Botticelliho anjel 4. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

 Pre Lilith, ell.

Nežne ich skúmal. Nenáhlivo, takmer akoby sa dotýkal vzácneho pokladu.

Očakával prudký odpor z jeho strany. Chlapcove ruky sa však priam láskavo ovinuli okolo jeho krku, nebránil sa, neposkytol mu ani len najmenší náznak toho, že by bolo vhodné, aby prestal, len ho prijal do svojho objatia, čo bolo preňho pascou, z ktorej nedokázal uniknúť. Nič ho však nemohlo pripraviť, na chlapcovu odpoveď, nevinnú, no preňho mimoriadne dôležitú. Luca opätoval jeho bozk, bez rozmýšľania sa primkol bližšie k jeho telu, čím ho takmer okamžite odsúdil na pekelné muky.

Cezare ho bozkával ako muža, po ktorom túžil, prejavil svoju skúsenosť a viedol ho, až kým necítil ako celé jeho telo pulzovalo nepokojom, ktorý bolo čoraz ťažšie potláčať. No on sa prinútil odtrhnúť od jeho pier, prudko zalapal po dychu, no nedokázal ho pustiť z náručia.

Nie, ešte nie.

Nechcel ten okamih šťastia, ktorý v ňom vyvolala chlapcova odpoveď len tak ľahko prerušiť.

„Luca...“ s ťažkosťami ho oslovil. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala, s námahou si spomínal na to, ako prebieha pokojné dýchanie.

„Je to príjemné, pán doktor...“ povedal mu Luca, namiesto obvinení, kriku, namiesto pohŕdania, bolo v jeho pohľade niečo, čo takmer nebolo dovolené vidieť.

„Ešte ma bozkávajte...“ žiadal ho Luca šeptom. „Ste muž, ale je to príjemné... ja chcem, aby ste...“

„Nemôžem... nemali by sme...“  Cezare sa pokúšal tomu vzdorovať, ale tie oči však naňho hľadeli aj naďalej a on im úplne podliehal. Cítil, že nedokáže zastaviť sám seba, ak sa naňho ešte raz pozrú takým spôsobom.

„Nevieš, čo ti urobím, čo ak... nebudem môcť prestať... nepôjde len o bozkávanie...“ upozornil ho mladý barón už omnoho vyrovnanejším hlasom.

Nemohol to dovoliť.  Luca ani nevedel, čo vlastne chce,  zrejme sa len nechal uniesť tou chvíľkou slabosťou, to sa sám sebe snažil nahovoriť.

„Ja vám verím, pán doktor, viem, že mi neublížite...“  Luca sa jemne dotkol rukou jeho tváre.

Cezare cítil jeho hrejivý dotyk, umocňujúci bodnutie túžby v jeho tele.

Neodolal a opäť si privlastnil jeho pery. Ešte aspoň raz.

„Budem sa snažiť tvoju dôveru nesklamať...“ pošepol mu rozochvene.

Nech to bolo akokoľvek, Luca nebol ešte pripravený. Nie teraz.

Stalo sa to až príliš rýchlo a ten chlapec nemal ani len možnosť o tom dlhšie pouvažovať. Nechcel ho do niečoho zatiahnuť len pod vplyvom akéhosi prvotného impulzu.

„Takže ma už nepobozkáte?“ opýtal sa Luca takmer smutne.

„Ak budeš chcieť aj neskôr, tak áno, ale nie dnes... chce to viac času, aby si zistil, či je to to, čo ti bude skutočne vyhovovať...“

Luca pomaly prikývol a on ho pohladil po vlasoch, spokojný s tým, že nepovažoval jeho váhanie za chybu.

 „Pán doktor, ja...“

„Môžeš ma volať, Cezare...“ navrhol mu, prial si, aby ho tak volal, počuť to z jeho úst, bolo preňho dôležité.

„Cezare...“ zopakoval poslušne chlapec jeho meno. A on bol šťastný, bolo zvláštne, že stačilo tak málo, aby v ňom ten pocit po dlhom čase prevládol nad všetkým ostatným. O to ťažšie bolo opäť nepodľahnúť tým očiam, ktoré naňho hľadeli, akoby bol vskutku dôležitou osobou. Musel teraz od neho odísť, neostávalo mu nič iné len to urobiť, inak by sa na svete nenašla sila, ktorá by ho zadržala.

         „Bude lepšie, ak už pôjdeme spať, je už dosť neskoro, zajtra sa pozhovárame...“

***

Ráno bolo ťažšie než všetky, ktoré prišli predtým. Zaspal veľmi neskoro, predtým si dal pomerne dlhú prechádzku, chladný nočný vzduch mu prečistil hlavu, no nemohol ho zbaviť nádeje, ktorá bola v ňom, od tej chvíle, ako ho ten chlapec požiadal, aby ho bozkával.

A búchanie na dvere, ktoré ho vytrhlo z nepokojných myšlienok, bolo preňho príjemnou zmenou.

Luca bol pred dverami skôr než on, no neotvoril ich.Čakal radšej naňho, nepochybne pod vplyvom svojich predchádzajúcich skúsenosti s jednou s nie práve najpríjemnejších návštevy.

A za dverami opäť stála žena. No tentoraz to bola pani Bianca.

„Pán do... pán barón, ja dovoľujem si vás vyrušiť, preto lebo...“ hlas jej preskakoval od rozrušenia.

„Netrápte sa s oslovením, ak potrebujete moju pomôcť, pôjdem s vami...“ upokojoval ju Cezare. Stále bol aj miestnym lekárom. Nemal v úmysle zanedbávať svoje povinnosti.

Ona len prikývla, stále ešte zarazená a znepokojená.

Vzal si svoj kufrík a urobil všetky nevyhnutné prípravy.

„Pán doktor, môžem ísť s vami?“ opýtal sa ho Luca, keď smeroval k dverám.

„Áno, pokojne poď...“

Chcel ho mať pri sebe, keď sa tam vráti a bude opäť čeliť dôsledkom svojho tajomstva.

predchádzajúca časť  nasledujúca časť