z tých zmien, s ktorou sa strana svetla zmierovala len veľmi ťažko a aj jeho milenec občas vrhal nervózne pohľady jeho smerom.

Barty sa neusmieval, ani nerobil grimasy, ktoré boli preňho typické, jeho tvár bola pokojná, akoby z mramoru a jediné čo robil bolo to, že pôsobil absolútne normálne, čo všetkých znepokojovalo, vzhľadom na to, že bol jedinou osobou pri tomto stole, ktorá nemala dušu a bola schopná zdanlivo normálne existovať.

Bartemius preňho práve teraz nepredstavoval problém, skôr sa obával reakcie klanu Weasleyovcov, na istú dosť nepríjemnú záležitosť, ktorú museli spolu prebrať, skôr než došlo k týmto veciam.

No nedali mu na výber a keďže musel podať pravdu takú, aká podľa neho bola, neostávalo mu nič iné len čím skôr začať, aby mali túto pomerne rozpačitú časť za sebou.

A nebol jediný, kto si uvedomoval, čo má prísť, lebo s Harrym to už viac –menej absolvoval. Preto cítil tlak jeho nohy na svojej, keď mávol prútikom a presunuli sa k ďalším spomienkam.

„Povedzme, že táto osoba, ktorú budeme pre účely nášho stretnutia nazývať Podozrivým, bola už dlhší čas súčasťou života rodiny Potterovcov...“ Severus Snape  upravil chvejúci sa obraz, prichádzajúci z mysľomisy, zdvihol ho tak, aby všetci mali možnosť vidieť jednotlivé obrazy, bez toho, aby museli ponárať hlavy dovnútra a zbytočne tým celú situáciu komplikovať.

„Prídem vždy, keď budem môcť... Ja možno už budem môcť pripustiť, že je koniec... ak ty budeš aj naďalej stáť pri mne.“

„Áno, budem, veď vieš, že na mňa sa môžeš kedykoľvek obrátiť...“

Podľa toho aké mala spomienka pozadie sa dokonca nachádzali neďaleko domu rodiny Potterovcov.

Severus v spomienke upriamil pozornosť na mužovu tvár.

„Odkiaľ to máte?“ vybuchol Ron, keď bolo z nasledujúceho záberu zjavné, že jeho sestra toho muža pobozkala a objímala sa s ním.  Nebolo pochýb o tom, aký bol ich vzťah a nebolo na tom ani nič čudné, keďže boli tu isté veci, ktoré od svojho manžela nedostávala, v takom prípade boli veľmi ľahké podľahnúť.

A bol to ten istý muž, ktorý bol identifikovaný ako trýzniteľ fénixa.

„Vytiahol som tieto spomienky z mysle Dumbledorovho fénixa Félixa, je to jedna zo spomienok, ktoré v ňom útočník potlačil, našiel som ju medzi zdanlivo nepodstatnými obrazmi jeho myšlienok. Pomocou tváre, ktorú som mal možnosť vidieť v spomienke na mučenie, overoval som si tým, či s ním neprišiel do styku aj predtým. A našiel som túto zhodu.“

„Moja sestra by predsa... ona ... predsa...“ namietal Ron.

Pán Weasley starší položil svojmu synovi ruku na plece.

„Musím priznať, že tu boli isté náznaky, no nepredpokladám, že práve toto by malo byť predmetom nášho stretnutia, berte však ohľad aj na to, že moja dcéra nebola so svojím manželom šťastná... “   pritom pozrel na Harryho spôsobom, ktorým dával jasne najavo, kto nesie vinu za to, že sa k niečomu takému odhodlala.

„Mrzí ma to, pán Weasley,“  povedal Harry, nepochybne úprimne,  no jeho ospravedlnenie nebolo prijaté, kvôli ranám, ktoré sa len tak ľahko nezacelia. Severus dovolil svojmu milencovi, aby pod stolom našiel jeho ruku. Bolo na ňom vidieť, že ho to zasiahlo a o svojej zosnulej manželke, nebol schopný poriadne hovoriť ani s ním.

Pôvodne Severus ani len nechcel, aby sa Harry tejto schôdze zúčastnil, ale jeho partner trval na tom, že chce byť pritom za každú cenu. A z istého hľadiska bolo možno lepšie ho tam nechať a dohliadať naňho, ako ho spustiť z očí a dovoliť, aby niečo podnikol na vlastnú päsť, poznal to dosť dobre a vedel, že by to mohlo byť v jeho prípade omnoho nebezpečnejšie.

„Nech je to akokoľvek, predpokladám, že táto informácia neprekročí hranice tejto miestnosti,...“  požiadal Arthur Weasley všetkých prítomných. A dalo by sa povedať, že zástupca každej skupiny prisľúbil, že táto vec ostane uzavretá v úzkom kruhu pod hrozbou prísnych postihov. Prípady podobného druhu totiž v čarodejníckom svete ostávali výhradne vecou rodiny a pokiaľ došlo k tomu, že musela byť na ne upriamená neželaná pozornosť, všetci predstierali, akoby podobné záležitosti ani len neexistovali.

Keď túto nemilú udalosť mali za sebou, Severus prešiel na ďalšiu spomienku, ktorú mal pre nich pripravenú.

