pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash
***
„Priniesli
vám nejaký balíček... Vraj prišiel až z mesta, tak som si dovolil ho
prevziať...“ oznámil mu Luca, keď boli už obaja vo vnútri a Cezare sa
zbavil svojho kabáta aj lekárskej tašky, ktorú už zo zvyku nosil takmer vždy
pri sebe.
Na stole
naňho skutočne čakala zásielka z mesta. Podľa adresy od jeho mentora
a jedného z profesorov, ktorého si počas svojho štúdia obzvlášť
obľúbil.
„Je to
od môjho dobrého priateľa, som zvedavý, čo mi posiela...“ vysvetlil to svojmu
mladému priateľovi.
„Pôjdem
po nôž, aby ste to mohli otvoriť...“ ponúkol sa Luca a hneď aj odbehol do
kuchyne.
Cezare si medzitým prezrel
obálku aj debničku. A nejaký čas hľadel aj na meno odosielateľa.
Doktor
Stefano.
Bol to práve on, pri ktorom
objavil (a definitívne pochopil) to svoje nešťastie. Našiel sám seba a zároveň stratil. Tie spomienky
boli dlho zdrojom jeho potešenia aj nešťastia... Jeho úvahy boli prerušený
chlapcovým návratom.
„Nech sa
páči...“ povedal mu Luca a vložil do jeho ruky nôž. Prevzal si ho
z jeho rúk.
„Ďakujem
ti...“
„To nič
nebolo, pán doktor...“
Cezare otvoril
najprv tú debničku, tá dobre známa vôňa v ňom oživila spomienky.
„Tak si zase tu, Buonarroti?“
Oslovil ho starší svetlovlasý muž, jeden
z tunajších mladých profesorov, obávaný na skúškach, no zväčša príjemný
počas bežných rozhovorov.
„Áno,
pán doktor, potreboval som sa nadýchať čerstvého vzduchu...“ zahanbil sa
Cezare. Musel priznať, že si ešte tak celkom nezvykol na niektoré menej príjemné
aspekty jeho budúcej profesie. Práve oznámil jednej žene, že jej manžel im
zomrel na stole, že ho nemohli zachrániť... A bola to jedna z tých
vecí, ktoré ho vždy zasiahli viac než by bolo vhodné.
„Budeš sa s tým musieť vysporiadať, ak
chceš pokračovať...“ povedal mu profesor
to, čo mu zvykli opakovať aj iní profesori ,ale on to vedel vysloviť spôsobom,
ktorý ho skutočne tvrdo zasiahol.
„Áno, pane, ale ja to skrátka neviem povedať
tým správnym spôsobom...“ Cezare sa toho,
že ho jeho povaha ešte párkrát zradí, kým bude schopný zvládnuť to tak, ako
jeho skúsenejší kolegovia.
„Neexistuje na to žiadny správny spôsob, tvojou
povinnosťou je to jednoducho urobiť...“ pokračoval doktor už omnoho prívetivejším
spôsobom.
Cezare
len utrápene prikývol. Zvykne si na to. Bude musieť. Nemôže sa predsa kvôli
tomu vzdať svojho sna. Chcel sa stať lekárom, so všetkým, čo k tomu patrí,
vrátane týchto záležitostí, ktorým sa nebolo možné vyhnúť.
***
„Poď so mnou, Buonarroti...“
Pocítil
na chrbte dotyk jeho ruky a nechal sa nasmerovať ďalej od školských
záhrad, späť do hlavnej budovy.
„Potrebujete niečo, pán doktor?“ opýtal sa
ho nesmelo, ešte počas toho, ako bol nemilosrdne vedený tou dobre známou
cestou.
„Áno a ty sa čoskoro dozvieš o čo ide,
ak budeš trpezlivý...“
„Samozrejme, pane...“ súhlasil Cezare bez váhania.
Dvere
do profesorovej súkromnej pracovne sa za nimi každopádne zavreli a on bol
zvedavý na to, čo ho čaká. A zároveň vnímal to napätie, ktoré prechádzalo
jeho telom. Myslel na svojho profesora až príliš často, vkrádal sa aj do jeho
snov a predstáv, do objavovania vlastného tela... Odkedy sa mu začal viac venovať,
nedokázal ho pustiť z hlavy, nechcel naňho myslieť, no bolo ťažké proti
tomu bojovať.
A doktor mu napokon oznámil to, na čo
tak dlho čakal: „Ponúkam ti pozíciu svojho asistenta, Cezare, ak máš záujem, po
sviatkoch to vybavíme aj písomne...“
„Ďakujem, rád to prijmem... budem sa snažiť,
aby som nesklamal dôveru, ktorú do mňa vkladáte...“ prisľúbil mu a skutočne
mu záležalo na tom, aby bolo všetko tak, ako si naplánoval. Stáž pod jeho
vedením bola preňho cťou. Nič ho nepotešilo viac než to, že si ho vybral práve
on.
„Si dobrý chlapec, Cezare, najprv som
o tebe pochyboval, ale som si istý, že z teba bude vynikajúci
lekár...“ pochválil ho jeho obľúbený učiteľ. Cezare mal pocit, akoby sa splnila
jedna z jeho najväčších túžob.
„Teším sa na našu spoluprácu, pane...“ vyhlásil
mladý študent medicíny takmer slávnostne.
Podali si ruky. Hľadeli jeden druhému do
očí. A on náhle pocítil, jeho pery na svojich. Túžil potom, ale zároveň to
v ňom prebudilo aj strach. Chcel sa vzoprieť, ale keď ho tie ruky objali, telo
mal zrazu ako v ohni.
Stratil kontrolu sám nad sebou
a nemohol urobiť nič viac než odpovedať na jeho bozky.
Bál
sa, no aj tak sa primkol bližšie k nemu. Bol zbavený nohavíc
a posadený na stôl. Cítil chlad na odhalenom tele, zmes strachu a výčitiek,
no zároveň aj prudkú a nekontrolovateľnú túžbu. Odmenenú bolesťou
a vykúpenú jeho nevinnosťou.
