Pár: Harry Potter/Severus Snape
Obsah: Harry Potter sa po poslednom boji vracia späť do
Škriekajúcej búdy.
Varovanie: AU, fénixove slzy, romantika, vzťah muž/muž,
Motto: „When I thought
that I fought this war alone
You were there by my side on the frontline.“
You were there by my side on the frontline.“
Pre weras, Profesor.
„Vstaňte, Potter.“
To boli prvé slová, ktoré
dokázal vysloviť, keď pocítil ako ho ten mladík pevne zovrel v objatí.
Niečo také bolo neprípustné
a obzvlášť pre nich dvoch.
No nedokázal tomu zabrániť ani
keby chcel.
Stále bol v šoku, jeho telo
sa spamätávalo z toho, že prežil.
„Vy žijete? Ako je to...“ ďalej vzrušene
vykladal Potter a vyzeralo to tak, že nemá v úmysle ho
poslúchnuť.
„Fénixove slzy, Potter... snáď
si nemyslíte, že Dumbledore zabudol dať isté inštrukcie tomu svojmu...“ prerušil
ho Snape netrpezlivo.
Bolo ťažké tú vetu dokončiť,
lebo Potter sa začal opäť hýbať, a to bolo to preňho bolestivé.
S námahou sa nadýchol.
Cítil ako jeho telo
zaprotestovalo proti akémukoľvek pohybu, ale aj napriek tomu sa pokúsil toho
chlapca od seba dostať.
No bolo to ťažké, keďže Potter
nejavil ani len náznak toho, že by mal v úmysle povoliť zovretie. Aj on
bol doráňaný, nevyzeral dobre a reagoval pomalšie než obvykle.
Namiesto toho sa len chvel
a držal ho, aj keď bolo viac než jasné, že Snape o toľkú horlivosť
z jeho strany nestojí.
Aj on bol doráňaný, nevyzeral
dobre a reagoval pomalšie než obvykle.
„Počuli ste ma, Potter...
Skutočne by som ocenil, keby ste sa pohli...“
„Prepáčte, pán riaditeľ...“
zamumlal ten chlapec.
„Prestaňte s tým
riaditeľom...“ skutočne netúžil po tomto oslovení, bolo preňho pripomienkou
obdobia, ktoré by najradšej vymazal z pamäti.
Potter pomaly povolil zovretie ,
no spôsobil tým len to, že jeho hlava pomaly klesla do mužovho lona.
Zjavne aj on mal menšie problémy
s koordináciou.
„Mali ste sa nechať ošetriť,
skôr než ste sem prišli... Na čo ste vôbec mysleli?“ zagánil naňho, keďže nemal inú možnosť, ako
mu dať najavo svoju nespokojnosť. Bol príliš blízko, nechcel, aby niekto
s ním zdieľal takúto formu blízkosti. Aj napriek tomu, že to potreboval,
lebo jeho telo by sa mohlo pod vplyvom dotyku inej osoby zbaviť počiatočného
šoku rýchlejšie, ale nechcel to prijať, považoval to za prejav slabosti, ktorý
si on sám len málokedy doprial.
„To som už urobil, som len
unavený, to prejde, len chcel som byť nejaký čas tu
a rozlúčiť sa s vami...“
„Myslel som si, že sme sa už
rozlúčili...“ vyhlásil Severus chladne.
Nechápal, prečo Potter musel byť
tou osobou, ktorá mala byť s ním v takom dôležitom okamihu. Prečo so
všetkých ľudí práve on a jeho oči ho sprevádzali, keď si myslel, že už
viac nemá žiadnu nádej, no zrejme to bola jedna z tých záhad života, na
ktoré neexistujú jednoznačné odpovede.
„Nie, dostatočne, pán
profesor...“ zaprotestoval Potter, nepochybne pod vplyvom toho svojho
hrdinského komplexu tu práve pri ňom ležal a nezmohol sa na nič iné len na
to, aby ho opäť vystavoval zbytočnému pokušeniu.
„Na tom nezáleží, Potter. Musíte
mi sľúbiť, že o tom, čo ste práve videli nikomu nepoviete... Nepotrvá to
dlho a ja budem preč, čoskoro urobím isté opatrenia, ktoré vyvrátia
akékoľvek podozrenia...“
„Ale pane, vy predsa... nemôžete
len tak...“
Snape sa ho opäť pokúsil odsunúť,
ale namiesto toho, aby sa mu to podarilo, dotkol sa jeho pliec a neskôr aj
vlasov.