„Toto je spomienka Scorpiusa Malfoya, na noc, keď boli zavraždení jeho rodičia...“  povedal skôr než spustil obraz.

Krik.

Záblesk zeleného svetla.

Smiech.

Hlasy v tme.

„Mama,“ takmer nehlučne šepol Scorpius.

Vedel, že sa niečo deje, keď ho strčila do tej chodby, z ktorej ešte nestihli odstrániť staré zaklínadlá.

Počul hlas svojho otca, šiel späť k tým dverám, boli pootvorené, chránilo ich zaklínadlo, preto to nebolo poriadne viditeľné, ale bola tam menšia škára, cez ktorú videl toho muža a jeho skupinu, ktorá nemilosrdne riadila v ich dome.

„Kto ste? Čo chcete? Ako sa opovažujete...“  kričal Draco na zahaleného muža, ktorý ho donútil kľaknúť si na kolená.

Bol spútaný a nedokázal sa ani len pohnúť.

„Prišiel som ti pripomenúť Golden Gate...“

„S tým nemám nič spoločné, ja nie som smrťožrút... nikdy som...“

„Nie si? tak prečo nosíš jeho znamenie...“

„Nie je to tak ako si myslíte, každý predsa vie, že...“

Muž si kľakol k nemu a vyhrnul mu rukáv.

„Máš ho tu...“

„Prosím, vypočujte ma, ja vám to vysvetlím ja...“

Muž si stiahol kapucňu.

Odhalil svoju tvár.

„Toto znamenie, znamená rozsudok smrti, pre každého koho nájdem...“

Severus spomienku trochu viac priblížil a nechal opäť vystúpiť tvár muža s Fénixovej spomienky.

Bola úplne identická.

Mali pred sebou Čarodejníka s temným znamením, muža, ktorý sa zrejme snažil dostať k Potterovcom prostredníctvom mladej pani Potterovej. Bolo to zvláštne, že sa jej to stalo opäť, po prvý raz keď prejavila svoju zraniteľnosť vyviazla, ale ten druhý pokus jej bol osudný. Severus mal ešte jednu spomienku, ktorá bola súčasťou toho impulzu starej mágie, bol to dar od Félixa, o ktorom ani on sám presne nevedel, čo obsahuje, keďže jeho myseľ bola podrobená násiliu čiastočne už počas tej noci, keď došlo k vražde.  

Bola to tá posledná a už keď ju otváral, cítil ako sa Harryho ruka začala chvieť. Už o tom vedel, no nebolo možné sa na to pripraviť dopredu.

Počas tej noci, keď Ginny nahnevaná odišla, Félix vycítil blízkosť smrti, bol pri nej skôr než ostatní a stará mágia v ňom dokázala vstrebať tú poslednú spomienku. Spomienku na jej vraha, práve v okamihu, keď to ešte bolo možné.

To, prečo ju vlastne zabil, naďalej nebolo objasnené, keďže spomienka, ktorú Fénix stihol zachytiť bola neúplná. Začínala sa zeleným svetlom a končila vrahovým odchodom z miesta činu.

Zároveň však bol zasiahnutý aj efektom smrti, ktorý túto spomienku v ňom potlačil medzi ostatné a nedokázal sa k nej dostať, bol kvôli nej zraniteľný a jeho myseľ podľahla útočníkovmu tlaku.

 „Kto je to? Odkiaľ ten muž...“ zaznievali rozrušené hlasy so všetkých strán.

„Nie je uvedený medzi príbuznými obetí... Budeme musieť preveriť jeho identitu a zistiť miesto pobytu, teraz, keď už vieme, že aj to dievča je v jeho blízkosti, môžeme použiť  stopovacie metódy, staré no nepochybne účinné...“ vyhlásil Shacklebolt, keďže podľa toho čo mali možnosť vidieť predtým, muž vzal dievča so sebou, a či už bola živá alebo mŕtva, potom ako na aj na nej Fénix zanechal stopu starej mágie, ktorá sa na ňu preniesla po dotyku, bolo možné ju sledovať. To všetko bolo súčasťou tej nepríjemnej spomienky, a všetci zrejme až teraz pochopili, aké dôležité bolo  pozrieť si ju.

Shacklebolt zároveň pomocou kúzla rýchlo porovnal útočníkovu tvár so zoznamom hľadaných osôb. Čo však znamenalo, že to bude pomerne zdĺhavý proces s neistým výsledkom. A zatiaľ ešte nebolo jasné ani to či je to pravá tvár toho muža, museli počítať aj s tou možnosťou, že by mohol používať magické prostriedky na zmenu vzhľadu.

 „Podsvetie vám pomôže zodpovedať túto otázku, pokiaľ si to skutočne zaslúžite,“ navrhol im Bartemius.  

Všetci naňho znepokojene hľadeli, no on len položil ruku na tú Lupinovu a tváril sa, akoby nebolo nič prirodzenejšie len tam medzi nimi sedieť a pripravovať útok na Čarodejníka s temným znamením.

 poznámka: poviedka zrejme bude ťahať na predĺženie. Čiže ešte neskončí 30. kapitolou...  Predlžujem na 40 a uvidíme ako to pôjde. (Samozrejme môže byť aj menej, podľa toho ako to vyjde....)