pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
varovanie: línia Ron/Voldemort
po korektúre
poznámka: pridávam k tejto poviedke po dlhom čase, nuž myslím si, že by aj táto stála za dokončenie, takže sa pokúsim pokračovať. Je isté, že to budem musieť potom ešte po sebe prečítať, keďže si všetkým nie som istá. No dúfam, že teraz keď mám menej poviedok sa aj toto rozbehne.
Pre Lilith.
Najedol som sa a robil
som spoločnosť tomu temnému čarodejníkovi, ktorý sa stal súčasťou môjho života
v tomto väzení.
Poslúchal som a naučil som
sa mu vo všetkom vyhovieť.
Dovolil som mu využívať
svoje telo a nechal som ho pohrávať sa s mojou mysľou.
Nikto neprišiel,
nezastavili ho a ja som už viac nevládal bojovať.
Postupom času som venoval
čoraz viac pozornosti jeho prianiam a zabúdal na tie vlastné.
Až napokon prišiel ten deň,
keď mi to bolo umožnené opustiť sídlo Temného pána.
A odchod nebol
o nič príjemnejší ako môj príchod na toto miesto.
Prebudil som sa uprostred
akejsi špinavej ulice, zrazený a zúbožený a nedokázal som ostať pri
vedomí dlhšie než na pár minút.
Keď som po istom čase opäť
precitol, bol som v nemocničnej izbe. Po mojom boku sedela Hermiona
a držala ma za ruku.
„Ron, si
v poriadku?...“
Hľadel som na ňu, takmer
akoby som sa díval na bytosť z iného sveta.
Zrazu bola pri mne, akoby
sa vôbec nič z toho nebolo stalo, plná síl a pripravená bojovať, tak
prečo nebojovala za mňa?
Prinútil som sa na ňu
pozrieť.
„Áno, nuž, vlastne ani
neviem, ale myslím, že áno...“ upresnil som roztrpčene.
„Mrzí ma to, Ron...“
Naklonila sa ku mne
a objala ma.
Cítil som vôňu jej vlasov,
blízkosť jej tela, no už to vo mne nevyvolávalo žiadne rozpaky ani prudké
búšenie srdca, akoby tá časť, ktorá k nej kedysi niečo cítila, vo mne
náhle prestala existovať. A keď sa odtiahla necítil som nič, len náhlu
túžbu po jej smrti prichádzajúcu od neho.
Nerozdelili sme sa, bol
mojou súčasťou a ja... ja som sa stal zradcom. To bola konečná cena za
moje prepustenie. A jediný dôvod, pre ktorý mi môj pán dovolil, aby som ho
opustil.
No nebolo vhodné práve
teraz na to myslieť, musel som pozbierať sily, aby som dokázal čeliť tomu čo
príde a aby mi dovolili dostať sa k nemu. K tej jedinej osobe,
ktorú som potreboval čo najskôr vidieť.
„Ako dlho som tu?“
„Nie, som si istá, asi len
pár dní, mne nič ani len nechceli povedať...“
„Jasné, akoby nie,
a kde je Harry?“ položil som ďalšiu otázku, ktorá ma práve teraz najväčšmi
zaujímala, keďže som bol zvedavý, či záchranca čarodejníckeho sveta má aspoň
toľko guráže, aby sa mi pozrel do očí.
„Nedovolili mu sem prísť,
riaditeľ si myslí, že nie je pripravený...“
„Je snáď chorý, alebo niečo
horšie?“
„Teraz o tom
s tebou nemôžem hovoriť, neskôr ti všetko...“
„Áno, ako inak...“
Obrátil som sa na druhú
stranu.
„Ron, prepáč, ale ja...“
„Nič sa nestalo, rozumiem
ti, ale ešte potrebujem nejaký čas odpočívať, bolí ma hlava, bude lepšie, ak
prídeš neskôr...“
Nemal som v úmysle
s ňou ďalej diskutovať. Pokiaľ mi nemienila nič viac povedať, nepotreboval
som viac jej spoločnosť.
„Ron, ja som sa len nedávno
dozvedela, o tom, že ťa zajali a všetko sa medzitým skomplikovalo...“
jej hlas znel naliehavo a keby som bol tým istým Ronom, s ktorým sa
lúčila pred prázdninami, zrejme by som to dokázal prijať, momentálne som však
toho nebol schopný, no bolo nutné ju upokojiť, aspoň čiastočne, aby nenadobudla
ten dojem, že by so mnou niečo nemuselo byť v poriadku.
„Rozumiem ti, viem, že ty
si nič nemohla robiť, ale teraz to radšej nechajme tak, nejaký čas to potrvá,
kým sa z toho všetkého spamätám...“
Prinútil som sa jej hľadieť
do očí a klamať jej, stálo to však za to, bola omnoho pokojnejšia
a ani len neprotestovala proti môjmu prianiu ostať sám.
Keď sa za ňou zavreli
dvere, moje myšlienky boli opäť sústredené hlavne na to, ako najlepšie zvládnuť
úlohu, na ktorej závisel môj život.
Pretože ma čakali omnoho
závažnejšie rozhovory a bolo mi viac než jasné, že nejaký čas bude trvať,
kým mi vôbec dovolia voľne sa pohybovať medzi nimi.
Musel som sa pripraviť na
nepríjemné prehliadky spojené s mojím pobytom na tomto mieste.
No už som k nim viac
nepatril, patril som svojmu pánovi a od jeho vôle záviselo to, čo sa so
mnou stane.