Jeho telo ešte stále nebolo
celkom v poriadku, potreboval byť v teple a rovnako aj pokoj, aby sa z toho dokázal spamätať,
ako však mohol byť pokojný, keď mal pri sebe toho chlapca. Teplo jeho tela mu
aspoň čiastočne pomáhalo vyrovnať sa s chladom, ktorý ho obklopoval, no
ani zďaleka to nebolo všetko, čo by práve teraz potreboval.
„Tu ma nič dobré, nečaká,
Potter. Poznáte ich, viete veľmi dobre ako to chodí a ja nemám žiadne
dôkazy, len moje slovo, a to už neznamená nič...“
Potter konečne zdvihol hlavu.
Jeho ruka opatrne skĺzla po chlapcovom chrbte, nemal v úmysle sa toho
mladého muža dotýkať, no usúdil, že bude lepšie ho podoprieť, aby opäť neskĺzol
do istých miest, kam by jeho hlava nemala mať možnosť zavítať.
„Máme vaše spomienky,“
pripomenul mu.
Snape opatrne vykrivil kútiky
úst.
Len nedávno si od neho vzal tú
fľaštičku a vrátil svoje spomienky späť tam kam patrili.
Potreboval ich, bez nich sa
cítil neúplný, akoby stratil veľkú časť samého seba. S nimi sa cítil
omnoho lepšie.
„Vskutku? Myslíte si, že to
zaváži. Musím vás vyviesť z omylu. Nemajú žiadnu cenu, aspoň nie pre
nich...Vráťte sa k vašim priateľom... A mlčte, ak pre mňa chcete
skutočne niečo urobiť, bude stačiť ak ma poslúchnete...“ žiadal ho prísne.
„Pomôžem vám, urobím všetko, čo
mi poviete... ale bol by som rád, keby ste si to ešte rozmysleli...“ prisľúbil
mu Potter ochotne a stále naňho naliehal, akoby sa snáď domnieval, že
práve on bude mať tú moc dostať ho z pazúrov ministerstva.
„Nie som zbabelec, nemyslite si,
že utekám, lebo... A čo sa týka vašej pomoci, vskutku neviem, čo iného
okrem mlčania by ste pre mňa mohli urobiť...“ ani presne nevedel, prečo sa mu
to snaží vysvetliť. Nebola to predsa jeho záležitosť a on bol zvyknutý
jednať sám, bez toho, aby sa niekto miešal do jeho vecí. Pripisoval to celkovej
únave a dlhodobej izolácii, ktorá mu tak náhle rozviazala jazyk.
Vedel, že ak prežije, bude to
preňho vzhľadom na okolnosti jediná úniková cesta. Bolo to tak dohodnuté,
všetko bolo pre takýto prípad pripravené. Nemal v úmysle sa dostať do toho
chaosu spojeného s dokončovaním posledných záležitostí s prívržencami
Temného pána.
„Ja viem, že nie ste... prepáčte
mi, že som to o vás tvrdil... mýlil som sa...“ zamumlal Potter
ospravedlňujúco a tváril sa pritom ako nevinnosť sama.
„Niečo sa vždy nájde, pán
profesor. Stačí keď o tom poriadne popremýšľate...“ nedal sa ten chlapec len tak ľahko odradiť.
A Severus sa obával, že skutočne dosiahne všetko, čo chce.
Porazil predsa Temného pána, to
už vo svete čarodejníkov niečo znamenalo.
A tie jeho oči, díval sa do
nich, keď čelil smrti, a po celý čas vedel, že sú jeho.
A teraz sa naňho dívali
s úctou a oddanosťou, ktorú mal možnosť vidieť aj vtedy, keď sa
Potter priblížil k pravde. Takmer si prial, aby sa naňho Potter takto nedíval,
aby nebol schopný tak rýchlo obrátiť list.
Ten chlapec využil jeho váhanie
a naklonil sa bližšie k nemu.
„Som rád, že ste tu, že sme vás nestratili...“
vyhŕkol Potter možno až príliš rýchlo a tváril sa pritom, akoby to
skutočne myslel vážne.
„Potter, ja vás varujem, ešte
stále vás dokážem prekliať...“ varoval ho Severus bez váhania. A cítil sa
takmer akoby bol opäť vo svojej koži, keď tie slová plynuli z jeho úst.
„To nebude potrebné, pán
profesor.“
Potter sa opäť posunul
a tentoraz sa vzdialenosť medzi nimi skracovala rýchlejšie, než vôbec
stihol zaznamenať. Nepochybne to súviselo s uvoľnením pravdy, ktorá sa už
nedala zastaviť.
„Naposledy som to neurobil správne,
teraz to chcem skúsiť znovu...“ povedal mu jeho bývalý študent a on sa už
nadychoval k odpovedi, no namiesto ho toho cítil, ako sa pery toho mladého
muža opäť zamerali na tie jeho.
Cítil ich istotu, ich túžbu po
kontakte s ním a dovolil, si aspoň v tejto chvíli cítiť, že
žije, skrátka, dopriať si ten pocit.
Aj keď zvyčajne nemal veľa
priestoru na nežnosť, jeho skúsenosti v spojení s Potterovou
nevinnosťou, boli preňho impulzom, ktorý v ňom prebudil hlad po nových
možnostiach.
Doprial mu všetko, čo
potreboval, všetko čo by dal osobe, ktorú by si dovolil milovať, ak by mu to
bolo umožnené.
Potter prudko dýchal, zjavne ho
táto malá ukážka toho, čo by s ním dokázal urobiť, zapôsobila.
„Pane, môžem ísť s vami...
ja... chcel by som... nejaký čas žiť mimo toho všetkého...“ vyhlásil napokon,
keď sa mu konečne podarilo trochu sa spamätať.
Severus už medzitým vstal.
Bol najvyšší čas na to, aby
rozbehol svoje plány. No nemohol ignorovať to posledné, čo práve teraz očakával
od záchrancu čarodejníckeho sveta.
„Chápete vôbec, čo mi to tu
navrhujete, Potter?“
„Áno, rozumiem tomu veľmi dobre
a chcem to tak... Potrebujem ostať s vami... Musíme si toho spolu tak
veľa povedať a urobiť... Nemôžem to nechať len tak... “ pokračoval aj
napriek varovaniu, ktoré sa nepochybne zračilo v pohľade jeho profesora.
„A čo vaši priatelia?“
„Postarám sa o nich. Len mi
to dovoľte,“ naliehal ďalej.
„A slečna Weasleyová?“ zaútočil
profesor opäť, bol si vedomý toho, že zmienka o jeho priateľke by mala
schladiť jeho nadšenie.
„Nemôžem sa k nej vrátiť,
nie potom, čo sa stalo medzi nami... pre mňa to niečo znamená, pane, ja...“
„Tak postavíte sa už konečne
alebo vám mám pomôcť?“ hrubo mu skočil do reči Severus.
Sentimentálnosti bolo viac než
dosť, skutočne nepotreboval, aby mu tu Potter začal hovoriť o svojich
pocitoch, ktoré mali pramálo spoločné s tým, čo potreboval on sám.
Ten mladý muž, ktorého stále
vnímal ako toho chlapca porušujúceho pravidlá, napokon poslúchol.
Stáli tam oproti sebe.
Severus Snape nejaký čas len
mlčal.
Nemal v úmysle vziať
Pottera so sebou.
Nepovažoval to za vhodné
a už vôbec si nemienil vziať na svedomie to, čo všetko by Potter mohol
stratiť, ak by sa náhodou rozhodol zotrvať s ním dlhšiu dobu. No možno by
to preňho bola vhodná príučka, aby sa na vlastnej koži presvedčil o tom,
čo znamená pokúšať jeho trpezlivosť. Možno by ho mohol nejaký čas pri sebe
strpieť, keďže to ani zďaleka nevyzeralo tak, že by Potter mienil práve teraz
ustúpiť a on bol príliš unavený na to, aby sa s ním ďalej dohadoval
a bolo nutné čo najskôr vykonať všetky prípravy.
„Tak dobre, Potter, nejaký čas mi budete robiť
spoločnosť, ale ak vás to začne unavovať, potom sa nesťažujte, viete predsa
veľmi dobre, čo vás asi tak čaká...“
„Prijímam vaše podmienky,“ odpovedal mu Potter bez váhania.
A potom to urobil, použil
kosť, ktorú zmenil na telo, nepochybne vyzeralo veľmi dobre, keďže Potter sa
pri pohľade na jeho dvojníka strhol.
Fénix sa vrátil a oni mu
dovolili, aby ich presunul do jedného z tých chránených domov, ktoré
svojho času užíval jeho niekdajší pán.
Poznámka: bude ešte tretia záverečná časť s názvom Život s ním.
Opäť zrejme pri nejakej príležitosti.
